5. Almužna

sekcia Dary lásky
Pondelok, 6. 11. 2006

„Ak má niekto pozemský majetok
a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí
ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3,17)   

Zatiaľ, čo taký miliardár má peňazí, že nevie, čo s nimi robiť, sú ľudia, čo si nemajú za čo kúpiť večeru. Priepasť medzi bohatými a chudobnými, a to nielen v Treťom svete, bola vždy veľkou hanbou civilizovaného sveta. Našťastie ponad tento ohromný kontrast, ponad túto rozsiahlu priepasť medzi chudobnými a bohatými, ktorá na svete odjakživa bola a zrejme po všetky časy zostane, predsa len v našich časoch existuje úsilie postaviť medzi týmito dvoma svetmi – svetom bohatstva a svetom chudoby – nové mosty. Chamtivosť zaiste nikdy neprestane a vždy bude veľa tých, ktorí budú chcieť nezmyselne bohatnúť na úkor iných. No predsa jestvuje veľa projektov, ktoré robia opak, hlavne na spoločenskej úrovni. Stále novými sociálnymi dielami, osobitne účinným, ďalekosiahlym sociálnym zákonodarstvom usiluje sa človek tieto oba svety predsa len ako tak navzájom spojiť – a tak je to správne.

No aj napriek tomu, človek nikdy nesmie dovoliť, aby sa nad nimi úplne zrútila núdzová lavička, mostík almužny, ktorý už za dávnych čias postavila láska, a ktorý bol dlhý čas jediným spojivom medzi touto a onou stranou. Dobrovoľná almužna jednotlivých ľudí je a vždy zostane cestou, ktorá nikdy nesmie celkom spustnúť.

Po tejto ceste treba dnes ísť však opatrnejšie, ako za predošlých čias; chudobnému treba naozaj zaopatriť radšej prácu ako zlato; chudobe treba radšej predchádzať, ako jej odpomáhať; robotníkom treba radšej preukazovať spravodlivosť, za ich prácu poskytovať primeranú mzdu, zmenšovať nebezpečenstvá pre telo a život a rodiny sociálnymi a zdravotníckymi opatreniami, než dávať almužnu chudobnému, vyhladovanému, zrobenému. To znamená radšej treba hľadať koreň biedy a chudoby a tú riešiť, ako sa zameriavať len na jeho dôsledky. Známe príslovie to vyjadruje takto: „Nedávaj núdznemu rybu. Nauč ho chytať ryby. Ak mu dáš rybu, nasýtil si ho na jeden večer. Ak ho naučíš chytať ryby, nasýtil si ho na celý život!“ Ale aj napriek múdrosti týchto opatrení, predsa sa vždy sa vyskytnú okolnosti, kedy sa protiklad medzi chudobnými a bohatými dá vyrovnať iba tak, že bohatý prejde k chudobnému po moste almužny.

Veď srdce napomenie v pravý čas tých, čo vlastnia bohatstvá tohto sveta, len si ho [srdce] nesmú uzavrieť, keď sa ono chce otvoriť. Nesmú ho uzavrieť námietkou, že sociálne pomery sú už také od nepamäti a nedajú sa zvrátiť. Toto je starozákonná argumentácia: ľudia boli presvedčení, že ak je niekto chudobný alebo sa mu nedarí, je to znak, že Boh ho nepožehnáva, že nie je v Božej priazni. Prečo by sa potom o takéhoto človeka mali zaujímať oni? No toto nie je kresťanský postoj! Rozhodne nie je úmyslom Boha, aby boli jedni chudobní a druhí bohatí. Priepasť medzi ľudí priniesol hriech: chamtivosť jedných, lenivosť druhých, nešťastie ďalších, nerozumnosť možno našich predkov, neschopnosť deliť sa, a podobne. No nie všetko čo je, má tak aj zostať. Duch Boží nie je duchom nečinnosti, ale je večne tvorivý a pretrvávajúci. Duch Boží chce revolúcie – revolúcie v pravom zmysle. Duch lásky chce pretvoriť svet; chce ho zlepšiť; to je jeho bezpodmienečná vôľa, aby slovo, ako slovo istého autora nezostalo nijakou klamnou frázou: „Zem sa má stávať zo dňa na deň nebeskejšou“.

Nesmieme si srdce zavrieť ani námietkou, že bieda a chudoba musí byť na zemi stále. Zaiste, chudoba bude vždy, ale nesmie byť stále toľko chudoby. Chudoba na svete sa má zmenšiť o kúsok, o ktorý ju môžeš ty zmenšiť. Tu je hladné dieťa, ktorému by si mohol podať kúsok chleba, tu je chorý, ktorého by si mohol ošetriť, tu je nezamestnaný, ktorému by si mohol obstarať miesto: teda,pomáhaj, pomáhaj! A teš sa, že môžeš aspoň trochu zmierniť tyraniu chudoby. Nedajme sa uchlácholiť myšlienkou, že si chudobní už navykli na svoje položenie, na svoju jednoduchú stravu, na svoju úzku izbičku, na svoje prosté šaty a že by ani inakšie nevedeli žiť. Pravda, chudobní nepoznajú všetky potreby, ktoré poznáme my; inak by bola ich chudoba neznesiteľná, ale jednako cítia hlad, zimu, tesnosť svojho bytu a tvrdosť boháčov.

Napokon nedajme sa premôcť ani pochybnosťami, že almužna chudobných demoralizuje, robí ich neúprimnými, ľstivými, nečestnými, štítiacimi sa práce. Dávať almužnu, hovorí Fichte, znamená kupovať si vlastnú dušu. I keď má almužna svoje nebezpečenstvá, sú tu na to, aby sme sa ich varovali a ich obchádzali. Práve naopak, almužna poskytovaná v duchu kresťanskom, nezmierňuje iba pozemskú biedu, ale ušľachtilý, vznešený zjav dobročinnej lásky pozdvihne aj ducha z jeho skľučujúcej biedy k svetlu a nie je kúpením, ale vykúpením vlastnej duše.

Pozrime sa ako. Almužna sa od nepamäti spájala s pôstom a naopak, pôst s almužnou. A toto všetko s modlitbou. A tak trojka: pôst, almužna, modlitba – ako to spomína Ježiš u evanjelistu Matúša (6,1-21) -, je zaručená cesta k Bohu a k vlastnému duchovnému rastu. No nie vždy tieto veci spájame a nie vždy, ak ich aj praktizujeme, ich robíme dobre. Pouvažujme preto trocha aj o pôste, jeho tradícii a zmysle a o jeho napojení na almužnu. Modlitbe sa budeme venovať v niektorej ďalšej úvahe. Možno uvidíme, ako nie je možná almužna bez pôstu a pôst bez almužny. Pôst je pre mnohých z nás silnou a obľúbenou náboženskou praktikou, ktorú radi robíme. No čo je pôst a ako by malo postenie naozaj vyzerať, aby bolo také, aké ho chce mať Ježiš?

Pôst sa praktizoval vo všetkých náboženstvách sveta. Všade však mal iné dôvody. V židovskej tradícii bol pôst: pokáním za hriechy; pripomienkou odpustenia hriechov zo strany Boha v minulosti; formou modlitby v časoch nešťastia; smútením za mŕtvymi a prípravou na nejaké veľké podujatie. Vo všetkých týchto prípadoch bol pôst symbolickou formou modlitby a pokory pred Bohom. Ľudia chceli dať Bohu najavo, že si uvedomujú závislosť na ňom a že ho v pokore a poníženosti prosia o vstup so svojho života.

V ranom kresťanstve pod vplyvom helenizmu sa pôst zameriaval hlavne na telesnú disciplínu: jednak aby telo urobil silným v boji proti pokušeniam, alebo aby ho očistil na kontempláciu o Bohu a spoločenstvo s ním. Človek si teda mal pôstom – čo je odriekanie sa jedla – cvičiť svoju pevnú vôľu. Mal dať zlu najavo, že on je ten, kto rozhoduje a nie zlo. Tomuto sa samozrejme dalo naučiť iba postupne. Takto sa človek vyprázdňoval od toho, čo nebolo v zhode s jeho ideálom kresťana a postupne sa nalaďoval na spájanie sa s Bohom.

Neskoršie bolo chápanie pôstu rozšírené aj na prostriedok, ako sa zjednotiť s utrpeniami Kristovými. Kristus trpel a pôst je tiež utrpenie. Je to teda akási forma sebamučeníctva. Takto dávam Kristovi najavo, že mi nie je jedno, čo trpel on. Táto posledná téma nabrala svoju najvyššiu obľúbenosť v stredoveku.

No zdá sa, že pri tomto všetkom nám, kresťanom, čosi unikalo a uniká. Čosi veľmi dôležitého. Totiž v evanjeliách je postenie, ako som to naznačil, vždy napojené na dávanie almužny. Ježiš zdôrazňoval viac slávenie ako postenie. Ježišovým cieľom bolo spájanie sa s tými, ktorými každý opovrhuje a s týmito vytvárať spoločenstvo, tzv. communio. Hlavne išlo o spoločenstvo stola. A aj v prípadoch, kde  Ježiš zdôrazňoval postenie, toto malo byť podľa neho vždy zamerané na chudobných, alebo tých, čo sú v núdzi. Takto by sa dal pochopiť aj jeho pôst na púšti. Ježiš sa postil jednak preto, aby prejavil svoju solidaritu s tými, ktorí nemajú nič; ale postil sa aj preto, aby sa dobre pripravil na svoju službu chudobným. Keď chcel ísť k chudobným, musel si zvyknúť na nepohodu, na hlad, na zimu, na núdzu, na neistotu, na podmienky, aké mali oni.

Zdôraznime to teda ešte raz: pre Ježiša bol pôst vecou, s ktorej mali vždy osoh chudobní. Preto často odsudzoval pôst, alebo almužnu či modlitbu, ktoré si boli zmyslom iba samé pre seba, alebo ktorých cieľom bol iba obdiv zo strany druhých.

Vzťah medzi postením a almužnou je veľmi viditeľný hlavne v patristickej literatúre. Zdalo sa, že „otcovia vedia najlepšie“ [1], čo Ježiš myslel pod pôstom. Hermasov Pastier napríklad píše: „V deň, keď sa postíš neokúsiš nič, iba chlieb a vodu; a po spočítaní koľko si ušetril na jedle, ktoré by si bol v ten deň jedol, túto sumu dáš vdove, alebo sirote, alebo nejakému inému človeku, ktorý je v núdzi a takto preukážeš pokoru mysle. Takto si potom ten, kto dostal plody tejto tvojej pokory môže naplniť svoju dušu.“ (3.5.3).

Pre iného cirkevného otca, Jána Zlatoústeho, nebolo postenie bez almužny vôbec žiadnym postením. Origenes žehnal tých, ktorí sa postili, aby tak „poskytli pokrm chudobným.“ A pre sv. Augustína ak človek, ktorý sa postil nedal niekomu inému to, čo svojím pôstom ušetril, tento človek bol obyčajným držgrošom. Postil sa len preto, aby ušetril.[2]

Myslím, že aj medzi nami je dosť takých, ktorí sa rozhodujú často pre pôst: či už počas pôstneho obdobia, alebo ako dôsledokmariánskej úcty ovplyvnení povedzme spiritualitou Medžugorja, alebo jednoducho ako dôsledok prehlbovania si svojho duchovného života. Pôstom môže byť čokoľvek: odriekanie si jedla, napríklad pôst o chlebe a vode, či iných vecí ako napríklad cigariet, kávy, návštevy kina, dopraveného prostriedku (namiesto toho ísť peši) a podobne. Môže to byť však aj naopak: nie odriekanie, ale robenie niečoho, čo sme doteraz nerobili. Postenie môžeme robiť z mnohých dôvodov. Napríklad vedome to bude preto, ako sme si to už naznačili, lebo je napríklad práve pôstne obdobie, alebo sa chcem zapojiť do výziev konkrétnej spirtuality. No kdesi v podvedomí budú možno aj iné motívy: napríklad snaha schudnúť, alebo snaha o vybudovanie si pevnej vôle a disciplíny. Toto sú bezosporu šľachetné motívy, no sú ešte ďaleko od motívu, ktorý odporúča Ježiš: pôst pre chudobných.

Dovoľte mi, aby som si pred vami zaspomínal na pôst, aký sme zvykli praktizovať v našej formačnej verbistickej komunite v Chicagu. Počas pôstu sme sa rozhodli pre jeden deň, kedy budeme jesť veľmi jednoducho s tým, že to, čo ako komunita ušetríme, niekomu darujeme. Nakoľko sme poznali približný denný rozpočet na jedlo, ľahko sme si vypočítali, koľko sme ušetrili. Na konci pôstneho obdobia sme si potom spolu sadli a rozhodli sa, komu ušetrené peniaze dáme. Podporili sme takto pomerne dosť rôznych projektov, z ktorých mali úžitkoch núdzni, napríklad deti v domove, alebo bezdomovci.

Nemohol by tento príklad slúžiť ako inšpirácia aj pre nás, či už ako jedincov alebo ako komunity (rodiny)? Mohli by sme sa rozhodnúť napríklad pre ušetrenie peňazí z odriekania čohosi: jedla, cigariet a pod. A toto potom niekomu venovať. Alebo venovať niekomu časť svojho času, napríklad s niekým, kto to potrebuje sa porozprávať, niekomu povarovať deti, niekomu pomôcť s úlohami, prípadne niekomu poupratovať. Tipov je nespočet. No stačí si pustiť z uzdy fantáziu a vpustiť Ježišovho Ducha do seba. Ten nám už povie, čo by sme mohli v snahe postiť sa tak, aby to malo rozmer i almužny presne urobiť. Prejdime preto po moste pôstu a almužny na pochmúrny breh toho, kto to potrebuje a prenesme naň časť svojho imania.

 Svojho imania? Apoštol hovorí o „pozemskom imaní„. Používa tu chladný, udivujúci výraz pre to, čo my nazývame „svojím vlastníctvom“. Ako keby chcel povedať: daj z toho, čo máš – i tak to nie je tvoje. Apoštol nechce pritom zaiste povedať, čo sa neskoršie vyjadrilo heslom, že „vlastníctvo je krádež“. Má zrejme na mysli, že naše tzv. vlastníctvo nie je naším úplným a neobmedzeným vlastníctvom. Hlbšie zmýšľajúci kresťania mali vždy ten pocit, že bohatstvá tohto sveta sú čosi cudzieho, čo Boh iba požičiava, aby sme ich podľa Božej vôle používali a rozdeľovali. Svätý František Assiský, aby mohol darovať chudobnej žene plášť a dvanásť chlebov, zaodel tento pocit do slov jemu vlastnou bezprostrednosťou, keď povedal gvardiánovi malého kláštora: „Brat gvardián, cudzí majetok musíme vrátiť!“

Je tu iste dobrá pointa. No treba byť opatrný, aby sme neupadli do marxistickej ideológie: vlastníctvo nie je vôbec krádežou. No aj napriek tomu je mnoho vlastníctva, ktoré predstavuje nespravodlivý majetok, lebo buď bol nadobudnutý nespravodlivo, krádežou (rôzne tunelovania a prechmaty, viď skrachované nebankové subjekty) alebo bol zadržaný chudobným proti Božej vôli(napríklad rôzne exekúcie, nespravodlivé „úroky“ a podobne). Kto sa pridŕža takéhoto vlastníctva, ten miluje Boha a Božiu vôľu zrovna tak málo, ako zlodej a zbojník. Miluje iba seba a „Božia láska nie je v ňom“. A tak sa raz na boháčovi vyplnia slová, ktoré nikdy nevzťahoval na seba: „Ani zlodeji ani zbojníci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor, 6,10). So zbojníkmi a zlodejmi budú i bohatí hýrivci uvrhnutí do kráľovstva večnej biedy, večného hladu a smädu a nahoty. A keď tí, čo na tomto svete nikdy nevstúpili na most almužny a nenašli cestu k žobrákovi Lazárovi, ktorého anjeli zaniesli do lona Abrahámovho, budú zdola volať: „Otec Abrahám, pošli Lazára, aby si omočil koniec svojho prstu vo vode a osviežil mi jazyk!“, potom zaznie k nim z diaľky: „Medzi nami a vami je priepasť, ponad ktorú nevedie nijaký most!“

Kiežby boli bývali kedysi často a usilovne kráčali po moste almužny! Poklady zeme, ktoré požierajú mole a hrdza, „bohatstvá hnevu“ (Jak 5,3), ako hovorí Písmo, nesie bohatý cez tento most tam; pravé zlato, drahé klenoty, nebeské bohatstvá prináša zasa naspäť. Tam nesie ľudské požehnanie a sem zasa požehnanie Božie. Tam nosí chlieb a odev a peniaze, sem vnútornú slobodu, svätú radosť, blažený pokoj srdca, pravú bratskú lásku, takže svätý právom povedal: Nie ten je bohatý, čo veľa má, ale ten, čo veľa dáva! Most almužny je zlatá obchodná cesta sveta!

A na záver ešte jeden postreh pre tých, ktorí si myslia, že oni nie sú bohatí. Naopak, že oni sú chudobní, iní sú bohatí a tak oni nemajú z čoho dávať almužnu, ich Boh nebude nikdy preto volať na zodpovednosť za to, že nedávali almužnu. Iní majú im dávať almužnu.No také niečo nejestvuje. Vždy je tu niekto, kto je ešte chudobnejší, ako ty. Všimni si, že v podobenstvách, ktoré povedal v evanjeliách Ježiš, žiadna postav nemá meno. To znamená, môžeš sa postaviť na jej miesto ty a dosadiť tam svoje meno. No jedna osoba predsa meno má: Lazár v podobenstve o boháčovi a Lazárovi. Za Lazára sa teda dosadiť nemôžeš, lebo Lazár už má meno. Ty sa môžeš dosadiť iba za bohatého, ktorý hodoval… Nie je to zaujímavé?

1. Ako chápeš almužnu Ty? Si štedrý? Vieš podporiť tých, ktorí sú núdzni? Vieš sa zriekať vecí? Necítiš pri tom neprekonateľnú bolesť? Nie si lakomý?  

2. Aký máš v sebe potenciál pre budúcnosť: nestane sa z teba raz chamtivec a lakomec? Ako to zistiť? Skúmaj svoje vnútro. Zárodky budúcich nerestí (i čností) nosíš v sebe už dnes.

3. Ako je to s tvojim pôstom? Postíš sa? A ak, aký máš pri tom motív? Nie si pri tom ako farizej: aby si sa predvádzal? Nie si pri tom sebastredný?

Pripravil: Milan Bubák, SVD

[1] Toto je termín, ktorý som prebral od Patrika Madrida, z jeho kníh Surprised by Truth 1, 2, 3. „Fathers know best!“: Mnohí konvertiti ku katolicizmu boli fascinovaní náukou cirkevných otcov (1.-6. st.), ktorí samozrejme mnohé veci, ktoré učil Kristus, chápali najlepšie, lebo boli jeho dobe najbližšie.

[2] Citáty z cirkevných otcov pochádzajú z knihy The New Dictionary of Catholic Spirituality, ed. Michael Downey, The Liturgical Press, Collegeville, Minnesota, 1993, heslo Fasting, str. 390-392