4. Pomoc v núdzi

sekcia Dary lásky
Pondelok, 30. 10. 2006

„Pomôž nám!“ (Sk 16,9)

Núdza je stav, kedy si človek nevie pomôcť sám, čo ako by chcel. Pomoc mu môže prísť iba zvonka. Peknou ilustráciou je spomienka istého kňaza na udalosť, ktorá sa mu stala v minulosti. Keď mal asi desať alebo jedenásť rokov, videl raz ženu, z jej neopatrnosti zachvátenú ohňom, vybehnúť v horiacich šatách na ulicu. „Jej volanie «Pomoc! Pomoc!» bolo také hlasné, a také až do drene kostí prenikajúce, že,“ hovorí „bude mi silno znieť v ušiach po celý život.“

Každý máme možno podobnú skúsenosť, či doslova traumu, kedy sa nám neustále v mysli vynára výkrik zúfalého, núdzneho, totálne bezmocného človeka. Či už horiaceho, ako spomína predchádzajúci príklad, alebo topiaceho sa, či ležiaceho niekde v kaluži krvi. Spomienka na ľudí zúfalo volajúcich o pomoc, lebo si nedokázali pomôcť sami. A jednako – aj napriek silnej osobnej skúsenosti – takéto konkrétne, na vlastnej koži zažité volanie o pomoc je iba jedno z tisícov, ba z miliónov. Milióny chorých volajú v noci, aby niekto prišiel a popravil im podušku alebo podal hlt vody. Milióny žobrákov stoja na uliciach všetkých krajín a prosia okoloidúcich o dar. Tisíceľudí, na ktorých sa chce náhle spustiť s roztiahnutými krídlami dravý vták smrti, kričia ako ustrašení vtáci a volajú o pomoc a záchranu. Milióny ľudí sa denne nachádza v núdzi a v tejto núdzi volajú o pomoc. Všetky tieto výkriky o pomoc tvoria dovedna akýsi mohutný akord biedy, ktorý nepretržite napĺňa vzduch.

Nie sú však iba ony. Jestvuje i nemá bieda, jestvuje núdza, ktorá sa neodváži niečo povedať, jestvuje duševné súženie, ktoré nenachádza slov, jestvuje ohrozovaný život, ktorý nikdy nemôže volať. Alebo nevie volať, lebo je zmätená. Čítal som nedávno príklad tohto znenia: Mladí manželia sa vybrali na návštevu svojich známych, iných mladých manželov, ktorí mali malého synčeka. Naši štyria dospelí sa hneď po privítaní dali do družného rozhovoru pri šálke čaju. Dieťa sa zatiaľ potichu hralo v kútiku miestnosti so svojimi hračkami. Nikto si ho ani nevšimol. Po asi hodine chlapec sa zdvihol a prišiel k nim, k ich stolu, a položil naň svoje dve malé autíčka. Pritom nešťastne narazil do otcovej šálky. Trocha čaju skončilo na obruse. „Ty blbeček, nemehlo! Čo to robíš…?“ osopila sa na neho jeho matka. A otec mu vyťal po zadku. Nezainteresovanému pozorovateľovi by bolo jasné, že dieťa volalo o pozornosť. Keď sa mu jej nedostávalo, šlo si ju nenápadne vynútiť. Incident s vyliatym čajom bol možno dôsledkom jeho túžby po pozornosti. Dieťa bolo zúfalo núdznym a ticho volalo o pomoc.

I takáto bieda volá o pomoc. Podobne je na tom i slepec, čo namáhavo hmatá palicou pozdĺž radu domov, alebo stará, neohrabaná, nadmieru unavená slúžka, ktorá má toľko práce, že nikdy nie je schopná byť s ňou hotová, alebo slabá žena, čo má vyniesť po schodoch svoje ťažké, preťažké bremeno.

Autor Dan Montgomery píše vo svojej knihe Cesta k osobní zralosti o istom manželskom páriku. On je úspešný právnik, ona žena v domácnosti, starajúca sa o ich dieťa. Spočiatku šťastné manželstvo skončilo v kríze. Žena je v totálnej depresii. Muž to nevie pochopiť, pretože podľa neho si žije ako na zámku. No ona sa cíti, ako v zlatej klietke. Síce má všetko, no je osamelá, počuje ustavičné výčitky. Jej manžel jej neustále pripomína, ako sa on o ňu stará a ona sa nemusí. Keď robia spoločné rozhodnutia, napríklad ohľadom dovolenky, vždy je po jeho. Jej hlas nezaváži. Keď po čase trápenia prídu konečne na rozhovor k poradcovi, ten upriami pozornosť na bolesť ženy, ktorú jej jej manžel spôsobuje. Ten to nevie pochopiť. „Bolesť? Aká bolesť? Veď má všetko!“ Nevšimol si, že jeho žena nepotrebuje jeho peniaze. Potrebuje jeho láska, úctu, pozornosť. Jej duša kričala doslova: „Pomoc!“ ako duša biednej. Keď to po počiatočnom hneve a zdesení si bol schopný tento jej manžel vypočuť a dokonca i pripustiť, zostal zmätený.

Koľko podobných biednych ľudí sa nachádza okolo nás, v našej prítomnosti. Dokonca i medzi tými, o ktorých si myslíme, že ich milujeme, lenže oni majú na to svoj názor. A nemyslime si, že núdzni ľudia sú nejaká špeciálna kategória ľudí, ktorí sú už na prvý pohľad rozpoznateľní. Dôkazom je príklad od Montgomeryho z jeho knihy. Iný pochádza z knihy Pacienti od Jürgena Thorwalda. Sú tam príbehy o ľuďoch so špeciálnymi chorobami. Veľmi ma zaujal príbeh jedného tzv. modrého dieťaťa. Modré deti sú ľudia, ktorí majú dieru v srdci medzi komorami a to spôsobuje, že sa im zmiešava okysličená krv s neokysličenou a oni pri tom okrem iných problémov zmodrievajú. Kedysi sa tento problém nedal riešiť, preto sa ľudia s týmto problémom dožívali nízkeho veku. To je dôvod, prečo ich nazývali deťmi. Dnes je ten problém riešiteľnejší a ľudia s ním sa už dožívajú i vyššieho veku. Spomínaný príbeh hovorí o jednom veľmi žoviálnom mládencovi menom Malvin, ktorý rozdával okolo seba množstvo radosti. Robil to rôznymi spôsobmi, okrem iného i divadlom. Ľudia ho mali radi a mysleli si, že „tomu je hej“. No jedného dňa spáchal samovraždu. Zanechal po sebe list, v ktorompopisoval tmu a bezvýchodiskovosť svojho vnútorného sveta. A hlavne to, ako sa cítil v tom všetkom sám. Ľudia v jeho okolí boli zdesení a samozrejme plní výčitiek: „Ako sme si to mohli nevšimnúť? Prečo sme sa no neho nezaujímali viac? Ako sme mohli prehliadnuť jeho volanie o pomoc?“

Takíto ľudia sú pre nás Kristom, ktorý pod svojím ťažkým krížom znova a znova padá na zem, títo všetci tichí – aj keď paradoxne možno často veselí – ľudia nepovedia ani slova a predsa i z nich vychádza volanie: „Pomôž nám!“.

Je toľko a tak rozmanitej biedy v tomto slzavom údolí a všetka tá bieda volá o pomoc. A práve volanie o pomoc iba nemej, zatajenej biedy dáva výkriku pozemskej núdze prenikavú, až do nebies vystupujúcu silu, ktorá dojíma i srdce Boha a jeho anjelov.

Ako toto volanie zachytiť? Ako ho rozpoznať? Niektorí by sme i radi pomohli, no povieme: „Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie!“ Jestvuje nejaký orgán, ktorým by sme mohli zachytiť a rozpoznať núdzu iného človeka a jeho volanie o pomoc? Áno, jestvuje. Ako človek dostal ucho, aby počul šepkanie chorého, žobranie chudobného, volanie umierajúceho, práve tak dostal aj orgán, aby zachytával volanie mlčanlivej biedy, volanie o pomoc všetkej nemej núdze. Tým nástrojom je súcit. Súcit je komôrka ľudského srdca, v ktorej sa bezhlasná a predsa tak hlasitá reč pozemskej biedy premieňa na slovo, každému dieťaťu zrozumiteľné: Pomôž nám! Súcit nám nedovolí prejsť bez pomoci popri biede. Vždy a zakaždým nám pripomína: Pomôž!

Súcit je možno najsilnejšou charakteristikou osoby Ježišovej v evanjeliách. Veľmi často evanjelisti pripomínajú, ako bolo Ježišovi ľúto ľudí a ako sa potom pod vplyvom tejto ľútosti rozhodol ľuďom pomôcť. Napríklad keď videl zástupy, ako nemajú čo jesť bolo mu ich ľúto a on ich nasýtil (Mt 15,32); alebo mu bolo ľúto matky mŕtveho naimského mládenca, preto ho vzkriesil (Lk 7,13); ľúto bolomilosrdnému Samaritánovi ozbíjaného pocestného (Lk 10,32), preto mu pomohol; otcovi bolo ľúto svojho márnotratného syna, preto ho prijal a usporiadal party (Lk 15,20; Samaritán a otec sú jasným symbolom Ježiša); ľúto mu bolo zástupov, ktoré boli ako ovce bez pastiera, preto im dal apoštolov (Mk 6,34). Toto sú aspoň niektoré miesta z Písma, kde sa spomína Ježišov súcit. Tam kde sa používa slovenské „bolo mu ľúto“ je v skutočnosti reč o súcite a v pôvodnom gréckom texte sa na to používa slovo splagchnizomai. Toto slovo však vyjadruje niečo omnoho viac, než len súcit (alebo v prípade slovenského prekladu „byť niekoho ľúto“). Toto slovo sa vzťahuje na silný pohyb, ktorý vychádza z nášho vnútra a z ktorého ako z gejzíru vytryskne energia. Doslova to znamená„mútiť vnútornosti“ tak, ako sa múti maslo.

A presne tento „orgán“, toto mútenie v našom vnútri, keď vidíme biedu iného je orgánom, ktorý ak je kultivovaný funguje presne a spoľahlivo: a to nielen tak, že mám umožní biedu človeka správne rozpoznať, ale že človek sa za jeho pomoci bude cítiť volaný pomôcť.

Toto vnútorné volanie v človeku je povolanie. Sme na svete, aby sme pomáhali. „Naším povolaním je láska,“ pripomína sv. Terezka Ježiškova. A kňaz D. Funke vo svojich spomienkach z mladosti rozpráva, ako istý otec veľmi naliehavo vštepoval túto pravdu svojím synom. Keď raz šiel otec so svojimi synmi na prechádzku a rozprával im práve nejakú historku, tu uvideli na ceste dokaličenú ženičku, ktorá sa bezvýsledne namáhala prehodiť na plecia nôšku dreva. Chlapci so zvedavosťou a uprene hľadeli na ňu. Vtom ich otec tvrdou rukou udrel a šiel pomôcť žene. Nato sa spýtal zmätených chlapcov: „Viete, načo sme na svete?“ Nijaká odpoveď. „Tak vám to poviem: ľudia sú tu nato, aby si vzájomne pomáhali. Ak to nekonajú, je to na nevydržanie.“

Volanie pomáhať aké krásne to povolanie; napomína nás, aby sme sa stali lekárom, ktorý zranené lieči a bolestivé utišuje a zomierajúce zachraňuje. Napomína nás, aby sme sa stali kňazom, ktorý zmieruje duševnú trýzeň, počúva vyznania, vyjasňuje pochybnosti, zamedzuje hriechy. Áno, napomína nás, aby sme sa stali podobnými Bohu a konali ako on nebeské skutky. „Lebo Boh môže pomôcť“ (2 Krn 25, 8), hovorí sa v Starom zákone. Božie milosrdenstvo sa nepretržite usiluje mierniť, odsávať biedu, utrpenie, ktoré úbohý človek priniesol na seba a na zem a stále denno-denne prináša, ako kedysi slnko vysušilo zvyšky potopy sveta; usiluje sa nastoliť čas, keď sa všetka bieda sveta premení na nebeskú radosť. Je to predovšetkým Boh, ktorý vypočúva volanie ľudstva o pomoc, vystupujúce k nemu vo všetkých jazykoch. Zákon „Napodobňuj Boha!“, ako krásne hovorí filozof, znemená toľko, ako: „Pomáhaj, kde môžeš pomôcť!“ Božím spolupracovníkom je každý, čo si koná svoju povinnosť, aby zmierňoval biedu tohto sveta; aby spoznal a našiel najkrajšie povolanie, ktoré nám ľuďom určil Boh. „V každom čase buď pripravený pomáhať!“ – toto je povolanie Božích detí!

Niekto by mohol namietať: ľudia si sami svojho hlúposťou priviedli na seba utrpenie. Nech teraz jedia, čo si navarili! Povedal tak Boh, keď sme si „navarili“ svojím prvotným hriechom? Nenaplánoval pre nás vykúpenie z neho? Nie je Ježiš odpoveďou na biedu, ktorú sme si priviedli a neustále si privádzame na seba sami? Nie je naše náboženstvo o stále nových šanciach? Ak si niekto myslí, že naše náboženstvo je o súde a odsúdení, míli sa. Súd príde len na tých, ktorí odmietajú každé pozvanie k novým šanciam. A aj to bude súd, ktorý si sami nad sebou vykonajú oni. No naše náboženstvo je o šanciach.

Iní namietajú, že núdzni našu pomoc zneužívajú. Súcitný sa takýmito námietkami nezaoberá. Jeho srdce vie ľahko rozpoznať, kde je a kde nie je naozajstná núdza. A aj keby bol zneužitý či podvedený, jeho skutok pomoci neostane prázdnym. Dobre mienený skutok, ktorý prejavíme iným ak aj neslúži iným, určite slúži nám samým. Pre nás je dôležité, aby sme nasledovali svoje povolanie pomáhať.

Keby sme toto svoje povolanie pomáhať nesplnili, keby sme volanie núdznych o pomoc nenasledovali, nemohli by sme sa viac podívať Bohu do očí, ktorý sa so záľubou dáva nazývať „pomocníkom“ a ani my by sme sa nemohli odvážiť v budúcnosti prosiť jeho o pomoc. Hádam by na naše volanie o pomoc odpovedal záporne – azda by si nevšímal naše volanie o pomoc, ktoré neprestajne vychádza z našej úbohosti k Stvoriteľovi a ktoré sa v mnohých ťažkých chvíľach stupňuje, až nakoniec v poslednej hodinke narastie do chvejúceho sa výkriku. Taká je kliatba Boha nad zatratenými: „Nebudeš mať človeka, čo by ti pomoc poskytol“ (Deut 28, 31). Večné volanie o pomoc derie sa z hĺbky a zaniká v prázdnote.

1. Spomínaš si zo svojho života na nejaký „traumatický“ zážitok, keď si videl človeka v silnej núdzi? Čo sa vtedy dialo? Ako si ty zareagoval? Ako reagovali iní? Pomohol niekto tomu človeku? Čo to celé s tebou spravilo?

2. Nie je v tvojej prítomnosti niekto, kto – aj napriek svojmu úplne opačnému správania – silne kričí „Pomóóóc!“ Čo by podľa teba potreboval? Ako by si mu (jej) mohol pomôcť ty? Dokážeš to? Máš záujem? Urobíš pre to niečo? Čo konkrétne?

3. Si súcitný človek? Poznáš to mútenie vnútorností, o ktorom sme si hovorili, keď vidíš biedu niekoho? Máš tento orgán naozaj dobre vyvinutý? Alebo ti je všetko jedno? Ako by si si mohol svoju súcitnosť viacej kultivovať?

Pripravil: Milan Bubák, SVD