7. Vina – Podnecuje nás, či mučí?

Vina je skutočnosť života a cítiť sa vinným je normálna skúsenosť väčšiny z nás. Keď hrešíme, čiže vedome ubližujeme inému, alebo konáme proti svojim vlastným hodnotám alebo presvedčeniu, máme pociťovať vinu, hoci azda nie emocionálne, tak aspoň mentálne. Sväté písmo hovorí, že aj spravodlivý padne za deň sedem ráz. Takéto pocity viny spracúvame rozlične, podľa toho, či je náš duchovný a emočný vývin zdravý alebo nezdravý.

Iba psychopatická osoba – druh osoby, ktorá napr. prepadne a okradne starú ženu a pritom necíti výčitky – prehlasuje, že sa necíti vinná. Takýto typ človeka nebude  predmetom nášho uvažovania. Zamyslíme sa skôr nad tými, ktorí majú „obyčajné pocity viny.“ Hovoriť ľuďom, že sa nemusia nikdy za nič cítiť vinní, je smiešne. Keby to tak bolo, mali by sme tu naozaj psychopatickú spoločnosť. Nik z nás by si nebol nikým iným istý. Normálny zdravý pocit viny je ochrancom zdravia spoločnosti.

Pocit viny môže byť stimulátorom, náhlym bolestivým drgnutím, aby nás pohol k zmene. Pocity viny nám pomáhajú uvedomiť si, že sme urobili zle – a to je dobré! Biť sa s hriechom je jednou z dimenzií zdravia. Ak nedovolíme, aby nás pocity viny celkom pohltili, mali by nás priviesť k úsiliu získať Božie odpustenie, i svoje vlastné odpustenie. Mali by nás podnecovať zmeniť svoju cestu. Takéto city nám majú pomôcť učiť sa aj zo svojich zlyhaní. Zastavujeme sa vôbec niekedy, aby sme si uvedomili, do akej veľkej miery pozostáva náš život zo zlyhaní, chýb a hriechov? Pritom vznikajú otázky, ako sa vyrovnávame s pocitmi viny, ktoré z toho vyplývajú, a koľko sa z nich naučíme.

Každé zlyhanie je príležiosťou poučiť sa, získať cenný vhľad do  seba a stavať sa k svojmu životu zodpovednejšie. Okrem toho pre  kresťanov je zlyhanie príležitosťou upevniť svoj vzťah k Bohu tým, že pocítime a zintenzívnime našu vieru v jeho neprestajnú oslobodzujúcu lásku. Naučíme sa, že vina nás stimuluje k neustálemu ubezpečovaniu, že sme napriek našim hriechom hodnotní, a že sa nemáme odsudzovať. Pouvažujme znova o tom, čo učí sv. Pavol a sv. Augustín, že Boh obráti zlo na dobro. Boží Duch pôsobí vždy v našej ľudskej krehkosti.

Našimi mravnými zlyhaniami sme však sklamaní tak často, že náš pocit viny pretrváva a odsudzujeme sa. V takýchto situáciách je pocit viny skôr proti nám než za nás, stáva sa skôr mučiteľom než podnecovateľom. Stávame sa menej ľudskými, a teda menej kresťanskými, pociťujeme nie vykúpenie, ale zavrhnutie: na rozdiel od psychopata, ktorého väznia iní, za závorami našej viny sa uväzňujeme my sami. Pokračovaním nášho nerozriešeného pocitu viny sa sami uväzňujeme. Pokračovanie nášho nevyriešeného pocitu viny označujeme ako „vinu po fakte“. Je to pocit viny, ktorý sa vlečie ďalej, ktorý nás ťaží a znehybňuje aj po tom, čo sme získali odpustenie, oľutovali, ba aj sme zadosťučinili za vykonané zlo. Pocit viny, ktorý nás ovláda „po fakte“ odpustenia, stáva sa nezdravým alebo neurotickým pocitom viny, bráni nám správať sa normálne. Dovoliť, aby tento pocit pretrvával, je určitým druhom sebatrestania alebo mučeníctva, ktoré si spôsobujeme sami. A toho je v našej spoločnosti oveľa viac než si uvedomujeme. Môže byť taký jemný a neuvedomelý, že unikne odhaleniu aj najvnímavejšieho poradcu alebo spovedníka. Takýto masochizmus nie je čnosť, ale choroba, ktorá škodí zdravému náboženskému rastu. Je v ňom perfekcionizmus, ktorý je nekresťanský, nerealistický a ako taký deštruktívny.

Takéto sebatrestanie pozorujeme niekedy po rozpade manželstva, po smrti niekoho milovaného, po strate zamestnania, po náhlom sklamaní, po tom čo niekto úmyselne ublíži inému alebo je zlomyseľný a pomstivý. Vinník sa v týchto prípadoch zbytočne mučí za to, že zlyhal a odmieta si odpustiť. Niekedy si ľudia  vedome alebo neuvedomene urobia niečo, aby sa potrestali.

Existujú ľudia, ktorí sa priznali, že si sami zavinili  autohaváriu, aby sa potrestali. Niekedy ľudia dokonca zostávajú naďalej odporní k iným, aby dokázali, že sú skutočne úbožiaci. Odháňajú ľudí od seba, čím dokazujú, že sú hnusní. Občas dovoľujú iným, aby im ubližovali, pokladajúc to za podobu zaslúženého trestu. Žena napríklad dovolí, aby ju manžel zneužil. Zdôvodňuje to takto: „Konala som zle, nie som dobrá a zaslúžim si byť potrestaná.“

Niet nič mocnejšieho na znevažovanie vlastného obrazu a hodnoty seba, než sú tieto nagatívne útoky a odkazy vychádzajúce z nevyriešeného pocitu. Je veľmi dôležité, aby sme boli v dotyku s naším jemným alebo skrytým pocitom viny a vyniesli ho na povrch, ináč nám zničí život. Nie je teda nijaká veľká česť, keď sa niekto vystatuje, že necíti, ani si nepripúšťa vinu za skutočne vykonané zlo. Takáto popretá vina nás bude ako strašidlo obchádzať v iných formách: v úzkosti, depresii, nepokoji, alebo v rozličných psychosomatických poruchách.

Niekedy máme pocit viny bez zjavnej príčiny. Sme si vedomí, že sme zámerne neurobili nič zlého. Taký človek povie: „Cítim sa vinný, avšak neviem povedať prečo.“ Takéto nezdôvodnené pocity viny môžu vytvoriť nekonečný nepokoj a muky. Z času načas nás takéto city môžu trápiť. Ak im dovolíme, aby sa nás „zmocnili“, mohli by ovládnuť náš život. Musíme ich konfrontovať pomocou inteligincie, ktorú nám dal Boh. Sú väčšinou nelogické a nepodložené. Príkladom toho je pocit viny za to, že sme sa nezúčastnili na omši alebo na nejakom dohovorenom stretnutí či oslave, hoci sme boli chorí. Ľudia sa spovedajú, že vynechali sv. omšu, keď bolo príšerné počasie. Hovorili: „Oh, ja viem, otče, že sa z toho nemusím spovedať, ale tak sa cítim lepšie.“ Nijaké rozumové argmenty na takých ľudí nezapôsobia. Skutočne sa môžeme cítiť zle, alebo byť sklamaní, že sa také niečo prihodilo, ale nikdy si nesmieme pripustiť pocit viny za to, že sa to stalo, alebo pripustiť, aby nás takáto vina ovládla.

Iný bežný problém je, keď sa cítime vinní za to, že sme cítili hnev, nenávisť, mali vražedné alebo sexuálne popudy. Naše city nie sú hriechy: Hriešne môže byť iba naše správanie. Tieto city  sa ani neodpúšťajú, ani neodsudzujú, ale máme sa pokúsiť rozumieť im. Preto treba dovoliť, aby sme tieto takzvané negatívne city pocítili, ale nepripustiť, aby determinovali naše správanie. Je teda celkom zbytočné spovedať sa z negatívnych a nemravných citov len preto, že sa za ne cítime vinní.

V súvislosti s tým sa stáva, že intenzita pocitov viny je vysoko neprimeraná činu, ktorého sme sa dopustili. Osoba, ktorá má rada králiky, sa úplne topí v pocite viny, pretože zabila králika, keď po vidieckej ceste prechádzala autom príliš veľkou rýchlosťou. V takýchto prípadoch treba kultivovať silný rozumový prístup ku konaniu, aby sme získali vyvážený pohľad na svoje chyby, city a hriechy.

Keď máme osobitné ťažkosti s nezdôvodneným pocitom viny, treba hľadať porozumenie, zamýšľajme sa nad svojím rodinným prostredím. Často v ňom odkryjeme atmosféru a vzor nezdravého pocitu viny, ktorý bol vedome alebo nevedome časťou našej výchovy. V takom prípade ho treba rozohnať a prerásť toto prostredie.

Stáva sa tiež, že niekto spôsobí, že sa cítime vinní za nejaký čin, za ktorý sme neboli zodpovední. Aj cítenie viny pochádzajúce z tohoto zdroja mohla spôsobiť naša výchova. Treba, aby sme vzali zodpovednosť za to, že si dovolíme cítiť sa vinnými, vtedy budeme môcť s týmto pocitom narábať poctivejšie a účinnejšie. Keď dovolíme, aby iní spôsobovali, že sa cítime vinnými, keď sa vinnými cítiť nemáme, môžu nás vedome alebo neuvedomene ovládať a manipulovať s nami. Všetko toto sa deje nespočetnými, rozličnými spôsobmi v našich vzťahoch, osobitne vo vzťahoch manželských a rodinných. Pravda, tento druh pociťovania viny sa môže stať veľmi dešruktívnym a zničiť naše vzťahy. Spôsobovať to, že sa iný cíti vinným, hoci vinný nie je, je vlastne jeho zhadzovanie, je to pokus zničiť jeho sebadôveru.

K tomu dnes dochádza tak dramaticky v prípade rodičov, ktorí sa  bezdôvodne cítia vinní za správanie svojich detí,a ktorých tak ich deti ovládajú. Rodičia sa cítia byť vinní za to, že vyžadujú od detí, aby boli disciplinované, alebo za to, že sa na nich nahnevajú. Cítia sa vinnými, keď ich deti zlyhajú v škole alebo v živote, keď sa dostávajú do nepríjemností, a niekedy dokonca za to, že sa deti rozvedú. Niektorí rodičia sa cítia vinní, keď sa ich deti na nich hnevajú, alebo ich nemajú radi. Zoznam toho je bez konca a je veľmi znepokojujúci. Aký div, že toľko rodín má dnes vážne problémy! Deti ovládajú rodičov tým, že im spôsobujú nezdôvodnený, nerozumný pocit viny. Tento druh pocitu viny môže napadnúť, ak sa proti tomu nepostavia, aj veľmi sebaistých rodičov. Je dôležité vedieť, že niektorí ľudia chcú  zodpovednosť za všetky svoje chyby zhodiť na každého, kto by mohol byť dosť vinný, aby to dopustil.

Koľko ráz sa ľudia cítia vinnými preto, že prejavili svoj celkom oprávnený hnev, čím sa iná osoba cítila byť dotkutá. Bolesti pochádzajúce z toho, že sa pozrieme do očí pravde, sa v každodenných vzťahoch nedá vyhnúť. Takáto bolesť je normálnou stránkou ľudského života. Naša otvorenosť môže bolieť, avšak, kým je primeraná a nie zlomyseľná, netreba sa za to, že ju spôsobujeme, cítiť vinnými. Otvorenosť je súčasťou vývoja vzťahu dôvery. V skutočnosti si často vzájomne ubližujeme, lebo nevieme byť k sebe navzájom úprimní. Za to by sme sa mali cítiť vinnými! Veľa manželstiev a rodín trpí, pretože sa vyhýbajú úprimnosti, alebo sa obávajú konfliktu. Veľa manželstiev a rodín umiera skôr na mlčanie, ako na násilie. V týchto oblastiach kladieme vinu často na nesprávne miesto.  K cíteniu skutočnej viny sa treba postaviť otvorene a uvoľniť ho tým, že sa budeme usilovať o odpustenie, že sa polepšíme, že sa ospravedlníme. Falošných pocitov viny sa zbavíme, alebo ich prinajmenšom môžeme ovládať tým, že sa k nim postavíme otvorene a vynasnažíme sa pochopiť ich.

Toto často pôsobí na náš život – pre našu náboženskú neznalosť a chybné chápanie náboženstva – pustošivo. Čím viac načúvam problémom ľudí, tým viac som presvedčený, že neznalosť a nesprávne chápanie náboženstva vytvárajú mnoho zbytočných problémov. Medzi ne patrí aj nerozriešený a nerozumný, nezdôvodnený pocit viny, ktorý pôsobí v našom živote a ovláda ho. Keď niekedy kajúcnik hovorí o svojich hriechoch, nie je to nič iné ako opis symptómov neurotického (iracionálneho) pocitu viny. Aby sme sa oslobodili od pocitu viny, ktorý človeka tak ochromuje, na to treba hlbšieho pochopenia a Božie milosrdenstvo, hlbšie náboženské vzdelanie a vysvetlenie toho, ako fungujú naše emócie. Ak iracionálny pocit viny bráni vykonávať bežnú dennú činnosť, treba uvažovať o odbornej pomoci.

Jeden z najmučivejších problémov v tejto oblasti sa nazýva škrupulanstvo (malicherná úzkostlivosť). Škrupulózna osoba má sústavný intenzívny pocit viny pre domnelé malé priestupky alebo hriechy. Konanie, ktoré by pre väčšinu z ľudí bolo prirodzené, alebo, aj keď nepekné, relatívne nedôležité, pre škrupulóznych ľudí sa stáva základným.

Škrupulózna osoba sa bude mučiť pre taký alebo onaký skutok, bude nerozhodná, bude sa trápiť, neschopná nájsť pokoj. Sústavne  cíti, že zhrešila a je posadnutá myšlienkou, že je vinná.

Škrupulanstvo je mravno – náboženská choroba a je súčasťou ochorenia obsesívno-kompulzívnej osobnosti. Vyžaduje klinický prístup, niekedy aj medikamentóznu liečbu. V niekoľkých posledných rokoch sa v liečení tejto choroby dosiahli významné pokroky.

V každom prípade časté prijímanie sviatosti zmierenia, ako kúra  na nezdravý pocit viny škrupulóznej osoby, môže byť márne a môže problém iba sťažovať. Ak sa osobe odpustilo, ale cíti sa ešte vinnou, treba pocit viny rozptýliť. A ak tu na prvom mieste nebol hriech a osoba sa aj tak cíti vinnou, treba sa tomuto iracionálnému pocitu viny postaviť na odpor. V žiadnom prípade nie je riešením opakovanie sviatosti zmierenia.

V evanjeliách Ježiš ľuďom vždy pomáha priznať svoju vinu tým, že ju uznajú, vyznaním že zhrešili. Pozrime na Zacheja, na ženu pri studni, na ženu ktorú prichytili  pri cudzoložstve. Ponúka im odpustenie, oslobodenie od hriechu a viny. Hovorí im, že sa zbavia viny, ak budú pevne veriť v neho a v Otca. Keď naďalej zostávame vo svojom pocite viny, spochybňujeme proces spásy. Zbaviť sa pocitu viny neznamená zbaviť sa zodpovednosti za dôsledky našich hriechov a zlyhaní. S tými musíme žiť a naprávať ich, musíme napríklad zaplatiť za tanier, ktorý sme hodili do svojho brata a rozbili ho, musíme povedať otvorene pravdu, keď sme o niekom luhali. Zmeniť svoj život , to je skutočné pokánie a naprávať dôsledky svojich hriechov, to sú účinné prostriedky, ako sa zbavovať pocitu viny.

Osobitne bolestná je skutočnosť, že niekedy niekoho hlboko zraníme. A hoci to aj ľutujeme a on nám to odpustí, môže to mať za následok, že vzťah už nebude nikdy taký istý, ako bol predtým, alebo ho už dokonca nemožno nikdy obnoviť. To je napríklad poľutovaniahodný prípad, keď jeden partner nie je schopný presvedčiť druhého, aby ho znovu akceptoval. V takýchto prípadoch vyžaduje rozptýlenie pocitov viny oveľa viac času.

Keď sa pozrieme na niektoré z mnohoplošných komplikácií pocitu viny, nečudujeme sa, že dnešný moderný svet sa pokúša vyhnúť  vine tým, že popiera hriech. Spočiatku sa tento prístup zdá byť ľahším ako si tento stav priznať a snažiť sa ho premôcť, ale v konečnom dôsledku vytvára hlbšie emocionálne a duchovné problémy, pretože sa tým popiera realita ľudskej situácie, ktorú v živote denne skusujeme. Ak skutočne žijeme podľa evanjelia, postupne zisťujeme , že Ježiš používal pocit viny ako prostriedok, ktorý podnecuje k rastu a zmene, ale nie ako prostriedok, ktorý mučí. Muky sú naším dielom..

Z knihy Hojenie zranených emócií pripravil Ján Štefanec, SVD