23. Vernosť

Syn litovským prisťahovalcov Edward Krauciunas vyrastal vo štvrti neďaleko známych chicagských jatiek, ktorá bola známa svojou kriminalitou. Keď na svojej ceste na hodiny hry na husliach prechádzal cez tri národnostné oblasti, Íri, Taliani a Poliaci ho na striedačkuprepadávali; či už na ceste tam alebo späť. Nikdy sa mu nepodarilo stať sa dobrým huslistom, no stal sa dobrým boxerom.

Jeho otec pracoval ako mäsiar a vlastnil ostrého Dobermana, aby znechutil potenciálnych zlodejov. Príjem rodiny nebol nikdy dostatočný, a tak Edward mohol sotva dúfať, že jedného dňa príde chvíľa, kedy sa bude môcť odsťahovať z tejto štvrte a ísť za lepším životom. Univerzitu si jednoducho nemohol dovoliť a preto nepripadala do úvahy.

No ako futbalista na Inštitúte De La Salle zaujal stredoškolského trénera Norman Barryho. A práve Barry – nakoľko mal problémy vysloviť jeho meno Krauciunas – mu skrátil meno na „Krause“ a výraznou mierou prispel k jeho prezývke „Moose“, pod ktorou bol potom neskôr známy. Barry hral v neporaziteľnom tíme univerzity Notre Dame aj na Národných majstrovstvách r. 1920 a bol spoluhráčom legendárneho George Gippa. Svojho mladého zverenca Krauciunasa si teda Barry obľúbil, lebo v ňom videl veľký potenciál, a raz sa rozhodol, že ho počas jedného víkendu vezme so sebou na Univerzitu Notre Dame v South Bend, Indiana a umožní mu, sa ukázal svoju zručnosť v americkom futbale pred kritickými očami svojho bývalého trénera Knute Rockneho.

Rocknemu sa páčilo, čo videl a Moose Krauseovi udelil na Univerzite Notre Dame atletické štipendium. Pri spätnom pohľade to bola snáď tá najlepšia investícia, akú univerzita kedy mohla urobiť. Krause postupoval rýchlo, až sa stal celonárodne uznávaným útočným krídelným hráčom v prednej línii. Získal mnoho uznaní a ocenení. Univerzitu skončil s vyznamenaním v odbore žurnalistika. Po promócii zostal osem rokov na univerzite, ako basketbalový tréner. Neskôr sa stal na univerzite športovým direktorom. Post zastával od r. 1949 do r. 1981. Ocenením za jeho legendaritu v športe mu bolo to, že sa dostal do Futbalovej, ale i Basketbalovej haly slávy, čo je dosť výnimočné.

R. 1967 krátko po tom, čo sa Krause vrátil z Ríma, kde jeho syn Edward Krause, Jr. bol vysvätený za kňaza ako člen Konkregácie Sv. Kríža, prišlo k závažnej tragédii. Mooseho žena Elisa utrpela ťažké zranenie, keď mladý vodič, riadiaci auto pod vplyvom alkoholu nedal prednosť na stopke a vrazil do zadnej časti taxíka, v ktorom sa viezla. Bola ťažko zranená na dvoch miestach na mozgu: jedno poškodilo jej pamäť a druhé ovládanie citov. Lekári jej tej noci nedávali žiadnu šancu na prežitie. No Moose opakovane vyjadril svoju istotu, že jeho žena prežije.

A naozaj, prežila a žila ešte ďalších 23 rokov. No v akom stave! Najprv strávila 4 mesiace v intenzívnej liečbe, potom sa niekoľko rokov zotavovala no posledných 8 rokov strávila v súkromnom sanatóriu v ťažkom stave. Počas tejto záverečnej fázy jej choroby i jej života ju Moose navštevoval 2 krát denne, kŕmil ju, keď sama nebola schopná jesť a spieval jej, keď už nemohla sama rozprávať. V sanatóriu oslávili aj 50. výročie svojej svadby. Bola to dojímavá slávnosť. Moose mal na sebe frak a obaja si spoločneobnovili svoje dávne manželské sľuby.

Vernosť, ktorú nielen v krásnych chvíľach ich manželstva, ale hlavne vo chvíľach utrpenia a skúšky prejavoval Moose svojej žene bola úžasná. Prezident Univerzity Notre Dame Theodor Hesburgh, C.S.C sa o nej vyjadril pred Mooseho synom Edwardom, Jr. takto:„Tvoj otec mal v živote množstvo výnimočných úspechov, ktoré ho urobili slávnym, no v Božích očiach žiaden z nich nemá väčšiu hodnotu než to, ako sa počas celých tých rokov staral o svoju manželku a tvoju matku.“

Moose Krase bol obor a legenda v športe, ktorý bol bežným miestom pre obrov, a v škole, kde legendy boli bežnou vecou (Notre Dame). No všetky znaky jeho výnimočnosti, nech boli akokoľvek obdivuhodné, sa dostali až na druhé miesto v porovnaní s vernosťou, ktorú preukazoval svojej žene Elise. Svet poznal jeho mediálny obraz, no tí, ktorí mu boli blízko videli ešte niečo viac; čosi, čo bolo omnoho dojímavejšieho a hodnotnejšieho, než mediálne prezentované športové úspechy. Jeden z ďalších športových velikánov Univerzity Notre Dame bývalý futbalový tréner Ara Parseghian to vyjadril takto: „Jeho oddanosť viere a manželským sľubom je obdivuhodná a nasledovaniahodná. Nepoznám nikoho, kto by bol svojej žene oddanejší, ako Ed počas tých dlhých rokov, keď bola nešťastne zranená pri automobilovej nehode, ktorá ju obrala o normálny život. Počas týchto rokov Moose bol schopný svojej žene slúžiť a napĺňať všetky jej potreby. Nejestvuje lepšie svedectvo o oddanosti rodine a viere.“

Moosemu nikdy nechýbali príležitosti ani stimuly k užívaniu si príjemností širokého spoločenského života. Bol známym a uznávaným človekom, mal veľa priateľov a všade ho pozývali. Nič podobného mu jeho chorá žena v ústave nebola schopná ponúknuť. Keď opakovane odmietal žiadosti cestovať so svojím tímom alebo vyjsť si na golfové prázdniny mnohí ľudia mu vyjadrovali nad jeho údelom svoju hlbokú ľútosť. No o­n svojmu synovi, kňazovi Edwardovi, raz povedal: „Je mojou zodpovednosťou starať sa o tvoju matku – nejestvuje na svete miesto, kde by som bol radšej, ako miestnosť, kde som spolu s ňou.“

Vernosť je výraznejším a hodnotnejším prejavom lásky, ako túžba po nejakom osobnom šťastí. Krause o tom píše: „Najťažším obdobím môjho života bola chvíľa, keď moja manželka ostala ochrnutá po automobilovej nehode. Štyri mesiace bola na pokraji smrti. Teraz, po jej čiastočnom uzdravení a po rokoch jej nemohúcnosti v ústave nesieme jej údel spoločne. No ak mám byť úprimný, pre oboch z nás je to skutočné ukrižovanie.“ Istý autor na to uvádza zaujímavý, aj keď veľmi rozpačitý príklad. Hovorí, že niečo podobné zažili prvotní rodičia v raji. Evin zhrešila pred Adamom. Medzi týmito dvoma hriechmi, Eviným a Adamovým, Adam naisto veľmi dobre cítil, že bude lepšie doprevádzať svoju ženu na východ od Edenu, ako zostať v raji sám bez nej. Určite, pekná myšlienka, hoci škoda, že to musel urobiť cez hriech. Určite by to bolo šlo aj bez účasti na jej hriechu. No myšlienka je tu dosť jasná: túžba byť s tým, koho milujem je naliehavejšia a dôležitejšia, ako túžba po vlastnom šťastí. Tí, ktorí skutočne poznali Mooseho, namiesto ľútosti nad jeho údelom ho skorej obdivovali a snáď mu i závideli.

Komentár

Čo je vernosť? Je to čnosť, ktorá nám umožňuje pevne vytrvať v žití svojho záväzku. Život bez záväzku je život nezrelý. Už sme si o tom hovorili pri iných čnostiach. No nateraz si povedzme aspoň to, že každý človek sa musí niečomu v živote naplno oddať a tomuto potom zasvätiť všetko ostatné. Na vernosť tomu, čomu sa oddal musí nasmerovať všetky svoje energie. Bez záväzku je život povrchným, bezcieľnym, prázdnym a egoistickým. Sľub vernosti sa môže odohrávať na troch rozličných rovinách. Môžeme hovoriť o záväzku nejakej úlohe, napríklad nejakému projektu, poslaniu, vízii; o záväzku ideálu, napríklad spravodlivosti, pravde či kráse; a o záväzku inému človeku, napríklad v manželstve, ako to vidno na príbehu Mooseho Krausea, keď verne žil svoj manželský sľub, ktorý dal svojej manželke Elise v deň svadby. Do tohto posledného patrí aj záväzok napríklad rehoľnému stavu, či kňazstvu, hoci tieto záväzky sú celistvejšie: určite zahŕňajú aj úlohu a ideál.

Dnešná spoločnosť, ako hovoria odborníci, je charakterizovaná mnohými problémami. Jedným z nich – ak nie najvýraznejším – je kríza záväzku. Ľudia sa na život pozerajú veľmi relatívne a z tohto pohľadu nie je možné, podľa nich, urobiť žiaden permanentný záväzok. Preto sa ľudia nevydávajú alebo neženia a odmietajú oddať sa na celý život permanentnému životnému stavu, ako napríklad kňazskému alebo rehoľnému životu. A tí, ktorí tak urobili, povzbudzovaní takýmto relatívnym videním myšlienky záväzku, svoje záväzky vyjadrené sľubmi dosť často opúšťajú. Je to však veľký problém, pretože bez záväzku nie je možné uskutočniť nič trvalé. A čo je najhoršie, bez záväzku nie je možná dôvera. Ako môžem veriť človeku, alebo sa spoliehať na človeka, o ktorom neviem či neutečie odomňa vo chvíli, keď ho najviac potrebujem? Spomeňme si na opustené deti v rozbitých manželstvách, na manželských partnerov pokorených odmietnutím zo strany toho, na ktorého vsadili všetko, na ľudí vo farnosti, ktorým sa ožení kňaz a pritom tak veľmi mu dôverovali, na spolupracovníkov človeka pri dôležitom projekte, ktorý sa nabalí a odíde k niečomu pohodlnejšiemu (por. Judáša v Jn 13, 30: „…a bola tma). Takéto správanie spôsobuje ľuďom skutočné rany a niekedy priam neskutočné utrpenie. No najhoršie je, že takíto ľudia sami sa nebudú ochotní nikdy ničomu zaviazať, lebo už neveria nikomu a v nič. Všetko sami začnú relativizovať. Kde potom ľudia nájdu istoty?

Vernosť je najčastejšou metaforou na popis vzťahu Boha a človeka v Písme. Boh uzatvára zmluvu so svojím ľudom a zo svojej strany sľubuje ľudom neochvejnú vernosť. Toto spôsobuje v ľuďoch dôveru. A dôvera vedie k vnútornému pokoju a pohode. No Boh žiada vernosť aj z druhej strany, voči sebe. Boh a my, to je vzťah, ako manželstvo. Vernosť musí byť zachovávaná z oboch strán. No zakiaľ Boh je neustále verný, človek svoju vernosť berie veľmi pragmaticky. Samozrejme na svoju škodu.

Je treba, však, povedať, že nie každá vernosť je dobrá. Vernosť treba aj testovať. Nie každý záväzok je hodný nasledovania. Preto je nutné pred uskutočnením záväzku jasne a vo svetle Božieho Slova a svojich schopností skúmať, či to, do čoho ideme je dobré alebo nie. Inými slovami, či to je Božie dielo alebo iba naša fikcia. Ak sa taký záväzok uskutočnil, treba ho zrušiť. No k veci sa musí pristupovať zodpovedne a nesebecky. No platný záväzok sa musí zachovať, aj keď človek prechádza údoliami tmy, kríz a často osamelosti. A vlastne práve vtedy, lebo zmysel vernosti leží presne v takýchto nepríjemných chvíľach. Vernosť je tu na to, aby sme dokázali pokračovať v putovaní, nezastavili sa a prišli k cieľu.

Dnešná spoločnosť má tri veľké námietky proti čnosti vernosti. Po prvé, na vernosť pozerá ako na niečo, čo nie je zlučiteľné so slobodou. Po druhé, tvrdí, že nikto nemá ani právo ani povinnosť postaviť slepo voči neznámej budúcnosti. A konečne, trvá na tom, že vernosť sa môže ukázať ako jalová, bez ovocia a preto v konečnom dôsledkom to môže byť odsúdeniahodné márnenie času.

Tieto námietky sú veľmi viditeľné hlavne postoji dnešnej spoločnosti voči vernosti v manželstve, kde sa zotázňuje jej hodnota. Ľudia si chcú v princípe udržať slobodu rozviesť sa (pozri sa na pokusy niektorých dnešných politikov schváliť zákon o predmanželskej zmluve) a to zvlášť v situáciách, kedy príde k neželateľným zmenám, alebo keď sa vynoria príťažlivejšie alternatívy (napríklad manžel sa zaľúbi do šarmantnejšej ženy). Chcú slobodu rozviesť sa v prípade, keď si už prestanú želať byť spolu v manželstve, alebo keď sa im začne znova páčiť slobodný stav alebo manželstvo s iným človekom.

Žiadna z týchto námietok však nie je skutočne namierená na jadro a podstatu vernosti. Vernosť si totiž zachováva svoju oddanosť záväzku nezávisle od vonkajších okolností. Lebo je nad slnko jasnejšie, že väčšina – ak nie všetky – veľkých úspechov v umení, vede a medziľudských vzťahoch by nebolo možných bez vernosti. Neodškriepiteľnou pravdou je, že veľké veci a úspechy vždy predpokladajú vernosť.

Niektorí hovoria že vernosť stojí proti slobode. Pravda je však presne opačná: vernosť bez slobody nie je možná. Ak nie je záväzok, sľub alebo prísaha urobená v slobode, celá vec bude nezmyslom. Zvyk žiadať nejakých služobníkov (napríklad vo významných úradoch), aby verejne urobili prísahu je známkou úcty voči ich ochote a schopnosti odovzdať sa slobodne spoločnému dobru. Manželský sľub, ktorý si snúbenci vyjadrujú verejne slovami „sľubujem…“ je darom seba; darom, ktorý sa dáva v slobode. Tento sľub však nie je jednorazový. Predpokladá časté, ba každodenné obnovovanie, zvlášť vo chvíľach, keď sa zmenili okolnosti. Sľub, ktorý sa robí v slobode musí sa v slobode aj neustále obnovovať. Urobiť sľub a tento sľub aj zachovávať v každodennom živote si vyžadujevysoký stupeň slobody. Vernosť tiež predpokladá, že človek vie, že sloboda samotná nie je konečnou a najvyššou hodnotou. Sloboda je iba prostriedkom. Jej zmysel spočíva v tom, že nás vedie k vyššiemu dobru.

Aj keď budúcnosť je neistá, bolo by fatálne neoddávať sa záväzkom. Vlastne vernosť záväzku má presne preto hodnotu, lebo nám dáva istotu, že vytrváme, aj keď sa všetko okolo nás (ba i v nás) zmení. Ak vstupujme do vzťahu (alebo do projektu) bez odhodlanosti byť verní, potom si automaticky nechávame zadné, únikové dvierka. Keď potom nastanú ťažkosti, dvierka určite použijeme. Namiesto toho, aby sme ťažkosti riešili, od nich ujdeme. Predstavme si pilota, ktorý by pri najmenších ťažkostiach použil padák a vyskočil z dopravného lietadla. A pritom by mohlo ísť o poruchu, ktorá bola pri troche námahy riešiteľná. A aj keby nebola, pilot predsa nemôže nechať lietadlo s cestujúcimi napospas osudu a hľadieť len na „záchranu“ svojho vlastného života. Dánsky filozof Sřren Kierkegaard, sa vyjadril, že žijeme smerom dopredu, no učíme sa smerom dozadu. Budúcnosť nie je jednoduchým opakovaním minulosti. Budúcnosť, to je horizont, za ktorým leží čosi nové a kde na nás čaká spústa prekvapení. No cesta k nemu vedie aj cez neúspechy a sklamania. My však musíme kráčať.

Treba zdôrazniť, že pred tým, než urobíme trvalý záväzok musíme mať veľké množstvo vedomostí ohľadom toho, kto sme a čoho sme schopní. Vernosť si požaduje presne toľko sebapoznania, koľko si ho požaduje sloboda. K vernosti potrebujeme aj odvahui nádej.

Sľub sa občas môže ukázať ako neproduktívny. Napríklad manželka môže zomrieť krátko po svadbe. Záväzok konkrétnemu povolaniu, štúdiám alebo zamestnaniu nebude možné kvôli nepredvídaným okolnostiam zachovať. Napriek tomu však potrebujeme pochopiť fakt, že podstatná krása vernosti nespočíva v jej schopnosti zaistiť alebo priniesť nám priaznivé ovocie. Jej krása a hodnota spočíva v odvahe, ktorú pri nej potrebujeme, v nádeji, ktorú dáva nám i tým, ktorí sa na nás spoliehajú, v našej viere v Božie riadenie a prozreteľnosť v našom živote, a našich schopnostiach, ktoré ako ľudia máme. Vernosť z nás často vytiahne priam neskutočné veci, v ktoré by sme nikdy nečakali, že ich máme. Slová Matky Terezy sú v tomto zmysle veľmi význačné: „Boh od nás nežiada, aby sme boli úspešní, ale aby sme boli verní.“ Pekne to vyjadruje aj epizóda z Homérovej Odyssey. Odeseus kráľ Itaky sa vracia domov po vyhranej vojne v Tróji. No domov nie a nie dostať. Blúdi takmer 20 rokov po mori a borí sa s nebezpečenstvami. Zaujímavý je výrok istého starca v jednej jaskyni, za ktorým prišiel po radu, aby mu ukázal cestu domov. Starec mu hovorí: „Domov nie je pre teba dôležitý. Dôležitá je cesta domov.“ Vernosť ceste je tá pravá vernosť.

Neschopnosť zachovať vernosť prináša nie slobodu ale rozklad, nie realizmus ale nestálosť a prelietavosť, nie praktickosť ale ochablosť.

Veľký kresťanský existencialista Gabriel Marcel prikladá vernosti zvlášť vysokú dôležitosť. Podľa neho svojím sľubom sme schopní byť verní nie preto, že by sme mali ohľadom svojej budúcnosti nejaké záruky, ale preto, že sme schopní prekročiť svoje strachy a obmedzenosť a spoľahnúť sa na vernosť Boha cez Boha aj na vernosť iných ľudí voči nám. Kde je každý verný, tam je vidina skvelej budúcnosti. No začať musíme od seba.

Duša neustále hľadá svoju vlastnú integritu (celistvosť), alebo ak by sme použili náboženský jazyk, svoju spásu. No nenájde ju, ak sa bude spoliehať len na to, v čom má záruku. neustále vyhýbanie sa vernosti nám v konečnom dôsledku prinesie iba zúfalstvo. Duša musí konať na viere, a a napredovať s prosbou adresovanou tomu, ktorý nás pozýva, aby sme šli za tým, čo nás prekračuje. Človek musí vo svojom človečenstve uznať, že o­n nie je bytím nezávislým, ale že je bytím stvoreným. Vernosť, ktorou sa zjednocuje s tým, čo ho presahuje, je skutočne pre neho skutočne „tvorivou silou“, ktorá mu umožní viac a viac si uvedomovať svoje bytie a svoj cieľ.

Tí, ktorí kritizujú vernosť robia tak preto, lebo im chýbajú iné čnosti, ako napríklad sebapoznanie, pokora, odvaha, nádej, lojalita Bohu a blížnemu a viera v konečný cieľ vecí. Ak sa odmietneme vernosť – či už vernosť úlohe, ideálu alebo inému človeku – skôr či neskôr sa nevyhneme tomu, aby sme neskončili v zúfalstve na dne priepasti.

Logo nášho pastoračného centra nesie v sebe cestu s Krížom, zemeguľou a horizontom. Vyjadruje spiritualitu nášho centra: vernosť ceste. A vernosť sa vypláca.

·Ako vnímaš vernosť? Považuješ ju za hodnotu?

·Aký si bol doteraz v zachovávaní svojich záväzkov? Nemáš za sebou množstvo porušených sľubov a nezachovaných slov? Je ti hodnotou príslovie: „Slovo robí chlapa (alebo ženu)!“?

·Čo urobíš pre to, aby si dokázal byť vernejší: v darovaní seba, svojho času, síl, prostriedkov? Čo urobíš preto, aby si prekonal svoj strach pred budúcnosťou?

Pripravil: Milan Bubák SVD