4c. Vyjadrovanie pocitov vo vzťahoch
Ježiš bol mužom hlbokých citov. Autori kresťanského Písma ho opakovane portrétujú ako človeka, ktorý mal intenzívne emocionálne zážitky a ktorý aj navonok vyjadroval to, čo pociťoval v hĺbke svojho bytia.
Príkladom takejto situácie je smrť jeho priateľa Lazára. Ježiš prichádza k hrobu, v ktorom je Lazár pochovaný. Stretá sa tam s Máriou, Lazárovou sestrou, ktorá je vyčerpaná od žiaľu. Ježiš je emocionálnou intenzitou celej tejto situácie okamžite zasiahnutý. Máriine slzy sa ho dotýkajú a nútia ho, aby zostúpil hlbšie do toho, čo sa práve stalo.
V prvom momente Ježiš urobil to, čo by urobil každý jeden z nás, keby stál zoči-voči tvrdosti nečakanej smrti: hlboko si povzdychol. Bol to povzdych, ktorý bol vyjadrením ťažoby, ktorú cítil v samom jadre svojej bytosti. No neprešlo ani pár sekúnd a tento povzdych sa mení na slzy. Ježiš plače. Tento dospelý a zrelý človek, ktorý všade káže davom s takou nevšednou autoritou a silou, je zrazu zaskočený emóciami. Tento vodca a uzdravovateľ, taký mocný tvárou v tvár svojim protivníkom a taký silný pred svojimi nepriateľmi, prepukne do plaču pred tvárou všetkých. Tvárou v tvár smrti, zaskočený pocitom straty a smútku, dovoľuje svojim emóciám, aby boli vyjadrené tým najľudskejším možným spôsobom.
Ježiš plakal. Plakal, pretože toto bola jediná vec, ktorú bol schopný vo chvíli, keď ho zvnútra zvierala agónia, urobiť. Plakal, pretože plakala Mária a jeho súcit s ňou ho prenikal až do hĺbky srdca. Ježiš plakal, pretože slzné kanáliky boli súčasťou jeho tela – tela, ktoré prišiel objať, keď sa stal človekom – a on nemal v úmysle žiadnu mohutnosť tohto svojho tela poprieť. Ježiš plakal, pretože cítil v sebe slzy a tieto slzy sa predierali jeho očami a on bol človekom až príliš zdravým na to, aby ich potláčal.
JEŽIŠ A ĽUDSKÉ EMÓCIE
Keď čítame biblické príbehy o Ježišovi, jasne na nich vidíme, že Ježiš bol schopný svoje pocity vyjadriť úplne slobodne, bez akéhokoľvek pocitu hanby alebo rozpakov. Autor Listu Hebrejom predstavuje Ježiša ako toho, ktorý prežíva presne tie isté ľudské zážitky, ako všetci ostatní ľudia na svete. Jednou z častí týchto jeho zážitkov bola schopnosť cítiť, a to cítiť hlboko. Ježiš prešiel cez úplne celú škálu ľudských zážitkov:
Bolo mu ľúto. (Lk 7, 13)
Pohnutý súcitom, Ježiš vystrel svoju ruku. (Mk 1, 41)
„Ako často som túžil.“ (Lk 13, 34)
A smútok ho prenikol. (Mt 26, 37)
S hnevom si ich premeral a zarmútený ich zaslepenosťou… (Mk 3, 5)
…povolal k sebe tých, ktorých sám chcel. (Mk 3, 13)
…namrzený im povedal… (Mk 10, 14)
V tej hodine zaplesal. (Lk 10, 21)
…zazrel mesto, plakal nad ním… (Lk 19, 41-42)
„Veľmi som túžil…“ (Lk 22, 15)
„…tak ja milujem vás.“ (Jn 15, 9)
Keď to Ježiš počul, zadivil sa… (Mt 8, 10)
Ježiš bol naplnený takmer nevyjadriteľnou horlivosťou dokončiť svoju misiu: „Prišiel som, aby som priniesol na zem oheň, a po čom inom túžim, ako po tom, aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49) Človek je schopný cítiť v týchto jeho slovách priam prevolávajúcu túžbu, druh bolesti prechádzajúci cez každý jeden sval jeho tela. Ježiš vedel veľmi dobre, čo to je bolesť a sklamanie pochádzajúce z odmietnutia, poznal, čo to je agónia smútku. Mal možnosť zažiť, čo to znamená cítiť v sebe takmer až neuveriteľnú túžbu po niečom, túžbu, ktorá sa prediera priamo až k srdcu a ktorá doslova zviera žalúdok. Bol vyburcovaný hnevom, trápil sa s netrpezlivosťou a vychutnával radosť a nadšenie. Jeho život bol dotknutý súcitom a na jeho tvári sa zračievala jemnosť. Ježiš vedel, čo to je láska.
Ježiš mal pocity preto, lebo bol človekom a cítiť je ľudské. Ježiš vedel, že byť naplno ľudským nie je niečo, čo by bolo nezlučiteľné s tým, čo je božské. On tieto dve veci dal dohromady.
My sa cítime ako Ježišovi nasledovníci a vyhlasujeme za nich. Jeho nasledovníci sú pozvaní byť takými, akým bol on. Ježišovi nasledovníci sú povolaní prostredníctvom svojho krstu a povzbudzovaní Ježišovým životom, aby boli mužmi a ženami hlbokých emócií.
POCITY – NAŠA CESTA K BOHU
Nie je dnes zriedkavosťou stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sa snažia ako „dobrí kresťania“ prebehnúť cez svoje pocity a emócie tak rýchlo, ako je to len možné. V istej chvíli napríklad pocítia nával hnevu alebo smútku. Avšak hneď, akonáhle si to uvedomia, spustia v sebe istý mechanizmus a zmobilizujú všetky svoje sily, aby ich intenzitu otupili. Niekedy to robia prostredníctvom modlitby. Úzkostliví kresťania, keď v nich prepukne nejaká emócia, pociťujú v sebe hneď akýsi vnútorný hlas, ktorý ich emóciu odsúdi ako niečo, čo je neprijateľné, a ktorý ich potom pohne k tomu, aby ju „odovzdali Bohu“ alebo aby mu ju „obetovali“.
Každý pokus o prehnané zduchovnenie emocionálneho života vedie v konečnom dôsledku k tomu, že svoje emócie začneme do seba pochovávať, či už je to smútok, žiaľ, hnev, sexuálne pocity, strachy, príťažlivosť alebo mnoho iných podobných emocionálnych zážitkov. Veľmi často obetovanie nepríjemných pocitov nie je v skutočnosti obetou. Je to iba nábožné meno pre to, čo odborníci nazývajú psychické potláčanie. Nie je možné obetovať Bohu to, čo sme si ešte neprivlastnili, čo sme ešte neprijali naplno za svoje. Nemôžeme Bohu dať predsa to, čo sme ešte sami neprijali ako svoje vlastné.
Ako kresťania sme povinní byť pohnutí súcitom a naplnení nehou. Musíme byť vyhecovaní hnevom, musíme zápasiť s netrpezlivosťou a tešiť sa z radosti Musíme túžiť a chcieť, cítiť bolesť a plakať. Musíme spoznať lásku.
Boha, ktorý vstúpil do ľudských pocitov, nesmieme za žiadnu cenu obrátiť na nejakého stoického Spasiteľa.[1] Nesmieme za žiadnu cenu minimalizovať príbehy a udalosti jeho emocionálnej výrazovosti a to len preto, aby sme sebe samým zabezpečili ospravedlnenie nášho úteku pred svojimi vlastnými emóciami.
VYJADROVANIE POCITOV A DUŠEVNÉ ZDRAVIE
Dôležitosť, ktorú pripisujú emóciám evanjeliá, je totožná s dôležitosťou, ktorú emóciám pripisujú psychologické vedy. Schopnosť rozpoznať pocity a vhodne ich vyjadriť je známkou duševného zdravia. Neschopnosť tak urobiť je znakom toho, že človek nie je naplno dobre vyvinutý, ba dokonca že môže byť nositeľom nejakej mentálnej poruchy.
V minulosti na nás vplývalo a stále ešte vplýva veľa kultúrne, sociálne a nábožensky podmienených faktorov, ktoré nám neboli vždy veľmi nápomocné v tom, aby sme sa naučili správne svoje pocity vyjadrovať. V spoločnosti, ktorá ustavične zdôrazňuje, že ženy sú emocionálnejšie ako muži a že ženy na rozdiel od mužov môžu niektoré svoje pocity vyjadriť slobodnejšie, nie je pre mužov ľahké cítiť sa slobodnými vo vyjadrovaní svojich pocitov. Takíto muži, v mysliach ktorých sa v súvislosti s mentalitou muža objavujú výlučne obrazy tzv. macho mentality[2], veľmi často potom vymazávajú zo svojho stredu akékoľvek nežné pocity a vo svojom každodennom živote si málokedy spomenú čo aj na tie najnutnejšie vľúdne a srdečné slová. Nie je zriedkavosťou v našej spoločnosti vidieť, ako sa muž dokáže rozcítiť napríklad pred televíznou obrazovkou, keď sleduje zápas svojho obľúbeného mužstva, avšak keď je so svojou manželkou osamote, nedokáže nájsť ani to najotrepanejšie slovo na vyjadrenie svojej lásky k nej. Nehovoríme o prípadoch, kde láska nie je. Myslíme na tie prípady, kde láska ešte je. Mužom bolo ustavične pripomínané, aby si vždy uchovali silnú vládu nad svojimi pocitmi a aby sa nikdy neznížili k tomu, aby plakali. Dôsledkom potom bolo, že podľa stupňa, ako boli úspešní v potláčaní svojich pocitov, boli úspešní aj v potláčaní svojej ľudskosti. Takíto muži pomocou takejto mentality stratili potom väčšinu zdrojov pre budovanie si intimity, blízkosti k ľuďom.
U žien bolo a je tomu trocha inak. Im, na rozdiel od mužov, spoločnosť dovoľuje, aby boli emocionálnymi, avšak nie vždy ich povzbudzuje k tomu, aby svoje pocity aj slovne vyjadrili. Tieto dve veci sú totiž veľmi odlišné. Človek môže byť emocionálny tým, že plače, že búcha dverami, že sa mračí, že hubuje. Avšak to ešte neznamená, že pocity sú jasne a vhodne adresované na to miesto, kam patria, alebo že sú adekvátne vyjadrené.
Ak majú byť pocity vyjadrené tak, aby pozdvihli kvalitu vzťahu a aby viedli k prehĺbeniu intimity, potom je nevyhnutné, aby sme ich vlastnili – aby sme si ich sami uznali – a aby sme ich aj slovne pre iných vysvetlili a objasnili. Presne toto je to, čo vzťahy oslobodzuje od tmy zmätku.
VYJADROVANIE POCITOV: VPLYV KRESŤANSTVA
Zdalo by sa, že pre tých, čo nasledujú evanjelium a ktorí prijali Ježiša za svoj model, vyjadrenie pocitov a cítenie sa doma s emocionálnymi zážitkami bude ľahké. Nie je to však tak. Pravdu povediac, pre väčšinu kresťanov platí presný opak.
