24. Veselosť

Dobrými komunikátormi sa nerodíme, stávame sa nimi. Krásnou ilustráciou na toto tvrdenie je výrok Normana Cousinsa, ktorý sa aj tvrdej práci na sebe samom stal jedným z najvynikajúcejších komunikátorov našej doby. Keď po prvý raz prednášal v Town Hall v New York City, ktorá bola vtedy mekkou verejných rečníkov, nejak nezaujal.

Aj napriek dobrému obsahu svojej prednášky, nestálo to zaveľa. Po prednáške ho oslovil istý Bennett Cerf, knižný vydavateľ a náruživý zberateľ vtipov, a poradil mu, aby na vec išiel inak. Hlavne mu odporučil, aby svoje reči okorenil trocha humorom. „Začni vtipným príbehom,“ poradil mu. „Zvlášť dobré sú príbehy, v ktorých vystupujú nejaké celebrity. Nezažili ste niečo v nedávnej minulosti s niekým slávnym alebo známym?“ Cousins sa zamyslí a na čosi si spomenul. Nedávno sa mu stalo, že mal raz rečniť. No mal takú strašnú trému, že človek, ktorý sedel vedľa neho v prvom rade prednáškovej miestnosti, mu počas jeho predrečníka hovorí: „Čo sa deje. Vyzeráte bledý, ako stena?“ Bol to zhodou okolností jeden slávny generál americkej armády Dwight David Eisenhower. Cousins sa mu zdôveril, že keď si pomyslí, že má hovoriť zhromaždeniu toľkých univerzitných špičiek, oblečených do akademických talárov mu vyvoláva na tele zimomriavky. „Urobte, čo zvyknem robiť ja,“ hovorí mu Eisenhower. „Vždy, keď sa cítim pred príhovorom strémovaný, použijem malý trik. Pozriem sa na ľudí v prednáškovej sále a predstavím si ich, ako predmonou sedia vo zodratých a vyťahaných pyžamách.“

Bennettovi Cerfovi sa Cousinsova historka zapáčila a poradil mu, aby ju teda použil na svojej nasledujúcej verejnej prezentácii. Že mu to určite pomôže. Publikum sa zasmeje a vytvorí to príjemnú náladu. Napätie určite pominie. O dva týždne mal Cousins hovoriť v St. Louis. A spravil, ako mu povedal Cerf: porozprával im radu, ktorú mu dal Eisenhower. Príhodu povie a … ticho! Poslucháči pred ním reagovali s kamennými tvárami. Zvyšok prednášky bol hrozný: jeden bolestivý a krvopotný pôrod.

Po prednáške príde za ním jeden muž. Zaujímalo ho, či to, čo povedal o Eisenhowerovi bola pravda. Cousins, samozrejme, tvrdil, že áno. Veď vie, že si to nevymyslel. „Je to zvláštne“, hovorí mu muž. „Pred týždňom tu v tejto istej miestnosti mal prednášku istý Bennett Cerf a tvrdil, že sa to stalo jemu.“

Cousins bol zhrozený neférovosťou Benetta Cerfa. No tejto trápnosti nedovolil, aby ho znechutila, aby mu zabránila v používaní humoru pri jeho nasledujúcich prednáškach. A to mu v konečnom dôsledku pomohlo, že sa používaniu humoru postupne naučil, a začal mať s ním veľký úspech. Cerf mu dal dobrú radu, aj keď nie dobrý príklad. Stal sa nielen sebavedomým a úspešným rečníkom, ale aj dychtivým študentom humoru. 20 rokov bol redaktorom časopisu Saturday Review, v ktorom mal pevné miesto zdravý humor. No bol veľmi kategorickým a rozhodným ohľadom toho, čo je a čo nie je humor, hlavne keď šlo o predstavovanie osobností. Nezniesol napríklad vymyslené či scestné správy o významných ľuďoch. Humor v jeho časopise sa však stal známym a váženým.

Cousins bol silne presvedčený, že veselosť je nielen zdrojom úspechu v rečníctve, ale že prispieva aj k dobrému zdraviu. Aby túto tézu dokázal, strávil veľa rokov jej výskumom. Svoje závery zhŕňa v knihe: Hlava najprv: Biológia nádeje (Head First: The Biology of Hope). V knihe sa nachádza veľa dôkazov o tom, ako je veselosť schopnú človeku pomôcť prekonať chorobu, a to dokonca veľmi vážnu.

