5. Nádej

To, čo priviedlo židovských predkov Marka a Elizy do Ameriky v dávnych časoch bola nádej, konkrétne nádej na lepší život. Nádej ich dvoch – Marka a Elizy – bola však úplne o inom. Nedúfali ani tak veľmi v lepší život, ako skorej v niečo omnoho väčšie a ťažšie definovateľné: v niečo, čo by uspokojilo ich najhlbšie túžby.

Mark vyrastal v Los Angeles. Jeho rodičia boli hrdí na svoj pôvod, no boli to skorej iba tzv. „kulturálni židia“; o vieru, z ktorej skutočné židovstvo vyrastalo sa nezaujímali. Silne obdivovali Marxa, Freuda a Einsteina, ktorých pokladali za akúsi „svätú trojicu“ pre všetkých osvietených židovských ateistov. Čo sa týkalo náboženstva, pokladali za samozrejmé, čo povedal Marx, že náboženstvo je „ópiom ľudstva“.

Markovo detstvo bolo v podstate šťastné. Zmaturoval s vyznamenaním na gymnáziu a získal štipendium na prestížnej univerzite. No po pár mesiacoch – deprimovaný a zmätený – štúdium zanechal. Bolo to v polovici šesťdesiatich rokov; v čase, keď sa americkými univerzitnými kampusmi valila vlna tzv. protirevolúcie. Marek sa ocitol uprostred nej, plný horlivosti za myšlienku tzv. antiestablishmentu; hnutia, ktoré bojovalo proti všetkým formám štruktúr a zaužívaným hodnotám americkej kultúry. Materiálny úspech ho prestal zaujímať. Začal hľadať niečo zmysluplnejšieho, čomu by sa oplatilo zasvätiť život. No nemal najmenšej potuchy, čo by to mohlo byť, o to menej ako to dosiahnuť. Jeho bezprostredný svet, ktorý ho obklopoval mu ponúkal ilúzie a sklamania, nienádej.

Eliza sa narodila v malom meste v stredozápadnej Amerike tiež židovským rodičom, ktorých vzťah k náboženstvu bol ešte vlažnejší, než to bolo v prípade Markových rodičov. Keď mala osem alebo deväť rokov to, čo si najviac na svete želala nebol ďalší bicykel alebo nejaká iná hračka, alesúrodenec . Toto bolo jediné, na čo si z detstva ešte ako dospelá pamätala: ako veľmi chcela súrodenca a ako jej nebol dopriaty. Počas nepokojov v šesťdesiatich rokoch odišla z domu a šla do Kalifornie. Otvorila sa naplno pre to, čo videla a čo zažívala. A sala plnými dúškami. Vo veku 22 rokov sa náhle ocitla v Mexiku. Šla ta, aby si nechalavykonať potrat. A toto bol bod, kedy zažila svoje dno. V tej chvíli cítila, že život jej nie je schopný ponúknuť už úplne nič, čoho by sa mohla zachytiť. Jej nádeje a sny ako keby zomreli s jej nenarodeným dieťaťom. Nebola si dokonca istá už ani tým, čo vôbec o­na sama túži ešte žiť .

Aj Mark aj Eliza hľadali niečo, čo by ich životom dalo zmysel a čo by uspokojilo ich najhlbšie túžby. Hippie hnutie prefrčalo, no „bežný svet“ s jeho vytrvalým dôrazom na materiálny úspech nemal pre nich žiadnu príťažlivosť. Nezávisle – v tom bode sa ešte nepoznali – sa dozvedeli o istom novom spoločenstve v Severnej Kalifornii, ktorého cieľom bolo „robiť všetko pre deti“. V presvedčení, že presne toto je to miesto, kde by mohli nájsť, čo tak veľmi hľadajú, stali sa jeho členmi. Po roku, čo sa spolu stretli v tejto komunite, sa zosobášili. Ich svadba sa konala v r. 1969 v židovskej synagóge, ktorú Eliza občasne navštevovala ako dieťa.

No predsa šťastní celkom neboli. Hoci sa oddali naplno jeden druhému a hoci sa maximálne venovali deťom cítili, že čosi veľmi podstatného im stále ešte chýba. Ich hľadanie sa vonkoncom neskončilo. Netušili, ako ďaleko im ešte treba ísť. Čítali Písmo a získali aj dosť veľkú mieru pokory. No ich vyprahnutosť sa iba stupňovala. To, čo v duši v tomto čase prežívali snáď najlepšie vyjadrovala veta od C. S. Lewisa: „Teraz sa nachádzame na rubovej stránke sveta, na nesprávnej strane dverí. Rozpoznávame síce sviežosť a čistotu rána, no o­no nás nerobí ani sviežimi ani čistými. Nie je nám možné spojiť sa s nádherou, ktorú vidíme. No každá jedna stránka Nového zákona kričí, že tomu tak vždy nebude. Jedného dňa, ak bude Boh chcieť, to všetko získame.“

Členovia novej komunity, pretože sa oddali práci pre deti, sa zaviazali pracovať v mene nenarodených. Na svoje veľké prekvapenie zistili, že jedinou náboženskou organizáciou, ktorá podporovala ich snahy „robiť všetko pre deti“ bola katolícka cirkev. Eliza čoskoro do nej vstúpila. No Mark, nevstúpil. Namiesto toho sa vrátil do svojho rodného mesta Los Angeles.

Mark silne túžil vrátiť sa k svojej manželke a rodine, no vedel, že je to možné iba vtedy, keď sa najprv stane katolíkom. Nemohli predsa ako manželia v takej podstatnej veci stáť každý na inej báze. Zároveň mu bolo jasné, že ak by sa rozhodol vstúpiť do cirkvi, urobil by to iba vtedy, keď bude plne presvedčený, že verí v to, čo cirkev učí. Bol úprimný a nechcel robiť veci povrchne. Akosi intuitívne však vedel, že katolícka viera je čosi, čo si zaslúži rešpekt. No stále ešte nebol na tento krok pripravený.

Jedného dňa, keď sa nachádzal v kostole sv. Terézie Avilskej v centre mesta v Los Angeles, bol Mark náhle a hlboko zasiahnutý sochou Márie, ktorá sa tu nachádzala. Bola to socha matky, ktorá drží v náručí svoje dieťa. Socha mu potichu komunikovala materinskú láskavosť, ochranu a pomoc. No ešte viac sa cítil pohnutý, keď si prečítal nápis na jej podstavci. Hoci v tejto fáze svojej cesty nemal páru o tom, čo tie slová chcú povedať, boli pre neho príťažlivé, presvedčivé a zároveň mu boli zdrojom nesmiernej nádeje. Vracal sa týždeň čo týždeň k soche a opakoval si v modlitebnom duchu slová, ktoré boli napísané na jej podstavci: „Do tvojich rúk vkladám svoju večnú spásu, tebe zverujem svoju dušu!“ Trvalo dlho, kým pochopil, že bez toho, že by si to uvedomoval týmito slovami sa vlastne zasvätil Márii, Matke Božej.

Kaplán kostola, kňaz nevšednej „všednosti“, ako ho neskôr popísal, uviedol Marka do viery a pokrstil ho. Mark sa vrátil k svojej žene po deväťmesačnom odlúčení. R. 1975 sa nechali zosobášiť podľa katolíckeho obradu. Nasledujúceho roku sa stali členmi Tretieho rádu sv. Dominika.

Ich komunita sa presťahovala do New Hope, v Kentucky, kde Mark a Eliza pokračujú až dodnes vo svojom apoštoláte poskytovania pomoci nenarodeným deťom a nádeje ženám, s ťažkými tehotenstvami. 7. apríla 1989 sa im narodilo ich desiate dieťa. Nazvali ho menom Nádej na počesť čnosti, ktorá ich udržiavala a viedla na ich vytrvalej aj keď spletitej púti smerom k láske a životu.

Komentár

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobilDantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo odmietne svoje vlastné určenie, upadne do žijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer, aby už nikdy nedúfal.“

Byť bez nádeje znamená byť v pekle. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, či sú živí alebo mŕtvi, na tom nezáleží, žijú v pekle. Ako by asi žil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a nemal by nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez nádeje, že sa vydarí? Alebo človek, ktorý žije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, že je možná a že naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý, no nemá nádej, že môže kedysi získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťažko závislý – napríklad na alkohole, drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, že mu je možné pomôcť? Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do neznesiteľného utrpenia.

Treba mať však jasno v pojmoch. Je rozdiel medzi stratou nádeje a stratou ilúzií. Herec Woody Allen raz poznamenal, že „manželstvo to je strata nádeje“. Ak mal na mysli, že manželstvo spôsobuje stratu márnomyseľných a neodôvodnených ilúzií, potom mal pravdu. Nostrata ilúzií nie je to isté, ako strata nádeje. Skutočnú nádej často pochopíme až vtedy, keď sa to, čo sme pôvodne za nádej pokladali (ilúzia, jej klamná nahrážka), roztrieska sklamaním. Strata ilúzií, ku ktorej často prichádza v rámci manželstva, nie je – ak sa za jej pomoci manželský pár naučí prijímať nedokonalosti jeden druhého a ak objíme požiadavky skutočnej, naozajstnej lásky – smrťou nádeje.

Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie rodí práve v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No až keď sa všetko stane beznádejným, začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Tzv. „nádeje“ človeka majú schopnosť zatieniť jeho skutočnú NÁDEJ. Keď sa mu jeho malé nádeje nesplnia a keď jedna po jednej začnú krachovať, môže sa dostať do nebezpečia, že zabudne na to, čo je v jeho živote to najdôležitejšie a môže upadnúť do beznádeje, či dokonca do úplného zúfalstva. Takto sa potom môže stať to, o čom často čítame v novinách: športovec spácha samovraždu, lebo nebol prijatý do Národnej basketbalovej asociácie, alebo hráč (gambler) sa uchýli k násiliu, pretože prišiel o veľký vklad alebo herečka, ktorá upadne do ťažkej depresie, lebo jej nepridelili hlavnú rolu vo filme. Vo filmovom prepise diela Kathariny Anne Porterovej Loď hlupákov (Ship of Fools), istý zúfalý vnútorne rozbitý notorický alkoholik vysvetľuje svojmu nepijúcemu a vyrovnanému kamošovi, že jediným dôvodom, prečo začal znova piť bolo to, že sa mu nepodarilo rozmeniť prihrávku pri futbale a o­n nedal gól.

Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, aby sme mohli ísť na opekačku do prírody, alebo že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas, alebo že vyhráme čosi v lotérii, alebo že sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Toto je naša vzdialená nádej. Je to nádej, ktorá – ako poznamenáva spisovateľ Keats – presahuje „všetky, aj tie najbujnejšie z našich snov“, ktorá je reálna a ktorá má skutočne svoje naplnenie. Pre kresťana je týmto miestom Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

Ďalej dosť často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. A presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí; zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde námraza, smrtiaca námraza… A vo chvíli, keď si myslel, že sa mu darí a že je istotou naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde pád…“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Naša nádej potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili, trpezlivosť, aby ju otestovala, spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc a Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval. Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. Ako hovorí Herman Melville: „Nádej je pre človeka dôkazom, že je nesmrteľný. Je to zápas a oslobodzovanie sa duše od toho, čo je pominuteľné a rast a upevňovanie sa v tom, že je nasmerované na večnosť.“

K tomu, aby sme pochopili nádej, potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muža, iné človeka v strednom veku, iné starca. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejám treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Ježiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túžby svojho životado správnej perspektívy. Treba ich – obrazne povedané – postaviť na priamku (potrubie), ktorá spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí, dostávajú toľko lásky, koľko prúdi potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie…) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom živote ma budú iba čím ďalej, tým viac zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá presahuje náš pozemský život. Faktom, ktorý treba prijať je, že nech dosiahneme čokoľvek a nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vždy sa budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vždy a neustále budemedúfať v lepší stav. Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov presne toto – táto neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás – je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie? Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom. Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež o­n.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal Kierkegaard, keď stotožnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí, nemôže byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré o­n nazýva súhrnne ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, že si prestane uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo o­n – povrchne – pokladá za veľmi dôležité, ba dokonca najdôležitejšie môže si začať mylne myslieť, že má dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám o sebe už zúfalstvom. Človek totiž stratil perspektívu.

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je autentické a večné. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôležitejšie a toto objať celou svojou bytosťou.

·Si človekom nádeje? V čo dúfaš? Do čoho kladieš svoju energiu? ·Máš svoje nádeje poukladané do správnej perspektívy? Nekoleduješ si, keď ti zlyhajú upadnutie do zúfalstva, pretože do tvojho života príde úplná tma? ·Je ti večnosť majákom, ktorý udržuje tvoj život v správnej perspektíve, v dobrej zakorenenosti…?

Pripravil: Milan Bubák SVD