8. Radosť

sekcia Dary lásky
Pondelok, 27. 11. 2006

„Aby vo vás bola moja radosť.“ (Jn 15,11)

Čím iným začať úvahu o radosti, ako evanjeliom? Evanjelium, základná „kniha“ kresťanov, je plné radosti. Vlastne už jeho názov v sebe nesie slovo radosť. Evanjelium v gréčtine znamená radostná zvesť, radostná správa. Preto tí, ktorí ju prijmú, by mali byť radostní ľudia. A naopak, tí ktorí ju nepočuli, by mali byť stále v smútku. Toto tvrdenie sa nám možno celkom nezdá, pretože poznáme veľa ľudí ktorí uverili evanjeliu a sú smutní a zasa naopak veľa takých, ktorí evanjelium nikdy nepočuli a sú ľuďmi radosti. Ako to teda je?

Tí, ktorí prijali evanjelium a aj napriek tomu sú smutní, ba depresívni, ho v skutočnosti neprijali. Termín „smutný kresťan“ je vnútorným protirečením, ako sa vyjadril W. Barclay. Niečo tam v skutočnosti neprišlo. Možno prijal len nejakú fazónu, nejakú vonkajšiu formu… no neprijal podstatu. Pretože podstatou je radostná zvesť, teda zvesť, ktorá spôsobuje radosť. Inak toto sa môže udiať nielen na úrovni jedinca, ale i na komunitnej úrovni. Tendencia k smútku bola vždy silným pokušením pre kresťanov každej generácie. Novinárka Erma Bambeck spomína na nasledujúcu udalosť: Raz bola v nedeľu v kostole. Bolo tam s matkou jedno malé dieťatko, ktoré sa naširoko usmievalo na všetky strany. Ľudia pociťovali rozpaky, pretože nevedeli, ako sa majú správať. Keď to zazrela jeho matka, rázne ho upozornila: „Prestaň sa vycierať! Si predsa v kostole!“ Tento príbeh ilustruje presvedčenie mnohých kresťanov, že Cirkev a kostol sú vážne veci. A naozaj, koľko je takých, ktorí smiech a radosť v kostole považujú za nepatričné. Dokonca i v našom UPC sa nám stalo zopárkrát, že sme s mojim kolegom dostali e-mail, v ktorom nám ľudia, ktorí tu náhodou zablúdili adresovali svoje vážne napomenutie, že by sme sa tu nemali smiať. Pre mnohých tento postoj vplýva z presvedčenia, že tento svet je slzavým údolím a že ho treba teda prejsť čo najrýchlejšie a čo možno najtrúchlivejšie. Aký to je však omyl! Takéto kresťanstvo je vážnou deformáciou pravého, Ježišovho kresťanstva. O tom však viac neskôr.

Čo však s tými, ktorí neprijali evanjelium a predsa sú radostnými? Samozrejme, dobre že takí sú. Treba sa tešiť z každého, kto sa raduje. Radostní ľudia sú vždy darom. No predsa: túto formu radosti treba v skutočnosti preverovať. Lebo poznáme veľa typov radosti. No tá pravá je len jedna. A tá súvisí z evanjeliom. Arogantné tvrdenie? Možno. No preverme si ho.

Čo je vlastne radosť? Odpoveď nám poskytne malý výlet do evanjelií. Kde všade sa radosť nachádza? Kto všetko sa v evanjeliách raduje? V evanjeliách je veľa takých miest, kde sa radosť nachádza. Celkove je slovo radosť v Novom zákone spomenutá 133 krát. No najvýraznejším miestom, kde sa radosť nachádza je 15. kapitola Lukášovho evanjelia. Sú v nej tri podobenstvá: o stratenej ovci, stratenej drachme a stratenom synovi. Keď sa tieto tri veci stratili, spôsobilo to prirodzene smútok. Aj keď smútok v týchto troch podobenstvách spomenutý nie je, dá sa vydedukovať. Tí, ktorí spomenuté tri veci stratili, ich úzkostlivo hľadali. A ako sa cítite, keď naliehavo hľadáte, čo ste stratili? V depresii, v úzkosti, v zmätku, v beznádeji, v hneve. Toto všetko sú emócie čierňavy, teda smútku.

A keď konečne nájdete, čo ste tak úzkostlivo hľadali, ako sa cítite? Vyskakujete od radosti. Záleží od povahy: jedni vyskakujú po povalu, iní tancujú, ďalší iba pokojne vychutnávajú okamih, ktorý má pre nich cenu zlata. Po nájdení stratenej veci, nastáva radosť.

Pastier, žena a otec v podobenstvách 15. kapitoly Lukášovho evanjelia sa všetci radovali: o pastierovi, ktorý našiel ovcu hovorí Ježiš: „A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: «Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.»“ (Lk 15, 5-6). O žene ktorá našla drachmu: „A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie. «Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.»“ (v.9). A otec, ktorému sa vrátil stratený syn povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme.“ (v. 22-23). A staršiemu synovi, ktorý sa pohoršoval nad tým všetkým povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“(v. 31-32).

Zo všetkých týchto textov teda vidíme, že evanjeliová radosť, je odpoveďou na nájdenie strateného, na znova získanie toho, čo sa stratilo. Alebo nanájdenie niečoho cenného napríklad pokladu na poli alebo vzácnej perly (Mt 13, 44-45). V tomto zmysle chápe radosť aj Starý zákon. Z mnohých textov stojí za to spomenúť napríklad Žalm 126: „Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: «Veľké veci urobil s nimi Pán.» Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.“ (1-3)

Alebo Žalm 122 (v. 1), ktorý popisuje radosť babylonských zajatcov z toho, že na obzore je návrat domov, a teda nádej na znovauvidenie Jeruzalemského chrámu. „Zaradoval som sa, keď mi povedali: «Pôjdeme do domu Pánovho.»“

Iným textom zo Starého zákona, hodným spomenutia – a ten je možno tým najzákladnejším – je text popisujúci radosť Židov vychádzajúcich z Egypta, najviac po prechode Červeným morom, najkrajším spôsobom vyjadrenú v piesni víťazstva: „Spievajme Pánovi, lebo sa preslávil…“ Ex 14,15f.

Keď by sme to mali zosumarizovať, smútok v Písme je napojený na stratu, radosť na nájdenie toho, čo bolo stratené alebo nazískanie toho, čo človek nevlastnil, ale po čom túžil, lebo to pokladal za čosi, čo ho malo skompletizovať.

Smútkom je napríklad vyhnanie z raja. To je tá najpodstatnejšia strata, ktorú človek zažil. Od nej sa potom odvíjajú všetky ostatné straty. Človek neustále túži po raji, z ktorého bol vyhnaný. Ježiš ten raj ale vymohol naspäť. Preto je jeho evanjelium radostnou zvesťou, lebo nám oznamuje, že raj nám je navrátený. U Lukáša Ježiš oznamuje základný program svojej služby takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (4, 17-19). Toto je základ Ježišovej služby a dôvodom na radosť: prepustenie na slobodu, navrátenie strateného, získanie toho, čo nám dáva plnosť.

Prečo máme ale smutných kresťanov, aj napriek tomu, že prijali evanjelium, t.j. radostnú zvesť? Preto, lebo v skutočnosti ho neprijali.Prijali dar, ktorý nikdy nerozbalili. Alebo ho založili do zásuvky bez toho, že by vedeli, čo vlastne dostali. Nepochopili totiž podstatu ani evanjelia, ani svojej biedy.

Svojej biedy? Je veľa ľudí, ktorí sa s týmto termínom nestotožnia. „Aká bieda!? Ja predsa nie som biedny! Som zdravý, dobre zarábam, mám veľa priateľov!“ Dokedy však? A do akej hĺbky? Aj keď zmyslom kresťanského ohlasovania nie je ľudí presviedčať, že biedni a že sú na nič, predsa je namieste ponúkať veci, ktoré by boli trvalé a nie iba prchavé a časné.

Preto sa zhodujú múdri ľudia sveta bez rozdielu na jednom: nejestvuje pravá radosť bez Boha. Bez Boha existujú časné a čiastkové radosti. Človek sa môže tešiť zo svojho zdravia, sily, vzťahov, úspechov, vlastníctva… No všetko jedného dňa skončí. A čo potom?Bez večnosti je všetko nezmyselné. Zmysel má len to, čo je trvalé. A čo nemá zmysel, je zdrojom smútku. Aj keď niekedy podvedomého a latentného. No predsa pretrvávajúceho. Iba to, čo má zmysel trvalý, je zdrojom radosti. Preto teda trvalá radosť musí mať svoje korene v Bohu.

Náš tematický cyklus sa zameriava na dary lásky. Radosť je jedným z nich. Dnes teda máme uvažovať nie o radosti ako takej, ale o tom, ako by človek, ktorý miluje mal rozdávať radosť. To, čo sme si popísali vyššie nie je celkom ešte o tejto téme. Je to skorej o tom, ako človek sám môže mať radosť. Toto je však základ. Nie je možné radosť rozdávať iným, ak ju sám nevlastní. Ak človek nevlastní pravú radosť, bude rozdávateľom nie skutočnej radosti, ale radosti povrchnej, ba i chorej. Poznáme všetci ľudí, ktorí sa utiekajú k bujarým formám radosti a veselosti, ktorá ich vnútro však nenaplní, ale naopak iba ho ešte viacej vyprázdni. A do ich vnútra sa nasťahuje iba ešte väčší smútok. Omnoho väčší, ako bol ten, ktorý sa snažili zábavou zo seba odohnať.

Alebo sa môžu utiekať k veselosti, ktorá je v skutočnosti veľmi otrávená, ako je napríklad sarkazmus a cynické vtipkovanie. Takáto radosť ľudí síce na prvý pohľad možno zabaví, no v skutočnosti do duše prinesie iba väčšiu trpkosť.

Pravej radosti je schopný iba človek, ktorého duša je čistá, a ktorého cesta má jasný cieľ smerujúci poza horizont do večnosti.Emerson vo svojich „Pokusoch“ rozpráva, ako cestoval v preplnenom autobuse rozmrzený a ospanlivý, ako ostatní spolucestujú­ci. Bol júlový deň, ťažký, zaprášený vzduch. Na jednej zastávke nastúpila do voza mladá plavovlasá žena s trojročným zlatovlasým, modrookým dievčatkom žiarivého úsmevu. Sotva si našli v kútiku malé miestečko, nálada v autobuse sa zrazu zmenila. Z dieťaťa, ktoré veselo hľadelo z obloka a nad všetkými možnými objavmi jasalo a z matky, ktorá ho v priateľskej trpezlivosti miernila a poučovala, sálala osviežujúca radosť zo života a veselosť. Všetci sa im prizerali, sedeli už pozorne a vzpriamene a usmievali sa. Keď vystupovali, hovorí Emerson, v tichosti sa im poďakoval za dobro, ktoré mu poskytli svojou prítomnosťou. Čisté dieťa, a každé dieťa je čisté, vždy rozdáva radosť, a to preto, lebo je čisté.

Čo robiť, aby sme boli ľuďmi radosti? Pozvem si na pomoc jezuitu Johna Powella. Ponúka štyri kroky. 1) „Ak si šťastný, dovoľ svojej tvári, aby to ukázala!“ Možno by sme mali svoj deň začať pohľadom do zrkadla a otázkou: vyzerá moja tvár ako tvár človeka, ktorý si vypočul radostnú správu evanjelia? Ukazuje moja tvár skutočnosť, že naozaj verím v Boha, ktorý ma miluje, že Ježiš je môj priateľ, a že po smrti jestvuje život?

2) Druhým krokom by mala byť otázka, ktorú by som si mal klásť často: aký je môj obraz Boha. Je môj Boh prísnym dozorcom, ktorý kdesi z tmavého kúta dozerá na mňa, ako si počínam? Alebo je môj Boh ako otec, ktorý beží bez dychu s otvoreným náručím v ústrety svojmu synovi, ktorý sa vrátil z hriešnej cesty, ako to popisuje podobenstvo a márnotratnom synovi? Neverec Nietzsche sa raz vyslovil: „Uverím iba v Boha, ktorý vie tancovať.“ Vie náš Boh tancovať? Vieme, že dávni cirkevní otcovia (napr. sv. Ján Damascénsky, 675-749) popisujú vnútorný život Boží ako perichoresis (περιχώρησις), čo znamená tanec? Perichoresis, latinsky circumincession, doslova znamená dokola (peri) sa hýbať (choreo, použité tiež vo výraze choreografia), čiže tancovať. Je to výraz na popis vnútorného života Najsvätejšej Trojice.

3) Tretím ktorom je preverovanie svojich osobných dôvodov, ktoré nás vedú k smútku alebo k radosti. Podľa Chestertona pre kresťana je smútok iba „povrchná“ vec, no radosť je vec „hlboká“. Bolesť (smútok) je iba akousi „nevinnou medzihrou“, no radosť „je trvalým tlkotom duše“. Týmto sa nechce podceňovať naša bolesť, ktorú v živote často zažívame. No Boha lásky je možné zažívať i cez slzy bolesti.

4) Štvrtým krokom k radosti by malo byť pozrieť sa na náš zmysel pre humor. Nebudeme si dnes o ňom hovoriť do hĺbky, pretože mu vyhradzujeme špeciálnu tému. Hovorí sa, že diabol nemôže vystáť dušu, ktorá sa smeje. Ako často sa smejeme? Ako často rozosmievame iných? Čítame radi vtipy? Alebo ich považujeme za zabíjanie času? Je mi príjemný smiech a usmievaví ľudia, alebo mi je trápne?

K týmto štyrom bodom by som pridal ešte ďalší: v akom stave je moja duša? Človek je v smútku obyčajne vtedy, keď je v hriechu. Keď sa hriechy množia a kopia jeden na druhý, smútok sa stáva hlboko zakoreneným. Zaiste každý pozná pocit ľahkosti a radosti po skutočnej, úprimnej, opravdivej spovedi. Prečo tento pocit radosti neabsolvovať?

Je radosť alebo smútok vrodený, alebo sa môže k radosti dostať každý, kto sa o ňu snaží? Už spomínaný John Powell uvádza túto udalosť: Istí rodičia mali chlapcov – dvojičky. Jeden bol optimista, druhý pesimista. Nevedeli pochopiť, ako môže byť medzi nimi taký veľký rozdiel, keď sú dvojičky a vychovávali ich rovnako. Raz im na narodeniny dali darčeky, na ktorých ich mali otestovať: či optimistu predsa len neprivedú k pesimizmu a pesimistu naopak k radosti. Keď im darčeky dali, tajne ich pri ich rozbaľovaní pozorovali. Pesimista začal balík rozbaľovať a našiel tam prekrásnu hračku. Najprv sa potešil. No potom začal lamentovať: „Na čo to všetko je? Hračka je síce pekná, ale nič nie je trvalé, všetko sa jedného dňa pokazí a čo ja budem robiť potom, keď si na hračku zvyknem a ona sa mi pokazí!?“ A rozplakal sa. Optimista, keď rozbalil krabicu, našiel v nej hnoj. Nesklamalo ho to však. Začal hnoj vyhadzovať do povetria a pri tom volať: „Vy ma nedostanete! Kde je hnoj, tam musí byť i poník!“

Z tohto príbehu by mohlo vyplynúť, že radosť alebo smútok sú vrodené a my s nimi veľa nenarobíme. No nie je to tak. Máme vrodené nejaké danosti, ale tá pravá radosť je výsledkom Božieho zásahu do nášho života. Človek pravej radosti môže pôsobiť občas zamĺklo, alebo unavene. Nemusí sa vôbec nahlas nikdy smiať. No pri tom bude cítiť, že jeho život je šťastný a dobre zakorenený. Toto je výsledok spolupráce s Božou milosťou.

1. Si človekom radosti, alebo smútku? Si „od prírody“ optimista, alebo pesimista? Čo prinášaš medzi ľudí, medzi ktorých prichádzaš?

2. Je tvoja radosť pravá? Je zakorenená v Bohu? Nie je povrchná?

3. Čo by si mal robiť, aby si bol viac človekom opravdivej radosti? Na čo by si sa mal vo svojom živote pozrieť? Čo by si mal zmeniť? Ako to urobíš?

Pripravil: Milan Bubák, SVD