Napríklad smiech môže uvoľniť endorfíny, ktoré sa správajú ako bolesť utišujúcimi prostriedkami, ktoré si prirodzene produkuje telo samotné. Jeho zásluhou lepšie funguje aj imunitný systém. Za jeho pomoci sa hýbe množstvo vnútorných orgánov, pre ne akýmsi „vnútorným joggingom“, ako to Cousins rád nazýval. A nie je jogging pre telo (i pre ducha) vynikajúca vec?

Kniha tiež poukazuje na fakt, že smiech redukuje „citlivosť na nepokoj“ a vylepšuje pohľad pacienta na život a na utrpenie. Výskumníci Rod Martin a Herbert Lefcourt z Univerzity Waterloo objavili pozitívny vzťah medzi humorom a schopnosťou človeka vyrovnávať sa s osobnými problémami a stresmi života.

Cousins je v dobrej partii, keď tvrdí, že humor prispieva k zdraviu a k pohode. Konečne veď už Písmo nám tvrdí, že „Veselé srdce slúži na zdravie, zronený duch však kosti vysúša“ (Prís 17, 22). „Vlož svoju hlavu do veselosti a smiechu,“ poznamenávaShakespeare, „ktoré likvidujú tisícky škôd a predlžujú život.“ A časopis Reader’s Digest po mnoho rokov opakuje: „Smiech je najlepším liekom.“

Dnes sa neustále zvyšuje počet lekárov, zdravotníkov, psychológov a pacientov, ktorí používajú veselosť a smiech na zmierenie stresu, na uvoľnenie bolesti, na uľahčenie zotavenia a vo všeobecnosti na prinesenie svetla do pohľadu človeka na život. Za všetko toto si Norman Cousins určite zaslúži viac, než ktokoľvek iný nemalú úctu.

Komentár

Thomas C. Haliburton, humorista z Nova Scotia, ktorý žil v 19. storočí sa vyjadril o čnosti humoru veľmi duchaplno, múdro a naozaj dobre. Hovorí: „Nič sa nevyrovná švande? Ja sám tento dar nemám, no páči sa mi na iných. Každý z nás potrebuje protizávažie, ktoré by nám pomohlo vyrovnať nerovnováhu, ktorú do nášho života prinášajú smutné vzťahy. Boh nám do srdca vložil slnečné miesta; prečo by sme ich mali chrániť pred svetlom?“ Tieto „slnečné miesta“ nám jasne hovoria o tom, že veselosť je čnosť ustanovená Bohom a že je praktickým znakom Božieho milosrdenstva. Ak ustarostenosť je váha, potom veselosť je protiváha; jedno jegravitácia (tlačenie k zemi), druhé levitácia (pozdvihnutie od zeme). John Wolcot hovorí: „Starosť do našej rakvy jeden klinec zatlčie, bez pochyby; no každé vycerenie sa, tak veselé, jeden klinec z nej vytiahne.“ Mahatma Gandhi sa dotkol nebezpečenstva, do ktorého upadol depresívny Hamlet, keď napísal: „Zmysel pre humor je tyčou, ktorá vyvažuje naše kroky, ako tak kráčame po lane nášho života.“

A keby sme modifikovali Shakespearea, vyšlo by nám: Ak do zimy našej nespokojnosti príde smiech, táto sa premenení na slávne leto. Alebo ako poznamenáva Victor Hugo: „Smiech je slnko, ktoré odníma zimu (chlad) z tváre človeka.“

Medzi filozofmi, ktorí sa stotožňovali s veselosťou, najvýraznejším je Democritus, grécky kozmopolita, ktorý sa narodil okolo r. 460 pr. Kr. Zdôrazňovanie hodnoty dobrého humoru vo svojom etickom učení mu prinieslo titul „smejúci sa filozof“. Je celý rad svätcov, ktorí sa stotožňujú s humorom. Napríklad sv. Thomas Morus. Erazmus sa o ňom vyjadril: „Od svojho detstva bol tak veľmi požehnaný žartom, že by sa bolo mohlo zdať, že vtipkovanie bolo hlavnou záľubou jeho života.“ V dospelosti „Jeho tvár odrážala jeho charakter: vyjadrovala milú a priateľskú veselosť so zrnkom podpichovačnosti.“

Ďalšími sú sv. Filip Neri a sv. Vavrinec, diakon. Sv. Filip vraj keď mu pápež ponúkol kardinálsky klobúk (a tým samozrejme kardinálsku hodnoť), ako ocenenie jeho činnosti medzi chudobnými v Ríme, najprv vzdoroval. No potom sa vyjadril, že nech ho prenesú, aspoň budem mať jeho kocúr kde spávať. Sv. Vavrinca zasa odsúdili na trest smrti upečením na rošte. A vraj keď rozsudok vykonávali, Vavrinec vtipkoval a poradil katom, aby ho už otočili na druhú stranu, lebo na tej jednej je už vraj upečený.

