24. Túžba po láske

„…uháňam za tým, čo je predo mnou.” (Flp 3, 13)
UPC, Bratislava, Pondelok 24. 4. 2006

„Uháňam za tým, čo je predo mnou” (Flp 3, 13). V tomto vyznaní apoštol národov sv. Pavol, tak významnom pre jeho život a úsilie, nevypočítava menovite všetko to, čo pred sebou vidí a čo má vo výhľade ako víťaznú cenu života. No môžeme si byť istí, že medzi tým, za čím sa tak nástojčivo uháňa je aj láska, lebo na iných miestach vo svojich spisoch lásku Pavol pokladal za „najväčšiu” na svete. A ak sa uháňal za dôležitými vecami, potom iste bola medzi nimi aj táto najdôležitejšia a najväčšia. Tieto apoštolove slová teda môžu a majú hovoriť z duše aj nám všetkým, čo trpíme na chudobu a nedostatok lásky, ale ktorí nie sme so svojím stavom spokojní. Mnohí sa pýtame: „Ako by som sa mohol stať človekom lásky? Nie som ním. Ale byť človekom lásky mi je príťažlivé. Ako teda na to?” V tejto sekcii, ktorú máme pred sebou si poviem niečo o piatich cestách k láske: o snahe (úsilí), vlohách, výchove, náboženstve lásky a Božej milosti. Dnes teda o snahe. Čo to je snaha? A prečo je snaha dôležitá? A prečo ju uvádzame na prvom mieste? Preto, lebo ide o túžbu. A kde je túžba, tam je spaľujúca pec. A kde je túžba, tam musí prísť i ovocie. Musí!

„Uháňam za tým, čo je predo mnou.” – v prvom rade sú to teda slová túžby. Z nich vyrozumievame, ako sa duša svätca vyhladovane dvíha do výšky a túži po dokonalej láske. A už to je krásne, keď človek aspoň túži po čistej výške svätej dobrotivosti srdca – keď sníva o tom, ako chce dobrotivo a trpezlivo a priateľsky kráčať medzi svojimi bratmi ako pravé Božie dieťa, – keď jeho duša túžobne vystiera ruky po tomto žiarivom videní, ktoré sa nachádza kdesi ďaleko pred ním, za horizontom ako cieľ, ktorý má silu magnetu. Tento sen byť dobrým človekom je predsa tým najkrajším snom ľudí v každom čase a tak veľmi plných všakovými želaniami a snami. Tento sen premieňa srdce a robí ho aspoň na chvíľu dobrotivým a krásnym.

Túžba je prvopočiatok a prvá podmienka každej čnosti, ktorú si môže človek získať ako trvalé imanie. Kde niet túžby po čomsi väčšom a krajšom, ale je tam iba zatuchnuté, tupé sebauspokojenie, tam sa človek nedostane po celý život na výšku ľudskosti, tobôž nie k jej najslobodnejšiemu a najslnečnejšiemu vrcholu, k dokonalej dobrotivosti srdca. „Beda vám, čo ste nasýtení!” (Lk 6,25). „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení” (Mt 5,6). Preto sa pevne pridŕžajme tejto túžby, tejto žiadosti po čistej, mocnejšej láske, keď sa v každom z nás z času na čas objaví sama od seba. Nedovoľme, aby toto bojazlivé, šľachetné želanie srdca vytlačila z duše opäť silná, triezva, „realistická” myšlienka; otvorme mu radšej dvere a privolajme ho, zatiaľ čo budeme vyhľadávať spoločnosť príkladne dobrých ľudí a poddávať sa ich vplyvu v živote a aj v čítaní. Keď spoznáme skutočne dobrého človeka, stýkajme sa s ním častejšie než s druhými; keď objavíme životopis ušľachtilého, veľkodušného charakteru, berme ho znova a znova v tichej chvíľke do rúk: naša duša sa mimovoľne poteší tejto najkrajšej kráse sveta a v tichej, vrúcnej túžbe sa budeme usilovať dosiahnuť to, čo je pred ňou!

