11. Hnev (nepriateľ lásky)

„Každý človek má byť … pomalý do hnevu, lebo človek
v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom….“ (1 Jak 1,19-20)
Pondelok, 19. 12. 2005

Zo všetkých emócií hnev je emócia najbežnejšia a najmocnejšia. Má rôzne prejavy: zlosť, zúrivosť, rozhorčenosť, besnenie, nenávisť, pobúrenosť, pomstychtivosť. Neprejde snáď jediný deň, aby sme nezažili v nejakej forme hnev, či už náš vlastný voči niekomu inému, alebo hnev niekoho iného voči nám. Médiá pravidelne prinášajú správy o činoch, za ktorými stál hnev, či už otvorený alebo skrytý: násilia, pomsty, útoky, terorizmus, vraždy, zneužívanie iných, výsmech.

Čo je hnev? Hnev je emócia nespravodlivosti. Boh nám túto mocnú emóciu dal, aby nás ňou chránil pred nespravodlivosťou zo strany iných. Čo je nespravodlivosť? Nespravodlivosť nastáva vtedy, keď nám niekto nedá to, čo nám patrí alebo keď nám blokuje prísun toho, čo nám patrí. Čo nám patrí? Ide o veci, bez ktorých by sme neprežili, a to nielen na rovine telesnej, ale i duševnej a duchovnej.

Patrí nám potrava, ošatenie, strecha nad hlavou. Preto sa hneváme, ak sme hladní alebo bez domova. Hneváme sa na tých, ktorí sú zodpovední za to, že tieto veci nemáme.

Ďalej nám patrí pocit bezpečnosti a istoty. Hneváme sa preto na tých, ktorí nás ohrozujú, alebo ktorí sú zodpovední, aby sme žili v pocite bezpečnosti, no nič pre to nerobia, napríklad politici alebo policajti.

Patrí nám ale aj pocit, že niekde patríme, že nie sme vydedencami z ľudského rodu. Preto nás hnevá, ak nás ľudia neprijímajú medzi seba, ak nás spomedzi seba vylučujú alebo odsúvajú bokom.

Patrí nám však aj úcta. Preto sme nahnevaní, keď nás ľudia verejne alebo neverejne potupia alebo ponížia, alebo keď nám nevyjadria ohodnotenie, aké by sme čakali.

Patrí nám aj možnosť rozvíjať naplno svoje dary a svoj potenciál. Preto nás hnevá, keď nám niekto toto neumožní, keď nám niekto do toho zasahuje, alebo nám to blokuje.

Patrí nám však aj možnosť prekročiť seba samých, svoje vlastné potreby a nezištne sa obetovať v službe druhých. Preto nás hnevá, ako napríklad v prípade sv. Alojza alebo Tomáša Akvinského, keď nám niekto bráni nastúpiť na cestu veľkodušnosti alebo púť ducha.

Keby sme nemali emóciu hnevu, ľudia by sa voči nám dopúšťali nespravodlivosti a my by sme mlčali. Emócia hnevu nám však hovorí, aby sme nemlčali, ale aby sme reagovali. Jednoducho, aby sme si svoje potreby zabezpečili. Ako však budeme reagovať, to už je na nás. Mali by sme reagovať správne: tak, aby nás táto emócia posunula k bližšie k Bohu a blížnemu a nie naopak. Lebo sa môže paradoxne stať, že emócia hnevu, ak bude nesprávne zmenežovaná nebude emóciou spravodlivosti, ale naopak nespravodlivosti.

Nie každý však s názorom, že hnev je emócia spravodlivosti, súhlasí. V katolíckej tradícii sa nachádzajú dva prúdy vyrovnávania sa s hnevom. Oba majú svoje dávne vzdialené korene u gréckych filozofov. Jeden je Seneca a druhý Aristoteles. Seneca bol stoik. Stoici sa držali presvedčenia, že zrelý človek neprejavuje svoje emócie. Stoici boli tvrdí realisti. Drsne povedané držali sa hesla „Zatni zuby a drž krok!“ Nedbali, čo sa v nich vo vnútri ozývalo. Hlavné bolo, aby si plnili svoje povinnosti a boli spoľahliví ako mašina. To sa týkalo všetkých emócií, no najviac emócie hnevu. Nakoľko však faktom je, že akonáhle sa hnev ozve, je ťažké ho ukočírovať, ich hlavné úsilie bolo zamerané na potláčanie hnevu v jeho zárodku.

Tento spôsob vysporiadavania sa s hnevom si zvolil jeden z najobľúbenejších svätcov konca stredoveku sv. František Saleský. Bol známy svojou dobrotivosťou a láskavosťou. Hovorí sa však, že toto nebola jeho prirodzená povaha. Prirodzene vraj bol ľahko vznetlivý a hnevlivý. Vraj keď ho exhumovali po jeho smrti z dôvodu procesu kanonizácie, jeho žlč bola údajne ako kameň. Z tohto sa usudzuje, ako veľmi bojoval, aby sa emócia hnevu, ktorá sa v ňom ozývala nerozvinula, ale aby ju v zárodku potlačil. Ťažko povedať, či to je pravda, no ak je, toto je potom stoický spôsob vyrovnávania sa s hnevom.

V katolíckej literatúre nájdeme veľa rád, ktoré idú presne týmto smerom. Samozrejme, ak to niekomu vyhovuje, môže si tento spôsob zvoliť. No on má nesporne zopár problémových bodov. Prvým je, že človek sa neozve, keď niekto šliape po niektorej jeho potrebe. A túto potrebu potom nemá nikdy uspokojenú. Po druhé, človek nevychováva tých, ktorí mu obmedzujú jeho potreby a tak sa tento človek – ak nie je zahamovaný alebo konfrontovaný – naučí takto správať aj k iným ľuďom, až kým ho niekto naozaj nezastaví. Niekto by mohol argumentovať, že veď človek nemusí mať všetky potreby uspokojené. Že v mene Boha a z lásky k blížnemu sa môže zrieknuť všetkých svojich potrieb. A čo sa týka druhého argumentu, že človek, ktorý sa dopúšťa nespravodlivosti, nie je zastavený, tam by podľa niektorých mohol platiť tzv. „apoštolát dobroty“, ktorý praktizoval aj sv. František Saleský. Ľudia sa dosť často obrátia, keď sa voči nim napriek ich nespravodlivosti zachová dobrotivo. Keď, ako to hovorí evanjelium, po facke na jedno líce nastaví druhé. Samozrejme takéto argumenty obstoja. Preto, keď si niekto zvolí túto cestu ako spôsob žitia evanjelia, je to jeho voľba a treba ho – ak je v tom dôsledný – za to chváliť.

No je tu aj tretie problémové miesto, a to, že takýto postoj nie je celkom biblický. Napríklad sv. Pavol v Liste Efezanom píše: „Odložte starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy a obnovte sa duchovne premenou zmýšľania [spiritual revolution], oblečte si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 22-26). Pavol tu, ako vidíme nasledovníkom Krista v Efeze radí, aby sa hnevali, ale nehrešili. Je teda možné hnevať sa, ale nehrešiť!

Čo má Pavol na mysli? Pavol zrejme, tak ako to robia moderné psychologické vedy, rozlišoval medzi emóciou hnevu a správaním, založenom na hneve. Emócia hnevu je dobrá, pretože – ako sme si to povedali vyššie –, upozorňuje nás na nespravodlivosť. No správanie, založené na hneve, je už zlé a teda hriešne. A nemyslime si, že hriešnym správaním je len výbuch hnevu alebo otvorená zlosť. Správanie, ktoré je výsledkom hnevu, má aj svoje skryté podoby. Napríklad tzv. pasívno-agresívne správanie, čo je nerozprávanie s človekom, na ktorého som nahnevaný, alebo vyhýbanie sa jeho prítomnosti či nezúčastňovanie sa na aktivitách, na ktorých som sa zvykol pred tým zúčastňovať. Ďalšími formami skrytého hnevu sú ohováranie, irónia, sarkazmus a čierny humor. Človek pri všetkých týchto praktikách je takmer nekonfrontovateľný, no mieri jasne do čierneho. Jeho hnev človeka, na ktorého je nahnevaný zasahuje a ničí.

Preto Pavol požaduje, aby ľudia odložili starého človeka, aby podstúpili tzv. duchovnú revolúciu, a obliekli sa do nového človeka, ktorý by bol človekom spravodlivosti a pravej svätosti. Ako to majú urobiť presne? Takto: „odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ Pavol teda ľudí povzbudzuje k tomu, aby ak majú voči sebe hnev, vec otvorili, povedali si na rovinu, čo sa stalo a čo si o tom myslia a netvárili sa, že sa nič nedeje. To by bola podľa Pavla lož. Nasledovníci Krista si pritom majú hovoriť navzájom pravdu.

A toto je postoj, ktorý je základom spomenutého druhého prúdu na riešenie hnevu v katolicizme. Jeho protagonistom z dávnej minulosti je aj Aristoteles a hlavne sv. Tomáš Akvinský, ktorý z Aristotela veľa čerpal. Tento postoj vychádza z presvedčenia, že prijať situáciu nespravodlivosti je síce možné, no nemali by sme to robiť predčasne. Najprv by sme mali vyskúšať iné prostriedky. Až potom, keď tieto nebudú fungovať, by sme mali situáciu prijať a zrieknuť sa potrieb, na ktoré máme nárok, no niekto nám ich blokuje. A tohto človeka milovať.
Ako sa to robí? Rozhovorom. Tak, ako to radí sv. Pavol. Čo v takom rozhovore vyjde najavo? Viac možností. Napríklad tomu druhému poviem, že mi ubližuje. On pri tom vôbec nemusel o tom vedieť. To sa stáva často. Ja mám pocit krivdy, stiahnem sa (čo je prejav potlačeného hnevu) a ten druhý sa čuduje. Je zmätený, pretože vôbec nevie, prečo som sa z jeho prítomnosti stiahol. Prečo s ním nekomunikujem už tak, ako pred tým. Ak mu to poviem, môže to byť pre neho služba a on svoje správanie môže zmeniť. Alebo ho nezmení a ja sa potom rozhodnem, čo urobím ďalej: či sa s tým zmierim, alebo sa zo života tohto človeka v dobrom stiahnem, ak ma jeho maniere neznesiteľne urážajú. Či tomuto človeku odpustím, alebo ak to nevládzem, budem prosiť Boha, aby mu on odpustil cezomňa.

No z takého dialógu môže vyjsť na svetlo aj opak. Napríklad sa od toho druhého dozviem, že moje potreby sú nevyvážené, že som domýšľavý, že požadujem niečo, na čo vôbec nemám právo, že som precitlivelý. Že som chorobne zahľadený do seba, že vidím iba svoje vlastné potreby a že svet a ľudí v ňom pokladám za svojich dlžníkov. Napríklad: z domu som zvyknutý mať vlastnú izbu. Keď začnem žiť na internáte, prítomnosť iného ma bude automaticky rozčuľovať. Nech by robil čokoľvek, budem stále nespokojný. Je jasné, že príčinou môjho hnevu bude moja rozmaznanosť. Alebo som vzťahovačný. Nech by ktokoľvek povedal čokoľvek, všetko vztiahnem na seba a urazím sa. Budem sa cítiť neustále ponižovaný, vysmievaný, nevšímaný a pod. Toto tiež môže byť výsledok problému vo mne samom. No na toto by som neprišiel, keby som svoju emóciu potláčal, keby som ju nevyjadril a tomu inému nedal najavo, že sa mi čosi nepáči. Emóciu hnevu preto treba vždy pripustiť, uznať a na jej základe problém otvoriť. No nemožno to robiť vo chvíli, keď sme rozčúlení. Treba čakať, kým náš hnev opadne a až potom sa pustiť do dialógu.

Samozrejme rozhovor nie je vždy príjemný, lebo sa môžeme v ňom dozvedieť veci, ktoré by sme radšej nevedeli. A to je dôvod, prečo si veľa ľudí (ak nie väčšina) rozhovor ako prostriedok riešenia hnevu nevolí. Sú zbabelí. Radšej sa mu vyhnú.

Niekto by mohol namietať, že emócia hnevu je predsa jasne odsúdená v evanjeliách a vo Ježišovej reči na hore. Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané: ‘Nezabiješ!’. Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.” (Mt 5, 21-22). Toto však nie je odsúdenie emócie hnevu ale správania, založeného na hneve. Vyjadruje to veta, ktorá nasleduje hneď za týmto textom. „Kto svojmu bratovi povie ‘Hlupák’ pôjde pred veľradu. A kto mu povie ‘Ty bohapustý blázon’[odrodilec, renegát], pôjde do pekelného ohňa.” (Mt 5, 22). Ježiš tu ilustruje, čo má na mysli pod slovami „hnevať sa na svojho brata. Povedať niekomu hlupák alebo bohapustý blázon, je jasným prejavom správania, založeného na hneve.

Podobné miesta sa dajú nájsť aj na iných miestach Písma, napr. Kol 3,8; Jak 1,19-20; 2Kor 12,20; Gal 5,19-20 a pod. Zásada je, že nikde v Písme nie je odsúdená emócia hnevu, ale len správanie založené na hneve. Je to presne to, čo hovorí Pavol vo vete: „Hnevajte sa, ale nehrešte!“

Na záver si predstavme zopár užitočných rád, ako sa vyrovnávať s hnevom. 1) Skôr, než sa odhodlám k rozhovoru s človekom, ktorého sa môj hnev týka, mal by som sa zamyslieť nad nasledujúcimi otázkami (možno aj písomne): Mohol som sa vyhnúť zo strany druhého akcii, ktorá vo mne vyvolala hnev? Bola moja reakcia na to, čo ten druhý urobil adekvátna? Nebola moja reakcia príliš silná? Neminula sa cieľu? Aké nepríjemné sprievodné dôsledky mala moja reakcia? Ako inak som mohol reagovať? Reagoval by som inak, ak by znova prišlo k podobnému stretu? Zaslúžim si za svoje správanie pochvalu alebo hanu? Som naň hrdý, alebo sa zaň hanbím? Až po zodpovedaní týchto otázok by som sa mal pustiť do dialógu s tým druhým. Ak takýto dialóg nie je možný, tieto otázky mi samé o sebe už pomôžu vyrovnať sa s hnevom, ktorý daný človek svojou akciou vo mne spustil.

2) Ak som človekom, ktorý sa často a ľahko rozčúli a vybuchne a celú situáciu zbytočne skomplikuje, pretože ten druhý už vôbec nemá chuť so mnou diskutovať, mohol by som použiť na riešenie toho problému starý osvedčený spôsob, ktorý sa používa aj pri iných slabostiach ako je hnev a to sľub. Pred Bohom by som si mohol urobiť súkromné predsavzatie, kvázisľub, alebo výslovný sľub, že za isté obdobie sa budem snažiť strániť hnevu. Napríklad na jeden týždeň. A počas tohto obdobia budem najviac v tejto oblasti v mimoriadnom strehu. Keď obdobie, na ktoré som si dal sľub prejde, môžem si dať sľub na ďalšie obdobie a potom znova na ďalšie. Toto je vynikajúca pomôcka.

3) Dobrou pomôckou je aj taktika odkladu, známa ako počítanie do desať skôr než začnem reagovať. Takto tsunami veľkého hnevu ustúpi a ja môžem reagovať s chladnou hlavou.

4) Dôležité je všímať si svoje telo. Emócia hnevu (vlastne každá emócia) nezačne vo mne náhle. Ona začne najprv nenápadne až sa postupne začne zosilňovať. Ak budem schopný čítať svoje telo a všímať si to, čo sa v ňom deje, budem iste schopný zabrániť vystupňovaniu sily emócie hnevu.

5) Dobrou radou je: praktizuj opak toho, čo cítiš. To je známa rada sv. Ignáca: „Agere contra!“ – robiť opak. Výsledky takéhoto správania bývajú často veľmi prekvapujúce.

6) A najdôležitejšie nakoniec: pre kresťana je vždy dôležité praktizovať súcit, empatiu, odpúšťanie a aj toleranciu. To najdôležitejšie je vždy láska. Človek ak ide do hĺbky postupne zistí, že nie všetko sa dá vyriešiť. Ani rozhovorom, ani inak. A že jediné, čo mu ostane bude odpúšťanie a zriekanie sa svojich potrieb. A to pre dobro lásky. Všetko toto, ako aj to, čo sme si popísali vyššie sa však dá robiť len vtedy, keď budeme žiť v „uvedomelosti“, t.j. keď sa budeme vedome sústreďovať na svoje emócie, svoje správanie, svoje tendencie, ale hlavne na svoje ideály.

1. Ktorý z dvoch spomínaných spôsobov vyrovnávania sa s hnevom je ti vlastný: spôsob sv. Františka Saleského alebo sv. Tomáša Akvinského? Oba, ak sú praktizované dobre nás vedú v konečnom dôsledku k Bohu a k blížnemu. Deje sa tak aj u teba? Ak nie, prečo? V čom si nedôsledný?

2. Súhlasíš, že hnev je emócia nespravodlivosti? Spomeň si na nejakú nespravodlivosť, ktorej sa voči tebe niekto dopustil. Čo si vtedy cítil? Ako si sa s tým všetkým vyrovnal? Bolo to vyriešené, alebo cítiš pozostatky toho všetkého ešte aj dnes?

3. Niekedy sa hneváme aj na neživé veci, napríklad na počítač, ktorý dobre nefunguje, na dvere, ktoré sa mi zabuchli pred nosom, alebo na policu, o ktorú som si udrel hlavu a tieto veci potom „tresceme“.Na koho si vlastne nahnevaný? Ktorýsi autor sa vyjadril, že v skutočnosti ty si nahnevaný na Boha, pretože on to je – podľa tvojho presvedčenia – ktorý ti spôsobuje tieto trable. Súhlasíš s týmto názorom?

4. Aká si povaha? Si búrlivák, ktorý má bližšie k otvoreným výbuchom hnevu, alebo si skorej pokojný človek, ktorý však svoj hnev voči iným uplatňuje skryto? Vyhovuje ti to, čo robíš? Ak nie, čo urobíš preto, aby si to zmenil?

Milan Bubák, SVD