13. Nevraživosť (nepriateľ lásky)

„Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26)
Pondelok, 30. 1. 2006

Témy, ktoré máme počas nasledujúcich štyroch týždňov pred sebou – nevraživosť, odpor, nenávisť, závisť – sú si veľmi podobné. Mnohé môžeme v hovorovej reči preto vzájomne zamieňať. No nie sú to isté. Sú medzi nimi rozdiely a tie treba mať na zreteli. Dôležité je to pri snahe o riešenie a vyliečenie sa z týchto neduhov. Ak by lekár nestanovil správnu diagnózu, jeho liečenie bude nielen neúčinné, ale môže byť výslovne škodlivé.

Čo je nevraživosť? Začnem príkladom. Rozpráva ho známy autor Benedikt Groeschel. Je o jednom rehoľnom bratovi menom Francesco Maria Croese di Comporosso, ktorý žil v 19. storočí vo františkánskom kláštore v Janove a o jeho predstavenom. Dnes je Brat Francesco vyhlásený za svätého. No prežil si toho nemálo.

Brat Francesco sa, tak ako vždy, aj dnes pripravoval na náročný deň bežnými modlitbami a pobožnosťami v barokovej kaplnke kláštora. Už predtým si prichystal náčinie potrebné k práci počas dňa. Jeho hnedý plášť ležal na chórovej lavici za ním. Nachystal si vrecia a nádoby, ktoré potreboval pri žobraní jedla pre svojich spolubratov. Každý vedel, že v skutočnosti viac jedla rozdá, ako dostane. Vo svojich smiešnych ťažkých sandáloch chodil hore dolu po bočných uličkách frekventovaného prístavu Janova 19. storočia. Usmieval sa, keď vyučoval chudobné deti prístavu, ktoré žili v dokoch prístavu, kde neskôr budú aj počas celého svojho života pracovať. Obyčajne na neho už čakali. A nielen deti. Dnes bol veľmi šťastný, lebo jedna milá pani mu poslala 100 krásnych pohľadníc Jezuliatka. Dokonca aj tí najdrsnejší námorníci zabudli na svoj obvyklý antiklerikalizmus a cynizmus, ako sa tak postavili do radu na pohľadnicu.

Mnohým z nich hovorieval priamo, čo si myslel. Dopočul sa, že jeden námorník zbil svoju ženu, keď prišiel domov opitý. A ďalší na Piatom doku boli dobrí chlapci, no stále ho volali „svätý otče„. A on nebol ani svätý, ani kňazom nebol, tak si myslel, bol obyčajným, jednoduchým bratom. Oh, nesmie zabudnúť, starému Carlovi sľúbil doniesť cigaru. Jednu si zobral z kláštornej rekreačnej miestnosti, akože pre seba, no nevyfajčil ju z úcty k Božej Matke. Povedal si, že ju dá Carlovi. Dúfal, že predstavený si nevšimol, ako si ju strčil do svojho rukáva.

Keď Brat Francesco Maria vyšiel z kaplnky, zmeravel. Pred ním stojí páter gvardián a čaká na neho. Vyzeral veľmi prísne a nevľúdne, ako vždy, no teraz, v toto ráno vyzeral aj nahnevaný.

S bratom sa rozprával ľadovým tónom. „Vieš, čo Francesco, ty nie si jediný svätý v Janove. Je tu veľa iných svätých, ktorí sa však nepredvádzajú na verejnosti. Niektorí z nich žijú skrytý život v kláštore. Zostaneš doma. Pošlem iných žobrať. Aspoň nerozdajú všetko, čo vyžobrú každému, kto im porozpráva o svojich ťažkostiach.“

Francesco bol zdrvený. Usmial sa – bola to jeho automatická reakcia – a vrátil sa späť do kaplnky. Čo ale bude s chudobnými, s námorníkmi, deťmi? Čo bude s Carlom? Všetci budú na neho čakať. Nepomyslia si, že na nich zabudol? Jeho srdce bolo zronené. No nesťažoval sa. Nemal v sebe nenávisť. Šiel pod kríž. Napriek svojej silnej povahe a pokročilému veku, začal plakať. Slzy mu husto stekali dolu lícami. „Ja som nikdy nepovedal o sebe, že som svätý. Nikdy som nevystupoval ako svätý. Boh to vie. Gvardián musel asi počuť, ako ma volajú tí chlapci na ulici. Že ma nazývajú „svätý otče“. Ja s tým však nič neurobím.“

Príbeh pokračuje ďalej. Francesco sa neskôr obetoval za chorých na choleru, ktorá v Janove zakrátko vypukla a Boh jeho obetu prijal. To však nateraz nie je dôležité pre našu dnešnú tému. Pre dnes je pre nás dôležité to, ako predstavený, inak dobrý, zbožný a v skutočnosti aj celkom schopný človek trpel (závisť), keď videl vedľa seba svojho nenápadného spolubrata, ako je viac akceptovaný ľuďmi, ako je on sám a ako sa k nemu kruto správal (nevraživosť). Čo asi tento v podstate zbožný človek prežíval? Skúsme sa ponoriť do jeho mysle. Počúval o Francescovi, ktorého bol predstaveným, dobré veci. Napriek tomu ho to nepotešilo. Ľudia, ktorí prichádzali do kláštora za ním ako za predstaveným sa možno povzbudivo vyjadrovali o Francescovi mysliac si, že on, ako jeho predstavený bude tým povzbudený. Veď keď je niektorý člen komunity dobrý, to je svedectvo o kvalite celej komunity, nie? No nebol povzbudený. Tieto chvály v ňom rozpútavali peklo. A jeho emócie sa postupne obrátili voči tomuto nevinnému jednoduchému bratovi. A keďže si na svoje emócie nedával pozor, tie začali formovať aj jeho správanie. Bol chladný, úsečný, nevľúdny, mrzutý, krutý. Francesco to videl, cítil, no nechápal.

Táto šablóna je bežná. Iného pochvália. Alebo iný sa nespráva podľa našich očakávaní. Alebo iný nás prehliadne. A my sa voči nemu naladíme negatívne. A táto emócia začne vrieť a narastať. Gvardián Bratovi Francescovi jednoducho závidel.

Závisť otvára dvere k nenávisti. A nenávisť v tej najrafinovanejšej forme má podobu nevraživosti. Nevraživosť znamená, že myseľ človeka sa obráti proti niekomu inému. Na rozdiel od hnevu alebo mrzutosti je nevraživosť dosť dlhodobým stavom. Zameriava sa na zhromažďovanie argumentov, dôvodov a vecí, ktoré by mohli byť použité proti iným. Čokoľvek iní urobia vidí v zlom svetle. Existuje veľa dobrých ľudí, ktorí si uchovávajú minulé previnenia spáchané proti nim v svojej mysli a stále na ne spomínajú. Náš gvardián z príbehu je jedným z príkladov. Skombinuj nespravodlivosť so závisťou a vyjde ti nevraživosť.

Nevraživosť podobne ako aj závisť môže existovať v jednom a tom istom človeku spolu s láskou. Komplikovaní ľudia sú schopní byť nevraživí a milovať jedného a toho istého človeka kvôli tej istej veci. Rozprával som sa často s ľuďmi, ktorí žili s jedincami, ktorých považovali takmer za svätcov. Títo ľudia cítili voči týmto jedincom často v jednom a tom istom čase aj pozitívne aj negatívne emócie. Napríklad jedinec bol považovaný za človeka hlbokej modlitby. Alebo oplýval pokorou, no tá spôsobovala, že človek, ktorý s ním žil, to nemal v jeho prítomnosti ľahké. Spomínam si na istého veľmi svätého rehoľníka, ktorý sa (možno čistou náhodou) objavil vždy v čase, keď iní práve robili veci, ktoré – podľa neho (aspoň tak si to oni mysleli) – neboli celkom v poriadku. A tak tým, ktorí ho v skutočnosti obdivovali liezol na nervy.

Niektorí odborníci hovoria, že toto mohlo byť presne to, čo prežíval Judáš a ostatní apoštoli v prítomnosti Ježišovej. Je ľahko možné, že jeho pokora a neochota používať svoju tajomnú moc proti svojim kritikom mohla zapríčiniť mrzutosť, ktorá potom prerástla do nevraživosti a u Judáša k zrade a u iných k odpadu v kritickej situácii Ježišovho života.

Z toho vidíme, že naša nevraživosť nie je nasmerovaná len na našich nepriateľov. Často ju cítime aj voči svojim priateľom, napríklad kvôli tomu, že majú voči nám požiadavky, ktoré sa nám nepáčia. Alebo voči tým, ktorí si z nás niekedy utiahnu, či voči svojim kolegom, že sú s nami v stave súťaživosti… voči tým, o ktorých priazeň sa usilujeme, no oni nás neprijímajú alebo s nami nesúhlasia. Alebo voči človeku, s ktorým chceme byť v blízkom vzťahu, no on si nás nevšíma, alebo o vzťah s nami – aspoň podľa svojho vonkajšieho správania – nestojí. Nevraživosť je tu potom akoby formou vynucovania si jeho priazne alebo pozornosti. Ak sme komplikovanými neurotikmi, často môžeme v sebe cítiť nevraživosť dokonca aj voči ľuďom, ktorí nás milujú a to presne preto, že nás milujú a že preceňujú niekedy naše čnosti. Je to tak, burina nevraživosti môže rásť v akejkoľvek pôde.

Čo by sme mali robiť? Najprv treba zistiť, v čom spočívajú korene našej nevraživosti. Ktorá z temných stránok nášho bytia bola dotknutá alebo pohnutá? Nie je to náhodou naša detská zameranosť sa na seba samých? Každý z nás túži byť v centre javiska… a tak sme mrzutí, keď toto miesto obsadzuje niekto iný, dokonca hoci aj ten, koho milujeme. Ako hlboko sú korene hriechu…?

Ďalšou formou nevraživosti je pocit, že nad nami niekto vládne, alebo jednoducho stojí vyššie, než my sami. Namiesto toho, aby sme sa nechali týmto človekom viesť alebo povzbudiť, uchýlime sa k tomu známemu: „Nebudem slúžiť!“

Nevraživosť môže tiež odhaľovať našu potrebu byť centrom pozornosti a záujmu iného človeka a to dokonca v nevyváženej miere. Ide tu o tzv. posesívnosť, t.j. túžbu vlastniť. To vedie potom až nenormálnym emocionálnym požiadavkám a manipulácii.

Čo robiť teda v prípade závisti a nevraživosti? Hoci o závisti si budeme ešte hovoriť podrobnejšie o dva týždne, niektoré rady z toho, ako bojovať voči nevraživosti, môžeme použiť aj v boji proti nej. Čo teda robiť? V prvom rade odpustiť. Možno to je pre nás prekvapenie. Čakali by sme, že najlepšou cestou je preukazovať (dobročinnú) lásku. Nie je vari opakom závisti a nevraživosti láska? Samozrejme je. No ak je človek nakazený nevraživosťou a túto prežíva už dlhý čas, potom je príliš neskoro urobiť náter lásky na celú tú hnilú vec a tým to všetko navonok pekne prefarbiť a pokryť. To by bola obyčajná pozlátka. Pavlov popis lásky v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 13, 1-13) je cieľom, ktorý je možné dosiahnuť iba po dlhšej púti. Prvým krokom tejto púte je odpustenie, ktoré by siahlo hlboko do nášho vnútra. Skutočná láska je Božím darom. No my sa musíme na tento dar pripraviť odpustením.

Komu odpustiť a čo odpustiť? V prvom rade ak chceme riešiť nevraživosť musíme odpustiť sami sebe. My sami totiž kdesi vo svojom vnútri cítime, že naša nevraživosť je ohavná vec. Tento pocit máme aj napriek tomu, že sa snažíme racionalizovať svoj hnev a výčitky voči druhému. Odpustiť sebe samému je však možné iba vtedy, keď uverím, že aj Boh mi odpúšťa. Musíme uvažovať o tom, ako nám Boh odpúšťa, aj keď sme zlí a plní hnevu a nevraživosti. Ako ľudia, ktorí chcú žiť duchovne si uvedomujeme obludnosť nevraživosti. No nevieme s ňou pohnúť. Treba si preto v pokore pred Bohom priznať, že aj napriek dobrej vôli nosíme v sebe veľa čierňavy, o ktorej možno iní ani nevedia.

Ďalej treba vedieť odpustiť aj druhým. Čo im máme odpustiť? To, že sa správajú voči nám nevšímavo. Že neplnia naše očakávania. Že sú obdarení viac, než my sami. Že majú úspech, po ktorom by sme aj my túžili. Že ich ľudia milujú možno viac, ako nás.

Ak naša nevraživosť už infiltrovala naše správanie, treba s tým aj prakticky čosi robiť a to čím skôr tým lepšie. Nevraživosť totiž spôsobuje zlo nielen druhému, ale aj nám samým. Nevraživý človek sa postupne stane odpudivým. Jeho negativita bude z neho sálať a ľudia sa mu začnú vyhýbať. Nevraživý človek nie je síce nevraživý ku všetkým ľuďom. K niektorým je príjemný, k iným nevraživý. To ho však vnútorne i navonok rozbíja a ľudia začnú mať dojem, že tento človek nie je vnútorne zjednotený, integrovaný. A začne strácať i svojich priateľov. Ľudia sa ho začnú báť. Kto si môže byť istý v jeho prítomnosti, že nedopadne podobne ako ten, voči ktorému sa dnes správa nevraživo?! Čo sa s tým dá robiť? Od svojich myšlienok sa treba vedieť očisťovať. Reflexiou, rozhovorom s duchovným vodcom, modlitbou, pôstom, pokorou a hlavne odpútanosťou od svojho vlastného ega. Tu je vlastne v sazke naša sloboda. Neslobodný človek nezriadene túži po pozornosti iných ľudí, po ich pochvale, ocenení, prítomnosti. Chce, aby pre iných ON čosi znamenal. No takáto túžba je kontraproduktívna. Aj keď nikto z nás si sám nevystačí, o priazeň iných sa nemôžeme usilovať násilím, vynucovaním a manipuláciou. Dôležité je iba to, aby sme iných milovali: nezištne, bez bočnej alebo skrytej agendy. Ak tomu tak bude, automaticky príde aj pozornosť zo strany iných. Ak príde, Pán Boh zaplať. Ak nie, nič to! Aj to sa stáva, ako v prípade Brata Francesca. Milujúcemu a slobodnému človekovi stačí pocit, že je verným učeníkom Boha, Lásky. Svoje ego nepokladá za dôležité.

Nevraživosť býva často ovocím nahromadených pocitov, ktoré sú výsledkom nedostatku diskusie s tými, ktorých sa to týka. S ľuďmi, voči ktorým cítime nevraživosť sa treba o dôvode svojej nevraživosti – ak je to možné – pozhovárať.

Najdôležitejšou vecou na tom všetkom je naučiť sa dobroprajnosti. Toto je veľká čnosť. Nech iní v našej prítomnosti žiaria. Poznáme asi zo svojho života ľudí, ktorí sa z našich úspechov nielen tešili, ale nám k nim aj napomáhali. Títo ľudia sa necítili menejcenní v našej prítomnosti. Naopak, jasali, že nám sa darí. A my sme ich za to úprimne milovali. Toto je to, čo robí ľudí veľkými. G. K. Chesterton raz povedal: „Veľkosť znamená dať pocítiť iným, že sú veľkí.“ Veľkosť nie je cieľom dobroprajnosti. Veľkosť je dôsledkom našej dobroprajnosti.

Ježiš túto taktiku praktizoval často. Evanjelista Marek rozpráva o ňom, že keď rozprával v synagóge v Kafarnaume všetci žasli, lebo ich učil ako ten, čo má moc a nie ako zákonníci. Doslova: „A žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako taký, čo má moc (autoritu), a nie ako zákonníci“ (Mk 1, 21) Prečo ľudia žasli? Lebo ich svojím slovom a svojou prítomnosťou neubíjal, ako ich zákonníci. Ježišovo slovo malo autoritu, moc, ktorá spočívala v tom, že v jeho prítomnosti sa ľudia rozvíjali ako ruža a cítili, že rastú. Z Ježiša za to nič neubudlo.

1. Nemáš aj ty vo svojom živote niekoho, voči komu cítiš nevraživosť? Ako sa to prejavuje? Ako sa správaš? Čo to s tebou robí? Čo to robí s tým druhým? Pomohla ti táto nevraživosť k niečomu? Čo by si mohol urobiť pre to, aby si sa od tohto démona oslobodil?

2. Nie si ty sám obeťou nevraživosti niekoho iného? Kto to je? Ako sa to prejavuje? Čo to s tebou robí? Čo by si mohol pre to urobiť?

3. Poznáš zo svojho okolia človeka, v ktorého prítomnosti si sa cítil veľký? Kto to bol? Ako sa správal? K čomu ti pomohol? Ako ty tohto človeka za jeho dobroprajnosť vnímaš?

Milan Bubák, SVD