18. Trpezlivosť

Po tom, čo zažil dvojitú tragédiu: samovraždu otca a náhlu smrť matky pri autohavárii o rok na to si 14-ročného Walkera Percyho adoptoval jeho strýko Will. Bol to prominentný právnik, básnik a priateľ mnohých významných osobností, hlavne z oblasti literatúry a psychológie. Svojho synovca uviedol do ich sveta i do sveta hudby, divadla a poézie. No napriek tomu formálne štúdiá Walkera Percyho boli takmer úplne zamerané vedeckým smerom. Nemal ani najmenší úmysel stať sa spisovateľom.

Stal sa lekárom. Svoj lekársky diplom s vyznamenaním získal po skončení štúdií na Columbia University. Odišiel na stáž do Bellevue Hospital v New Yorku, kde vykonával veľa pitiev na chudobných alkoholikoch, z ktorých mnohí zomreli na tuberkulózu. Sám sa však touto silne nákazlivou chorobou nakazil. Dlho sa potom liečil v istom sanatóriu na severe štátu New York. Po dvoch rokoch od svojho vyliečenia začal konečne znova vykonávať svoju prácu. Stal sa inštruktorom patológie na Lekárskej fakulte Columbia University. No po pár mesiacoch sa mu choroba znova vrátila a bol poslaný do štátu Connecticut, kde strávil znova takmer rok liečby a zotavovania.

Tento mladý lekár, ktorý bol podľa vlastných slov posadnutý neustálym vedeckým výskumom, aby sa dozvedel niečo nové, sa sám stal predmetom neustáleho výskumu a hodnotenia. Človek, ktorý plánoval odovzdať svoj život pomáhaniu iným bol takmer celkom odrezaný od vonkajšieho sveta. No nebol aj napriek tomu nečinným. Svoju nútenú nečinnosť využil ako dôležitý nástroj na činnosť. Čítal a premýšľal. Kontemploval nad uzdravujúcou mocou slova ako „symbolu“. Ak môže uzdravovať medicína, nemohlo by byť aj slovo použité ako nástroj uzdravovania? Veľa čítal a začal písať filozofické články. „Bol som tak dlho v posteli, tak dlho sám, tak málo som mohol robiť, iba čítať a premýšľať, že som si postupne začal uvedomovať, že ako vedec – lekár a patológ – viem veľao človeku, ale sotva viem, kto vôbec človek je,“ napísal.

To, čo ho postupne začalo zaujímať neboli fyziologické a patologické procesy, ktoré sa odohrávali v ľudskom tele, ale problém človeka samotného, jeho povaha a jeho určenie; zvlášť a bezprostredne jeho ťažká situácia v modernej technologickej spoločnosti. „Ak mojím prvým veľkým intelektuálnym objavom môjho života bola krása vedeckej metódy,“ napísal, „celkom iste tým druhým bol objav jedinečného miesta človeka vo svete pretransformovaného vedou.“

Čítal Tomáša Akvinského, Heideggera, Tolstoja, Kierkegaarda a Camusa. Od Dostojevského sa dozvedel, ako veľmi smevyhladovaní po viere a ako ťažké je túto vieru nájsť a udržať si ju. Od Simone Weilovej z jej diela Waiting o­n God (Čakať na Boha) sa zasa dozvedel, že sa musí stať trpezlivým pútnikom [1]. Od Marcela sa naučil o vzťahoch typu „ja-Ty“, a od Maritaina umeleckému symbolizmu a dozvedel sa od neho o čudnej modernej záľube oddeľovať myseľ človeka od jeho tela.

Krátko po prepustení zo sanatória v Connecticute sa oženil. Šesť mesiacov po svadbe spolu aj so svojou manželkou vstúpili do katolíckej cirkvi. Nikdy sa už nevrátil k medicíne. Namiesto toho sa rozhodol skúsiť to s písaním. Napísal dva romány, ktoré sa mu však nedarilo vydať. Neznechutil sa, napísal ešte tretí. Vrátili mu ho, aby ho prepracoval. Počas nasledujúcich 14 mesiacov ho prepracoval dvakrát. Konečne ho vydali, aj keď vydavateľ urobil minimum pre to, aby román spropagoval. Percy mal vtedy 44 rokov a zdalo sa, že kráča nikam. No aj napriek chladnému prístupu vydavateľa, ľudia jeho román The Moviegoer (Návštevník kina) postupne objavili až nakoniec získal silne prestížnu cenu Národnej knižnej ceny. Peryho trpezlivosť sa tak nielen vyplatila, ale priniesla mu i významný príjem.

Potom nasledovalo ešte päť ďalších románov, ktoré sa postarali o to, že Percy sa stal jedným z najčítanejších spisovateľov na americkej scéne. Hoci hlavnou témou tiahnucou sa jeho románmi a esejami ako červená niť je akási nedôverčivosť voči svetu, o­n sám bol napriek tomu veľmi milým a príjemným človekom, ktorý sa v tomto svete cítil veľmi dobre a spokojne. V tomto zmysle bol vlastne stelesnením kresťanského ideálu: byť z tohto sveta, ale nepatriť tomuto svetu.

Raz dával na Cornell Univerzity prednášku o ruskom spisovateľovi Antonovi Čechovovi. Prednáška bola tak zaujímavo skomponovaná, že každému, kto Percyho poznal bolo jasné, že v nej podáva paralelu so svojou vlastnou životnou odyseou. Aj Čechov bol podobne ako o­n lekárom, ktorý však nejak zvlášť medicínu nemiloval. Aj o­n bol chorý na tuberkulózu (zomrel ako 44 ročný). Názov Percyho prednášky bol: „Románopisec, diagnostik súčasnej choroby“. Bol to výnimočný sumár Percyho vlastného života: Dr. Walker Percy, vyštudovaný patológ, využívajúci svoje diagnostické schopnosti na to, aby odhalil pohnutý stav moderného človeka a  predpisujúci mu s trpezlivosťou chirurga vo svojej próze na jeho stav (občas) nepríjemné lieky.

Komentár

Čo je trpezlivosť? Príklad Dr. Percyho nám to naznačuje. Obdivuhodná bola u neho schopnosť nevzdať sa v ťažkostiach, ale hľadať riešenie. To ale nemusí byť ľahké, hlavne vtedy, keď nás utrpenie zaskočí. No nielen vtedy. Trpezlivosť má svoju hodnotu aj pri dlhodobých a pretrvávajúcich nepríjemnostiach a utrpeniach. No v začiatkoch, keď sme ich príchodom zaskočení, hodnota trpezlivosti sa ukazuje ako obzvlášť účinná. Keďže ide o situácie, ktoré nás prekvapia, máme tendenciu upadnúť do paniky a teda aj do skratov v správaní sa. Trpezlivosť je preto čnosť, ktorá nám umožňuje udržať si pokoj mysle v pretrvávajúcich úzkostiach života.Dovoľuje nám vytrvať v zameriavaní svojich energií na pozitívne ciele aj napriek pretrvávajúcim sklamaniam, obmedzeniam a trápeniam. Pomáha nám byť vyrovnanými v kríze a uchovať si duševný pokoj tvárou tvár množstvu dráždení a nervozít, ktoré do nášho života prichádzajú deň čo deň. Trpezlivosť nám poskytuje flexibilitu, ktorú potrebujeme, aby sme za jej pomoci mohli nájsťnové ciele, ktoré by stáli ta zo, keď nám iné príležitosti, o ktoré sme sa opierali zlyhali. Trpezlivosť nám umožní zniesť stav pokoreniabez toho, že by sme upadli do hnevu alebo prekonať suchopárnosť bez toho, že by sme upadli do stavu otupenosti, sucha a apatie.

Trpezlivosť, aj napriek presvedčeniam možno väčšiny ľudí, nie je čnosť pasívna. Človek má tendenciu zaseknúť alebo znechutiť sa, ba dokonca sa celkom vzdať, keď mu veci nevychádzajú, ako si predstavuje. Na to, aby sa tak nestalo, je treba množstvo vnútornej sily. Trpezlivý človek sa snaží o nájdenie práve tejto vnútornej sily. Namiesto toho, aby pred tým, čo do jeho života prišlo utiekol, sa snaží načúvať bolesti, ktorú cíti a na základe jej posolstva hľadať riešenia. To znamená snaží sa trpieť. Aj keď to znie zvláštne, trpezlivosť, ako hovorí slovo, je o trpení. A utrpenie nie je príjemné. Nech má akúkoľvek podobu. Súčasný svet formovaný„hollywoodskou formačnou školou“ odmieta trpezlivosť. Táto škola sa vysmieva z každej čnosti, no najviac snáď z trpezlivosti. Trpezlivosť pre „hrdinu“ dneška nemá miesto, ba je podkladaná výslovne za smiešnu a bláznivú slabosť. V hollywoodských filmoch, keď príde do života človeka trápenie, buď hľadá lacný útek (obyčajne v spôsoboch, ktoré v ňom postupne vybudujú závislosť), alebo spácha samovraždu, alebo si zvolí eutanáziu, alebo – keď sa jedná o trápenia vo vzťahoch – toho druhého zastrelí. Utrpenie nemá miesta.

Inak to, čo sa deje pri trpezlivosti pekne vyjadruje čínsky znak pre trpezlivosť. Znak slova jen (trpezlivosť) je kombináciou dvoch znakov: srdca a noža. Nôž sa nachádza nad srdcom a ako keby sa do neho zabáral (na obrázku: nôž je hore, srdce dolu pod ním).

Trpezlivý človek je osobou hĺbky, aj keď pravdou je aj to, čo hovorí básnik Dryden. Nie je celkom múdre tlačiť trpezlivého človeka príliš ďaleko. „Pozor na hnev trpezlivého človeka“, varuje. Je pravda, všetko má svoje limity, a pre to sa stretáme aj u naozaj trpezlivého človeka občas so skratmi. Ale aj to je súčasť cesty.

Trpezlivosť súvisí s čnosťou odvahy. Aristoteles vzťah medzi trpezlivosťou a odvahou pokladal za až tak veľmi dôležitý, že trpezlivosť bola podľa neho buď sestrou alebo dcérou odvahy. Trpezlivosť to je pokojná tvár odvahy, ktorá je odskúšaná časom. A je to fakt: trpezlivosť je kombinácia utrpenia a času. Je tu čas: hodiny i dni utekajú a ja trpím. Moje vnútro ma páli (niekedy aj moje telo) a ja nemám kam ujsť. Riešenie je v nedohľadne. Aspoň nateraz. Neostáva mi nič iné, iba zotrvať v tomto stave a utrpeniu načúvať.

Samozrejme, sú formy utrpenia, ktoré sú ponad našu únosnosť. A preto utrpenie je snáď najvýraznejšia vec, tvárou tvár ktorejneobstojí ateizmus. Jednak nevidí jeho zmysel a jednak nepozná zdroje, odkiaľ by čerpal silu pri jeho nesení alebo svetlo pri hľadaní riešenia. Jedným z najdojímavejších svedectiev, aké máme o nezlomnej moci ľudského ducha je trpezlivosť Jóbova. Jób je obrazom intenzívnej moci, akú si požaduje trpezlivosť. Nenechať sa roztrieštiť tlakom intenzívneho ľudského utrpenia a nezúfať si, keď utrpenie nezľaví to je znak pozitívnej sily trpezlivosti.

Enrico Caruso bol najobdivovanejším talianskym operným spevákom svojej doby. Jeho repertoár, ktorý pozostával zo 43 opier, bol dôkazom priam dramatického hlasového umenia, ktoré bolo neprekonateľné v šírke i zameraní. No tieto jeho hudobné kúsky boli ničím v porovnaní s trpezlivosťou a odvahou, ktoré vlastnila jeho matka. Enrico, osemnáste dieťa pani Anny Baldini Carusovej bol jejprvým dieťaťom, ktoré prežilo dojčenský vek.

Boethius (480-524) bol veľkým učencom a rímskym senátorom. Keď stratil kráľovu priazeň bol uväznený na základe zinscenovaných obvinení z vlastizrady a odsúdený na trest smrti. Počas svojho dvojročného väzenia uvažoval o posledných veciach, o osude a cieli. Bez výhod, ktoré učencovi poskytuje knižnica a spoliehajúc sa iba na svoju dobrú pamäť, napísal jedno z klasických diel filozofickej literatúry The Consolation of Philosophy (Útecha filozofie). Edward Gibbon, nie vždy priaznivo naklonený filozofii pokladal toto dielo za tzv. „zlatý zväzok… ktorý je nepochopiteľný v porovnaní s barbarizmom doby a situáciou, v ktorej sa nachádzal autor,“ hovorí. Kráľ Alfréd Veľký (849-899) ho pokladal za jednu zo svojich „štyroch zlatých kníh, nevyhnutných pre každého človeka aby ich poznal.“ Boethius vytvoril myšlienku, že „jedinou skutočnou radosťou je sebaovládanie a vyrovnanosť tvárou-tvár nepriazni“. Povzbudzoval človeka k rozvoju charakteru za pomoci trpezlivosti na takú úroveň, aby ho žiadne skúšky ani utrpenia nemali šance rozdrviť.

Pozrime sa na niektoré výhody trpezlivosti. Jednou z prvých je, že trpezlivosť sa nevzdáva. Edwin Kowalik povedal, že svoje povolanie stať sa klaviristom spoznal hneď, ako si prvýkrát sadol za klavír. No vo veku 7 rokov následkom zranenia pri páde oslepol. Naučil sa potom čítať hudbu za pomoci Brillového písma. Na to však pri autonehode stratil pamäť. Neskôr sa mu pamäť znova vrátila a trénoval na klavíri tak trpezlivo, že sa stal klaviristom svetového mena. Jedným z jeho diel bol prepis všetkých kladieb Frederika Chopina do Brillovho písma.

Ďalšou z vlastností trpezlivosti je, že človeku dodáva silu a jeho pozornosť upriamuje na správne hodnoty. Hovorí sa, že trpezlivosť sedí na skale odvahy, no svoj pohľad upiera na nebo. „Akí úbohí sú tí, ktorí nemajú trpezlivosť!“ píše Shakespeare. „Aká rana sa kedy uzdravila inak, ako postupne?“ Sú časy, kedy jediné čo sme schopní robiť je čakať a dúfať. Sú situácie kedy trpezlivosť a čas sú schopné urobiť viac dobra, než moc a zápal. V tomto zmysle je trpezlivosť aj citlivá a praktická čnosť, ako to vyjadruje holandské príslovie: „Hrsť trpezlivosti má takú cenu, ako za sud rozumu.“ Mimochodom je známych veľa príkladov, kde sa ukazujevýsledok trpezlivosti, keď sa človek nevzdáva. Napríklad keď kvapka z odkvapu padá na skalu. Po čase sa v skale urobí jamka. Alebo keď človek čo len málo cvičí svoje svaly, po čase spevnie bez toho, že by si to uvedomoval. To isté sa deje zo „svalmi“ duše i ducha. Stačí máličko no trpezlivo, vytrvalo a každodenne a výsledok sa musí dostaviť. Taká je logika trpezlivosti.

Trpezlivosť je skromná a nenáročná. 23. júla 1863 Soňa Tolstaja si do svojho denníka napísala jedno slovo, ktoré podčiarkla -«trpezlivosť». V tej chvíli vo veku 19 rokov a v prvom roku svojho manželstva vedela, že jej manžel je neschopný vykonávať praktické veci a ako dôsledok celú zodpovednosť za udržovanie domácnosti v Jasnej Polane a v Moskve bude spočívať na nej. Bolo jej teda jasné, že na spolužitie s ním bude potrebovať veľa trpezlivosti. A mala pravdu. Keby si nebola dala toto predsavzatie na samom začiatku, sotva by bola schopná dokázať to, čo dokázala počas 48 ročného manželstva s ním, z ktorého vzišlo 16 detí a množstvo skúšok, ktoré by otestovali trpezlivosť aj svätca.

Nasledujúceho roka po tom ako sa zobrali gróf Tolstoj začal pracovať na svojom diele Vojna a mier. Počas ďalších dvadsiatich rokov, až dokedy nevyrástla jej dcéra, ktorá jej pomáhala z domácimi prácami, Soňa pomáhala prepisovať manželove diela. Hovorí sa, že celú Vojnu a mier prepísala 7-krát. A keď si uvedomíme, že písmo jej manžela bolo sotva čitateľné, texty počmárané opravami a hemžiace sa doplnkami písanými všetkými smermi, táto jej úloha sa bude pre nás ešte obdivuhodnejšia. No iba zriedkavo zaklopala na jeho dvere a nikdy sa nesťažovala. Román bol ešte iba napoly hotový, keď si Soňa začala uvedomovať, že to bude výnimočné dielo a  zo svojej práce prepisovačky začala mať veľkú radosť. No aj napriek tomu, jej trpezlivosť jej priniesla odmenu aj v zmysle vplyvu na manžela. Na Tostoja tento čnostný príklad jeho ženy hlboko zapôsobil. Soňa bola bez preháňania tou dobrou ženou, o ktorej píše Písmo. Hoci zostala v úzadí, jej vplyv je možné vidieť na množstve diel jej manžela. Ako sa raz vyjadril jeden pozorovateľ: „Soňa prispela k popisuje všetkých veľkých Levových ženských postáv.“

A konečne, trpezlivosť je vždy všímavá na nové vízie, perspektívy. Keď sa zatvoria jedny dvere, trpezlivosť nájde druhé. Ak sa niečo zjaví bez fanfár, trpezlivosť si dopraje času, aby objavila toho vnútornú slávu. Keď sa chvíľa nezdá byť sľubná, trpezlivosť objaví v nej niektoré prekvapujúce klady a dobrodenia. V tomto zmysle je trpezlivý človek vlastne nezmar, ktorý tvárou tvár utrpeniam a ťažkostiach rozdáva nielen nádej, ale aj radosť a optimizmus.

Pre kresťana je najvýraznejším príkladom a zdrojom posily v trpezlivosti Kristus. Vytrpel si toľko, čo nikto a za nič. Bol predmetom agresivity a násilia zo strany mocných a zlomyseľných. Okolnosti sa postavili proti nemu. Ba i priatelia ho zradili. A v tom všetkom ostal trpezlivý, nestratil spred očí svoju víziu, a hlavne naplnil cieľ svojho života: lásku. Nech je našou silou i inšpiráciou.

·Si trpezlivý? Vidíš v trpezlivosti hodnotu? Pristupuješ k životu formou napredovania po malých krokoch? Veríš, že každá snaha – aj tá najmenšia – musí logicky priniesť pozitívne ovocie?

·Je pre teba trpezlivosť aktívnou alebo pasívnou čnosťou? Vieš byť kreatívny v nachádzaní nových ciest, keď ti staré zlyhajú?

·Ako sa správaš, keď do tvojho života príde náhle trápenie? Ako sa správaš pri dlhodobom utrpení? Mohol by ti byť Kristus príkladom?

Pripravil: Milan Bubák SVD