Jezuita Richard J. Hauser napísal článok, v ktorom sa pýta: ako spoznáme, či sme vedení Duchom Svätým? Táto otázka je dôležitá ba kľúčová, pretože človek by mal mať istotu, že jeho život je pod vplyvom Ducha Svätého a nie Zlého. Skorej než odpovie, prehodnocuje tradičné odpovede a to: pokoj a ovocie. Hovorí, že hoci toto sú znaky prítomnosti Ducha Svätého v našom živote, nie je ľahké ich rozpoznať. Napríklad pokoj: v našom živote môžu byť chvíle, kedy sme preniknutí povedzme smútkom z nefungujúceho vzťahu z niekým alebo znechutením z neúspechu vo svojej apoštolskej službe. Pokoj bude teda ťažko rozpoznateľný, hoci keby sme ho hľadali kdesi v hĺbke svojho srdca, mali by sme ho tam nájsť. No nie je ľahké ho vždy rozpoznať. A ovocie? Je pravda, že Pavol v Liste Galaťanom (5,22-23) menuje ovocie, ktoré je viditeľné na tých, ktorých vedie Duch („ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (lepší preklad zdržanlivosti je sebaovládanie). Lenže ako to ovocie rozpoznám? Ja sám si vari poviem, že mám na sebe ovocie a teda, že ma vedie Duch? Ak by som to urobil, bol by znak pýchy, čo je ovocie nie Ducha Svätého, ale diabla. Mám čakať, že mi to iní povedia? Niekedy mi to nepovedia, inokedy mi povedia čosi, čo nie je celkom pravda, keď mi napríklad lichotia. Inokedy môžem mať na sebe ovocie, no môžem sa nachádzať v prítomnosti nepriateľských, nevraživých či žiarlivých ľudí, ktorí mi budú poukazovať na opak. Ovocie si ľudia možno na mne všimnú až po smrti, no ja potrebujem vedieť už teraz, že či som alebo nie som vedený Duchom Svätým. Hauser odpovedá takto: V stupni, v akom sa naše srdcia hýbu smerom k túžbe milovať a slúžiť Bohu a blížnym, sme pod vplyvom Ducha Svätého; a naopak v stupni, v akom sa hýbeme smerom od tejto túžby, sa od vedenia Duchom Svätým vzďaľujeme. Vidíme tu niekoľko dôležitých bodov:

1) Najdôležitejšia je túžba, nie ovocie. Samozrejme prinášať ovocie musím, no nie je na mne aby som toto ovocie sám na sebe posudzoval, videl ho, alebo sa ním zaoberal. To nech posudzujú iní. Ak je vo mne túžba, potom ovocie príde samo. Ani pocit pokoja nie je dôležitý. Samozrejme pokoj je podstatný, ale ja sa musím snažiť robiť dobre, aj keď sa cítim vnútorne vyprahnutý, rozladený, v tme, v kríze…

2) Túžba môže byť väčšia alebo menšia. Je v nej možné rásť alebo upadať. Je teda odstupňovaná. To, či som vedený Duchom Svätým teda nemá čiernobielu podobu; t.j som alebo nie som. Môžem byť vedený menej alebo viac (samozrejme nezávisí to od Ducha Svätého, ale odomňa. Duch je stály, ja som ten, kto je nestály).

3) Ďalej pôjde o túžbu milovať a slúžiť Bohu a blížnemu. Nie len milovať a nie len slúžiť, ale oboje. Nie len Bohu a nie len blížnemu, ale obom. Láska je najdôležitejšia. Preto ak chcem byť vedený Duchom Svätým, musím sa usilovať o lásku. Ale láska bez služby je nezmysel. Preto človek, ktorý miluje, hľadá spôsoby, ako realizovať svoju lásku v službe. Milovať Boha bez blížneho nie je možné. Tak sa vyjadruje aj Písmo, keď hovorí, že ako môžem milovať Boha, ktorého nevidím, keď nemilujem blížneho, ktorého vidím? (por. 1 Jn 4, 20). Ale rovnako nie je možné milovať blížneho a nemilovať Boha. Taká láska je ilúzia, nefunguje. Nie je zakorenená, nie je trvalá, chýba jej základná dimenzia: kríž, obeta, perspektíva.