Cirkev bola po celé stáročia ovplyvňovaná filozofiami tej-ktorej doby: gréckym dualizmom, gnosticizmom, stoicizmom, puritánskou etikou. Vo svete, ktorý trval na tom, že všetky formy pôžitku sú zlé, nebolo ľahké nezabudnúť, že Ježiš prišiel, aby jedol a pil, že vo svojej prítomnosti privítal ženu, ktorá mu bozkávala nohy, že sa ľudí dotýkal, že ľudí láskal, že ich miloval. Uprostred tých, ktorí ustavične zdôrazňovali perfektné ovládanie sa, nebolo ľahké pamätať, že Ježiš plakal nad Jeruzalemom, že poprevracal stoly v chráme. Vo svete, ktorý sa čím ďalej, tým viac pozeral na emócie ako na niečo čisto súkromné, skutočnosť, že obrazy cítiaceho, vzdychajúceho, expresívneho Ježiša vybledli a odstúpili celkom do úzadia, sa musí zdať niečím celkom prirodzeným.
Po sv. Augustínovi v piatom storočí prišli do nemilosti takmer všetky sexuálne emócie, a to až tak, že takmer všetko, čo súviselo so sexualitou, sa začalo považovať za stelesnené zlo. Vtedy totiž prišla na scénu myšlienka, že sexualita nie je od Boha, ale že je nešťastným dôsledkom pádu Adama a Evy. Neskôr pochodili podobne aj iné pocity, ako napríklad hnev. Je jasné, že ani sexualita, ani hnev nie sú vždy dobré. A práve o to ide. Avšak nie sú ani vždy zlé. Čo sa týka hnevu, o tom si povieme bližšie, keď budeme hovoriť výlučne o ňom. Skutočnosťou je však to, že tým, že sa prestalo rozlišovať, začala vlastne doba nemilosti pre všetky pocity a emócie. V mysliach mnohých kresťanov bolo potláčanie pocitov a emócií povýšené do stavu čnosti.
Takto sa postupne tiež vytvorila atmosféra na rozdeľovanie pocitov na „dobré“ a na „zlé“. Sexuálne pocity a pocit hnevu sa vždy pokladali za zlé, alebo keď už nie za celkom zlé, tak aspoň za nie hodné toho, aby sme im venovali pozornosť. Na druhej strane pocity ako radosť alebo pokojnosť sa pokladali vždy za dobré. Dôsledkom takejto klímy potom bolo, že veľa ľudí sa začalo učiť, ako sa nepríjemným pocitom vyhnúť. Popieranie hnevu, ignorovanie žiarlivosti, útek od pocitu osamelosti a snaha o eliminovanie sexuálnych pocitov sa postupne pre mnohých stali cestou života, ktorá jediná bola správna a odporúčaná.
Vytrvalé vyhýbanie sa niečomu formuje návyk. Netreba na to veľa času, aby sa tendencia vyhýbať sa pocitom stala dobre zakorenenou charakteristikou osobnosti.
ODPOVEĎ TELA
Pocity môžu byť vyhnané z mysle, avšak nemôžu byť vyhnané z tela. Energia, ktorú v sebe skrytý pocit obsahuje, zostane uchovaná či zachytená v niektorej konkrétnej časti tela, napr. v žalúdku, na hrudi, v krku, v chrbte atď. Môžeme sa snažiť túto energiu otupiť napríklad aspirínom, alebo inými podobnými liekmi, avšak ona ani napriek tomu z tela neodíde, ale naopak v tej či onej forme bude nástojiť na tom, aby bola uvoľnená. Tieto nepríjemné pocity sa skôr či neskôr premenia na nepríjemné symptómy. To znamená asi toľko, že človek, ktorý sa uchýli k potláčaniu svojich pocitov, sa neskôr stane obeťou množstva telesných problémov a chorôb, o ktorých bude na prvý pohľad jasné, že majú svoj pôvod v potlačených emóciách. Hovoríme tu o tom, čo je známe v medicíne pod pojmom psychosomatické stavy. Človek sa môže stať doslova telesnou kalikou alebo chodiacim tieňom, a to všetko ako výsledok nevyjadrených pocitov.
V súčasnosti, pod vplyvom psychologických vied, ktoré čím ďalej, tým viac vidia spojenie medzi neschopnosťou vyrovnať sa so svojimi pocitmi a množstvom telesných symptómov a chorôb, a pod vplyvom názorov mnohých teológov, ktorí začínajú vidieť Ježišovu ľudskosť v novom svetle, sa aj v spoločnosti, aj v Cirkvi začína klásť stále väčší dôraz na to, aby človek bol v kontakte so svojimi pocitmi a aby im bol schopný a ochotný umožniť vhodné vyjadrenie.
Je tu však problém. Mnohí ľudia sa dnes už nachádzajú v takej pozícii, že na jednej strane uznávajú dôležitosť pocitov, avšak na strane druhej sa cítia trápne, keď ich majú vyjadriť. Túžbu stať sa otvorenejšími majú, avšak chýbajú im k tomu prostriedky, ako to konkrétne urobiť. Nevedia to. Problémom je, že sme sa ešte nenaučili cítiť sa so svojimi pocitmi doma, pomenovať ich a vyjadriť ich nahlas niekomu inému.
Istá rehoľná sestra, ktorá pracuje v pastorálnom poradenstve, hovorí, že väčšina problémov, s ktorými chodia ľudia za ňou, má priamy vzťah k pocitom. Napríklad mladá žena si nie je istá, či jej manžel po piatich rokoch manželstva cíti k nej ešte aspoň nejakú príťažlivosť. Muž je totálne zmätený ohľadom často sa opakujúceho nevraživého ticha zo strany svojej manželky. Nevie, ako si to má vysvetľovať. Členka rehoľného spoločenstva nie je schopná pochopiť, prečo jej najbližšia priateľka vystúpila zo spoločnosti bez toho, žeby jej povedala prečo, alebo bez toho, aby jej povedala aspoň „zbohom“. Členovia farskej rady nie sú schopní zistiť, kde sa vlastne nachádzajú vo vzťahu k svojmu farárovi. Vysokoškolák nie je schopný porozprávať sa so svojimi rodičmi. Žena sa nachádza v stave ustavičnej depresie. Muž príliš veľa pije a je jasné, že nielen preto, že by mu alkohol nejako veľmi chutil. Čo je za tým? Prečo sa uchyľuje k poháriku? Pred čím uteká?
Takéto príbehy – príbehy nás všetkých – sa opakujú denne v spovedniciach, v osobných rozhovoroch s kňazom, v centrách poradenstva. Ľudia vylievajú svoje vnútro v týchto príbehoch iným ľuďom cez telefón alebo v kaviarňach. Tieto príbehy sú veľmi smutnými príbehmi, pretože sú vyjadrením bolesti, ktorú ľudia cítia, keď túžia po blízkosti iného, sú vyjadrením túžby ľudí, ktorí túžia nájsť jeden druhého, ktorí však na sebe nesú bremeno náboženského a kultúrneho dedičstva, ktoré ich nevystrojilo jednou zo základných schopností pre tých, čo si chcú budovať k ľuďom blízkosť – schopnosť vyjadrovať svoje pocity.
Sú to bolestné príbehy napríklad manžela, ktorý nepokladá za dôležité, aby svojej manželke povedal, ako veľmi ju potrebuje; alebo manželky, ktorá nevie, ako povedať svojmu manželovi, že voči nemu cíti zlosť; alebo mladej ženy v rehoľnej komunite, ktorá nie je schopná postaviť sa tvárou v tvár svojej predstavenej a povedať jej, ako ponížená sa cíti; alebo kňaza, ktorý celé roky svojej služby prežíval v odstupe od ľudí bez toho, žeby dokonca o tom čo len vedel; alebo rodičov, ktorí sa nikdy nenaučili dať svojim pocitom meno; alebo vystrašenej ženy a nahnevaného muža, ktorí o svojej bolesti nepovedia absolútne nikomu.
Vo všetkých týchto príbehoch sa nachádza jeden paradox. Nie sú len príbehy smútku, ale aj radosti. Radosti, pretože sú to príbehy ľudí, ktorí sú si vedomí toho, že potrebujú niečo urobiť preto, aby konečne už prerušili to nenormálne ticho nevyjadrených pocitov a nepodelených snov; sú to príbehy ľudí, ktorí uznávajú, že ich pocity sú dôležité a že konečne prišiel čas, aby im dali meno a domov.
Všetky pocity – celá škála pocitov a emócií, pestrosť ich telesných prejavov a ich schopnosť obdarovávať nás či už potešením alebo bolesťou – stvoril Boh. A ako také sú potom všetky pocity potenciálnymi prameňmi Božieho zjavenia a cestou nečakaného príchodu Boha do nášho života so svojím posolstvom, ktoré nesmie byť ignorované.
Na čo presne myslel Boh, keď plánoval ľudské emócie? Dosť často sa stane, že Božie zámery so stvorením pochopíme až vtedy, keď sa do jeho stvorenia pozrieme hlbšie, pozornejšie. Urobme tak v tomto prípade aj s emóciami. Práve tu je ten bod, kde nám môžu byť veľmi nápomocnými vedy, ako je psychológia.
Väčšina psychológov je presvedčená, že najhlavnejším zmyslom existencie ľudských emócií je prežitie. Psychológ Robert Plutchik identifikoval osem základných emócií, od ktorých sa potom odvíjajú všetky ostatné emócie a pocity.
Sú to: radosť, prijatie (uznanie), strach, prekvapenie, smútok, zhnusenie, hnev, anticipácia (očakávanie, predvídanie).
Každá z týchto emócií provokuje jedinca k istému správaniu sa, ktoré jemu alebo celej rase umožní prežiť. Radosť je emóciou, ktorá signalizuje, že všetko je v poriadku, že všetky potreby sú naplnené, že človek cíti vnútorné uspokojenie a rast. Táto emócia potom vedie človeka ku generativite (plodnosti). Prijatie je emócia, ktorá vedie človeka k začleneniu sa do spoločenstva a k sociálnym vzťahom a interakciám. Táto emócia potom jedincovi umožňuje, aby od spoločenstva prijímal starostlivosť a „obživu“. Strach človeka ochraňuje, a to tým, že ho núti, aby sa stiahol, keď stojí zoči-voči nebezpečenstvu. Prekvapenie je emócia, ktorá človeka povzbudzuje k tomu, aby sa vhodne preorientoval, keď vidí vo svojom prostredí nečakanú zmenu. Smútok človeku uľahčuje reintegráciu po tom, čo zažil nejakú stratu. Prichádza k tomu tým, že mu poukáže na nové, nečakané pramene pomoci. Zhnusenie vedie človeka k správaniu, ktoré ho núti k tomu, aby odmietol to, čo nie je dobré. Hnev provokuje človeka k takej činnosti, ktorá by mu mala eliminovať prekážky na ceste k uspokojeniu niektorých pre neho dôležitých potrieb. Hnev ho tiež uschopňuje k tomu, aby si svoje potreby vyjasnil. A konečne anticipácia (očakávanie, predvídanie) vedie človeka k tomu, aby skúmal možnosť budúcich výziev a zmien a aby sa na ne pripravil.
Keď sa týchto osem základných emócií navzájom pomieša, vzniknú podľa Plutchika zmiešané emócie. Napríklad keď sa zmieša radosť s prijatím, vznikne láska; ak sa prijatie pomieša so strachom, vznikne pocit podriadenosti. Nasledujúce diagramy nám pekne ilustrujú prvotné a zmiešané emócie a sú dobrou pomôckou v snahe o analýzu svojho emocionálneho zážitku.
VIAC NEŽ LEN TELESNÉ PREŽITIE
Emócie hrajú veľmi dôležitú rolu v snahe o prežitie, a to jednak vo vzťahoch a jednak v telesnom živote. Vieme veľmi dobre, že tí jedinci, ktorí ignorujú svoje emócie alebo ktorí nie sú v kontakte so svojimi pocitmi, v medziosobných vzťahoch neprežijú. Kedysi v primitívnom svete nevenovanie pozornosti emóciám mohlo skončiť stratou života. My máme dnes omnoho viacej prostriedkov, ako ochrániť svoje telo pred zničením, než mali naši predkovia, a to bez toho, že by sme našim emóciám museli venovať nejakú výnimočnú pozornosť. Naši predkovia museli. Čo však v našom prípade trpí a prípadne aj zomiera, keď nevenujeme pozornosť svojim emocionálnym reakciám, nie sú naše telá, ale naše vzťahy.
Keď nie sme si vedomí svojich najhlbších pocitov, môže to skončiť tak, že sa začneme správať úplne deštruktívne, a to dokonca bez toho, že by sme o tom sami vedeli. Sarkazmus môže byť výsledkom nepovšimnutého hnevu. Ohováranie môže byť výsledkom nepriznanej žiarlivosti. K manipulácii z našej strany môže prísť vtedy, keď nie sme si sami sebou istí a keď o tom nevieme. K takémuto výsledku prichádza preto, lebo svoje silné pocity sme si neuvedomili, a tak potom to, čo nad nami prevzalo kontrolu, boli naše impulzy (pudy). Zaiste nenájdete človeka, ktorý by si napríklad sadol, začal premýšľať o svojich vnútorných reakciách, na základe ktorých by prišiel na to, že je žiarlivý, a potom sa jasne a vedome rozhodol, že bude osobu, na ktorú je žiarlivý, vedome ohovárať. To sa nestane. Keď si je človek vedomý, o čo ide, svojim impulzom nedovolí, aby ho programovali alebo riadili. Ak sme si vedomí svojich emócií, ktoré by nám povedali, o čo ide, potom máme možnosť rozhodnúť sa konať tak, ako treba.
Všetky naše myšlienky, idey, presvedčenia, hodnoty, postoje a činy sú hlboko ovplyvnené našimi pocitmi. Keď o svojich pocitoch vieme, pre svoje správanie sa môžeme slobodne rozhodnúť. Avšak keď o nich nevieme, rozhodnutie ohľadom svojho správania nerobíme. Nie sme slobodní. Sme programovaní. Správame sa nečakane, náhodne, živelne, neplánovane. Náhodné, nečakané alebo impulzívne správanie je nezlúčiteľné so vzťahom, ktorý – ak má byť šťastný – má byť stabilný a vzájomne – pre obe stránky – uspokojujúci.
Na to, aby sme sa naučili byť si stále vedomými svojich pocitov a svoje správanie a reakcie na ne si slobodne vyvoliť, je nevyhnutný proces. Tento proces je jednoduchý, avšak vyžaduje si, aby sme sa mu venovali, aby sme sa ho chceli naučiť. Obsahuje štyri prvky: zaregistrovanie pocitu, pomenovanie pocitu, vlastnenie pocitu, odpoveď na pocit.
Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD
[1] Stoicizmus bol starogrécky prúd, ktorý sa staval proti pocitom a emóciám. Mohli by sme ho vyjadriť mottom: „Zatni zuby a drž krok!“
[2] Macho (čítaj mačo) je slovo mexického pôvodu, ktoré teraz prechádza aj do iných jazykov. Vyjadruje človeka, ktorý má silné svaly a prázdnu hlavu; ktorý si myslí, že byť mužom znamená byť násilným, arogantným a nepohnutým. Vo vnútri takýchto ľudí sa však nachádza neisté, vystrašené a neuspokojené dieťa.
