4a. Biblický pohľad na ľudskú komunikáciu

V celej hebrejskej Biblii sa nachádza istá stále sa opakujúca šablóna. Biblické spisy sú akousi zbierkou pamätí Izraelitov, zapojených do vzájomnej komunikácie so svojím Bohom – sú to príbehy ich neustálej snahy o to, aby boli voči sebe navzájom pozornými, aby jeden druhého energizovali (napĺňali novou energiou), aby hovorili slová, ktoré by boli pravdivými. Tieto spisy nám rozprávajú o príbehu Boha verného vo svojej komunikácii a o jeho dychu, ktorý sa vznášal nad mužmi a ženami biblických čias a ktorý bol ich neustálou oporou.

Táto jeho komunikácia nikdy neprestala. Hebreji poznali svojho Boha ako dôsledného. Na rozdiel od bohov pohanov, ktorí „raz boli naladení, raz neboli“, alebo boli buď „horúci alebo studení“, Boh stál pevne za svojím ľudom. Tento Boh sa neprestajne vznášal nad ich životmi, neustále vdychujúc do nich život, stále vyslovujúc slovo, ktoré ich uschopňovalo pokračovať na ich životnej púti. K Hebrejom sa dostávala táto nepretržitá komunikácia Boha prostredníctvom veľkých prorokov a učiteľov Písma.

Cez Mojžiša, cez Abraháma, Izáka a Jakuba, cez Rút, Judit a Ester, cez sudcov a kráľov, cez Jóba, Izaiáša a Jeremiáša a cez prorokov neskorších čias Boh neustále komunikoval s ľudom a odhaľoval stále viac a viac zo seba.

Jeho posolstvo bolo niekedy plné hnevu, niekedy zasa naopak, plné nežnosti. Bola tam bolesť, a bolo tu aj víťazstvo, náprava a povzbudenie. Avšak nech bolo obsahom jeho komunikácie čokoľvek, vždy to ľud uisťovalo o jeho nepretržitej prítomnosti v ich živote. Boh nebol mlčiacim monarchom, násilne vstupujúcim do ich života, ale skôr pozorným rodičom, zdieľajúcim sa priateľom, milovníkom svojho ľudu, ktorého láska mala jasný prejav.

Čím viac Boh hovoril, tým viac sa prehlboval vzťah ľudí k nemu. A presne toto je to, čo sa obyčajne stane, keď sa dôsledne zapájame v našom živote do procesu komunikácie.

Ten istý Boh, ktorý prehovoril do tmy a dal svoj prísľub zemi, prehovoril aj k Abrahámovi:

Tu Pán povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním [iný preklad: …požehnám ťa a urobím tvoje meno také slávne, že sa bude používať ako požehnanie]. (Gen 12, 1-2)

Slovo. Pozvanie. Prísľub. Bolo to slovo, ktoré ťahalo dopredu. Pozvanie k riziku. Prísľub nepretržitej prítomnosti. Neskoršie nasledovali nové slová a nové pozvania. Prísľub bol však ten istý: Ja budem stále s tebou. Budem udržovať komunikáciu. Vždy budem mať pre teba slovo.

Počas celej ich histórie stáli Izraeliti stále pred novými vecami, ktorým sa potrebovali naučiť vo vzťahu k svojmu Bohu. Boh hovoril niekedy pravidelne. Inokedy bola jeho komunikácia zasa nepravidelná. Avšak Boh ich nikdy neopustil.

Cez Rút prišlo slovo vernosti. S Ester posolstvo odvahy. V Judite vyjadrenie vnútornej sily a zmyslu pre cieľ. Jób priniesol Izraelitom nové chápanie utrpenia a bolesti. Jeremiáš im pripomenul, že sú ako hlina v rukách hrnčiara, ktorá potrebuje, aby ju Pán sformoval a vypálil ako hrnčiar svoj krčah. Izaiáš im zasa ponúkol novú víziu a obnovený zmysel nádeje pre zajtrajšok.

Uzdravujúce slová. Trúchliace slová. Provokujúce slová. Slovo, ktoré utešuje. Slovo, ktoré napomína. Slovo, ktoré odpúšťa. Avšak vždy slovo.

NOVÝ POČIATOK A NOVÝ SVET

Je tu ešte jedno slovo,o ktorom potrebujeme uvažovať; ďalší významný príbeh počiatku. Bolo to obnovené posolstvo od vždy odpovedajúceho Boha, komunikácia dokonca ešte osobnejšia.

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh…Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet…A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu… (Jn 1, 1. 9. 14)

Evanjelista Ján hľadel na Ježiša ako na konečnú a definitívnu komunikáciu Boha. Koncept Božej komunikácie cez osobu Ježiša bol pre Jána taký skutočný, že ho jednoducho identifikoval ako „Slovo“, výrok Boha. Cez Ježiša Boh s ľuďmi komunikoval dokonca ešte intímnejšie než predtým.

Cez Ježiša sa Boh dotýkal detí, objímal hriešnikov, plakal nad zomrelými. Cez Ježiša sa Boh stretal so skeptikmi a jedával s vydedencami. Cez Ježiša Boh hovoril, počúval, cítil, konfrontoval, staral sa, dotýkal sa a zjavoval seba samého. Cez Ježiša sa Boh zapojil do všetkých prejavov osobnej komunikácie, ktoré majú do činenia s intimitou.

Mnohé z Ježišových slov boli vyslovené v snahe pomôcť ľuďom lepšie pochopiť Kráľovstvo Božie. Hovoril o ňom ako o kráľovstve lásky, lásky definovanej ako pozorná služba, čestná a úprimná reč, odpustenie, prítomnosť. Jeho slová boli ozvenou volania k vdychovaniu života do iných, ako sa o tom hovorí v knihe Genezis. Boli pripomienkou starého vzťahu a dávnejšej blízkosti: dýchania, vznášania sa, hovorenia.

Ježišove posledné slová povedané tým, ktorí mu boli najbližšími, boli zosumarizovaním tohto posolstva a obsahovali naliehavé pozvanie, aby boli prijaté vážnejšie:

„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.“ (Jn 15, 12)

Milujte, ako som ja miloval. Pokračujte v komunikačnom procese. Približujte sa jeden k druhému tak blízko, ako som sa ja približoval k vám.

Na počiatku tu bol dych. Stal sa životom pre chaotický svet. Na počiatku bolo slovo. Stalo sa telom pre hľadajúce srdcia. Dnes aj chaos, aj hľadanie sa ešte stále nachádzajú aj v našom svete, aj v našich srdciach. Kresťania, ktorí sú udržovaní dychom a telom, sú povolaní vdychovať život do chaosu a hovoriť slovo lásky hľadačom.

Robia toto tým, ako sa snažia o vzťahy. Robia to odovzdávaním dychu a stelesňovaním slova vo svojom živote (tým, že slovo sa v ich živote zhmotní, stane sa telom). Robia to tým, že jeden s druhým komunikujú kráčajúc po ceste života.

BIBLICKÁ VÍZIA PRENESENÁ DO ŽIVOTA

Ako by sa mohla biblická vízia komunikácie preniesť do skutočného života? Ako by sa Boží spôsob tvorenia vzťahov mohol týkať našich vlastných pokusov o vytváranie vzťahov jedného s druhým?

Výskum v ľudskom správaní počas posledných desaťročí sa silne zameral hlavne na tie druhy interpersonálnych schopností, ktoré ľudia potrebujú, aby mohli medzi sebou komunikovať naozaj efektívne. Z psychologického pohľadu efektívna komunikácia je taký štýl hovorenia a správania sa človeka, ktorý mu prispieva k udržovaniu trvalých vzťahov. Niektoré charakteristiky sú kľúčové k tomu, aby sa komunikácia dala považovať za efektívnu. Sem patrí schopnosť:

–        Rozpoznať a vyjadriť svoje pocity.

