20. Úprimnosť

John Peyton, najstarší zo šestnástich detí, vychovával svojich päť dcér a štyroch synov v chalupe s troma miestnosťami na farme v Provincii Mayo v Írsku, kde svoje rodiny už pred ním vychovávali aj jeho otec i jeho starý otec. Ján a jeho manželka Mária od svojej svadby kľačiávali každý večer pri svojom kozube a modlili sa ruženec.

 Ich deti sa jedno po druhom, ako tak prichádzali na svet a boli toho schopné, pridávali k nim až konečne všetkých jedenásť spolu s nimi dvomi recitovali túto veky starú modlitbu. Rodinný ruženec bol pre Peytonovcov takou samozrejmosťou, že Patrik, ich šieste dieťa sa cítil ako zasiahnutý bleskom, keď jedného dňa zistil, že nie v každej katolíckej rodine v ich obci sa denne modlia ruženec.

Život na farme Peytonovcov nebol ľahký, pretože pôda, ktorú obrábali bola plná kamenia a nemali k dispozícii žiadne stroje. Finančná situácia rodiny nebola ružová. To spôsobilo, že dve najstaršie dcéry sa vybrali do Ameriky za prácou, aby tak mohli pomáhať rodine doma v Írsku. R. 1928, vo veku 19. rokov, aj pre Patrika nastal čas odísť z domu a podobne ako jeho sestry aj o­n sa rozhodol odísť do Ameriky. Šiel s ním aj brat Tom.

Tam Patrik i jeho brat po úvodných skúsenostiach vstúpili do seminára, aby sa stali kňazmi v Kongregácii Sv. Kríža. Všetko sa zdalo byť dobré až do chvíle, kým Patrik nezačal vykašliavať krv. Čoskoro chrlil krv vo veľkých množstvách. Istej noci chrlenie bolo tak silné, že privolaný lekár pochyboval, že sa Patrik dožije rána. Diagnóza znela: „pokročilé štádium tuberkulózy pravého horného laloka s tvorbou dutín“. R. 1938 liečenie tuberkulózy pomocou antibiotík ešte neexistovalo. Spočívalo len v diétach a v odpočinku.

Peyton strávil niekoľko mesiacov na lôžku. Jeho stav sa neustále zhoršoval. Traja lekári navrhli zúfalú a veľmi nebezpečnú procedúru. Odstránili mu niekoľko rebier a niekoľko ďalších zlomili, aby tak vytvorili dostatočný priestor pre choré pľúca. Procedúra bola zmrzačením Patrikovho tela a zanechala ho hendikepovaného na celý život, aj keď mu v tej chvíli pomohla. Lekári sa vzdali šance na normálne vyliečenie.

Keď sa Patrik nachádzal na dne, navštívil ho jeho bývalý profesor etiky na Univerzite Notre Dame. Táto návšteva sa ukázala ako bod obratu. Peyton vo svojej neskoršej autobiografii píše o Pátrovi Hagertym ako o človeku, ktorý „výrazne prispel k tomu, čo považujem za najväčšiu krízu a bod obratu v mojom živote.“

Páter Cornelius J. Hagerty bol bezpochyby rýdzim, nefalšovaným a úprimným človekom. Ako povedal o ňom Peyton: „Bol to človek, ktorý si nikdy neobliekal falošnú tvár. Povedal to, o čom bol presvedčený a to bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky.“ A bola to práve táto Hagertyho úprimnosť, ktorá spôsobila, že Peyton zobral vážne to, čo mu jeho starý profesor povedal. „Naša Pani bude k tebe taká dobrá, za akú dobrú ju ty pokladáš. Ak si myslíš, že je sto percentná, bude pre teba sto percentná. Nikto z nás nie je schopný nikdy urobiť to, čo môže urobiť o­na. My v našich snahách vždy narážame na limity a to aj napriek svojmu totálnemu úsiliu.“ Peyton bol zmrazený z takého otvoreného spôsobu reči. Hagerty pokračoval: „Nie vždy náš Pán a naša Matka Mária urobia toľko, koľko by mohli. No dôvodom je to, že my si myslíme, že viac nie sú schopní urobiť. Obmedzíme ich svojou obmedzenou vierou.“

Po týchto slovách, ktorými sa Hagerty dotkol jeho vlastnej viery a poukázal na silu, ktorá sa nachádza v úprimnej modlitbe – o čom o­n sám nikdy nepochyboval – sa Peyton začal s obnovenou dôverou modliť k Panne Márii. Šesť dní po Hagertyho návšteve sa hmla rozplynula. O dva týždne boli lekári prekvapení zistením, že škodlivé tekutiny zmizli a museli pripustiť, že náhle zlepšenie Peytovho stavu nevedia vysvetliť. Uzdravenie bolo úplné a choroba sa už nikdy nevrátila. Keď Peyton uvažoval nad celou tou situáciou, spomenul si na všetky tie ružence, ktoré sa kedysi aj s ostatnými členmi svojej rodiny modlieval, keď bol ešte v Írsku. Prečo by mu nemali po takom čase priniesť výnosy? Cítil sa ako človek, ktorý platil celý život poistku na dom, dom mu potom vyhorel a on si teraz prišiel do poisťovne pre preplatenie škody.

Presvedčenie, že jeho náhle a vedecky nevysvetliteľné uzdravenie mu bolo dané na zásah Panny Márie ho viedlo k rozhodnutiu zasvätiť svoj život šíreniu ruženca ako formy rodinnej modlitby. Aj o­n, aj jeho brat Tom boli už kňazmi. Nemal však potuchy, ako presne by so šírením ruženca mal začať. No veci sa postupne začali vyvíjať tak jednoznačne, že mu bolo nad slnko jasnejšie, že za tým všetkým musí byť Božia prozreteľnosť. Je zaujímavé, že veľkou oporou mu v tomto jeho úsilí boli aj filmové hviezdy ako Bing Crosby, Loretta Young, Maureen O’Hara, Jack Haley, Irene Dunne a Jimmy Durante. Pomohli mu biskupi a podobne i osobnosti z univerzitnej sféry. Kampaň za Ruženec v Rodinách (Family Rosary Crusade) bola na svete. Peyton ju viedol po celom svete osobne alebo cez médiá pod heslom: „Rodina, ktorá sa modlí spolu, zostáva spolu.“ Okrem toho, že založil Kampaň za Ruženec v Rodinách založil aj Rodinné Divadlo pre Televíziu, ktoré vyprodukovalo zopár filmov a tiež vytvoril niekoľko rozhlasových programov.

V r. 1961 prehovoril k zhromaždeniu asi 550.000 ľudí v San Franciscu v Golden Gate Parku. V ten istý rok prehovoril v Caracase vo Venezuele k 600.000 ľuďom. Nasledujúci rok sa modlil ruženec s 1.500.000 ľuďmi v Rio de Janeiro v Brazílii. Jeho posolstvo, podobne ako posolstvo, ktoré jemu samému povedal pred časom P. Hagerty, bolo posolstvom najhlbšej úprimnosti a opravdivosti. Toto svoje posolstvo – vlastne posolstvo Máriino – niesol do štyroch strán sveta počas viac ako 50 rokov. „Modlitba je Božou slabosťou a mojou silou,“ hovorieval. „Boh chce, aby sme ho pozvali do našich domovov, aby tam mohol bývať.“

Komentár

Slovo úprimný, v latinčine sincerus znamená doslova bez vosku (sine = bez, cera = vosk). Je to poukaz na pravosť, nefalšovanosť, pravdivosť, opravdivosť, čistotu, priamosť. Zrejme vosk poukazoval na maskovanie alebo na prikrášľovanie. Tam, kde sa neprikrášľovalo, bolo len to, čo bolo. Alebo slovo vosk mohlo poukazovať aj na inú skutočnosť. V stredoveku šľachtici používali poslov, aby doručili list s ich posolstvom adresátovi. Takýto list bol zvinutý a previazaný stužkou, na ktorej bola pečať z vosku. Pečať mala znázorňovať, že list nie je otvorený a že adresátom je daný šľachtic. Ak posol bol úplne dôveryhodný, šľachtic mohol poslať list „bez vosku“ (sine cera), teda nezapečatený. Úprimnosť v tomto zmysle poukazuje na postoj, ktorý je kompletne otvorený, taký, v ktorom niet bariéry, ktorá by oddeľovala to, čo je vonku od toho, čo je vo vnútri.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle je veľmi príťažlivým človekom. Máme radi človeka, ktorý vlastní tento druhotvorenosti, spoľahlivosti, a spontánnosti. Duša, ktorá je sužovaná, aby našla sama seba, alebo človek, na ktorom vidno jasnúdvojtvárnosť je ďaleko menej príťažlivý. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým, čo hovorí a tým, čo myslí. Medzi tým, čo žije a medzi tým, o čom je presvedčený. Každý máme asi príklad človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, že je tomu tak preto, lebo sme si istí, že z neho nevylezie niečo, s čím sme nepočítali alebo že nedostaneme nečakanú ranu pod pás. Úprimný človek je človek transparentný. Vopred vieme, ako zareaguje, čo sa v ňom nachádza. Úprimnosť je teda vzácna čnosť a blažený ten, kto sa o ňu snaží. No je tu ajvážne varovanie. A to v dvoch smeroch. (1) Úprimnosť sa dá aj hrať a (2) v mene úprimnosti sme schopní ukazovať svetu doslova „výkaly“, ktoré sa nachádzajú v našom vnútri a pritom sa tváriť, že robíme dobre, lebo hlavná vec je, že sme úprimní.

