14. nedeľa cez rok (C) – komentáre k čítaniam

Dôvod na oslavu

Pred prvým čítaním (Iz 66, 10-14c):

Niekde v hĺbke srdca každého jedného z nás sa nachádza túžba vrátiť sa do doby a na miesto, kde bolo o nás úplne postarané. Istá pani spomína, ako sa cíti vždy keď ide domov na návštevu k svojim rodičom. I keď sama je matkou troch detí, znova sa stretnúť so svojou mamou a otcom znamená stať sa s znova dcérou, hoci len na pár hodín. Starí rodičia sa tu starajú o svoje vnúčatá, jej deti. A mama je poslúži kávou a kúskom koláča. Počas tých par hodín ona nemusí pohnúť ani len prstom.
Jeruzalem sa stal v hebrejských spisoch metaforou pre pocit „byť znova doma“. Bolo to miesto, kde sa Boh stará a kde sú všetky potreby uspokojené. Bolo to miesto odpočinku a útechy, ako srdečné a bezpečné ako pre dieťa náručie milujúcej matky. Tento obraz nie je abstraktný („zaraduje sa vám srdce“), ale jasne pocitový („vaše kosti oživnú ako svieža tráva“). Pre ľudí ktorí nesú ťažké bremeno, je niečo úžasné počuť, že svoj náklad môžu zložiť dolu.
Niekedy o nebeskom Jeruzaleme hovoríme ako o mieste, na ktoré sa dostaneme až po smrti. Nebeský Jeruzalem je však všade tam, kde niekomu pomôžeme odľahčiť jeho ťažké bremeno.

Pred druhým čítaním (Gal 6, 14-18):

Pavol hovorí, že všetci sme ukrižovaní s Kristom ak sme ochotní sa ako kresťania ku krížu priznať. Kríž môžeme nosiť na svojom krku, môžeme si pred ním pokľakýňať, robiť si ním znamenie na svojom čele, či byť pod ním pochovaní. Ba ešte viac: môžeme ho niesť na svojich pleciach, v snahe pomôcť svojim bratom a sestrám, ako Šimon Cyrénsky. Alebo byť svedkami svojej viery, keď nás naše slovo môže stáť veľa. Keď nespravodlivosť spôsobí utrpenie nevinnému, nemlčíme. Aj to je kríž.
No Pavol ide, keď hovorí, že on je ukrižovaný pre svet a svet je ukrižovaný pre neho ešte o krok ďalej. Od chvíle, kedy sa stal učeníkom, svet pre neho zomrel so všetkými svojimi prázdnymi sľubmi a pomíňajúcou slávou. Pavol žil svoj život v službách nového Jeruzalema, nie toho starého. Pavla nie je ľahké nasledovať, no on nás aj napriek tomu pozýva.

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Lk 10, 1-12, 17-20):

Izaiáš oslavuje nový Jeruzalem. Pavol sa chváli krížom Ježiša Krista. A v dnešnom evanjeliu  Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby slávili Kráľovstvo Božie. Tieto tri veci sú vlastne jednou a tou istou realitou. Je to, ako keby sme prijali tri pozvania na tú istú oslavu.
Kto boli tí sedemdesiatdva pozvaní na hostinu? Číslo je vybraté pre svoju symbolickú hodnotu, aby zdôraznilo prítomnosť zástupcov celého sveta (sedemdesiat a sedemdesiat dva sú čísla, ktoré sa vzťahujú na „rodinu národov“ v knihe Genesis). Medzi tými sedemdesiatimi dvomi sú možno ľudia z našej farnosti: niektorí silne veriaci, iní možno nie až tak veľmi. Všetci boli potom poslaní, a išli „všade“ a Satan padal z neba ako blesk.
Dnes tých sedemdesiatdva je zhromaždených tu, v tomto chráme. A sme pozvaní, aby sme šli a spôsobili satanovi kolaps, a to odmietaním zla v našom každodennom živote. Nájdi si spoločníka a poberte sa na túto misiu spolu!

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

• Pamätáš si na chvíľu, kedy bol niekto pre teba “novým Jeruzalemom” tým, že ti odľahčil tvoje bremeno a ponúkol ti útechu?
• Ako by si mohol žiť pozvanie viery zomrieť svetu a jeho hodnotám a cieľom?
• Akým konkrétnym zlám momentálne stojí tvárou tvár vaša farnosť, rodina, alebo menšia komunita, ktorej si členom? Ako by si ty sám mohol začať byť svedkom proti nim?

Činná odozva

Skutky hovoria hlasnejšie než diskusie. Staň sa dnes členom klubu “sedemdesiatich dvoch”. Predsavzaj si, osobne a viditeľne, postaviť sa proti aspoň jednému druhu zla vo vašom prostredí.

Pripravil: MB@svd