–        Uvažovať presne nad svojím správaním.

–        Počúvať a byť pozorným.

–        Opravdivo sa postarať o iných.

–        Vhodným spôsobom sa otvoriť.

–        Byť doma sám so sebou.

–        Jasnými slovami vyjadriť svoje myšlienky a pocity.

–        Efektívne zvládnuť konflikt.

Psychológovia trvajú na tom, že prítomnosť týchto charakteristík v ľudských interakciách dáva vzťahom schopnosť stať sa zdrojmi života a energie. Keď tieto charakteristiky nie sú prítomné u človeka, vzťahy majú tendenciu trvať krátko, byť povrchnými a konfliktnými. V takýchto situáciách sa ľudské životy podobajú chaotickému svetu, v ktorom nie je prítomný Boh: sú zmätené, prázdne a temné.

Ku sestre Fran Ferder, venujúcej sa pastorálnemu poradenstvu prišla pred časom istá mladá žena menom Katarína a povedala jej o jednom liste, ktorý dostala od svojho otca. List obsahoval nasledujúce slová:

Svoju matku a mňa si veľmi rozčúlila. Nespali sme z toho niekoľko týždňov a odniesol si to aj môj žalúdočný vred. Vždy, keď si pomyslím, čo všetko to stváraš, rozmýšľam, kde sme vlastne urobili chybu. Tvoje chodenie s tým mladým mužom úplne zničí dobré meno celej našej rodiny. Či Ti na nás už ani len trocha nezáleží? Nejde o to, že by sa nám Tomáš nepáčil. Avšak, Katarína, je od Teba o 10 rokov mladší. Katarína, Tomáš nie je pre Teba. Vekový rozdiel medzi vami je príliš veľký. Možno Ti povedal, že na tom vôbec nezáleží, hlavná vec, že sa máte radi a že ak vás my nechápeme, že sme príliš pod vplyvom konvencií a zvyklostí. Stále ste spolu. Nehovor mi, že vaše stretania sú nevinné. Ak by si nás milovala, moju radu by si počúvla. Veď ide o tvoje vlastné dobro. Tvoja matka i ja Ťa veľmi milujeme.

Niekoľko dní po prijatí listu Katarína cestovala domov, aby o situácii so svojimi rodičmi diskutovala. Keď im povedala, aká nahnevaná a zranená sa cítila po prečítaní tohto listu, jej otec odpovedal: “Každý dnes hovorí o komunikácii. Jednoducho som sa snažil s tebou komunikovať“

Katarínin otec mohol mať ten najlepší úmysel. Možno sa snažil komunikovať spôsobom, ktorý mu bol blízky a známy. Lenže jeho dcére Kataríne tento jeho list vôbec nepripadal ako komunikácia. Cítila ho skorej ako surový útok. Tieto dve veci sa líšia. Kde sa stala chyba?

Katarínin otec nesprávne predpokladal, že keď povie všetko, čo si myslí a čo cíti, tým automaticky komunikuje. Bol presvedčený – ako je to bežné – že povedať (alebo napísať) slová inému sa rovná komunikácii. Lenže toto nie je pravda. Slová musia mať isté charakteristiky, ak majú slúžiť dobrej komunikácii. List, ktorý napísal Katarínin otec, obsahoval niekoľko výrokov, ktoré nenapomáhali, ale naopak v skutočnosti ničili dobrú komunikáciu:

Svoju matku a mňa si veľmi rozčúlila. Nespali sme z toho niekoľko týždňov a odniesol si to aj môj žalúdočný vred.

Toto je pokus o pocit viny. Vždy, keď začneme iného človeka obviňovať zo zodpovednosti za našu nepohodu, ten druhý sa bude pravdepodobne cítiť manipulovaný a nahnevaný. Skrytý zmysel v takýchto výrokoch je tento: „Ja trpím kvôli tebe, cíť sa teda dostatočne vinný na to, aby si prestal s tým, čo robíš a čo mi spôsobuje toľko bolesti.“

Vždy, keď si pomyslím, čo všetko to stváraš, rozmýšľam, kde sme vlastne urobili chybu.

Toto je správanie sa mučeníka. Vždy, keď sa takýmto spôsobom pred tým druhým ponížime, snažíme sa ho vmanipulovať do pozície, v ktorej by sa cítil dostatočne zle na to, aby prijal celú zodpovednosť za konflikt a zmenil svoje správanie podľa našich želaní.

Tvoje chodenie s tým mladým mužom úplne zničí dobré meno celej našej rodiny.

Toto je dosť brutálny útok. Je to výrok obvinenia. Snaží sa toho druhého urobiť zodpovedným  za bolesť rodiny, a je to jedna z ďalších foriem manipulácie.

Katarína, Tomáš nie je pre teba. Vekový rozdiel medzi vami je príliš veľký.

Toto je rada. Dávanie rád druhému, zvlášť dospelému, ktorý o radu nežiadal, vyvolá obyčajne na druhej strane hnev a neľúbosť. Katarína sa vyjadrila, že keď čítala túto časť otcovho listu, cítila sa ako 6-ročné dievčatko.

Možno Ti povedal, že na tom vôbec nezáleží, hlavná vec, že sa máte radi a že ak vás my nechápeme, že sme príliš pod vplyvom konvencií a zvyklostí.

Toto je predpoklad (domnienka) a posudzovanie. Predpokladať isté motívy pre správanie sa iného človeka (bez toho, že by sme si to overili) je jednak nebezpečné a jednak neférové. Toto zatieňuje skutočné problémy a takmer vždy to spôsobuje veľké množstvo hnevu. Posudzovačné výroky sú obyčajne výsledkom dlhého dokola sa točiaceho premýšľania. Človek, ktorý je nahnevaný, sa obyčajne motá okolo problému, premieta si v mysli znova a znova možný scenár a potom začne s vytváraním domnienok a predpokladov, ktoré v sebe obsahujú aj snahu o to, aby sa ten druhý cítil vinný. Nie je zriedkavosťou, že ľudia v skutočnosti aj uveria svojim predpokladom a domnienkam, ktoré si o tom druhom urobili za spomínaných okolností.

Stále ste spolu. Nehovor mi, že vaše stretania sú nevinné.

Toto je obvinenie nabité podozrením. Takéto výroky ľudia obyčajne pociťujú ako útok.

Ak by si nás milovala, moju radu by si počúvla.

Toto je testovanie. Kedykoľvek stotožňujeme lásku s poslušnosťou, koledujeme si o sklamanie. Žiadať iného o dôkaz lásky obyčajne položí náš vzájomný vzťah na pôdu nedôvery.

Tvoja matka i ja Ťa veľmi milujeme.

Toto je akýsi druh psychologickej nápravy. Hoci výrok môže byť pravdivý, uistenie o láske po takomto útočnom liste bude tomu druhému sotva pripadať ako láskyplné. Takýto výrok je dosť často výsledkom pokusu pisateľa zľahčiť svoju vinu.

Manipulovanie, obžalovávanie, útočenie, posudzovanie, obviňovanie, cítenie sa mučeníkom, dávanie rád – žiadna z týchto vecí nedefinuje dobrú komunikáciu. Ľudia takéto správanie často používajú preto, lebo sa mu naučili od iných, obyčajne od detstva. No hoci takéto praktiky sú do nás hlboko vtlačené, predsa sú zmeniteľné. Ľudia sú schopní naučiť sa účinnejším spôsobom vzájomnej interakcie. Katarínin otec bol jedných z takýchto ľudí. Nakoľko Katarína nebola schopná si tento konflikt so svojimi rodičmi vyriešiť sama, požiadala ich, či by sa spolu s ňou nezúčastňovali na niekoľkých sedeniach, ktoré im mali napomôcť vo vzájomnej komunikácii. Rodičia s tým súhlasili. O niekoľko mesiacov poradca, ktorý viedol tieto sedenia, požiadal Kataríninho otca, či by ten svoj bolestný dopis, ktorý sa stal príčinou konfliktu, neprepísal. Otec to urobil. Pri písaní použil nové praktiky, ktorým sa naučil počas sedení s poradcom. Nové znenie listu bolo nasledovné:

V poslednom čase som bol rozčúlený a nahnevaný a chcel by som sa o tom s Tebou pozhovárať. Je pre mňa ťažké pochopiť Tvoj vzťah s Tomášom, nakoľko on je o 10 rokov od Teba mladší. Pripadá mi celkom príjemný a sympatický a chcel by som Ti dať vedieť, že som si ho obľúbil. No keď si pomyslím, že moja milovaná dcéra chodí s mužom, ktorý je od nej o toľko mladší, nie je to pre mňa ľahké prijať. Chcel som Ti to dať vedieť, Katarína. Som si istý, že máš len tie najlepšie úmysly. Chcel by som to však pochopiť a tak Ťa prosím, aby sme o tom hovorili. Si dospelá a nech sa rozhodneš akokoľvek, budem Ťa vždy milovať.

Toto je komunikácia. Je to úprimné vyjadrenie pocitov. Nie je tu žiadne obžalovávanie, žiadna manipulácia, žiadne očakávanie, že Katarína bude žiť svoj život podľa vôle svojho otca. Jej otec vlastní svoj vlastný hnev a pomenováva svoj zmätok. Svoju dilemu a svoj úmysel formuluje jasne: „Keď si pomyslím, že moja milovaná dcéra chodí s mužom, ktorý je od nej o toľko mladší, nie je to pre mňa ľahké prijať. Chcel som Ti to dať vedieť, Katarína.“

Kľúčovým cieľom komunikácie je vyjaviť, dať vedieť, čo sa nachádza vo vnútri srdca človeka. Jej cieľom nie je donútiť druhého, aby sa zmenil. Katarínin otec už viac nenúti dcéru, aby sa zmenila alebo prispôsobila. Jediné, čo žiada, je iba to, aby spolu hovorili. Vážne sa pozrel na svoj vlastný život a hodnoty a rozhodol sa nenútiť nikoho, aby ich tiež prijal. Pred svojou dcérou úprimne vyjadril svoje pocity o tom všetkom. Jediné, o čo ju žiadal, bolo iba to, aby spolu otvorene komunikovali. Dýchať. Vznášať sa. Hovoriť.

KOMUNIKÁCIA: POHYB SMEROM K INÝM

Komunikácia znamená hýbať sa smerom k iným, a nie od nich. Znamená hovoriť a správať sa spôsobom, na ktorom je vidno, že život človeka je zameraný na vzťahy. Efektívna komunikácia je teda takým štýlom interakcie, ktorý napomáha ľuďom hýbať sa k priateľstvu a blízkosti.

Boh tým, že venoval tmavému a chaotickému svetu svoju pozornosť a že do neho prehovoril svoje slovo, túto tmu a chaos zalial svetlom. Podobne majú robiť aj jeho synovia a dcéry. Majú sa pozornými gestami a slovami starostlivosti hýbať jeden k druhému a spoločne k svetlu. Rastu toho druhého môžu napomôcť, alebo ho môžu ohroziť. Všetko to závisí od toho, ako spolu komunikujú.

Tak ako tmavý a prázdny svet bol zaliaty svetlom pozorným hovoriacim Bohom, aj synovia a dcéry Božie sa hýbu jeden k druhému a spolu do svetla pozornými gestami a slovami starostlivosti. Rastu toho druhého môžu napomôcť, alebo ho môžu ohroziť – závisí to od spôsobu ich vzájomnej interakcie a komunikácie.

Z knihy ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD