13. Spravodlivosť

V živote každého autora sú dve skutočnosti tajomne na seba napojené: to, čo píše a to, čo osobne zažíva. Najslávnejšie dielo Fiodora Michailoviča Dostojevského Zločin a Trest je neoddeliteľné od skúseností spisovateľovho osobného života: mravné priestupky volajú po duchovnom treste. Ak by o­n sám nebol býval predmetom všetkých tých nezmazateľne silných mravných zážitkov a skúseností, určite by nebol býval schopný popísať tak príťažlivo postavy, ktoré sa objavujú v jeho diele.

Dostojevský napísal svoj prvý román, Chudobní ľudia, keď mal 24 rokov. Okamžite sa stal hitom v celom Rusku. Nasledovalo niekoľko malých príbehov, ktorými potvrdil predpoveď svojich kritikov, že sa stane veľkým spisovateľom. No prvá časť jeho literárnej dráhy sa skončila náhlym sekom, keď cárska vláda zasiahla proti revolučnej skupine, ktorej bol Dostojevský členom, hoci viac z mladíckeho nadšenia ako so skutočného revolučného presvedčenia. A hoci v tejto skupine bol v podstate neškodným členom, bol odsúdený – spolu so svojimi spoločníkmi – na trest smrti. Cár si želal, aby všetky prípravy na ich popravu boli robené verejne a verejne aj komentované, okrem záverečného aktu popravy, kedy mali byť čatou vojakov zastrelení. No na poslednú chvíľu im cár trest zmiernil. Celý proces aj napriek tomu zanechal na nich všetkých svoje stopy. Jeden z mužov sa zbláznil. Dostojevský ho zobrazil vo svojom diele Idiot. Po tejto „akoby“ poprave si Dostojevský odsedel štyri roky v neľudských podmienkach tábora na nútené práce na Sibíri. Potom slúžil päť rokov ako vojak v polobarbarských základniach na ďalekých okrajoch cárskej ríše. Tieto skúsenosti, hoci drastické a mučivé, neboli však pre neho bez hodnoty. Dostojevskému umožnili získať hlboký pohľad do myslí zlodejov a vrahov. Aj učenie Krista a spiritualita Ruskej ortodoxnej cirkvi začali mať pre neho hlbší zmysel a pomohli mu pochopiť vzťah medzi utrpením a spásou.

Zločin a trest je majstrovským dielom druhej fázy Dostojevského literárnej tvorby. Príbeh sa točí okolo chudobného študentaRaskoľnikova (po rusky „rozštiepený“ alebo „schizofrenik“), ktorý je nakazený racionalistickým nihilizmom mladej revolučnej generácie. Raskoľnikov jepresvedčený, že ľudská rasa sa skladá z „porazených“ a „víťazov“. Porazení sú podriadené typy, ktorým sa musí vládnuť konvencionálnym (pre nich vytvoreným) mravným zákonom. Víťazi sú nadľudia, ktorí stoja nad mravným zákonom. Seba samého pokladá za člena elitnej skupiny, teda zaraďuje sa medzi víťazov. Aby si overil a dokázal, že naozaj stojí nad zákonom, a že si môže dovoliť zabiť iného človeka bez toho, aby to v ňom vzbudilo výčitky svedomia, spácha vraždu. Myslí si, že svoj čin si je schopný odôvodniť presvedčením o svojej domnelej nadradenosti. Zavraždí starú vlastníčku záložne a jej nevlastnú sestru. Nahovára si, že tým, že ich zavraždil ich oslobodil od ich biedy a sebe samému pomohol, lebo získal peniaze pre svoje ďalšie štúdium a svojej matke a sestre zmiernil ich chudobu.

No jeho experiment s vraždou sa obráti proti nemu. Pocit viny, ktorý v sebe cíti je neznesiteľný. Čoskoro po vražde dostane vysokú horúčku a tá trvá štyri dni. Počas tohto jeho stavu ho navštívia v jeho izbe vyšetrovatelia a počujú ho v stave blúznenia, vyvolanom horúčkou rozprávať veci, ktoré ho zaradia medzi podozrivých. Raskoľnikova neuveriteľne mučí pocit jeho viny a tak sa raz vyzná prostitútke Soni. „Veď ja som zabil iba voš, Soňa, blázna, zbytočného, škodlivého.“ Soňu však nepresvedčí: „Človek a voš?!“ Raskoľnikov sa stane úprimnejším: „Rozhodol som sa niekoho zabiť, zabiť bez chytráckeho odôvodňovania, pre seba samého, iba pre mňa samotného!… A potom, chcel som sa dozvedieť, a to čo najskôr, či aj ja som voš, ako všetci ostatní, alebo človek. Či mám prekročiť alebo nemám? Či sa mám odvážiť zohnúť a zobrať si to alebo nie? Či som iba chvejúci sa bastard, alebo či mám právo –.“Soňa ho núti, aby vyznal svoj zločin, lebo vie, že iba tak mu Boh bude môcť znova vrátiť život.

Raskoľnikov sa pokúšal oddeliť svoj rozum od toho, čo si žiadalo jeho srdce, alebo ako hovorí jeden kritik, snažil sa nahradiť život rozumom. Lenže jeho živá skúsenosť bola totálnym krachom jeho teórií. Nebol schopný ospravedlniť svoj zločin, nech bolo jeho racionalizovanie akokoľvek dômyselné. Namiesto toho prišiel na to, že nevyhnutná báza pre konečnú spravodlivosť sa nachádza v jeho vlastnom bytí. Zákon spravodlivosti, ktorý prebýval v jeho vnútri volal po treste. Nebol schopný byť celým znova, kým nevyznal svoj zločin a neprijal trest.

Raskoľnikov sa vyznal a odsedel si osem rokov väzenia na Sibíri. Soňa sa presťahovala do dedinky neďaleko väzenia, aby ho mohla navštevovať. Cez jej lásku začal svoju obnovu a mravnú regeneráciu. Svoju snahu vysvetľovať a racionálne zdôvodňovať svoje činy nahradil životom a tak, ako Lazár z evanjelia, začal pomaly vychádzať z hrobu von. Ako povedal Dostejevský o Raskoľnikovovi a Soni: „Srdce jedného bolo nevyčerpateľným zdrojom života pre srdce druhého.“

Pred vydaním Zločinu a trestu Dostojevský napísal svojmu vydavateľovi, že jeho román bude psychologickým rozprávaním o zločine, ktorý spáchal mladý študent, ktorý „sa oddá istým «nekompletným» myšlienkam poletujúcim vo vetre“. A pridal, že v tomto diele rozvíja tému, „že zákonný trest, uložený za zločin, desí zločinca nekonečne menej, než by si zákonodarcovia mysleli, čiastočne preto, lebo zločinec samotný si morálne požaduje trest“.

Komentár

Spravodlivosť je skutočnosť hlboko osobná. Hriech človeka proti jeho blížnemu je zločin, ktorý má dve obete: blížneho a jeho samého. Mravné rozhodnutia nemôžu byť založené len na chladnokrvnej, sebeckej logike a kalkulácii. Prítomnosť druhého človeka nás zastaví a požaduje si, aby sme boli spravodliví. Zákon spravodlivosti je čosi, čo nás presahuje a naša vnútorná duchovná skutočnosť si vyžaduje, aby sme sa mu podriadili. „Čo si žiada zákon“ je vpísané do našich sŕdc, hovorí sv. Pavol. Keď sa ho budeme snažiť vymazať, zničíme tým nielen svojho blížneho, ale aj seba samých, svoje najhlbšie «ja». Svetlo spravodlivosti zažiari len vtedy, keď okruh medzi naším «ja» a blížnym je zapojený.

„Spravodlivosť je čnosť, ktorá je nasmerovaná na iného človeka“, píše sv. Tomáš Akvinský („Iustitia est ad alterum“). Táto jednoduchá veta má široké dôsledky. Človek, ktorý je úplne pohltený len sám sebou, ako Raskoľnikov pred svojím obrátením, nebude neschopný byť spravodlivý voči nikomu. Svet, ktorý je obývaný takýmito ľuďmi, bude totálne vyprázdnený od spravodlivosti. Spravodlivosť začne až vtedy, keď ľudia začnú premýšľať o tom, čo dlhujú druhým.

Vo svete nespravodlivosti sú ľudia osamelí a majú strach; vo svete spravodlivosti naopak majú pocit spolupatričnosti a cítia v sebe dôveru. Nevyvážené osobné záujmy nespravodlivého jedinca ho oberú o akúkoľvek spoločenskú oporu a podporu. o­n nepočíta s inými, ani iní nebudú počítať s ním. Je to forma sebectva, ktorá je dokonale nepriateľská voči tomu, čo je naozaj v jeho záujme. Nespravodlivý človek sa desocializuje (oddeľuje od iných). Stáva sa utečencom z človečenstva. Tým, že koná ako sa mu páči, si môže myslieť, že má z toho úžasný prospech, no v skutočnosti sa odcudzuje od najhlbšieho centra svojej osobnosti: od svojho väčšieho «ja», ktorým je morálne napojený na iných ľudí.

Sme teda navzájom poprepájaní. Hoci si to nemyslíme, a možno mnohí to ani nechceme. No tak to je zariadené. Boh to tak chcel. Inak by sme žili v nerovnováhe. Aj ako ľudstvo, aj ako jedinci. A dopadli by sme ako loď, ktorá sa nakláňa do jednej strany. Ak sa nedokáže vyvážiť, potopí sa. Toto je logika života. A aj logika spravodlivosti.

No logika ešte nestačí. Je málo uznať, že sme navzájom prepojení akýmsi neviditeľným lanom spravodlivosti. Na to aby sme boli voči svojmu blížnemu spravodlivípotrebujeme si ho vážiť. Spravodlivosť preto predpokladá lásku. Ak chýba láska, potom to je len púha rovnica, matematický výpočet. Treba ale povedať – pre útechu tých, ktorí si myslia, že láska si požaduje citové vzplanutie – nie je možné milovať každého vášnivo. No je možné milovať každého spravodlivo, dokonca i cudzích a neznámych. Spravodlivosť je priamosť našej lásky, ktorú dlhujeme všetkým ľuďom. Napriek tomu však snaha o spravodlivosť bez lásky je veľmi bežný jav.

Viktor Hugo rozpráva príbeh, ktorý toto oddelenie spravodlivosti od lásky ilustruje. Istý nešťastný človek sa snažil nakŕmiť ženu i dieťa, ktorých miloval. Vyčerpal všetky prostriedky, no nedarilo sa mu to. Rozhodol sa preto, že začne falšovať peniaze. Falšovanie peňazí sa vtedy trestalo smrťou. Jeho ženu zatknú, pretože použila prvú kópiu falzifikátu, ktorý urobil. Odmietla svedčiť proti mužovi a vehementne poprela jeho vinu. Kráľovský prokurátor však vymyslel prefíkaný plán. Šikovne pozliepal čiastočky dotrhaného listu, ktorým presvedčil nešťastnú ženu, že má sokyňu a že muž jej bol neverný. Žena, premožená žiarlivosťou, udala svojho muža, všetko vyzradila a poskytla prokurátorovi potrebné dôkazy na jeho vinu.

Keď sa o veci dozvedeli ľudia, žasli nad bystrosťou a šikovnosťou prokurátora. Bolo to naozaj od neho chytré, hovorili, že sa rozhodol zapojiť do hry žiarlivosť a skrz hnev ženy a jej túžbu po pomste vyniesť na svetlo pravdu. No istý klerik, ktorý mal povesť svätosti, keď sa dozvedel o veci i o mieste, kde sa mal konať súd, mal na počínanie prokurátora trocha iný názor. Keď príde na miesto, pýta sa: „A kde je kráľovský prokurátor, ktorý tu má byť má byť súdený?“

Klerik jasne vidí, že žena bola nespravodlivo zmanipulovaná. Úradník použil podvod ako cestu k tomu, aby v nej vyvolal túžbu po pomste a tak aby ju priviedol k priznaniu. Ženu surovo použil iba ako púhy prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. „Spravodlivosť je čnosť, ktorá dáva každému to, čo mu patrí“, hovorí sv. Augustín. Spravodlivosť predpokladá právo. Ak niečo dlhujeme druhému človeku, potom iba preto, lebo ten druhý má na to právo. Falšovateľova konkubína mala právo, aby sa jej neklamalo a aby nebola emocionálne zmanipulovaná. Mala právo, aby ju nepoužili ako nástroj. Pascal múdro poznamenal, že spravodlivosť a moc si požadujú vzájomne vyváženú rovnováhu. „Spravodlivosť a moc musia ísť ruka v ruke“, napísal, aby tak to, „čo je spravodlivé bolo presvedčivé a čo je presvedčivé bolo spravodlivé.“

Spravodlivosť je vec osobná, pretože jej záujmom je ľudská osoba a práva tejto osoby. No zároveň je aj neosobná, pretože skutočná spravodlivosť nie je ani hračkou mocných, ani privilégium slabých a zraniteľných. V tomto zmysle Tomáš Akvinský cituje dva hlavné dôvody, prečo ľudia zlyhávajú v uplatňovaní spravodlivosti: „ohľad na zámožných a ohľad na dav.“

Jestvujú tri základné formy spravodlivosti. Prvou je spravodlivosť, ktorú si ľudia dlhujú jeden druhému. Ide tu o povinnosť, ktorú rozličné časti jednej spoločnosti majú jedna voči druhej a nazýva sa zámenná, komutatívna spravodlivosť. Je to spravodlivosť, kde sa členovia toho istého organizmu vzájomne podporujú a a navzájom si dávajú to, čo sú povinní si dávať, aby organizmus mohol fungovať ako celok. Je to to, čo apoštol Pavol popisuje, keď hovorí o komunite ako o tele, ktoré má mnoho údov, no všetky žijú v jednote (Rim 12, 4). Takúto jednotu a harmóniu vo fungovaní narušuje parazitizmus. Parazitizmus je hlboká forma nespravodlivosti, kde jeden člen spoločenstva žije na úkor ostatných. Berie a nedáva. Parazitizmus je fatálna vec, pretože je to rakovina na organizme. Parazitická bunka postupne zničí telo.

Druhá forma spravodlivosti popisuje vzťah medzi celkom a jeho časťami, alebo spoločnosti voči jedincovi. Toto je tzv. distributívnaspravodlivosť. Ide o spravodlivosť v rozdeľovaní dobier zo strany „vedenia“ spoločenstva členom spoločenstva. Znova tu môžeme uviesť príklad z telom: keby sme nedávali jednej časti nášho tela to, čo jej patrí, postupne by odumrela a narušil by sa tak aj celok. Spoločnosť, ktorá zanedbáva jedného člena na úkor iného nie je spravodlivá a v konečnom dôsledku na to doplatí.

A konečne, je tu povinnosť častí voči celku, ktorá sa nazýva legálna alebo všeobecná spravodlivosť. To je opak distributívnej spravodlivosti. Údy nemôžu od organizmu iba brať. Musia aj dávať, aby celok mohol fungovať. Ak iba berú, tak len načas, keď sa potrebujú pozbierať, uzdraviť, pozviechať alebo naladiť. Ale potom musia aj o­ni prispievať na potreby celku, ktorého sú členmi.

Každá z týchto troch foriem spravodlivosti obsahuje v sebe istú formu zaviazanosti či zadlženosti. V komutatívnej spravodlivosti jednotlivci by mali vrátiť to, čo si navzájom dlhujú. Ochrana štátu je zasa príkladom distributívnej spravodlivosti. Štát dlhuje svojím členom to, čo im patrí. A povinnosť platiť štátu dane je zasa príkladom legálnej spravodlivosti.

Súhra týchto troch foriem spravodlivosti tvorí puto, ktoré drží civilizovaných jedincov spolu v civilizovanej spoločnosti. Je stelesnením zlatého pravidla a znakom úcty k princípu, že všetci ľudia sú si rovní vo svojej podstate i pred zákonom.

·Neprekvapili ťa myšlienky tejto úvahy? Myslel si doteraz, že spravodlivosť je zameraná na rovnováhu celku: nás, ako jedincov, pretože aj my sme celok, spoločnosti a sveta? Takto je spravodlivosť vlastne požiadavkou integrity.

·Mal si aj ty už niekedy podobnú skúsenosť ako Raskoľnikov: kedy si myslel, že to, čo si spáchal nikto nevidí, no ty si sa išiel z výčitiek svedomia zblázniť? Ako si si to vtedy vysvetlil? Ako myslíš, že si ľudia toto vo všeobecnosti vysvetľujú? Ako si to vtedy riešil? Ako to ľudia bežne riešia?

·Nie si v prostrediach, ktorých si členom parazitom? Uvedomuješ si vzájomnú naviazanosť a prepojenosť s ostatnými, kde každý máme práva, ale i povinnosti? Nepoznáš zo svojho prostredia ľudí, ktorí iba berú a nedávajú? Čo by sa dalo s tým robiť?

·Čo potrebuješ pod vplyvom týchto myšlienok v sebe dotiahnuť? Čo zmeniť? Čo obrátiť?

Pripravil: Milan Bubák SVD