4e. Emócia hnevu a vzťahy II

BIBLICKÝ HNEV V PERSPEKTÍVE

Vo Svätom písme je spomenutý hnev na mnohých miestach. No musí nám byť jasné, že autori textov nemohli pristupovať k tejto emócii z psychologickej perspektívy nás ľudí 21. storočia. Ako sme si už spomenuli, Pavol a jeho súčasníci nerozlišovali medzi hnevom ako emóciou a hnevom vyjadreným vo vonkajšom správaní. Oni pravdepodobne ešte nevedeli, že potláčaný hnev môže byť rovnako deštruktívny pre jedinca, ako je nebezpečný výbuch hnevu pre spoločenstvo.

Bolo by nespravodlivé, keby sme vo svetle našich súčasných poznatkov a chápaní hodnotili biblické texty; keby sme predpokladali, že svätopisci vedeli o emóciách to a toľko, čo vieme my. Čo títo svätopisci celkom určite poznali a vedeli, bolo to, že ľudia aj ich doby mali tendenciu ventilovať svoj hnev spôsobmi, ktoré boli pre nich deštruktívne. A tak teda odsúdili hnev bez toho, že by rozlišovali medzi vnútorným pocitom a jeho vonkajším deštruktívnym prejavom.

VENTILOVANIE VYBURCOVANÉHO DUCHA

Aký je dôsledok neregulovanej zlosti? Čo je schopný spôsobiť hnev spoločenstvu, kde je odviazaný z uzdy bez akejkoľvek regulácie? V tých najnásilnejších formách môže viesť k vojne, vražde, napadnutiu, znásilneniu a všetkým ostatným formám zneužívania, ktoré spôsobujú ľuďom násilie, alebo ktoré ich ničia. Väčšina kriminálnikov, o zločinoch ktorých dennodenne počúvame z médií, sú v skutočnosti ľuďmi, ktorí majú v sebe obrovské zásobárne nahromadeného hnevu a ktorí vlastnia úbohú schopnosť buď regulovať jeho vyjadrovanie, alebo pochopiť jeho skutočnú silu.

Sú však aj iné formy ničivých dôsledkov neregulovaného a zle vyjadreného hnevu, ktoré nie sú fyzického charakteru. Ide tu skorej o násilie emocionálneho typu: odmietnutie rozprávať sa s iným, niekedy na veľmi dlhý čas; uvážené ignorovanie iného; slovné zneužívanie osoby iného; výbuchy a výkyvy v nálade; praktizovanie hnevlivých tirád; hádzanie vecí po iných; trieskanie dverami; prechovávanie nepriateľstva; mračenie sa; mučenícke správanie sa; snaha o „odplatu“ alebo o „vyrovnanie sa“. Všetky tieto prejavy hnevu v konečnom dôsledku zničia každý.

Všetky tieto veci v konečnom dôsledku zničia akékoľvek vzťahy. Dokedy tieto formy vyrovnávania sa s hnevom trvajú, dovtedy sa budeme od seba vzďaľovať a naše vzťahy pôjdu dolu vodou. Spoločenstvá a rodiny, kde vládne spomínaná atmosféra a kde sa ich členovia vyrovnávajú s hnevom deštruktívnym spôsobom, sa postupne vybijú zo všetkej energie a medzi ľuďmi v nich zanikne akákoľvek blízkosť.

ŠKRIEPKY, HÁDKY, NAPÄTIA

Keď sa pozrieme bližšie na naše rodiny a spoločenstvá, vidíme, že veky stará tendencia vyjadrovať hnev úbohým spôsobom je stále v nás. V príliš veľa domácnostiach hnev hovorí hlasnejšie ako láska. Búcha sa dverami. Zatínajú sa päste. Jedlo sa je v tichosti. Konverzácie sú časom verbálnych zápasov.

Noci sú často preplakané alebo prebdené v nespavosti. Prejedáme sa, opíjame sa, prepchávame sa liekmi, len aby sme pochovali svoj hnev a neuvedomujeme si, že v skutočnosti ho všetkým týmto len ešte viac kŕmime.

Majú biblické slová čo povedať, čosi dôležitého, aj našim súčasným sporom a napätiam?

Naše dnešné rodiny a spoločenstvá, podobne ako tie spred dvadsiatich storočí, sú rozdelené v dôsledku svojho úboho vyjadrovaného hnevu. Praktizujeme správanie, ktoré sabotuje evanjelium a vyciciava zo spoločenstiev energiu, ktorú by potrebovali, aby sa stali svedkami tohto evanjelia.

Ak chceme brať vážne slová Ježišove, nesmieme sa uspokojiť so životom pasívneho postoja v situáciách, kde hnev ničí vzťahy. Nesmieme si sadnúť k televízoru, aby sme svoj hnev ignorovali, alebo ísť na nejaké stretnutie mimo domu, aby sme od hnevu ušli, alebo ohovárať tých, na ktorých sme nahnevaní, a to mesiac po mesiaci, rok po roku.

Čo by sme mali ale robiť? Prvým veľmi významným krokom by mala byť snaha o pochopenie tejto emócie a o osvojenie si schopnosti rozpoznávať mnohé jej prejavy v sebe samých a v našom prostredí. Po druhé je nevyhnutné, aby sme dokázaliidentifikovať svoje vlastné, stále sa opakujúce šablóny vyrovnávania sa s hnevom. Mali by sme byť schopní zistiť, či náš spôsob vyrovnávania sa s hnevom je konštruktívny alebo deštruktívny. A konečne treba vedieť, aké máme možnosti na svoj hnev, keď sa v nás objaví, reagovať, ako ho vyjadriť. Počas celého tohto procesu je nevyhnutné si nepretržite uvedomovať, že hnev je záležitosťou rovnako duchovnou, ako aj psychologickou. Odmietnuť pozrieť sa naň z oboch týchto pohľadov by znamenalo odmietnuť Boží dar.

CYKLUS HNEVU

Ako sme si už spomenuli, hnev vo svojej najzákladnejšej forme, podobne ako všetky ostatné emócie, slúži človeku k prežitiu. Hnev vedie človeka k tomu, aby zničil bariéry, ktoré mu bránia v uspokojení niektorej z jeho dôležitých životných potrieb. Ak sa napríklad nachádzam v takej situácii, že nemám čo jesť a že mi hrozí hladovanie, a niekto príde ku mne a snaží sa mi zobrať posledné jedlo, ktoré mi ešte zostalo, to, čo sa vo mne ozve, bude celkom určite hnev. Totiž to, čo mi ešte zostalo k tomu, aby som prežil, je ohrozené. Môj hnev vyprodukuje energiu, ktorá zmobilizuje celé moje telo, aby sa postavilo do útoku: moje svaly sa napnú; pulz – pumpovanie srdca – sa mi zrýchli, aby priviedlo do mojich svalov, kĺbov a kostí dostatok krvi; môj krvný tlak sa tiež zvýši; aj moje dýchanie sa veľmi zrýchli. Celá moja pozornosť sa sústredí na to, aby som odstránil prekážku. Priskočím k osobe, zrazím ju dole a vytrhnem jej z rúk moje jedlo. Moja základná potreba mať jedlo bola takto uspokojená. Moje svaly sa potom uvoľnia. Môj tep a dýchanie sa spomalia. Môj krvný tlak sa vráti k normálu. Moja pozornosť sa zameria niekam inam. Môj hnev mi pomohol fyzicky prežiť. Teraz môže odísť.

Ako vidíme, hnev zohral veľmi dôležitú rolu vo vývoji a fyzickom prežití ľudského rodu. Keď sa pred človekom objavila prekážka na ceste k jedlu, vode, útulku, hľadania druhého partnera (párenia) a k pocitu bezpečnosti, objavil sa hnev, ktorý vyprodukoval energiu potrebnú na to, aby táto prekážka mohla byť odstránená a zničená; aby on mohol prežiť.

Tento prvotný cyklus hnevu funguje stále ešte aj dnes, a to hlavne tam, kde sa ľudia nachádzajú v extrémnej chudobe, kde zúri vojna alebo v mnohých krajinách tretieho sveta. Všade tam, kde diktátori, vlády alebo mocní boháči začnú širokú populáciu ľudí obmedzovať a priamo či nepriamo zasahovať do ich potrieb alebo im ich potreby obmedzovať, sa týmto činom začnú pred ľudí stavať bariéry, ktoré potom začnú automaticky produkovať v ľuďoch, ktorých sa to týka a ktorých potreby sú obmedzené, veľké množstvo energie hnevu.

Prečo sú napríklad revolúcie v Latinskej Amerike? Prečo sú štrajky v Taliansku? Revolty na Strednom východe? Krvavé zrážky v Čečensku a v Bosne? Pretože veľkej čiastke populácie je upierané právo na uspokojenie potrieb, ktoré majú. Títo ľudia sú hladní. Nemajú ani kúsok zeme a nemajú žiadnu moc. Žijú v špine bez minimálnej strechy nad hlavou. Majú choroby, a nemajú lieky.Ich základné prežitie je ohrozené. A tak sú nahnevaní. Musia byť nahnevaní. Presne toto je spôsob, ako tento Boží dar – dar hnevu – funguje. Je to celkom jednoduchá rovnica, avšak je to rovnica, ktorá aj napriek svojej logike, zdá sa, neprešla ešte zatiaľ hlavou vodcov mnohých vlád.

Ak vieme, že väčšinu násilných zločinov páchajú rozhnevaní ľudia, potom už by nemalo byť pre nás prekvapením, že zločinnosť je najvyššia na miestach, kde je najväčšia chudoba. Najlepším spôsobom na to, ako zamedziť zločinom, nie je trestať zločincov, ale zamerať sa na prameň ich hnevu, čiže zredukovať chudobu, ktorá popiera uspokojenie ich základných potrieb, a zväčšiť počet takých programov, ktoré sa zameriavajú na to, aby pomohli ľuďom naučiť sa, ako vyjadriť svoj hnev efektívnejším spôsobom (a toto je aj dôvod toho, čo tu my teraz robíme).

Možnosť výbuchu hnevu u ľudí, ktorí žijú bez primeraného jedla a bývania, ktorí bývajú v podmienkach, ktoré plodia násilie, a ktorí sídlia vo štvrtiach, v ktorých sa ustavične boja o svoju osobnú bezpečnosť, je stále aktuálna. Tento hnev vytvára veľmi prchavý prameň energie. Ak je organizmus človeka v stálom stave pohotovosti a pripravenosti na útok a keď sa po jeho útoku na prekážku stojacu na ceste k uspokojeniu jeho základnej po­treby táto prekážka aj tak neodstráni, potom je jasné, že jeho hnev bude iba narastať, a to až dovtedy, kým sa človek totálne nevyčerpá a neskončí v úplnej apatii.

FYZIOLÓGIA REAKCIE HNEVU

Ak by emócia hnevu nespustila telesné reakcie, ľudské telo by nemalo silu alebo moc, ktorú potrebuje na to, aby odstránilo bariéru, ktorá stojí na ceste k jeho potrebám. Toto je zvlášť platné tam, kde k odstráneniu bariér je nevyhnutné ich fyzické zničenie alebo odstránenie. Avšak aj tam, kde nie sú fyzické bariéry, fyziologická reakcia hnevu je stále tá istá.

To, či sa nahneváme preto, lebo niekto položil medzi nás a jedlo prekážku, alebo preto, že sme očakávali uznanie, a namiesto nás ho dostal niekto iný, nie je dôležité. Telesná reakcia v našom tele bude stále tá istá. Emócie teda dajú do pohybu reťaz špecifických fyziologických reakcií v tele a táto reťaz je automatická. Všade je vnímanie (alebo interpretácia) stimulu, ktoré potom vyprovokuje telo do stavu pripravenosti niečo robiť. Je možné existenciu emócie (napr. hnevu) poprieť, alebo je možné, že svojho hnevu si nebudeme vôbec vedomí, avšak naše telo to vie – naše telo hnev nezabudne.

