3. Ráz a stupeň lásky

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (Mt 22,39)
10.10.2005

Ľudia majú pri prikázaní o láske k blížnemu zopár ťažkostí. Pre veľkú väčšinu ľudí je problémom iba slovo „blížny“. Odmietajú chápať ho tak, ako ho chápe Kristus: t.j. milovať máš všetkých! Pre Krista blížnym je každý človek bez výnimky. Iným zasa nepripadá tak ťažké byť dobrým k všetkým ľuďom bez výnimky, ale stroskotávajú na druhej časti prikázania: na významných, no často prehliadaných troch slovách: „ako seba samého“.

Tieto tri slová nám hovoria: tvoja láska k blížnemu má byť pravým obrazom tvojej sebalásky! Naša sebaláska má okrem iného jednu významnú prednosť: o­na je tým najúprimnejším, najvážnejším a najnefalšovanejším, čo si len možno predstaviť. Nedá sa vôbec sfalšovať a nech by bol človek zvonku i zvnútra faloš a klam, jeho sebaláska je vždy pravá a pôvodná.

Skôr, než sa pustíme do výkladu sebalásky, vyriešme si dva problémy. Prvým je: Čo ak nemilujeme seba samých? Čo je potom vzorom našej lásky k blížnemu? Druhým je, či by prikázanie Kristovo nemalo znieť: „Milovať budeš svojho blížneho viac ako seba samého!“ K prvému treba povedať, že naozaj je veľa ľudí, ktorí nemilujú seba samých. Dôsledkom potom je, že buď nemilujú ani iných, a preto voči svetu, voči životu i voči ľuďom pristupujú cynicky; alebo sa na ľudí sústredia až príliš s tým, aby – dosť často nevedomky – v sebe vyplnili prázdno, ktoré v sebe nosia, pretože nemilujú seba samých. Takáto láska sa však po čase stane otravnou. Ak máme milovať iných, ako seba samých, potom je nevyhnutné, aby som lásku k blížneho začal praktizovať, nacvičovaním si lásky k sebe samému? Nejestvuje však nebezpečie, že by som seba samého začal milovať príliš? Nie. Je pravda, že seba samého je naozaj možné milovať „príliš“, no iba nesprávnou láskou. Nesprávna láska však nie je láska. Prejavuje sa ako únik zo skutočného života do života zdanlivého: do egoistickej konzumácie alebo tiež do ilúzií o sebe samom. Správnou láskou nie je možné milovať „príliš“ nikdy a nikoho, ani seba samého. Je preto nevyhnutné, aby sme boli schopní odlíšiť egoistickú lásku od (skutočnej) lásky, ktorá si vyžaduje od človeka duchovnú vyspelosť, pokoru a obetavú prácu na zdokonaľovaní vlastnej osobnosti. Kto teda nemiluje seba samého zdravou láskou, nie je schopný milovať zdravo ani svojho blížneho.

Druhá otázka je, či by sme nemali milovať blížneho viac, ako seba samého. Nie. To nie je možné. Láska je totiž založená na tom, že blížnemu dávam to, čo pre seba pokladám za najlepšie. Samozrejme s tým, že rešpektujem jeho slobodu. Robím to však preto, aby sme mali spolu účasť na večnom členstve v Božej rodine. Zmyslom každej lásky je dosiahnutie večného cieľa: čo je jednota ľudskej rodiny a život s Bohom, ktorý je láska. A tohto cieľa sa vzdať nemôžem. Bol by to nezmysel. Nemôžem blížnemu ponúknuť to, čo by ma obralo o večnú spásu. Neprospelo by to ani mne, ani blížnemu. Nikto sa nemôže rozhodnúť zrieknuť sa Boha a večného spoločenstva s ním a s blížnymi kvôli (domnelej) láske k blížnemu (napríklad tak, že sa dopustím hriechu, len aby som tým pomohol blížnemu, alebo že Bohu ponúknem za spásu blížneho svoju spásu). Ak by niekto argumentoval, že Ježiš predsa povedal, že „Nik nemá väčšiu lásku, ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13), a že tým vlastne propagoval lásku väčšiu, ako je láska k sebe samému, nemá pravdu. Fyzický život nie je to najväčšie, čo máme. To najväčšie je život večný. Fyzický život darovalo za svojich blížnych veľa ľudí (napr. Maximilián Kolbe, konečne sám Ježiš). No tým nedarovali to najväčšie: život večný.

Ak je teda naša prirodzená sebaláska zdravá, môže slúžiť za vzor láske k blížnemu. Presne taká pravdivá a pravá, ako prirodzená sebaláska má byť podľa Kristovho prikázania aj láska omnoho ušľachtilejšia: láska k blížnemu. Len nijaká náhradka lásky! volá Kristus, tento opravdivý, najúprimnejší priateľ a obšťastňovateľ ľudstva, do nášho sveta náhradiek, do nášho sveta konvenčných foriem a lží, do nášho sveta pretvárky a podvodu. Pýtajte sa, či vaša láska nie je klam, azda i sebaklam! Pýtajte sa, či to myslíte vážne so svojimi priateľskými pohľadmi a úsmevmi, ktoré ukazujete bratovi, či to myslíte vážne s pozdravom a blahoželaním a s prejavmi sústrasti, či to myslíte vážne so všetkými tými sociálnymi aktivitami a túžbami a započatými dobrými skutkami, alebo či to všetko je iba gesto, fráza a maska!

Práve preto, že sebaláska ako obraz lásky k blížnemu nie je vonkoncom nijaký klam, nie je preto nečinná! Myslí a kalkuluje, koná a tvorí, je neprestajne čulá a činná. A presne tak sa má usilovne uplatňovať i láska k blížnemu. Ale čo presne má robiť? Pozri, ako hovorí Pán: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“ Tvoja láska k blížnemu nech robí presne to isté, čo robí tvoja sebaláska. Veď sebaláska načúva všetkým malým a veľkým želaniam (tvojho) ľudského srdca a usiluje sa ich čo najskôr splniť. Dbá na neľúbosti a obavy srdca a snaží sa ich rozpoznávať a na ne reagovať. Všíma si všetky biedy nášho milého „ja“ a ponáhľa sa im odpomôcť. A teda i bratská láska má byť taká istá, ako naša sebaláska, potom aj o­na musí uskutočňovať želania srdca, zabraňovať obavám, prihliadať na neľúbosti, spĺňať potreby, utišovať smäd a hlad, šetriť zmysel pre česť, zaháňať starosti, pripravovať radosť, – iba s tým rozdielom, že láska k blížnemu všetko toto nerobí pre vlastnú osobu, lež pre iných. Vo všetkých veciach, veľkých či malých, v každom položení a pochybnosti láska k blížnemu nech má pred očami sebalásku. Nech sa vždy len pýta: Čo by tu robila moja sebaláska? A hľa, v nijakej škole sa láska k blížnemu nenaučí nežnejšej pozornosti, väčšej láskavosti, jemnejšiemu počínaniu a ušľachtilejšiemu správaniu, než v škole svojej nerovnej sestry a protivníčky, sebalásky! Preto si už dávny svet vybájil povesť, že všetko, čo človek spôsobí svojmu spolublížnemu milého alebo bolestného v tomto živote, to aj sám všetko skúsi na sebe od druhých ľudí, až jeho duša druhý raz prejde do tela a života iného človeka. Toto je pre veriaceho nezmysel. No Starý zákon vyjadruje tú istú myšlienku podobne, a to prijateľnejším, no jednoduchým životným pravidlom: „Čo by si sám nenávidel, keď by ti to iný robil, nerob to nikdy druhému“ (Tob 4,16). A s menšou, lež tým významnejšou zmenou hovorí podobne Nový zákon: „Všetko teda, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im!“ (Mt 7, 12).

A tak láska k blížnemu nemôže si pomýliť vo svojom živote a snahe smer, ak sa usiluje dozvedieť sa od sebalásky želania a potreby ľudského srdca. A i to, ako ďaleko môže a musí ísť v tomto smere láska k blížnemu, nám povie sebaláska: priam tak ďaleko ako o­na sama. „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“ Sú ľudia, čo z akejsi vrodenej láskavosti sú voči iným milí a priateľskí, ale iba potiaľ, kým záujmy druhých neodporujú ich vlastným záujmom. Dávajú almužnu zo svojich prebytkov, ustanovujú dobročinné nadácie z toho, čo zanechajú po smrti, spĺňajú želania, ktoré sa neprotivia ich vlastným želaniam, vyhovujú prosbám, ktoré im nepripravujú nijaké nepríjemnosti a radi odpúšťajú to, čo im nespôsobilo bolesti. Len čo sa však blaho a žiale blížneho nezrovnávajú s ich vlastnými záujmami, prestávajú byť dobrotivými, ich láska nie je pravá. Takíto vlastne ešte ani nezačali byť naozaj dobrotivými, ich láska bola vždy len čosi biedneho a slabého a časom ju egoizmus celkom zatlačí! Pravda, prikázanie lásky nežiada, aby sme vždy a všade dávali prednosť cudzím záujmom pred vlastnými – to by bolo hrdinské, viac milovať blížneho ako seba samého („viac ako seba samého“ v prirodzenom zmysle, nie nadprirodzenom, ako sme si to zdoraznili) -, lež na druhej strane Kristov zákon sa neuspokojí ani s tým, ak blížnemu poskytujeme vždy iba druhé miesto. Musíme sa učiť viac a viac klásť to svoje „ja“ a blížneho na tú istú rovinu a preto pomaly práve tak často brať do úvahy želania blížneho, ako naše vlastné. A postupne sa možno naučíme klásť blížneho aj pred seba v zmysle prirodzeného života, ako to urobil už spomínaný Maximilián Kolbe alebo iní hrdinovia lásky.

Ak by naša láska k blížnemu bola skutočne rovná sebaláske, akou ohromnou, svet pretvárajúcou silou by sa stala! Sebaláska stvárňuje ľudské osudy, stvárňuje svet. Ona to bola, čo túto zem naplnila malými, prívetivými, kvetinovými záhradkami a veľkými, čarovnými parkami, útulnými chalúpkami a do výšky pnúcimi sa palácmi a mrakodrapmi, všetkými tými ohromnými výtvormi moderného umenia, techniky a vedy. Dielo bratskej lásky sa však v porovnaní s tým zdá byť také biedne. Do biedy sveta postavila niekoľko nemocníc, sirotincov a chudobincov, lež tvár zeme vlastne nezmenila. Slzavé údolie, na ktoré sa kedysi premenil raj, čaká ešte stále na vykupiteľku, na tú bratskú a sesterskú lásku, ktorá by bola taká veľká, ako sebaláska ľudí. Hádam môžeš ty vykúpiť za seba aspoň kúsok tohto strateného raja, z biedy kúsok sveta. Boh od teba očakáva a hovorí: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“

Legenda na záver: Nastala povodeň. Opica sa topila. Z celej sily bojovala o život. Nakoniec sa jej podarilo z vody dostať sa von. Na konári stromu vychutnáva svoju záchranu. Tu vidí vo vode rybu. Z nasadením vlastného života ju vytiahne z vody. Blahoželá rybe, že jej zachránila život. Ryba jej však vysvetlí, že by sa potešila, keby ju hodila naspäť do vody. Poučenie: Nie vždy musí byť pre blížneho najlepšie to, čo je najlepšie pre mňa. Treba sa vžiť do kože iného a pýtať sa: „Čo by som si želal na jeho mieste, keby som bol ním?“

1. Miluješ seba samého? Nemáš problémy so zdravou sebaláskou? Uvedomuješ si, že bez zdravej sebalásky nebudeš schopný milovať nikoho skutočnou láskou?

2. Kde sa nachádzaš v uvedomovaní si lásky, ktorá miluje „blížneho ako seba samého“?

3. Čo si – ako výsledok tejto úvahy – konkrétne naplánuješ, aby si prejavil lásku k blížnemu, ktorá by bola odrazom tvojej sebalásky?

 Podľa pôvodného materiálu pripravil: Milan Bubák, SVD