16. Súcit (spolucítenie)

Snáď v dejinách západného myslenia niet intelektuála, ktorý by silnejšie vzdorovalkategorizácii ako Simona Weilová. Kategorizácia je delenie vecí na podskupiny a tie zasa na ďalšie. Toto Weilovej nevyhovovalo. Prečo, uvidíme neskôr. Narodila sa v židovskej rodine, no pestovala v sebe priam vášnivú lásku voči katolicizmu.

 Hovorí sa, že do sv. Františka Assiského sa zamilovala v momente, čo o ňom počula. A keď navštívila kaplnku toho chudáčika v Assisi, z bázne padla na kolená. No do katolíckej cirkvi nikdy nevstúpila. Bola presvedčená, že vôľa Božia je, aby ostala mimo katolíckej cirkvi. Keď mala 6 rokov, dokázala citovať naspamäť celé pasáže od Racina[1]. Z toho bolo jasné, že vynikala hlbokou intelektuálnou bystrosťou, ktorá bola pre ňu typická počas celého jej dospelého život. Učila filozofiu na niekoľkých školách súčasne. No popri tom bola aj zamestnaná v jednoduchých a možno by sme povedali až priam podradných prácach. Chcela sa totiž dostať do mentality a spôsobu myslenia robotníkov a jednoduchých ľudí. Jej myslenie i jej postoje boli jasnenaľavo od stredu a dosť často sa zúčastňovala aj štrajkov a rozdávala ľavicovú literatúru. No aj napriek tomu pohŕdala každou formou socializmu. Bola sociálnou filozofkou a mystičkou, kresťankou i židovkou, Európankou i študentkou hinduistických myšlienok a sanskritského jazyka.Bola jednoducho záhadou. No je nezabudnuteľná.

Zlatou niťou, ktorá sa tiahne jej myslením a ktorá jej napohľad zúfalým aspektom jej života dodávala istú stálosť bol jej hlboký súcit voči trpiacim, súcit, ktorý bol takmer stotožnením sa s nimi. Weilovej celoživotným záujmom a predmetom jej uvažovania a jej skutkov boli všetky priepasti, ktoré navzájom oddeľovali od seba ľudí. Túžila, aby všetky tieto priepasti boli vyplnené láskou. „Každý jeden hriech“ napísala raz, „je pokusom vyplniť prázdno“. Simone de Beauvoir raz o nej povedala: „Jej srdce je schopné prestať biť kvôli niečomu, čo sa stalo na opačnom konci sveta.“

Weilovej silné stotožňovanie sa s núdznymi bolo viditeľné už keď bola dieťaťom. Ako 5-ročná odmietla napríklad jesť sladkosti, pretože francúzski vojaci počas I. svetovej vojny ich nemali. V polovici svojich dvadsiatich rokov na jeden rok prerušila svoju prácu učiteľky a zamestnala sa v automobilke Ranault, aby z pravej ruky zakúsila, aký psychický dopad má na človeka ťažká práca v priemysle. Zápal pohrudnice ju však donútil túto prácu zanechať a vrátiť sa naspäť k učiteľstvu. Neskôr, aj napriek svojmu úbohému zdraviu sa stala kuchárkou na Katalánskom fronte v Španielskej občianskej vojne a jej vnútro bolo naplno zasiahnuté horormi vojny. Keď pracovala v Anglicku s francúzskym odbojom jej veliteľ jej znemožnil uskutočniť túžbu skočiť padákom na okupované francúzske územie. Odmietla jesť viac – hoci mala možnosť –, než dostávali na prídel jej spolurodáci pod nemeckou okupáciou, lebo chcela maťúčasť na ťažkostiach tých, ktorí ostali doma vo Francúzsku. Jej podvýživa spolu s mnohými inými problémami sa konečne zaslúžila o jej predčasnú smrť r. 1943, keď mala 34 rokov.

Simonu Weilovú chvália i kritizujú: chvália ju za jej ľudský súcit, kritizujú za to, že vraj bola hlúpa. „Bola fanatičkou, hľadajúcou fanatizmus“, píše jeden jej kritik. Niektorí ju považujú za modernú sväticu; iní odsudzujú jej politiku sociálnej akcie ako niečo, čo je síce plné dobrých úmyslov, no je to úbohé na konkrétne výsledky. Pestrá škála jej kritikov je logickým predĺžením pestrosti jej života. No hodnotenie života Simone Weilovej by nemalo zatemňovať význam a silu jej myšlienky, hlavne toho, čo hovorí o súcite.

Z diela Simone Weilovej silne vystupuje do popredia myšlienka, že základným vzťahom medzi ľuďmi by mal byť vzťah lásky a že elementom, ktorý organizuje, harmonizuje a zapája do činnosti všetky ostatné čnosti je láska. Inými slovami, láska je akoby dirigentkou orchestra čností. Taktiež tvrdí, že nie je možné oddeľovať spravodlivosť od lásky, čo sa často robí, lebo to stojí proti evanjeliu. Evanjelium nerobí medzi spravodlivosťou a láskou rozdiel. Človek, ktorý je spravodlivý, no nemiluje si síce plní svoje povinnosti a tí, ktorí majú z toho úžitok mu môžu za to prejavovať servilnú vďaku, no aj napriek tomu medzi ním a nimi bude chladný odstup. Aby sa tento odstup, ktorý ľudí od seba oddeľuje preklenul, čnosti sa musia uskutočňovať iba skrze lásku a vracať sa cez lásku.

Láska, podľa Weilovej, prekonáva vzdialenosti a nerovnosti. Ak lásky niet, tieto priepasti zostávajú. Priepasť medzi silným a slabým, zdravým a chorým môže byť prekonaná len milujúcim súcitom. Súcitom sa láska stotožňuje s tými, ktorí trpia; veľkodušnosťou im dáva láska čosi zo seba. Absolútnym modelom tohto zjednotenia lásky a čnosti je podľa Weilovej Kristus: „Veľkodušnosť a súcit sú neoddeliteľné a obe majú svoj príklad v Bohu, to jest v Stvorení a v Utrpení.“ Tu sa Weilová pevne nachádza na katolíckej pôde. Stvorenie je výsledkom Božej veľkodušnosti. A Utrpenie (myslí sa tu na trpenie Krista) je výsledkom súcitu. Boh nás predsa po páde nemohol nechať tak. Naše utrpenie, ktoré sme si na seba priniesli, nemohlo nechať Boha nedotknutého. Preto prišiel súcit a ten splodil skutok. Kristus prišiel medzi nás.Sv. Bernard povedal čosi veľmi podobné v 12. storočí: „Tak ako čistú pravdu môže vidieť iba čisté srdce, podobne je to aj s biedou: biedu môže naozaj cítiť iba biedne srdce. No keď chceš mať srdce, ktoré je biedne z biedy iného, musíš najprv poznať svoju vlastnú biedu; iba z vlastného stavu môžeš spoznať stav svojho blížneho a zo svojho vlastného stavu potom aj spoznať, ako blížnemu pomôcť. Príkladom je nám náš Spasiteľ, ktorý si želal trpieť, aby sa naučil spolutrpieť; byť biedny, aby sa naučil spolubiediť[2].“

Weilovej myšlienky ohľadom lásky a čnosti sú silne napojené na Boha. Iba jednota medzi Bohom, láskou a čnosťou môže prekonať priepasti medzi ľuďmi, ktoré sú zapríčinené hmotou, mocou a nešťastiami: „Keď máme pravú lásku, potom nie my milujeme trpiacich v Bohu. Je to naopak, cez našu lásku Boh miluje trpiacich cez nás. Súcit a vďačnosť pochádzajú jedine od Boha, a keď sa o ne navzájom delíme, presne na tom mieste, kde sa stretáva ten, kto dáva s tým, ktorý prijíma je prítomný Boh.“

Weilovej sociálna filozofia pravdepodobne nie je inšpiratívna pre žiadne veľké sociálne reformy. No jej myšlienky ohľadom súcitu sú silne ľudské, vznešené a zdravé. Ponúkajú nám svet, ktorý je už presýtený chladom a odcudzenosťou medzi ľuďmi, a ktorý je prekrásnym obrazom idylky, kde sa blížny stretá so svojim blížnym v Božom objatí.

Istý anonym pripevnil na jednoduchý náhrobný kameň Simone Weilovej malú tabuľku. Slová na nej sú v taliančine: „La mia solitudine l’aultrui dolore germivano fino alla morte[Moja samota držala vo svojom náručí žiaľ iných až do mojej smrti].“ Hoci autor tejto vety je neznámy, pocit v nej vyjadrený dokonale popisuje život a ducha záhady, ktorou bola Simone Weilová.

Komentár

Súcit je, ako vidíme úžasná vec. A náš svet ho naozaj potrebuje. A pravdou je, že súčasný svet si súcit aj veľmi váži. Žiadnu inú čnosť nenájdeme v ústach politikov ba i celebrít tak často, ako práve súcit. Zatiaľ čo čistota je v dnešnom svete najnepopulárnejšou čnosťou,súcit je jeho jasným favoritom. Ľudia odmietajú čistotu, robia si z nej žarty a ironizujú ju. No súcit frčí. Ba súcit sa stal v mnohých kultúrach západnej civilizácie kultúrnym imperatívom, t.j. požaduje sa, často v zákonoch, aby sme voči iným mali súcit. A je aj záležitosťou ideálu politickej korektnosti. No čosi tu nehrá a preto sa musíme na vec pozrieť zblízka. Súcit, ktorý je dnes tak populárny, nie je súcitom, ktorý je čnosťou. Má totiž sklon oddeliť súcit od iných skutočností, ktoré súcit potrebuje na to, aby naozaj zostal čnosťou. Ako dôsledok, súcit sa stáva argumentom, tak povediac, samým pre seba, na ospravedlnenie mnohých nerestí ba i zločinov. Napríklad v mene súcitu sa schvaľujú potraty, konajú sterilizácie, eutanázie, a množstvo iných skutkov, ktorých akože cieľom je zmierňovať biedu, ktorá dnes dolieha na ľudstvo. No ak je súcit oddelený od lásky, svetla, veľkodušnosti, nádeje, trpezlivosti, odvahy a odhodlanosti nie je ničím iným, iba obyčajným heslom, ktorého skutočným menom je účelovosť, či osobný prospech. A tak je smutným faktom, že v mene súcitu je utratených viac životov, ako v ktorejkoľvek doterajšej vojne. Čo súcit v tomto zmysle v podstate znamená je: ľahká a rýchla cesta von z problémov.

R. 1987 tzv. Tower Commission, ktorá vyšetrovala operáciu predaja zbraní Iránu, ku ktorej prišlo počas Reaganovej vlády odhalila, že prezident bol motivovaný k predaju zbraní Iránskemu režimu Ajatolaha Choméního „súcitom“, ktorý mal voči Američanom, ktorí boli zajatcami v Libanone. Správa doslova hovorí: „Bol to tento intenzívny súcit so zajatcami, ktorý motivoval jeho silnú podporu Iránskej iniciatívy, a to aj zoči-voči odporu zo strany jeho ministrov zahraničných vecí a obrany.“

„Celebrity“ dneška sa podobajú politikom: aj o­ni sa na každom kroku predvádzajú, ako veľmi sú súcitné. Zdá sa, ako keby neustále vyhľadávali ďalšiu novú skupinu, na ktorú by nabehli zo svojim súcitom: homosexuáli, utláčané feministky, chorí na AIDS, opustené zvieratá. No čím viac je horlivosti za súcit, tým menej jej je za spravodlivosť. Sme tak veľmi súcitní dokonca i so zločincami, že nám behá po chrbte mráz už len pri púhom pomyslení si, že by sme ich mali potrestať. Takýto superhorúci súcit vytláča nielen spravodlivosť, ale i zdravý rozum.

Človek, ktorý oplýva skutočným súcitom voči blížnemu sa nebude predháňať v tom, aby v iných za každú cenu hľadal niečo, čo by v ňom vzbudilo súcit. „Honba za súcitom!“, tak by mohlo znieť populárne heslo dnešnej doby. No skutočne súcitný človek má otvorené oči a skromné srdce: ak nájde niečo, čo by potrebovalo jeho angažovanie sa, potom sa do toho vloží a spolu za pomoci iných čností sa bude dotyčnému snažiť vhodným a konštruktívnym spôsobom pomôcť. Avšak nemyslime si, že súcit nám pomôže nájsť aj riešenie. Často je opak pravdou. Máme súcit, no riešenie nepoznáme. O to však nejde. Už súcit sám stačí. Súcit, ktorý vedie k riešeniu utrpenia druhého je samozrejme najideálnejší. No ak to nejde, už súcit sám stačí. Súcit je čnosť, ktorá nám pomôže zjednotiť sa s utrpením druhého človeka. A to je veľa. Aj pre neho ale aj pre nás.

Sv. Tomáš Akvinský rozoberá čnosť súcitu vo svojom diele Summa Theologiae. Odpovedá si tu na dosť zvláštnu otázku: „Či súcit priateľov zmierňuje bolesť a utrpenie človeka?“ Otázka sa modernému človeku môže zdať naozaj zvláštna, pretože odpoveď na ňu je úplne jasná. Samozrejme, že zmierňuje. Súcit priateľov je úžasná vec. No Akvinského argumentácia je veľmi poučná a preto stojí za to si ju všimnúť. Súhlasí aj o­n. No ponúka pre to dva dôvody. Prvým je, že súcitní priatelia, ak sú naozaj priateľmi a ak sú naozaj súcitní, sú schopní mať účasť na nesení bremena trpiaceho človeka a teda mu ho tým vlastne uľahčiť. Bolesť a smútok, ktoré človek cíti pri nesení svojho bremena majú depresívny účinok. Tlačia ho dolu. No keď sa človek stretne so súcitnými priateľmi, smútok a bolesť ho opúšťa. Ich súcit ho pozdvihuje, a teda váha bremena sa uľahčuje. Druhým dôvodom, ktorý nám predstavuje Tomáš Akvinský, je podľa jeho názoru ešte lepší, ako ten prvý, pretože je pozitívnejší. Hovorí, že nakoľko čnosť súcitu má svoje korene v láske, človek, ktorý trpí vidí za súcitom svojich priateľov svedectvo lásky. Tým ho zaleje akýsi pocit šťastia, pretože vidí, že má niekoho, kto ho miluje a toto potom zmierni jeho bolesť a uľahčí jeho utrpenie.

Tomáš Akvinský nenapísal o súcite toho veľa. Omnoho viac o ňom napísal napríklad filozof Arthur Schopenhauer. Ten sa súcitom zaoberá snáď najviac zo všetkých filozofov. Podľa Schopenhauera, ktorý je známy aj ako najpesimistickejší filozof, je človek takou strašnou a „smiešnou karikatúrou“ a jeho osud je až tak zúfalo bezvýchodiskový, že „súcit“ je pre neho jediná čnosť, ktorú potrebuje zo všetkých najviac. Jeho súcit je silne nabitý ľútosťou, pretože smrť pokladá za jediné vykúpenie zo svojho zločinu, ktorým je to, že sa narodil. Podľa Tomáša Akvinského je súcit čnosť, ktorá je nabitá nádejou, a to preto lebo súcit je neoddeliteľný od lásky a láska je jediné, cez čo môže byť človek vykúpený. Nepodobá sa dnešné chápanie súcitu, ktoré je také populárne na to, ktoré šíril Schopenhauer? Jeho logika je však príšerná: utrpenie odstránime tak, že odstránime trpiaceho. Hľa, ideové pozadie pre eutanáziu. Samozrejme, je ľahšie vyriešiť problém utrpenia týmto spôsobom. No ľahšosť nie je priateľom čnosti a teda je málo platná tomu, kto trpí.

Na záver sa pozrime na ešte na jedno podobenstvo, ktoré viac než, ktorékoľvek iné popisuje dnešný svet, peklo a nedostatok lásky i súcitu. A popisuje aj kresťanké chápanie súcitu. Je to podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Boháč, keď zomrel, šiel do pekla. Niektorí sa divia prečo, veď predsa nikomu neublížil. Dokonca ani Lazárovi nie, ktorý ho – povedzme to úprimne – otravoval tým, že ležal pod jeho stolom. Veď komu z nás by takéto stolovanie vyhovovalo!? No problém nebol v tom, že by bol boháč urobil niečo zlého, ale v tom, že neurobil ani nič dobrého. Ba ešte horšie: medzi seba a iných nakreslil demarkačnú čiaru. o­n na jednej strane, iní na druhej. Medzi ním a inými hranica, múr, priepasť. o­n nikoho k sebe nepozýval, o­n k nikomu nešiel. o­n si vystačil. Keď potom zomrel, demarkačná čiara sa neodstránila, ale iba prehĺbila. o­n si ju želal mať a preto ju Boh musel rešpektovať. Boh vždy rešpektuje slobodnú voľbu človeka. A preto boháč skončil v pekle. A presne toto je peklo: miesto, kde sme izolovaní, oddelení od iných i od Boha priepasťou, ktorú sme si sami vytvorili.

Ježiš nás teda neustále vyzýva k súcitu s inými. o­n sám nám je najlepším príkladom tohto súcitu. Jednak tým, že prišiel sem medzi nás a narodil sa ako človek. „Priepasť“ medzi Bohom a človekom, ktorý vybudovať človek svojím hriechom preklenul. Prišiel sem. A rozhodol sa znášať náš údel. Súcit, znamená cítiť spolu s niekým to, čo o­n prežíva. V latine compassio znamená trpieť spolu. A tiež tým, ako prežíval problémy ľudí, ktorí prichádzali za ním. Ježiš až tak trpel, že to v ňom spôsobovalo pohyby v jeho vnútornostiach. Grécke slovo, ktoré sa niekedy používa pri popise jeho súcitu je splagchnizomai (napr. Mt 15, 32, ale aj inde). To však vyjadruje niečo ďaleko viac, než len súcit. Toto slovo doslova znamená „mútiť vnútornosti“ (ako sa múti maslo). A to potom vedie k činu. Toto je príklad súcitu aj pre nás. Slabším slovom pre súcit je empatia. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov a duševného stavu toho druhého. Súcit je niečo silnejšieho. Je to schopnosť prežívať utrpenie, ktoré má druhý človek. A toto je rozhodne čosi omnoho ľudskejšieho a pozitívnejšieho.

·Ako chápeš súcit ty? Nie si jedným so stúpencov súcitu, ktorý šíri dnešný liberálny svet, kde sa súcit oddeľuje od iných čností?

·Nie si naopak bezcitný? Vieš sa nechať pohnúť utrpením iných? Vieš to vyjadriť tým ľuďom? Prejaviť? Pomôcť im? Alebo ti to je jedno? Čo s tebou robí utrpenie iných?

·Čo by si potreboval urobiť, aby si bol človekom súcitnejším? Ako ti je v tom vzorom Boh? Ako konkrétne Boh-Ježiš?

Pripravil: Milan Bubák SVD