15a. Vzájomná starostlivosť

„Ži a nechaj žiť“

Jednou z najzákladnejších povinností, na ktorú Pavol upozorňoval kresťanov vo svojej dobe, bola povinnosť vzájomnej a opravdivej úcty. Analógia tela, ktorá sa nachádza v jeho spisoch, poukazuje na to, že vzájomná starostlivosť medzi členmi jedného spoločenstva má svoje korene v stvoriteľskom pláne Boha a je pekne viditeľná práve na tom, ako bolo naplánované a stvorené ľudské telo.

Boh telo vyvážil tak, …aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. (1 Kor 12, 24-25)

Pavol bol presvedčený, že kresťania sú členmi tela Kristovho (t. j. Cirkvi) takým istým spôsobom, ako sú v prípade ľudského tela jednotlivé jeho časti súčasťou celého tela. Kresťania sú jeden pre druhého a pre celú komunitu tým, čím sú navzájom pre seba a spolu pre celé telo napríklad ruky a nohy. Musia si byť vzájomne tak blízki, tak sa potrebovať a byť natoľko časťou jeden druhého, ako sa majú k sebe navzájom rozličné časti jedného tela. To, čo kresťanov navzájom spája a prehlbuje ich identitu ako členov Kristovho tela, jevzájomná starostlivosť.

V gréckom texte Prvého listu Korinťanom sa na popísanie tejto skutočnosti používa slovo merimnaō, čo znamená starať sa o niekoho (o niečo). Toto slovo však znamená aj byť o niekoho ustarostený. Toto dvojznačné grécke slovo teda vyjadruje aj starostlivosť, ajustarostenosť. V kresťanskom Písme sa toto slovo nachádza veľmi často, zväčša ako slovo varovania pred ustarostenou úzkosťou, ktorá by nás oberala o slobodu v Kristovi:

„MARTA, MARTA, STARÁŠ SA A ZNEPOKOJUJEŠ [MERIMNAŌ] PRE MNOHÉ VECI.“ (LK 10, 41)

Zatiaľ čo Ježiš odsudzuje starostlivosť ústiacu do úzkosti, Pavlovo používanie slova merimnaō zasa naznačuje, že intenzívna starostlivosť, ktorú by mali mať kresťania voči sebe navzájom, by naopak mala byť zdrojom oprávnenej úzkosti. „Ak trpí jeden úd,“ tvrdí Pavol, „trpia spolu s ním všetky údy.“ (1 Kor 12, 26) Podobne je to aj v kresťanskej komunite. Ak jeden jej člen spôsobuje rany, bolesťou z týchto rán by mali byť zasiahnutí všetci jej členovia. Hoci kresťania by nemali byť ustarostení [merimnaō] o povrchné a nedôležité veci, ktoré ich odvádzajú od Kráľovstva, mali by byť ustarostení [merimnaō] o to, aby nezraňovali a neutláčali svojich bratov a sestry.

Starať sa jeden o druhého týmto spôsobom potom nebude znamenať, že budeme jednoducho jeden voči druhému napríklad iba slušníalebo že si budeme ponúkať nejakú rutinnú pomoc. Ani to nebude znamenať, že v istých obdobiach vychystáme pre takto odkázaných ľudí nejakú akciu alebo pozornosť; napríklad kapustnica na Vianoce pre chudobných nestačí. Byť k dispozícii svojim priateľom len v čase, kedy to nám vyhovuje, nie je vyjadrením toho druhu vzájomnej starostlivosti, na ktorú upozorňuje Pavol. Zbierať peniaze pre obete hladu v Afrike, avšak zotrvávať v mlčaní voči nespravodlivým politickým štruktúram, ktoré sú príčinou hladu a utláčania vo svete, určite nebude stačiť, aby sme si splnili povinnosť ustarostenosti [merimnaō], ktorá sa žiada od kresťanov, ktorí to myslia s kresťanstvom vážne.

Toto slovo v sebe obsahuje silný pocit a neodkladnú reakciu. Kresťanská starostlivosť si vo svojom najhlbšom zmysle vyžadujeangažovanosť a záväzok. Je to citový pohyb smerom k druhému, ktorý je pohybom aj úprimným, aj dôstojným. Nie je to pohyb len smerom k inému, je zároveň pre iného, v jeho prospech. Starostlivosť v biblickom zmysle vyjadrená či už tichou ustarostenosťou, jemným záujmom, alebo silnou a mocnou úzkosťou o pohodu toho druhého nás nikdy nenechá nepohnutých. Starať sa znamenácítiť. Starať sa nie vždy znamená cítiť sa dobre. Starostlivosť v nás bude vyvolávať celú škálu pocitov – niektoré príjemné, niektoré nepríjemné, ba niektoré dokonca až agonizujúce.

Pre Ježiša starostlivosť o sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí sa vrátili zo svojej prvej misijnej cesty, priniesla vzrušeniea príchuť úspechu. Starostlivosť o zástupy, ovce bez pastierov, ktoré mali na sebe mokvajúce vredy a ktorých správanie bolo často bláznivé, mu prinieslo vyčerpanosť a často smútok. Starostlivosť o Máriu z Magdaly mu prinieslo kritiku a klebety o jeho úsudkoch. Starostlivosť o Nikodéma mu priniesla frustráciu. Starostlivosť o Lazára, Martu a Máriu z Betánie mu priniesla priateľstvo. Starostlivosť o učeníkov, keď sa spoločne delili o poslednú večeru, vyústila do láskyplného vyjadrenia jeho sebapresahujúcej lásky. Starostlivosť na jeho ceste na Kalváriu mu priniesla drsný teror.

VEĽA SPÔSOBOV STAROSTLIVOSTI

Prvotní kresťania, keď mysleli na svoju povinnosť nasledovať Krista, vždy toto svoje nasledovanie dávali do súvislosti s povinnosťou starať sa o iných tak, ako sa staral on. Nasledovanie Krista a starostlivosť o druhých znamenalo pre nich jedno a to isté. Táto ich starostlivosť mala množstvo rozličných prejavov. Okrem slova merimnaō, ktoré vyjadrovalo druh starostlivosti, ktorý kresťanov oprávnene viedol k ustarostenému záujmu o druhých, jestvovali aj iné slová, ktoré presne artikulovali, ako by sa mali kresťania správať vo svojich vzájomných vzťahoch jeden voči druhému. Množstvo jestvujúcich výrazov pre ľudskú starostlivosť naznačuje, že toto bola veľmi dôležitá dimenzia Ježišovho učeníctva.

V Prvom liste Solúnčanom je starostlivosť o druhého prirovnaná k matke, ktorá sa stará o svoje dieťa:

„Hoci sme ako Kristovi apoštoli mohli zavážiť, boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti. Tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; takými drahými ste sa nám stali.“ (1 Sol 2, 7-8)

Výraz „kŕmi a láska svoje deti“ sa tiež prekladá aj ako „stará sa“. Pochádza z gréckeho slova thalpō. Doslova to znamená (s láskou) chovať, opatrovať alebo byť srdečný voči niekomu. Naznačuje nežnú oddanosť, ktorou je charakterizovaná práve materinská láska.Snaží sa chrániť a byť naporúdzi. Podľa toho, ako používa toto slovo, Pavol poukazuje na svoju o­brovskú túžbu postarať sa o úplnú pohodu Solúnčanov a byť s nimi zjednotený v osobnej prítomnosti.

NEŽNÁ STRANA TVRDÉHO APOŠTOLA

Spoločenstvo kresťanov v Solúne malo pre Pavla zvláštnu príťažlivosť. Táto príťažlivosť vznikla z toho, že solúnski kresťania patrili medzi jeho prvých obrátencov a jeho posolstvo prijímali s jedinečným nadšením. Kresťanskému učeniu zostali verní aj počas prenasledovania. Pre ich oddanosť v ťažkých okolnostiach Pavol prirodzene voči nim cítil hrdosť a obdiv. Cítil tiež nemalú radosť, keď videl, že jeho misionárska námaha mala nejaký úspech. Celkový tón Pavlovho listu Solúnčanom však naznačuje omnoho viac než len vzdialený obdiv voči dobre vykonanej práci. Pavol mal jednoznačne voči Solúnčanom silné city. List, ktorý im adresoval, je naplnený nepribrzdenými výrazmi srdečnej starostlivosti:

„Aj keď sme boli, bratia, na krátky čas od vás odlúčení, no iba tvárou, nie srdcom, tým viac a túžobnejšie sme sa usilovali uvidieť vašu tvár. Lebo sme chceli prísť k vám, najmä ja, Pavol, raz aj druhý raz, ale satan nám to prekazil.“ (1 Sol 2, 17-18)

Pavol chcel byť uistený, že Solúnčania zostanú pevní, no zároveň mu aj chýbali, a to na tej najľudskejšej úrovni. Počas doby, ktorú s nimi strávil, stal sa angažovaným. Vypestoval si vzťahy. Zakúsil s nimi prítomnosť, ktorá zahrňovala hlboké vzťahy a pretrvávajúce zväzky. Dozrieval vo svojej role opatrovať ich a zažívať vzájomnú srdečnosť a nežnosť. Pavol sa staral. A ono to neskončilo.

STAROSTLIVOSŤ: ZACHVIEŤ SA VO SVOJOM VNÚTRI

Lukáš, podobne ako Pavol, bol zvláštnym spôsobom ustarostený ohľadom toho, ako si kresťania preukazujú starostlivosť v rámci svojej komunity. Pravého nasledovníka Kristovho identifikoval ako človeka starostlivosti, ako toho, ktorý na seba prevzal riziko a výdavky, aby sa o iných postaral.