K tomu prvému varovaniu máme veľa príkladov. Niektoré sú veľmi tragické. Sú to príklady zvodu a zneužitia. Môžeme povedať, že tu sa jedná priamo o diabolstvo, pretože tu ide o lož a diabol je otcom lži. Ide tu o vlka oblečeného do baránkovho rúcha. V Shakespearovej hre Dvaja šľachtici z Verony Júlia spieva chvály na svojho milovaného Protea, lebo je presvedčená, že „tisícky jeho prísah“ a „oceány jeho sĺz“ sú dokonale pravdivé. „Jeho slová sú záväzkom, jeho prísahy veštbou; jeho láska je úprimná, jeho myšlienky nepoškvrnené; jeho slzy čistými poslami vyslanými z jeho srdca; jeho srdce je tak ďaleko od pokrytectva, ako je nebo od zeme.“

Čo však úbohá Júlia v tej chvíli nevie je to, aký strašne vrtkavý a podvodný jej nápadník v skutočnosti je. Zdá sa byť úprimný, no ako je tomu u väčšiny z nás, úprimnosť je čnosť, ktorá sa najľahšie dá sfalšovať. Veď koľko podvodníkov nás už dostalo? Od jednoduchých žobrákov, ktorí nám povysvetľovali detaily svojho údelu, z ktorých sa ukázalo, že nič nie je pravdivé, až po politikov, ktorí svojim vystupovaním a hovorením o svojich skutkoch nabrali podobu najhrdinskejších a najúprimnejších ľudomilov na zemi. A pritom na našej naivite získavali nielen hlasy pri voľbách, ale im to plnilo aj ich tučné kontá v bankách.

Jeden z dávnych nasledovníkov Hitlera spomína, ako sa cítil po tom, čo počul tohto Führera prehovoriť po prvý raz. Hovorí: „Mal som vtedy 32 rokov, bol som vyčerpaný z hnusu a sklamaní, ktoré boli okolo mňa, bol som tulákom, ktorý stále čosi hľadal; vlastencom bez kanála, ktorým by som svoje vlastenectvo mohol vyjadriť, človekom túžiacim po hrdinstve, no chýbal mi hrdina. A tu vidím nástojčivú vôľu človeka, vášeň jeho úprimnosti. V tej chvíli sa mi zdalo, ako keby toto všetko vtekalo rovno do mňa. Zakúsil som vzrušenie, ktoré by sa dalo prirovnať iba k intenzívnemu náboženskému obrátenou.“

Úprimnosť je „najnebezpečnejšia čnosť“ zo všetkých čností, ktosi povedal, pretože môže v sebe spájať prirodzenú príťažlivosť so smrtonosnou zvodnosťou. Svet reklamy – jeho propaganda a ohováranie – je založený na (zdaní) úprimnosti a avšak takmer totálnej vyprázdnenosti z pravdy. No je nesmierne úspešný, pretože fasáda úprimnosti mu vždy dokáže vyvolať v masách prinajmenšom emocionálnu reakciu, nech je tá reakcia akokoľvek plytká. Technologická spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, je typická tým, že osobné vzťahy sa umenšujú. Je preto pre ľudí veľmi ľahké si navzájom klamať.

No je tu aj to druhé varovanie. „Nebezpečná čnosť“ alebo skorej neresť úprimnosti, vedie v mravnému rozkladu. Takáto „úprimnosť“ od človeka požaduje iba to, aby bol sám sebou, t.j. aby zostal úplne nezmenený a pokojne ľahostajný voči okolnostiam, ktoré ho obklopujú a voči výzvam, ktoré k nemu zaznievajú.

Film Walkera Percyho, ktorý sme si už v našom cykle spomínali, s názvom The Moviegoer (Návštevník kina) predstavuje tetu hlavného hrdinu, ktorú uvažuje nad dnešným svetom: „Charakter nášho národa smrdí až po nebo. Sme navzájom voči sebe zhovievavejší, než boli ľudia kedykoľvek pred tým. Žiadna prostitútka nikdy nereagovala silnejším výbuchom citov, keď sa niekto dotkol jej srdca, ako my. Na kradnutí, oplzlosti, klamaní, smilstve nie je nič nové. Vždy to tu bolo. Čo však je nové je to, že dnes klamári, zlodeji, pobehlice a smilníci túžia po tom, aby boli obdivovaní a aj sú obdivovaní množstvom ľudí, ak ich vyznania sú dostatočne psychologické, alebo ak náležite brnknú na strunu v našom srdci a ak sú dostatočne úprimné. O, áno, sme úprimní. Nepopieram to. Nepoznám dnes nikoho, kto by nebol úprimný. Didi Lowell [1] je tá najúprimnejšia osoba, akú len poznám: vždy keď sa plazí do postele s niekým iným, robí to s tou najúprimnejšou úprimnosťou. Sme najúprimnejšími Laodicejčanmi [2], akí kedy budú spláchnutí do žumpy dejín.“

Keď pozeráme moderné vyznania na „talk shows“ fenomén úprimnosti je tam viac než lapidárny. Každý je úprimný, každý je sám sebou, každý je povzbudzovaný, aby bol sám sebou. A ľudia naozaj otvárajú žumpy svojho vnútra, a v úprimnosti ich otvárajú pred očami všetkých. A tvária sa, že to je tak dobre. Úprimnosť však súvisí s pokáním a pokánie s pravdou. Ak sa žiadalo napríklad od starozákonného kráľa Dávida, aby si v úprimnosti priznal svoj hriech a vyniesol ho von zo svojho vnútra a položil pred Pána, tým sa žiadalo, aby zároveň priznal, že to, čo urobil, bolo zlé. Ak sa my priznávame k svojim zlyhaniam, máme ich nazývať naozaj zlyhaniami (a nie, nedajbože, silnými stránkami) a uznať, že toto nie je cesta, ktorou sme mali kráčať a ktorou chceme kráčať. Úprimnosť je v takomto prípade výkupnou čnosťou. Ak si zvolíme ale opak, to znamená že hriech začneme nazývať čnosťou a začneme byť naň dokonca hrdí, potom sme si zvolili cestu rozkladu, a ak to robíme ako skupina, cestu skupinového šialenstva.

Úprimnosť nie je to isté ako integrita, hoci tieto dve čnosti majú veľa spoločného. Obe sú totiž obrazom celistvosti. Človek integrity sa snaží urobiť si poriadok so základnými pudmi, aby ich dal do služby vyšších cieľov. Integrita si vždy volí ušľachtilú, vznešenú a náročnú cestu a iných nebude zvádzať, ale skorej inšpirovať. Pri úprimnosti je smer opačný. Človek to, čo vidí prispôsobí tomu, čo vo vnútri cíti. A tak pre nerestnú úprimnosť je ľahké nechať sa formovať tak, že vyššie hodnoty sú obetované pre nízke pôžitky. Keby sme to mali povedať jednoduchšie: integrita je čnosť, kde my sa zlaďujeme s ideálmi. Pri úprimnosti zlaďujeme ideály s nami. Takto povedané je to samozrejme pohroma. No ak to dotiahneme do konca potom nám z toho vyjde, že pravda nás vyslobodí. A v takomto znení je potom úprimnosť ako pravda nevyhnutná, aby sme začali cestu rastu v ideáloch. Ak chceme prísť k obráteniu, hriech musíme úprimne vyniesť na svetlo a si ho priznať. Úprimnosť musí byť preto zladená s múdrosťou a pravdou, aby bolo zabezpečené, že sa nezrúti do neresti.

Skutočná úprimnosť – celistvosť, jednoduchosť a opravdivosť charakteru – je tou najkrajšou čnosťou. No samotná úprimnosť nie je cestičkou k úprimnosti. Cestičkou k úprimnosti je múdrosť a pravda. A inšpirácia vydať sa na túto cestičku prichádza z úcty obdivu a pokory. Čnosť, ktorú je možné najľahšie predstierať, sa môže stať čnosťou, ktorá sa snáď najťažšie dosahuje.

·Ako je to u teba s úprimnosťou? Nie si dvojtvárny? Nehráš sa s citmi a dôverou ľudí?

·Uznávaš, že úprimnosť je predpokladom k pokániu? Ak chceš vyjsť z blata, v ktorom sa nachádzať, musíš to všetko vyniesť von, na svetlo?

·Ako vnímaš vyznania „úprimných“ jedincov, ktorí hrdo predvádzajú svoje neresti? Je ti to príjemné?

·Nebol si už zneužitý človekom, ktorý ťa zviedol svojou úprimnosťou? Ako by si mohol rozpoznať skutočné vnútro človeka a jeho motívy?

Pripravil: Milan Bubák SVD

[1] Zrejme meno nejakej prostitútky.

[2] Poukaz na Apokalypsu, kde sa hovorí o liste anjelovi (biskupovi) cirkvi do Laodicey. Laodicejčania neboli ani horúci, ani chladní… Úryvok sa nachádza v Zjv 3, 14-21.