KEĎ BYŤ NAHNEVANÝ NEPOMÁHA

Používanie energie hnevu však nie je vždy také jednoduché. Je tomu tak zvlášť vtedy, keď sa človek nachádza pod vplyvom niektorých z nasledujúcich okolností:

–        Viem, že som nahnevaný, ale neviem prečo. Neviem meno potreby, ktorú mi niekto blokuje.Moje potreby sú bez miery, alebo som v nich príliš rozmaznaný, a tak hnev sa vo mne ozýva veľmi ľahko a často.Mám v sebe pozostatky potrieb z detstva, ktoré mi neboli kedysi uspokojené bez toho, že by som si toho bol dnes vedomý.Prekážkou na ceste k mojej potrebe je nejaká osoba alebo nejaká vec, ktorú ja nie som schopný z môjho života odstrániť alebo zmenšiť.K prekážke (osobe), ktorá blokuje moje potreby,nemám prístup.Mám strach konfrontovať prekážku (osobu), ktorá blokuje moje potreby.Sám som si vybudoval zbytočné prekážky, alebo vnímam prekážky, ktoré však v skutočnosti neexistujú.Vo svojom tele mám uložený nevyriešený hnev ako pozostatok z minulosti.Osvojil som si nezdravé a nedobré spôsoby vyrovnávania sa s hnevom.

Vo všetkých uvedených situáciách telesná reakcia na hnev bude predĺžená, a to buď preto, že svojmu hnevu sme neumožnili zodpovedajúce vyjadrenie, alebo preto, že sme v sebe evokovali reakciu hnevu vtedy, keď tento hnev nie je namieste. Keď hnev nevedie k propagácii nejakej zdravej veci, vtedy je hnev nezmyselný, ba dokonca veľmi škodlivý. Keď sa nahneváme a pod vplyvom svojho hnevu nereagujeme konštruktívnym spôsobom, naše telo zostane zmobilizované a pripravené na bitku, a to dokonca často bez toho, že by sme si toho boli mnoho ráz priamo vedomí. Ak náš hnev nie je nasmerovaný na skutočne existujúcu bariéru, potom bude určite nasmerovaný na niečo iné alebo na niekoho iného. Náš hnev nás určite bude viesť do boja.

Niektoré z telesných znakov predĺženej mobilizácie hnevu sú: nekľud alebo nespavosť, telesná choroba, sexuálna dysfunkcia, nechuť alebo prehnaná chuť do jedla, depresia, sklon k plaču, podráždenosť, problémy s koncentráciou a únava.

Výskumy dokázali a stále dokazujú, že biedne zvládnutý hnev môže viesť k množstvu oslabujúcich telesných symptómov a chorôb. Žalúdočné vredy, migréna, napätie v hlave, niektoré formy artrózy, choroby pokožky (ekzémy, vyrážky), tiky, astma, bolesť v krížoch, bolesť v ramenách, zápal hrubého čreva, zúženie hrubého čreva, chronická zápcha alebo hnačka, cievne choroby – toto všetko môže mať priamu súvislosť s pretrvávajúcim hnevom. Žalúdok bol napríklad stvorený na to, aby v sebe držal jedlo, nie hnev. Keď začneme používať žalúdok ako skladište na energiu hnevu, je jasné, že po čase začne rebelovať. Človek, ktorý má niektorý zo spomínaných zdravotných problémov alebo viacero z nich, by sa mal pozrieť na to, či v sebe náhodou nenosí dlhodobý skrytý a nevyriešený hnev.

Telesné znaky a symptómy, ktoré sa objavia vtedy, keď sme pod vplyvom príliš dlho trvajúcej emocionálnej mobilizácie, majú svoje korene v chemických reakciách, ktoré sa odohrávajú v tele. Napríklad u človeka, ktorý je chronicky vystrašený alebo nahnevaný, postrehneme prejavy slabosti, únavy alebo letargie. Niektoré vedecké výskumy dokázali, že adrenalín, ktorý sa vylučuje do krvi počas emocionálneho napätia kvôli tomu, aby nás pozitívne zmobilizoval, má presne opačný účinok, ak emocionálne napätie trvá príliš dlho. V takomto prípade sa adrenalín dostane do reakcie s glukózou a s využitím kyslíka vo svaloch, čo potom vedie k pocitu únavy.

Užívanie liekov na odstránenie nepríjemných symptómov, zvlášť vtedy, keď sa pri tele­snom vyšetrení nenašla žiadna organická príčina, ktorá by telesnú poruchu spôsobovala, nie je nebezpečné len v tom, že fyzicky dlhodobo tým nič nevyriešime. Ale aj v tom, že týmto spôsobom zablokujeme možnosť odhalenia pravdy o nás, o našich vzťahoch a o situácii, v ktorej sa nachádzame. To je predsa zmyslom emócii: odhaliť nám pravdu a čestne sa voči nej postaviť.

Niektorí ľudia sa vyrovnávajú s nahromadeným hnevom nie telesne, ale psychicky. Robia to tak, ako sme si to popísali už vyššie, nie priamym a otvoreným, ale skrytým, rafinovaným a kamuflovaným spôsobom. Sr. Dorothy Heiderscheit, OSF, hovorí, že toto je charakteristika ľudí, ktorí majú v sebe množstvo hnevu, ku ktorému sa nikdy nepriznali. Tento hnev sa potom zmení na „voľne plávajúcu nevraživosť“, t. j. akýsi konštantný podzemný prúd hnevu, ktorý sa dáva poznať na tóne hlasu, výraze tváre, pohyboch tela a na správaní sa. Človek, ktorý je pod vplyvom nehatene prúdiacej nevraživosti, je:

pohotový vo všímaní si chýb a nedostatkov iných,negatívny a kritický,extrémne náročný voči sebe aj voči iným,príliš súťaživý v športe, s prchavou náladou a je viditeľne nahnevaný, keď on alebo jeho družstvo prehrá,hádavý, neochotný vzdať sa, rozhodnutý mať za každú cenu pravdu,precitlivelý na kritiku a poznámky iných,má zaoblené plecia s vyzdvihnutým miestom v strede pliec pod krkom (tzv. „hnevový hrb“),veľmi rýchly a pohotový v slovnom bičovaní iných: obviňovanie, opravovanie, prerušovanie v reči, alebo skákanie do reči vždy, keď sa iní snažia niečo povedať,má pokušenie k plaču; alebo keď hovorí, ľahko a rýchlo sa rozplače,rozpráva o tom, čo mu iní urobili, ako ho ranili a sklamali znova a znova, tie isté veci dokola a stále. Je to rozprávanie, o ktorom je jednoznačne zrejmé, že nevedie k ničomu produktívnemu,sladké, až príliš presladlé správanie sa, príliš veľa komplimentov alebo lichotenia,je nervózny pri rozprávaní, stále niečo komentuje,veľmi rýchlo stratí náladu aj pri malých a bezvýznamných veciach,sarkastický v tóne hlasu,voči inému prejavuje neprajnosť (nepriazeň), je schopný odpustiť, avšak nie zabudnúť,často hovorí o svojom hneve s úsmevom alebo dokonca s veľkým smiechom,má trhané pohyby, zvlášť pri pohyboch hlavy a rúk.Ľudia, ktorí v sebe nosia tieto črty správania sa, často si ich nie sú ani sami vedomí. Ich správanie je často viditeľnejšie a nápadnejšie iným. Tieto znaky sú náznakmi toho, že v človeku sa nachádza pomaly horiaci hnev, konštantný oheň vo vnútri, ktorý udržuje jeho pripravenosť na boj v ustavičnej mobilizácii. Tento boj sa realizuje v jeho slovách a gestách a človek nikdy nedospeje k tomu, aby konfrontoval skutočnú príčinu, ktorá leží pod jeho hnevom; dokonca je možné, že ani sám nevie, že nejaká takáto príčina jeho hnevu existuje. Takíto ľudia majú obyčajne veľmi veľké problémy vo vzťahoch. Buď sú s inými v stálom konflikte, alebo sa im iní – keďže na nich jasne vidia, že v sebe skrývajú hnev – vedome a úmyselne vyhýbajú, a tak ich nechávajú samých v ich pocite zranenia, čo potom vedie k tomu, že pocit hnevu sa v nich ešte viac prehlbuje. Hnev nám chce vždy čosi povedať a my vlastne ani nemáme na výber, či vyjadriť svoj hnev, alebo ho nevyjadriť. Náš výber spočíva iba v tom, ako ho vyjadríme.

Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD