10. Ohodlanosť

O Winstonovi Churchillovi ľudia vraj vraveli, že vyzerá ako buldog. A o­n túto ich mienku vraj dokonale využil. Ľuďom sa snažil – a to vcelku úspešne – dať najavo, ako sa majú správať, aby sa dokázali spamätať z nočnej mory a dôsledkov tej dlhej a hroznej vojny, ktorú mali práve za sebou.

Bol to veľký a neobyčajne všestranný človek: bol talentovaným novinárom, životopiscom a historikom, nadaným maliarom, pilotom, odvážnym a znamenitým vojakom a rečníkom s veľkým vplyvom. Vyzeralo to tak, ako keby si všetky tieto svoje dary pestoval a pripravoval na chvíľu kedy ich bude môcť využiť pre spásu Británie a hodnôt, na ktorých jeho vlasť stála.

Bol veľkým vlastencom. Pevne veril v dôležitosť svojej vlasti a v jej historický význam v rámci Európy a sveta. Mal zdravie z ocele a schopnosť úplne sa skoncentrovať. Čo sľúboval svojmu ľudu bolo priame a neprikrášlené: „Nemám nič, čo by som ponúkol okrem krvi, námahy, sĺz a potu.“ Jeho slová boli živým vyjadrením jeho charakteru a do jeho poslucháčov doslova vlievali čnosť odhodlanosti: „Čo je naším cieľom? … Víťazstvo, víťazstvo za každú cenu, víťazstvo aj napriek všetkému teroru; víťazstvo, nech je cesta k nemu akokoľvek dlhá alebo ťažká; lebo bez víťazstva niet prežitia.“ „Neochabneme ani nezlyháme. Budeme napredovať až do víťazného konca. Budeme bojovať vo Francúzsku, budeme bojovať s rastúcou dôverou a rastúcou silou vo vzduchu, budeme brániť náš ostrov, nech by to stálo čokoľvek. Budeme bojovať na pobrežiach, budeme bojovať na pristávacích plochách, budeme bojovať na poliach i na uliciach, budeme bojovať na kopcoch; nikdy sa nevzdáme.“

Kto bol vlastne Churchill? Odkiaľ pramenila jeho výnimočná odhodlanosť, ktorou bola na ňom taká viditeľná a ktorá priniesla také významné ovocie nielen jemu, ale aj krajine, ktorú viedol? Aké bolo Churchillove zázemie a výchova? Mysleli by sme, že to bol človek s mnohými darmi a s perfektným zázemím. No pravdou bol presný opak.

Winston Churchil sa narodil 30. novembra 1874 v Blenheim Palace. Pôrod bol predčasný. Jeho otec Lord Randolph naňho hľadel ako na nepodarka a ani jeho matka nebola pri pohľade naňho omnoho citlivejšia. Jediná citová odozva prichádzala od jeho pestúnky slečny Anne Everestovej, ku ktorej hlboko priľnul. Mal rečovú vadu, ktorú sa mu nepodarilo nikdy celkom odstrániť. Počas celého svojho života mal sklon k ťažkým depresiám. Jeho biedne školské výsledky na škole Harrow zrejme nahrali vodu na mlyn rozhodnutiu jeho otca poslať ho do armády. Na prijímacích pohovoroch na Royal Military College nebol príliš úspešný. Urobil ich až na tretíkrát. No prijali ho.

Jeho rodičia boli medzi r. 1876 a 1884 verejne znemožnení. Ich manželstvo existovalo totiž iba naoko. Bolo verejným tajomstvom, že pani Randolphová mala mnoho mimomanželských škandálov. Lord Randolph, ktorý bol náruživým hráčom hazardných hier, notorickým alkoholikom a nezodpovedným utrácačom peňazí zomrel r. 1895. Zostali po ňom iba dlhy.

Niektorí Churchillovi životopisci tvrdia, že dôvodom, prečo sa stal tak intenzívne ambicióznym a prečo za každú cenu chcel ukázať, čo vie bola ľahostajnosť jeho otca voči nemu. Pravdou však je, že Churchill nikdy nič neskrýval a sám rád o sebe rozprával ako o zanedbávanom a znevýhodňovanom dieťati, ktoré bolo neskôr ešte viac ubité biednym vzdelaním.

Mnoho analytických a rešpektovaných štúdií o Churchillovi poukazuje na množstvo chýb, ktorých sa dopustil vo svojom politickom živote. Nebolo pre neho zriedkavosťou, že sa mýlil v svojich presvedčeniach, že bol tvrdohlavý vo svojich akciách, detinský vo svojich reakciách a vedený chybnými rozhodnutiami. No o čom sa nedá debatovať a pochybovať, to bol jeho prínos na britskú morálku a jeho odhodlanosť zaistiť svojim spoluobčanom víťazstvo. Ako to o­n sám rád vyjadril: „Umožnil zaručať britskému levovi“. Jeho prejavy a  jeho výrečnosť boli počas krízy pre jeho spoluobčanov nezastupiteľným prínosom. O­n nimi nielen vládol, ale nimi i inšpiroval.

Ako by sa dal vysvetliť fenomén, akým bol napríklad Churchill alebo ktokoľvek jemu podobný? Ťažko sa to dá vysvetliť. Osobnosť je tajomstvom. V dynamickom napätí medzi slobodou a milosťou sa vynára napovrch jedinečné a úplne nepredvídateľné „ja“. Jedinečná osoba nie je produktom iba osobných génov, prostredia alebo iba rodinného zázemia či rodokmeňa. Churchill vlastnil akýsi vnútorný a neutíchajúci zmysel pre svoju vlastnú duchovnú cestu a pre povinnosť naplniť svoje osobné určenie. Snáď najlepšie toto tajomstvo vysvetľujú jeho vlastné slová: „Keď sa dajú vo svete do pohybu veľké veci, ktoré začnú hýbať dušami všetkých ľudí, a tieto veci budú ľudí viesť k tomu, že začnú opúšťať svojej rodinné krby, odkladať svoje pohodlie a bohatstvo a že na čas zabudnú na hľadanie len svojho osobného šťastia, a keď celý tento pohyb bude odpoveďou na akési vnútorné nutkania, ktoré v nás budú vzbudzovať úžas a ktorým nebudeme môcť odolať, vtedy zisťujeme, že sme duchmi, nie zvieratami, a že v priestore a čase sa niečo deje. A toto všetko nás – či sa nám to páči alebo nie – bude hnať do služby.“

Komentár

Čnosť odhodlanosti je dosť zriedkavá, pretože ak ju chce človek vlastniť, svoj zásobník si musí nabiť množstvom iných – doprovodných – čností. Bez nich by odhodlanosť bola všeličím, len nie čnosťou. Pozrime sa napríklad čím: odhodlanosť beztrpezlivosti je zbrklosťou; bez nádeje je slepotou, ba vlastne hlúposťou. Ako sa môžeme odhodlať pre niečo, v čom neveríme? Ak nie je odhodlanosť spárená s rozlišovaním je to púhy fanatizmus. A ak nie je pobádaná odvahou, nebude to nič iné iba meravosť, nehybnosť a zaťatosť. Ak by nás totiž niekto nabádal, aby sme šli za tým, čo nás inšpirovalo, bez odvahy by sme sa zaťali. Človek by aj napriek krásnym myšlienkam, túžbam a métam ostal sedieť za pecou. Bez odvahy sa nepohne. A konečne, ak chýba vernosť tomu, v čo sme uverili a pre čo sme sa odhodlali, odhodlanosť bude neustále sabotovaná tzv. nutkavým správaním: človek bude odbiehať raz za tým, inokedy za tamtým; vždy sa nájde niečo, čo bude silnejšie, než to, za čím sme sa odhodlali ísť.

K tomu, aby človek mal čnostnú odhodlanosť treba teda, aby bol trpezlivý, aby mal nádej, aby bol schopný rozlišovať, aby bolodvážny, a aby bol verný svojmu cieľu. Trpezlivosť mu dodá energiu, aby vytrval ako tak plynie čas a výsledok sa stále ešte nedostavuje. Nádej mu umožní udržiavať si pred očami svoj cieľ. Rozlišovanie mu umožní spoznať, či je múdrym alebo hlúpym.Odvaha ho uschopní postaviť sa proti každému nebezpečenstvu i prekážke, ktorá mu stojí na ceste k cieľu a to bez pokrivenia si svojej chrbtovej kosti. Vernosť ho pripúta k dobru, ktoré sa snaží dosiahnuť a bude mu dávať silu nenechávať sa vyrušovať príťažlivými a vábnymi vecami, ktoré bude stretať po ceste.

Odhodlanosť, podnecovanú, doprevádzanú a ochraňovanú svojimi spriaznenými čnosťami, by sme si nemali pliesť s tvrdohlavosťou ani fanatizmom, ako sa to dosť často deje. Aký je tam rozdiel? Odhodlaný človek vyzerá niekedy ako nezdravo tvrdohlavý. Ba dosť často sa o ňom jeho okolie vyjadruje ako o fanatikovi. Ako sa dá spoznať fanatik? Alebo ešte presnejšie: aký je rozdiel medzi odhodlaným človekom a fanatikom? Fanatik je človek, ktorý nie je schopný zmeniť alebo modifikovať predmet svojho záujmu a úsilia a to ani vtedy nie, keď je jasné, že jeho cieľ je iluzívny, neskutočný, nedosiahnuteľný. Fanatik nie je otvorený pre spätnú väzbu. Je to človek zaťatý,tvrdohlavý, uzatvorený a hlavne silne tajnostkársky. Za svojím cieľom si niekedy ide až do fatálnych dôsledkov. Autor Richard Weaverhovorí o fanatizme takto: „Fanatik je človek, ktorý svoje energie po tom, čo sa ukázalo, že jeho cieľ je nereálny znásobí“. To znamená: tma pred očami a on šliapne na plyn. A básnik William Cowper to hovorí ešte prozaickejšie: Fanatizmus je „šľahanie plameňov z prehriateho mozgu“. Samozrejme, musíme priznať, že pre človeka, ktorý pracuje pre Božiu vec niekedy nie je ľahké odhadnúť, kedy je čnostným odhodlancom a kedy fanatikom. Darmo, naše sklony žiť v sebaklame sú zradné a rafinované.

Odhodlaný človek je pevný a rozhodný a napreduje s pokojom. Je osvietený a nie je pravdepodobné, že by sa v svojom kráčaní za cieľom uštval alebo že by vyhorel. Odhodlaný človek je príjemným a inšpirujúcim vizionárom, ktorý je vždy a v každej chvíli ochotný svoje cesty a svoje ciele podrobiť skrutíniu: t.j. skúmaniu a testu. Toto je dôležitá zásada: odhodlaný človek nie je tajnostkársky. Všetky svoje karty vyloží na stôl a o svojich rozhodnutiach je ochotný diskutovať s ľuďmi, ktorí ho vyzývajú. Hlavne však pred patričnou autoritou. A ak táto autorita zasiahne, poslúchne s tým, že veď Boh do vecí vidí a aj toto môže byť súčasťou jeho plánov. Tu máme na mysli odhodlanosť ľudí, ktorí sa rozhodnú kráčať za nejakou Božou víziou (napríklad v rámci cirkvi). No platí to do istej miery aj pre ľudí, ktorí sa rozhodujú pre významné ciele aj „len“ na ľudskej úrovni (veď, pre veriaceho každá dobrá inšpirácia pochádza od Boha).

Odhodlaný človek sa nezľakne nástrah a testov nespravodlivých, pretože verí, že za všetkým je Boh a v konečnom dôsledku o­n to riadi. Odhodlaného človeka ľudia dosť často „priateľsky“ upozorňujú na nebezpečenstvá, ktoré stoja pred ním, na nerozumnosť rozhodnutia, ktoré urobil, na tvrdohlavosť, ktorú pri kráčaní za ním používa, na neschopnosť počúvať ich a nechať sa nimi ovplyvniť. No odhodlaný človek vie, že „psy štekajú a karavánu musí ísť ďalej“. Názory a postoje ľudí – aj keď sú dobromyseľní – sú tvárou tvár odhodlanému a rozhodnému človeku ovplyvnené všeličím. Môže to byť povrchnosť. Tomu, pre čo sa odhodlaný človek rozhodol, nerozumejú. Ideál nemusí mať pre každého tú istú silu a príťažlivosť. Pevný ideál je darom od Boha a nie každý je ním rovnako silne energizovaný. Môže to byť i snaha ľudí byť múdrymi a  odhodlaného človeka dobromyseľne varovať a upozorňovať na nebezpečenstvá, ktoré na neho číhajú, keď „prepne“. „Ľudia by nemali do ničoho ísť príliš zanovito. To je známka vnútornej nerovnováhy“, hovoria. Môže to byť aj žiarlivosť. Ľudia nemajú radi tých, ktorí dosahujú veci, ktoré sa im samým nedarí dosahovať, alebo na ceste ku ktorým o­ni sami permanentne zlyhávajú. Môže to byť aj kliatba „dysfunkčného systému“ (rodiny, dediny, skupiny[1]). Členovia týchto systémov neznesú, aby sa niektorý ich člen odkláňal od cesty, ktorú o­ni tradične všetci praktizujú. Z dejín by sme tu mohli uviesť množstvo príkladov, ktoré by nám pekne mohli ilustrovať všetky zo spomínaných postojov okolia. Za všetky aspoň k tomu poslednému: sv. Stanislav Kostka, Alojz Gonzaga a i sv. Tomáš Akvinský, mali potupné zážitky s vlastnými rodinami, ktoré sa postavili proti ich rozhodnutiam. Tomáša Akvinského napríklad tak potupovali, že ho v jeho snahe stať sa dominikánom uniesli, zatvorili do akejsi veže a nastrčili mu ženu, aby ho zviedla a tak by bol pokoj!

Lenže odhodlaný človek sa nenechá popliesť a zastaviť. Bez odhodlaných ľudí by sa dejiny nehýbali. Ideme vpred len preto, že máme odhodlaných a zanietených jedincov. Ale o to nejde. To, že títo ľudia výrazne ovplyvnia chod dejín a sú nezastupiteľným prínosom pre spoločenstvo je len dôsledkom. Hlavné je – hlavne pre veriaceho človeka – že každý z nás má svoje povolanie, ktorého hlavnou charakteristikou je, že nás to vyčleňuje z neforemnej masy, a vyzýva nás to ísť svojou vlastnou cestou. Arnold Janssen, zakladateľ Spoločnosti Božieho Slova, zvykol hovorievať, že každý „svätý ide svojou cestou“. A k tomu, aby ňou išiel, musí ju najprv objaviť. A keď ju už objaví, musí byť v kráčaní po nej pevný a odhodlaný.

Ako je ale možné, že niektorí na ceste za cieľom nie sú dosť odhodlaní, kým iní nepoznajú prekážky? Vo všeobecnosti sa to vysvetľuje silnou a  slabou vôľou. „Ten má silnú vôľu, preto mu to ide! Ja ju nemám, preto som nemožný“, povieme. Aj keď je pravdou, že silná vôľa je dôležitá, pravdou je aj to, že so silnou vôľou sa nikto nerodí. Vôľu si treba pestovať a upevňovať. Toto je aj cieľ výchovy a sebavýchovy. Začíname drobnosťami a pokračujeme dôležitými vecami. A v podstate nezáleží na tom, v akej oblasti si pevnú vôľu pestujeme: či je to v štúdiu, v športe, alebo v trénovaní nejakej inej zručnosti. Naša osobnosť je ako spojené nádoby. To, čo sa naučíme v jednej oblasti, nám pomôže aj v oblasti inej. Disciplinovaný športovec s pevnou vôľou bude disciplinovaný aj v iných oblastiach svojho života.

Avšak, aj napriek tomu, že teória so silnou a slabou vôľou je dôležitá, predsa nie je hlavnou odpoveďou na otázku, prečo sa niekomu darí byť odhodlaný a niekomu nie. Odpoveďou je silný a slabý motív. Ak má niekto silný motív, potom bude mať aj sinú vôľu. Silný motív – t.j. to, prečo niečo chcem a akú hodnotu má to, čo chcem pre mňa – je ako magnet, ktorý bude ťahať za sebou aj tú najslabšiu vôľu. Preto ak chcem byť odhodlaný, musím sa snažiť spoznať hodnotu veci, ktorú chcem dosiahnuť.

Odhodlanosť je výrazne vynaliezavá čnosť. Nevzdáva sa. Ale vždy skúma nové možnosti. Keď to nejde jedným spôsobom, hľadá iné. Spomeňme si, ako sme sa chceli dostať napríklad cez potok, cez ktorý neviedol most. Ako sme skúšali tisíc možností, až sme sa nakoniec na druhé stranu dostali. Nevrátili sme sa, ale sme horúco premýšľali a naplno odviazali svoju tvorivosť, kým sme neprišli na riešenie.

O Róbertovi Bruceovi, kráľovi Škótska (1274-1329) sa hovorí, že tiež bol príkladom veľkej odhodlanosti. Raz vraj po prehratej bitke a ležal na posteli v jednej chatrči. Všimol si na strope pavúka, ako sa na pavučine snaží prehupnúť z jedného trámu na iný. Pavúkovi sa to nepodarilo na šesť krát. Róbert si spomenul, že aj o­n prehral šesť bitiek za sebou. Teraz si teda povedal, že ako sa to pavúkovi podarí na siedmy krát, aj o­n sa vydá ešte na siedmu bitku. Pavúkovi sa to podarilo a kráľ sa vybral do bitky, ktorú vyhral.

Odhodlanosť sa prejavuje nielen na individuálnej, ale aj na kolektívnej rovine. Celé skupiny ľudí ba národy v dejinách sú známe pevnosťou pri hľadaní a presadzovaní svojho cieľa. Spomeňme si napríklad na nedávnu oranžovú revolúciu na Ukrajine, ktorá zmenila praktiky totalitného režimu, ktorý zmanipuloval voľby.

Ak by niekto chcel lamentovať, že človeku, ktorý je nadaný, je ľahké byť odhodlaným, treba povedať toto: príklady, ktoré tu uvádzame, sú poväčšine príklady ľudí, ktorí nemali navrch, aby dosiahli to, čo nakoniec svojou odhodlanosťou dosiahli. Odhodlanosť sa týka vo svojej podstate tých, ktorí ľudsky povedané nemajú na to, aby to niekam alebo k niečomu dotiahli. Na pohľad nemajú talent, nemajú vnútornú výbavu, prostredie, z ktorého vyšli im neprialo, ani okolnosti, v ktorých sa nachádzajú nie sú im naklonené. A presne toto je ten stav, ktorého riešením je odhodlanosť. Odhodlanosť je teda predovšetkým vlastnosť „zabitých prípadov“. Samozrejme nielen ich. Každého. Ale talentovaní sa obyčajne spoliehajú na to, že ich talenty a priaznivé okolnosti, v ktorých sa nachádzajú budú pracovať za nich samé od seba. A tak to obyčajne nefunguje. Preto sa veľmi často stretávame s ľuďmi, ktorí sa – aj napriek očakávaniam okolia – akosi stratili. Z nadaných a talentovaných nevyjde nič. A naopak, nenadaní a „neobdarení“ ich zrazu predbehnú.

Evanjelium pripomína, že „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ (Mt 21, 33-43). Ide o kameň, ktorý zavrhli iní, ale aj o kameň, ktorí sme zavrhli my sami v sebe. Zo zavrhnutých alebo neuznaných vecí sa v Božej logike stávajú veci „uholné“, tedakľúčové. Treba teda pracovať s tým, čo máme. A k tomu je nám cenným pomocníkom čnosť odhodlanosti.

·Aké sú tvoje túžby? Túžiš po silných cieľoch? Záleží ti na tvojej budúcnosti? Je pre teba dôležité, čo si a čo produkuješ?

·Čo robíš pre to, aby si odhodlane kráčal za svojimi cieľmi? Robíš pre to vôbec čosi?

·Nie si fatalista, ktorý nad sebou zlomil palicu a začlenil sa medzi zabité prípady? Veríš v seba? Veríš, že Boh má pre teba plány a že očakáva, že ich budeš skúmať a že ich naplníš?

·Čo hovoríš na koncept slabej a silnej vôle versus slabého a silného motívu?

Pripravil: Milan Bubák SVD