V čom spočíva podstata skutočného humoru? Poznáme totiž aj humor, ktorý v skutočnosti nie je humorom. Humor spočíva v schopnosti človeka rozpoznať nezhody života. Encyklopédia Britanica definuje v tomto zmysle definuje zmysel pre humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie (slušne) vyjadriť v reči, v literatúre alebo v iných formách umenia.“

Toto je veľmi dobrá definícia. Keď skúmame skutočný humor zistíme, že ak sme čosi označili alebo neoznačili za humor – často preto, že by sme to vedeli – malo to presne tieto črty: lebo to, čo sa povedalo poukázalo na nejaký rozpor života. Veď o čom inom sú skutoční humoristi? Nie o tom, že majú nos či oči, ktoré rozpoznávajú skutočnú podstatu veci a toto vedia vyniesť na svetlo? Skutočný humorista vie perfektným spôsobom poukázať na hlúposti, ktoré ľudia robia, aj keď sa tvária ako múdri. Presne takto funguje humor aj vo Svätom Písme. Napríklad: v Žalme 2 sa popisujú králi tohto sveta, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému, no pritom zabúdajú, že Boh sa na nich pozerá: „Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán na nich privedie posmech,“ hovorí žalm (1-4). Nevedia totiž, že čo robia je hlúposť. Dôvodom pre humor Boha je tu hlúposť, rozpor v tých, ktorí sa vážne snažia urobiť sa väčšími, než v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, že ich život úplne závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku zdravého sebapoznania. No tú nemajú. Ak by mali zmysel pre humor – ako si to naznačíme ďalej – tak by to dokázali. Ďalším miestom je napríklad Žalm 37: „Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.“ (12-13).

Takýchto miest je v Písme neúrekom. Jedným z najkrajších je v evanjeliách podobenstvo o boháčovi, ktorému pole prinieslo veľkú úrodu a on sa rozhodol postaviť si väčšie sýpky. No zabudol, že podstata jeho života leží v niečom úplne inom. Preto mu Pán hovorí: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20).

Človek, ktorý má zmysel pre humor, však nerozpoznáva rozpory len v životoch druhých, ale aj v živote svojom vlastnom. A možnohlavne v sebe samom. Takúto myšlienku nesie aj náš úvodný príbeh o Cousinsovi. Mnohoráz seba samých a svoj život berieme tak vážne, že nám to spôsobuje vážne problémy. A dôsledkom sú úzkosti, depresie, konflikty. Nevieme sa zobrať ľahšie, vtipnejšie. Nepríjemným dôsledkom je aj to, že nikdy neodrastieme, ani osobne ani profesionálne. Pekným príkladom je učenie sa cudzieho jazyka. Keď sa človek učí cudzí jazyk v cudzej kultúre je jasné, že vždy vyznie ako „blbeček“. A toto je ťažké povedomie, hlavne pre človeka, ktorý je starší a už aj snáď úspešný a vážený. Dôsledkom môže byť, že ak nebude schopný nechať sa iným zo seba smiať, bude hovoriť len to, čo vie, alebo nebude ochotný mýliť sa a začne sa vyhýbať ľuďom a s nimi nekomunikovať. Výsledok: nič sa nenaučí. Pri učení sa všetkých vecí, nielen jazyka, človek musí ukázať, že niečo nevie, že má limity. A vlastne preto sa potrebuje učiť. Čo môže byť aj smiešne. K tomuto treba ale veľa pokory.

Najhoršie to však s nami nie je vtedy, keď sa nevieme uvoľniť, pretože veci dramatizujeme, ale vtedy, keď si začneme o sebe príliš namýšľať a tak sa dostaneme do stavu pýchy a nedotknuteľnosti. Toto je prípad človeka, ktorý je tak opojený poctami, že zabudne na svoju podstatu: napríklad ak získa funkciu, titul či postavenie. Hovorí o tom latinské príslovie: Honores mutant mores(pocty menia mravy). Pocty mnohých ľudí deformujú. Keď ich majú, začnú sa správať arogantne, domýšľavo, neprístupne. Veľmi uzdravujúcim pre takéhoto človeka môže byť práve humor. Predstavme si človeka, ktorý sa správa silne domýšľavo a je chorobne zahľadený do seba. Rozhodne sa, povedzme, že sa ožení. Všetko chce mať pripravené na jednotku. Preto do príprav investuje veľa peňazí i energie. Na všetko sa musí myslieť. Nič nečakaného sa nesmie stať. Robí to preto, aby sa ukázal. Aby dal najavo, že o­n nie je hocikto. No predstavme si náhly incident: pri zvukoch fanfár kráča aj so svojou snúbenicou k oltáru, a on sa zrazu pošmykne o banánovú šupku, ktorú si nevšimol, lebo splynula s pestrofarebným kobercom a on sa vystrie dolu tvárou v celej svojej dĺžke na koberec. A vážny a škrobený dav sa začne schuti a od srdca smiať. Takýto incident môže mať veľa dohier. Ak náš domýšľavec nemá zmysel pre humor, potom sa začne rozčuľovať, urazí sa a tvrdo pôjde za tým, aby vyšetril, kto je zodpovedný a koho potrestá. No ak má zmysel pre humor, rozrehoce sa aj o­n a možno to bude pre neho aj moment obnovy, či dokonca obrátenia, pretože si uvedomí, že vlastne čo sa naparujeme, veď sme vo svojej podstate všetci rovnakí. Autori v tomto zmysle radi porovnávajú štyri latinské slová, ktoré majú rovnaký koreň: humus (zem, pôda), humanus (človek), humor a humilitas(pokora). A vykladajú to takto: človek bol stvorený zo zeme. Na to by nemal nikdy zabudnúť. Samozrejme, môže mať vysoké ambície, zastávať vysoké posty, vykonávať dôležité funkcie. To je v poriadku. No nikdy by nemal zabudnúť na to, čo je dôležité: že je stvorením, ktoré stvoril Boh zo zeme, a ktoré celý život ostane na Bohu závislé. No to nie je hana, ale práve v tomto spočíva jeho sláva. Ak na to zabudne, potom by mu mala k tomu pomôcť pokora, ktorú spôsobuje humorná situácia. POKORA JE PODSTATOU ZMYSLU PRE HUMOR. V humornej situácii si vysokopostavený človek, ktorý sa cíti pokorený nepovie: „Zanechám svoju funkciu, lebo nič nie som.“ Povie si skorej: „Budem pokračovať v tom, čo robím, no chcem žiť v pravde. Som iba obyčajný človek, ako každý iný človek na zemi…“ A toto musí mať na neho úžasné dôsledky. No na to, aby toto človek dokázal musí byť zrelý. Komik Woody Alensa raz vyslovil: „Keď robíš humor, uvedom si, že nie vždy sedíš za stolom so zrelým človekom.“ Iba zrelý človek sa pri humore neurazí, ale naopak začne sa baviť: sám na sebe. Nezrelý sa urazí. Preto humoristi boli často predmetom prenasledovania domýšľavých a totalitárnych politikov a režimov.

Podľa niektorých odborníkov, humor je narušením našej snahy o kontrolu situácie. Vidno to vo vyššie spomenutej situácii. Náš domýšľavec chcel mať svoju svadbu dokonale pod kontrolou. Keby sa mu to bolo podarilo, neudeje sa nič humorné. No banánová šupka to všetko narušila. Udialo sa niečo nepredvídané, čo sa nedalo ovládnuť. A preto prišlo k humornej situácii. A vlastne, práve preto je humor humorom: lebo je to spontánne, nečakané. Veď či sme sa najlepšie nezasmiali a nepobavili práve na tom, keď sa vo vážnej, štruktúrovanej situácii stalo čosi neočakávaného? Niekomu začne zvoniť budík v taške pri promočnej slávnosti, kocúr nám vbehne do kostola počas omše, niekto sa v reči nečakane preriekne a povie niečo tak trapného, že sa ide pod zem prepadnúť… A nám je veselo. Toto, samozrejme, nie je o tom, že by sme mali zrušiť štruktúrované situácie, alebo nerešpektovať vážnosť istých udalostí. Je to o tom, že človek si v takýchto chvíľach má možnosť uvedomiť si svoju ohraničenosť, a to že nie nad všetkým nedokáže mať totálnu kontrolu. A veď čo na tom? Život je dôležitejších veciach.

Pozrime sa na formy humoru: Čo je a čo nie je humor? Nie všetko, na čom sa smejeme, je naozaj humor. Poznáme zhruba nasledujúce formy humoru: duchaplnosť, satiru, sarkazmus, iróniu a paródia. Niektorá je jednoznačne humorom, niektoré nie sú nikdy humorom, niektoré môžu ale nemusia byť humorom. Závisí od okolností. Duchaplnosť (wit) je humor. Jej podstatou je schopnosť múdro, vhodne a spontánne zareagovať na prítomný výrok či situáciu. Ak táto reakcia je urážajúca, nie je to humor (lebo podľa našej definície humor je dobrosrdečné uvažovanie…), je to sarkazmus. Sarkazmus nie je humor, aj keď sa ňom ľudia rehocú. Cieľom sarkazmu je uraziť a zraniť. Irónia tiež nie je humorom, pretože jej podstatou je takisto toho druhého pichnúť. Robí sa to tak, že sa povie opak, ako sa myslí, a obyčajne na tóne reči sa postrehne pravý zmysel: „Tá tvoja prednáška celkom istotne vstúpi do dejín!“Satira je humor, pretože obyčajne veľmi slušným spôsobom poukazuje na hlúposť niekoho: konkrétneho človeka, ľudí ako takých, alebo aj seba samého. Satira môže byť aj evanjelizačná. Paródia humorom môže byť. Je to napodobňovanie niekoho, jeho štýlu, myšlienok, správania a pod. Paródia je ako zrkadlo niekomu nastavené.

Ako nám znie myšlienka, že bez zmyslu pre humor človek nemôže byť kresťanom? Táto myšlienka je pravdivá. Pozrime sa ako. Ak sa z nás nikto nesmeje, je to znakom toho, že nevybočujeme zo stereotypu. Nestojíme za pozornosť. Znamená to, že sme sa stali konformnými a dokonale sme zapadli medzi väčšinu. Kresťanstvo je však vždy o novosti. Malo by byť! A ten, kto začne vybočovať, bude vždy centrom pozornosti. Niektorých bude inšpirovať, no iných rozčuľovať. A je známe, že nič nie je účinnejšie pri vyrovnávaní sa z nepríjemnými ľuďmi, ako výsmech. Toto bol prípad Krista. Hovoril veci, ktoré boli pre jeho okolie také revolučné a neobvyklé, že ľudia sa na ňom pohoršovali. Odborníci vôbec hovoria, že celý príchod Krista a mnohé jeho reči a činy boli pre jeho okolie absurdné, pretože boli narušením toho, čo očakávali. Boli narušením logiky: napr. počatie a narodenie Boha podivným spôsobom z Panny, jeho narodenie v maštali, vyrastanie v chudobe Nazareta, rozprávanie o tom, ako mocní budú pozhadzovaní z trónov a ponížení naopak povýšení, ako ospravedlnený nebude pri modlitbe v chráme spravodlivý farizej, ale zhýralý mýtnik, … a konečne jeho smrť na kríži, ktorú apoštol Pavol označil za bláznovstvo. Celé kresťanstvo je v podstate bláznovstvo, pretože jeho požiadavky sú nelogické v porovnaní s tým, čo uznáva svet. Preto dôslední nasledovníci Krista budú vždy na smiech. Opilci sa budú vysmievať triezvym. Smilníci čistým. Zlodeji poctivým. Mocní slabým, vlk baránkovi. Lenže podstatná otázka, ktorá sa nesie dejinami znie: Kto je tu vlastne na smiech? V konečnom dôsledku na smiech je ten, kto všetku svoju nádej vkladá do časných vecí a nevie sa zamerať na veci trvalé. „Blázon (a teda ten, čo je na smiech) si v srdci hovorí: Boha niet! Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha.“ (Ž 14, 1-2).

Samozrejme, kresťanovi by nemalo nikdy ísť o to, aby sa vysmieval tým, ktorí sú hlúpi. Skorej by mu malo záležať na tom, aby bol ochotný nechať sa zo seba hoci i vysmievať, lebo mu je jasné, že taká je cena múdrosti. No k tomu si treba vypestovaťzmysel pre humor, schopnosť nechať si zo seba strieľať a schopnosť smiať na sebe i na svojej hlúposti, do ktorej každý z nás z času na čas upadá. A hlavne je k tomu treba pokoru, tento najväčší dar Boží.

·Ako je to s humorom u teba? Ako sa berieš? Vieš sa uvoľniť? Necháš si zo seba aj strieľať? Súhlasíš, že pokora je najdôležitejším komponentom humoru? Že pokora je potrebná, aby sme humoru rozumeli, no zároveň humor nás pokore učí?

·Kde sú hranice humoru a nehumoru podľa teba? Nie si urážajúco „vtipný“?

·Uznávaš, že humor je forma evanjelizácie? Že humoristi sú pre každú jednu spoločnosť potrební? Že humoristi nás držia pri rozume?

·Čo potrebuješ na sebe urobiť, aby si bol humornejším človekom? Nebude to práve rast v pokore?

Pripravil: Milan Bubák SVD