„Uháňam za tým, čo je predo mnou.” – slová odvahy. Apoštol uznal úžasne presne ťažkosť svojej cesty a slabosť svojej bytosti – a predsa sa nedal pomýliť; je plný dôvery a nádeje: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje” (Flp 4,13). „Uháňam za tým, čo je predo mnou.” Takéto slová odvahy musia vychádzať z úst každého, ktorý túži po cene dobrotivosti. Bojazlivosť je veľká, zákerná nepriateľka každej šľachetnej túžby. Mnohý človek pociťoval v srdci poctivé želanie stať sa dobrotivým, obetavým človekom, ale nevynaložil nijaké úsilie, zložil ruky do lona a opäť sa zriekol myšlienky – pretože nemal odvahu. Zaiste, nie je to nič prekvapujúce, keď strácame odvahu práve pri takomto želaní. V našej bytosti je zväčša naširoko rozvetvená, hlboko zakorenená neláska, ktorá rozbujnene obopína celú našu vôľu a konanie a nejednému človeku sa zdá – najmä po neúspechu – že z vytrhávaním všetkej tejto nepoddajnej buriny a bodľačia nebude konca-kraja ani pri celoživotnej záhradníckej práci. A potom by mala prísť ešte ako hlavná vec do obrobenej pôdy vysadiť, opatrovať a pestovať nebeský štep lásky, ktorý sa nejednému druhu ľudí pozdáva celkom cudzí.

Kde na to vziať čas, silu, trpezlivosť? A predsa maj odvahu, ty bojazlivý záhradník! Hoci by bola práca aká ťažká, jedno je isté: ty môžeš – lebo musíš! Boh nebude od teba očakávať, ba ani priam najprísnejšie požadovať zo záhrady ľudského srdca nejaké ušľachtilé ruže lásky, keby to naozaj pri všetkej dobrej vôli nebolo v tejto pustatine možné. Napokon, v tejto práci nás ani nenechá osamelých. Kde je opravdu dobrá vôľa, tam nechýba ani milosť Božia. Božia všemocná milosť a dobrá vôľa človeka konajú spolu zázraky. Už z nejednej pochmúrnej, tŕnistej mysle vytvorili jasnú, milú, prívetivú kvetinovú záhradku, ktorá bola radosťou pre nebo i zem. A keby sme túto prácu nemali ani dokončiť, ale premenili by sme iba kúsok našej záhradky, jeden kútik, jeden záhonček, vtedy aj takýto čiastočný úspech je tisíc ráz hodný každej námahy a lopoty. I keby sme nemali dosiahnuť vo svojom úsilí plnú krásu nášho ideálu, plnú výšku nášho cieľa, keď sa však k nemu priblížime aspoň o kúsok a staneme sa o trochu milší a dobrotivejší, už to znamená životný úspech, ktorý zatieni ostatné životné úspechy a v hodine smrti nám bude svetlou útechou. Maj teda odvahu k záslužnému dielu, maj odvahu na svojej ceste!

„Uháňam za tým, čo je predo mnou.” – slová energie, slová pevnej vôle. V týchto apoštolových slovách je vyjadrené nielen dôverujúce dúfanie, ale aj železná vôľa, napätie svalov, vypätie túžby, nasadenie najvyšších a posledných síl. Vo vôli je však víťazstvo. Len čo niekto naozaj vážne vypovie to slovo „chcem“, a to nielen perami ale celou bytosťou, jeho sila sa zdvojnásobí a premôže polovicu všetkých ťažkostí. Kto je preniknutý vôľou stať sa dobrým človekom, ten už svoje želanie napoly uskutočnil. Lež kde niet vôle, tam nám neosoží ani najlepšie želanie. „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú” (Mt 11,12). Teda, pretože tak často hovoríme „chcem”, vyslovme aj toto sväté „chcem”, ktoré je časťou vôle samého Boha: chcem sa stať dobrotivým človekom; neuspokojím sa, kým nedosiahnem tento cieľ; svoju nábožnosť budem pokladať iba za biedny kýpeť, kým zostávam bez lásky; chcem za každú cenu! Silou tohto „chcem” musí byť preniknutý celý náš život; nesmieme ju odstaviť ani na jeden deň, ale ju musíme skôr obnovovať pri každej spovedi, pri každej raňajšej modlitbe, pri každom večernom rozjímaní, po každom úspechu, ale rozhodne po každom neúspechu. Každý deň, každý týždeň, po celý rok, po celý náš život musíme mať na čele napísané: chcem. Aby nám raz Boh neodpovedal, ak by sme azda chceli ospravedlňovať svoju nelásku svojou slabosťou: Mal si viac sily než pevnej vôle!

„Uháňam za tým, čo je predo mnou.” – slová najmocnejšej energie a jednako zároveň slová rozvážnej múdrosti a rozumného a konkrétneho plánovania. Pavol sa neusiluje dosiahnuť len nejaký vznešený veľkolepý ideál, ale snaží sa o to, čo mu je najbližšie, čo je teraz, konkrétne pred ním. Ten ideál je v diaľke pred ním, no vedú k nemu konkrétne kroky. U každého to však môže byť iné. Sme iní, líšime sa: máme rozdielne povahy, rozdielnu históriu, rozdielne tendencie. Cieľ máme ten istý, ale naše cesty k nemu a konkrétne kroky sa budú líšiť. Každý človek vie, alebo aspoň cíti, aká je jeho najbližšia úloha. Jeden zistí, že by sa mal najprv naučiť láskyplne mlčať, druhý zasa, že sa má usilovať o väčšiu úslužnosť a láskavosť, iný opäť, že má byť predovšetkým priateľský. Ďalší by sa mal viacej usmievať, lebo jeho tvár je meravá a iných – hoci to tak nemyslí – odpudzuje, alebo vystrašuje. Teda najprv všeobecne vyslovené slovo „chcem” sa musí postupne premeniť na čosi, čo sa usiluje o užšie vymedzený cieľ. Treba ho teda rozmeniť na drobné. Ak by sa to nestalo, aj tá najlepšia a najsilnejšia vôľa by bola neúčinná. Chcieť na jeden raz zdvihnúť celý poklad lásky bolo by skutočne ťažkou vecou; najprv si musíme osvojiť časť a to práve tú časť, ktorá je pred nami. Ak si túto časť nevšimneme a siahli by sme miesto nej po inej, ľahšej, milšej, prehrešili by sme sa proti vôli Božej, ktorá nám určuje z múdrych vychovávateľských dôvodov poradie nášho konania. On nám predpisuje smer na ceste k dokonalej láske. A keď si nevšimneme to, čo nám ako najbližšie predznačil a vyhneme sa tomu z cesty, aby sme kráčali po ľahšej, zaujímavejšej ceste, vtedy hrešíme oproti vôli Božej i proti sebe. Ak to budeme robiť vedome, alebo ľahkovážne, potom nás Božia milosť už nebude sprevádzať a náš čas a námaha bude bez tejto milosti a teda i bez úspechu. Ak sa však dobrá vôľa človeka vydá na cestu, po ktorej ho chce sprevádzať Božia milosť, bude sa približovať krok za krokom, raz v radostnom, prudkom behu, inokedy späť v ťažšej, namáhavej chôdzi – ale stále krok za krokom, skutok za skutkom, deň za dňom k cieľu svojho života, nahor, napred, v ústrety dokonalej láske. Cvičenie v malom a najmenšom prinesie majstrovské dielo dokonalej lásky. Blažený majster, blažený víťaz!

1. Si človekom túžby? Túžiš byť dobrým človekom, človekom lásky, odpúšťania, dobroty, miloty, služby…?

2. Súhlasíš s definíciou Richarda Hausera o tom ako určiť, či sme vedení Duchom Svätým? Ako by si dopadol podľa tejto definície?

3. Si človekom odvahy? Neostávaš len pri zbožných túžbach? Netráviš svoj život za „pecou”, lebo sa bojíš, že ti to nedopadne dobre, alebo že to nedokážeš? Čo by si mal urobiť preto, aby si sa – aj napriek nedostatku odvahy – pohol z miesta?

4. Premieňaš svoje túžby po veľkých veciach na drobné? O čo sa usiluješ práve teraz? Ak o nič, čo myslíš, čím by si mal začať? V ktorom bode cítiš nutnosť svojho rastu v láska najurgentnejšie?

Podľa prameňov pripravil: Milan Bubák, SVD