8. Láska bez lásky
Tento úryvok zo slávnej 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom si zaslúži oveľa vážnejšiu pozornosť, než sa mu obyčajne venuje. Naoko obsahuje protirečenie, v skutočnosti je v ňom hlboký zmysel. Hovorí nám, že tak, ako je „láska“ bez skutkov lásky, tak sú aj „skutky lásky“ bez lásky. Hovorí nám, že človek môže rozdeliť chudobným i milióny bez toho, aby mal čo len za mak lásky, že môže vykonať nekonečne veľa dobrého bez toho, aby bol i sám čo len trocha dobrým. Ostatne, túto pravdu naznačil už Aischylos (zakladateľ antickej tragédie) v staroveku, keď hovoril o „láske bez lásky“.
Koľko ľudských slabostí sa priodieva ligotavým anjelským rúchom lásky ako slušivou maskou! Medzi prvými je zbabelosť. F. Nietsche, tento nedôverčivý rozpitvávač kresťanskej lásky k blížnemu dokonca hovorí, že zbabelosť je najväčším rozdávačom almužny. Zbabelosť sa obáva ľudských rečí, hnevu más, neľúbosti vysokých a najvyšších osôb, ktorú by vzbudilo nezahalené lakomstvo boháčov a preto koná i keď s ťažkým srdcom, nejaké to dobro a prikrýva poburujúce lakomstvo duše vypožičaným plášťom lásky.
Ostatne, človek môže byť zbabelý i sám pred sebou. Žiť v skvelom bohatstve, zatiaľ čo iní umierajú v chudobe, chodiť v šuštiacom hodvábe, zatiaľ čo iní môžu sotva zakryť svoju nahotu, hodovať pri preplnenom stole, zatiaľ čo tisícom sa odráža v očiach hlad – tento kričiaci protiklad prebúdza zavše z hlbokého spánku to naše lepšie „ja“, aby sa ešte raz opakovalo staré napomenutie: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“ I keď sa bohatý hýrivec nevzchopí preto, aby skutočne zachovával tento príkaz, predsa zo strachu pred týmto sužujúcim lepším „ja“ pôjde a hodí niekoľko halierov žobrákovi alebo pošle malú sumu kresťanskému spolku, čo obdarúva deti … v anjelskom rúchu lásky: zbabelosť.
I sebectvo, šplhúnstvo, ctibažnosť, ziskuchtivosť a márnomyseľnosť si rady vypožičiavajú tento šat. Nejeden nosí plášť lásky iba preto, že králi a prezidenti pripínajú na tento plášť s obľubou svoje vyznamenania. Prekrásny biely plášť lásky je šatom, v ktorom si človeka ľudia najľahšie všimnú, najmä ľudia od tlače. A tak je on i pre obchodníkov odevom, ktorý ich výhodne šatí nahradzuje im inú reklamu. A keď je minulosť niektorého človeka znečistenú škvrnami a robí mu spoločenské ťažkosti – vezme si plášť lásky –, ktorý prikryje mnohé hriechy.
Aj pýcha a panovačnosť používajú toto rúcho, veď ono dáva človeku niečo vznešeného, skoro božského. I temný satan pýchy sa kedysi skryl do tohto jasného rúcha, vtedy, keď knieža tohto sveta chcelo darovať chudobnému Ježišovi všetky svoje kráľovstvá. A ktorýsi jemný znalec ľudí k tomu dodáva: „Je málo dobrodincov, ktorí nehovoria ako diabol: ak padneš a budeš sa mi klaňať…“ aby nás ctili, boli nám vďační a pred nami sa zhýbali a plazili ako pred záchrancami v biede, ba ako pred vyššími bytosťami – nijakým spôsobom nemožno toto ľahšie dosiahnuť, než v anjelskom odeve lásky.
Práve tak sa mnohí naučili nosiť a hodnotiť plášť lásky ako športový oblek. Pretože nemožno byť vždy na tenise alebo jazdení, z dlhej chvíle sa preoblečú a zúčastnia sa na plese v prospech chudobných – plášť lásky je tu ako plesový úbor! – alebo sa dostavia na charitatívne stretnutie alebo – a to je najhoršie – idú na návštevu k chudobným alebo smútiacim. Majú pritom pohyb i zmenu: zápach chudoby po vôni domáceho luxusu, biedne zadné schody po jazde výťahom doma, hladujúce deti po stálom pohľade na nasýtené tváre. A majú zaujímavú tému na rozhovory a zasadania výborov a okrem toho osviežujúci pocit dobrého skutku. A tak mnohí, mnohí nosia plášť lásky – a pod ním srdce bez lásky.
Jednako, hoci sa dá ostatný svet klamať, chudobní ihneď vycítia, že pod týmto plášťom sa skrýva niečo iné, než dobrota. Chudobní majú pozoruhodne ostré oči a jemné ucho, a hneď vedia rozpoznať, či prichádza k nim pravá láska alebo preoblečené sebectvo. Dary sebectva ich pokorujú, dráždia, demoralizujú, zvádzajú k lži, nehanebnosti a žiadostivosti. Prijímajú dary, a darcu nenávidia. Prečo sú masy chudobných i napriek tak mnohým skutkom lásky predsa stále nespokojné? Nevrie v nich najviac nenávisti voči majetným vrstvám, ktoré ich najštedrejšie obdarúvajú? Prečo z očí chudobných planie pri nejednej dobročinnej slávnosti niečo celkom iného, než radostná láska a detská vďačnosť? Ako Boh, tak i človek hovorí: Nehľadám tvoj dar, lež – teba! Sociálnu otázku nerozrieši len plášť lásky, ale iba ruka i srdce lásky!
Prirodzene i Boh prekukne masku a ani on sa neuspokojí s plášťom lásky, ani iba so skutkami dobroty, ale len s naozajstnou láskou a dobrotou. Ani natoľko nechce, aby sme mu boli pomocníkmi v práci a starostiach, ako skôr účastníkmi na jeho hlboko vnútornej, pravda, vždy i činorodej láske. Hoci nástojčivo vyzýva udeľovať almužnu, predsa nezabudne pripojiť: „Kto teda dáva, nech dáva nezištne!“ a úprimne (Rim 12, 8) a ako svoje vlastné kráľovské prikázanie sociálnej povinnosti nevydal poučku: „Dávať budeš svojmu blížnemu!“ – ale: „Milovať budeš svojho blížneho!“
Raz sa však priblíži deň, kedy Boh sníme ľuďom nielen masky, ale strhne z pliec i vypožičaný plášť lásky. Ako svadobné rúcho večnosti nebude smieť byť plášť lásky, ale len láska sama. Kiež by sme potom nemuseli povedať, ako raz vykríkla vážna a prísna Droste-Hülshoffová po spytovaní svedomia: „Pravda vidí každý klam. Beda! Bo málo lásky mám!“
Skúmajme, prv, než spočinie na nás skúmavý pohľad Boží, skúmajme často svoju činnosť lásky. I pani Caritas (dobročinná láska) musí si z času na čas spytovať svedomie! Zrieknime sa s neúprosnou prísnosťou všetkého, čo sa vydáva za lásku a láskou predsa nie je! Radšej konať menej „dobrého“ a mať viacej dobroty! Vyzlečme holý „plášť lásky“ a oblečme si podľa krásnych slov apoštola „city milosrdenstva“, city pravej, naozajstnej dobrotivosti! To bude potom to slávnostné svadobné rúcho, v ktorom predstúpime pred oči toho, ktorý je večná Láska a Pravda!
1. Možno ťa myšlienky, ktoré sme si predniesli prekvapili. Súhlasíš s tým, že môže jestvovať láska bez lásky? Nemal si už aj ty sám podobnú skúsenosť, kedy ti ľudia poskytli veci, ktoré si potreboval, no pritom si cítil, že to nie je to, čo si naozaj potreboval, t.j. že tam nebola láska? Čo to s tebou urobilo?
2. Čo by si k menovaným motívom k skutkom lásky – t.j. zbabelosť (pred ľuďmi i pred sebou samým), sebectvo, šplhúnstvo, ctibažnosť, ziskuchtivosť a márnomyseľnosť, pýcha a panovačnosť, športový oblek – pridal ešte ty? Možno by sa dala pridať ešte nenávisť: Sú ľudia, ktorí skutkom lásky, ako keby nasypali žeravé uhlie na hlavu človeka, ktorý im práve ublížil a ktorého nenávidia. A ten sa cíti (po takomto skutku lásky) zle. A cieľ je dosiahnutý.
3. Povedali sme si, že láska – ak je pravá – daruje vlastne seba. Ako sa to dá robiť? Ako je možné darovať seba toľkým núdznym (v akomkoľvek slova zmysle), bez toho, aby si v takomto procese nestratil seba, mal čas aj na svoj život a svoje povinnosti, aby si nevyhorel? Vieš recept? Porozprávaj sa s niekým na túto tému, napríklad so svojimi spolustretkármi.
4. Kde je miera pomáhania iným? Ako neupadnúť do pocitov viny, že nemôžeš toľkým ľuďom pomôcť, že iní sú biedni (napríklad ľudia v Pakistane teraz po zemetrasení) a ty spíš v teplúčku v mäkkej posteli, ba že sa vozíš autom? Si povinný kvôli biednym sveta stať sa aj ty biednym, ako oni – aby si si tak vyriešil výčitky svedomia?
5. Ako sa ťa dotkla myšlienka, že niekedy ľudia, ktorí ti pomohli mali nad tebou moc: ty si sa cítil zaviazaný neustálou vďakou a to ťa hlboko pokorovalo? Možno to tak tí, ktorí ti pomohli nemysleli, no podľa teba neurobili pre to všetko, aby si tento pocit nemal. Čo mali ešte viac urobiť? Čo by si urobil ty?