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. (Lk 10, 33-34)

„Staral sa oň“ je prekladom gréckeho slova epimeleomai. Toto je ďalšie slovo použité v spisoch kresťanov na popis starostlivého správania sa. Tento výraz znamená venovať inému pozornosť. Znova, táto preukázaná pozornosť nie je nejakým neosobným ohľadom alebo nejakým povinným skutkom. O Samaritánovi sa v Lukášovom príbehu hovorí „bolo mu ho [ozbíjaného človeka] ľúto“. V anglickom texte stojí „bol pohnutý súcitom“ (was moved with compassion). Grécke slovo splagchnizomai vyjadruje však niečo ďaleko viac než len súcit (alebo v prípade slovenského prekladu „byť niekoho ľúto“). Toto slovo sa vzťahuje na silný pohyb, ktorý vychádza z nášho vnútra a z ktorého vytryskne energia ako z gejzíru. Doslova to znamená mútiť vnútornosti (ako sa múti maslo). Samaritán v príbehu bol teda premožený mocnými pocitmi ľútosti a súcitu voči zbitému človekovi. Všetko to, čo sa tam v jeho vnútri nachádzalo, sa navzájom premiešalo s takou silou, že túto silu nemohol v sebe takmer ani udržať. Táto energia a pocit ho potom pohli, aby preukázal starostlivosť bezmocnej obeti – starostlivosť, ktorá si vyžadovala od neho tú najosobnejšiu pozornosť.

Kresťanská starostlivosť pochádza z pocitov. Môže nás premôcť alebo vysušiť. Môže nás rozohniť alebo vystrašiť. No nikdy nás nezanechá chladných. Keď sa preukazovanie služby druhým stane mechanickým alebo rutinným, to, čo budeme ponúkať, už nebude starostlivosť, ale obyčajná technika. Keď sa starostlivosť vykonáva bez pocitov, nebude tomu druhému dávať o nič viac, než by toho dala dobre naprogramovaná a naolejovaná mašina.

Kresťanstvo vždy kládlo veľký dôraz na schopnosť človeka postarať sa o iného a aj konkrétne menovalo formy tejto starostlivosti:kladná spätná väzba, uzdravovanie, povzbudzovanie, odpúšťanie, služba. Tieto formy správania sú tie isté, ktoré aj psychológovia pokladajú za kľúčové v dobrých medziosobných vzťahoch a ktoré sú podstatné aj pre efektívnu komunikáciu. Odborníci v oblasti ľudských vzťahov pokladajú schopnosť postarať sa o iných za známku duševného zdravia jedinca.

Z psychologickej perspektívy starať sa o druhých znamená vidieť ich hodnotu a dovoliť im, aby v našom živote niečo znamenali. Znamená to mať voči nim taký druh rešpektu, ktorý nás núti konkrétne reagovať. Psychologická literatúra, podobne ako aj literatúra biblická, identifikuje rozličné stupne starostlivosti – a na popis jej prejavov v správaní človeka používa množstvo rozličných slov. Nech je však použité akékoľvek slovo a nech je stupeň intenzity akýkoľvek, starostlivosť o druhých vždy zahrňuje pocit. Starostlivosť je vždy čosi osobné.

Starať sa o niekoho je známkou toho, že daného človeka berieme vážne a že voči nemu a jeho životu máme nejaký vnútorný postoj. Tento postoj je vo svojom jadre nasmerovaný na prospech tohto jedinca. Správame sa voči nemu s fundamentálnym rešpektom; zo svojho postoja voči nemu vylúčime akékoľvek (všetky) formy posudzovania. Sme otvorení voči o­tvoreniu sa toho človeka voči nám. Dáme si pozor, aby sme voči nemu neboli manipulatívni. Naše správanie nebude vychádzať z našich vlastných potrieb, ale z jasného uvedomovania si potrieb toho druhého.

Ľudskú starostlivosť je možné vykonávať a navonok vyjadrovať množstvom rozličných spôsobov, ktoré závisia od charakteru nášho vzájomného vzťahu. Typickými prejavmi sú srdečnosť, ohľad na sebaurčenie toho druhého, priaznivá spätná väzba,vyhľadávanie jeho prítomnosti a vonkajšie gestá, ktoré sú prejavom a komunikáciou toho, že toho druhého prijímame. Aj telesný dotyk (ak je vhodný), ktorý sa často objavuje v evanjeliových príbehoch starostlivosti, môže vyjadrovať záujem o toho druhého a starostlivosť o neho.

Slovo starostlivosť, ako ho používame v dnešnej reči, vyjadruje dve skutočnosti: starostlivosť v zmysle pomoci tomu druhému a starostlivosť v zmysle intimity.

Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD