10. Modlitba I. (Charakteristika)

 sekcia Dary lásky
Pondelok, 18. 12. 2006

„Predovšetkým žiadam, aby sa konali
prosby, modlitby a orodovania
a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí.“ (1 Tim 2,1)

Spisovateľ Eugen Ionesco napísal hru s názvom The Bald Soprano. V jednej scéne hry sedia oproti sebe muž a žena. Chvíľu sedia v tichu. Potom sa začnú na seba nesmelo usmievať. Nato muž začne slušne, no veľmi opatrne rozhovor. V ňom postupne prídu na to, že ich životy obklopuje neskutočné množstvo náhod, ktoré majú spoločné. Obaja pochádzajú z Manchestru. Obaja majú dvojročnú dcérku Alicu. Obaja žijú v Londýne na Bromfield Street. Obaja žijú na 5. poschodí toho istého obytného domu. A čo je už úplne nepochopiteľné: obaja žijú v byte číslo 8. Na svoje veľké prekvapenie zistia, že sú manželia.

Keď humor ustúpi, Ionescovo posolstvo vyletí do priestoru ako balón. Muž a žena, tak ako to je v mnohých iných manželstvách, aj napriek tomu, že sú manželmi sa v skutočnosti navzájom v hĺbke nepoznajú. Ich vzťah sa poväčšine rozvíja na povrchu. Na hlbšej úrovni nie sú vo vzájomnom kontakte.

Toto isté sa nanešťastie môže odohrávať aj medzi Bohom a človekom. Navonok sa môže zdať, že sme mu oddaní. Môžeme chodiť do kostola, zachovávať prikázania, nosiť na krku krížik. Ba dokonca môžeme i čítať duchovnú literatúru, zúčastňovať sa na stretkách, či pristupovať k sviatostiam. No kdesi v hĺbke náš vzťah s Bohom nefunguje: my v skutočnosti nevieme, kto Boh je.

Prečo je tomu tak? Prečo Boha aj napriek tomu, že sme na vzťah s ním hrdí v skutočnosti nepoznáme? Prečo náš vzťah s ním nie je osobnejší? Jedným z dôvodov je, že sme sa v skutočnosti nikdy s Bohom nenaučili komunikovať. Nikdy sme sa nenaučili k Bohu modliť osobne.

Tento stav však väčšinu katolíkov neuspokojuje. Nedávno časopis U. S. Catholic  priniesol výsledky zaujímavej ankety. Pýtal sa svojich čitateľov, o čom by chceli, aby sa v kostole viac kázalo. Najviac ľudí odpovedalo, že o modlitbe. V ľuďoch dneška je hlboká túžba naučiť sa opravdivo modliť.

Prečo táto túžba? Jedným z dôvodov je ten, ktorý uvádza samotné Písmo. Keď sa raz Ježiš vrátil z modlitby bol zrejme takzmenený, že ho apoštoli naliehavo prosili, aby ich naučil modliť sa. Človek dneška cíti to, čo cítili apoštoli a vlastne ľudia každej doby: že totiž existuje súvis medzi modlitbou a vnútorným pokojom. Aj keď vnútorný pokoj sám osebe nemôže byť pre človeka prvým a jediným cieľom modlitby, je cieľom významným, aspoň v začiatkoch. Vnútorný pokoj ako prvý a možno i jediný cieľ modlitby sa nachádza u ľudí tzv. nezjavených náboženstiev alebo hnutí združených pod názvom New Age. Tieto hnutia totiž hľadajú na prvom mieste pohodu človeka. Pre nich je centrom človek. A tak ich boh je len akási energia, ktorá ich napĺňa a mení, upokojuje a zjednocuje s kozmom; aspoň tak si myslia.

Pre nás kresťanov je to ale inak. Nám Ježiš zjavil, že Boh nie je len nejaká neosobná energia, ale naopak osoba. Boh je naším Otcom, Matkou, Bratom, Priateľom. A my ľudia nepotrebujeme energiu ale osobu, s ktorou by sme mohli vytvárať vzťah. My ľudia smevzťahové bytosti. Bez vzťahov je náš život prázdny. S energiou sa vzťah budovať nedá. Vzťah sa dá budovať len s osobou. A vzťah s Bohom je tým najdokonalejším prototypom všetkých ostatných vzťahov, ktoré človek má.

A vzťah predpokladá komunikáciu. A to komunikáciu nielen vertikálnu, s Bohom, ale i horizontálnu, s tými, s ktorými spolu človek tento vzťah s Bohom tvorí, s ostatnými ľuďmi. A táto komunikácia, to je vlastne modlitba. Na úrovni s Bohom ju nazývame výslovne slovom modlitba, aj keď na úrovni s ľuďmi to nazývame jednoducho slovom komunikácia. A je tu tiež i komunikácia na úrovni vzťahu človeka samého so sebou. Výsledkom tejto trojitej komunikácie bude potom vnútorný pokoj. A to preto, lebo človek začne vytvárať jednotu s Bohom, s ľuďmi a sám so sebou. Ľudia správnej modlitby boli vždy pokojnými, radostnými, dobre zakorenenými, múdrymi, slobodnými, láskavými, trpezlivými, pokornými… Povedal som správnej modlitby, lebo modlitba môže byť i nesprávna. V kresťanstve jestvuje veľa ľudí, ktorí sa veľa modlia, no nevidieť to na nich. Ich život je rozhasený. Ich svedectvo dobrého života minimálne alebo žiadne. Kdesi je teda chyba. K tejto téme sa ešte vyjadríme.

Ako sa ale naučiť správne modliť? Myslím, že najlepším spôsobom je vydať sa na cestu do evanjelií a skúmať, ako, kedy a prečo sa modlil samotný Ježiš. To, čo tam nájdeme nás prekvapí. Prvá vec, ktorú tam nájdeme je zistenie, ako často sa Ježiš modlil. Dovoľte mi uviesť iba niekoľko príkladov a to iba z jedného evanjelistu, sv. Lukáša, aby sme si všimli tú častosť Ježišových modlitieb. Po svojomkrste, Lukáš hovorí, Ježiš sa modlil (Lk 3,21). Po kázaní a uzdravovaní ľudí, Lukáš hovorí, Ježiš sa modlil (Lk 5,16). Pred tým, než si vybral svojich 12 apoštolov, Lukáš hovorí, že Ježiš strávil noc „v modlitbe s Bohom“. Pred tým, než rozmnožil chleby a ryby, Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 9,16). Pred svojím premenením na vrchu v prítomnosti Petra, Jakuba a Jána, Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 9,29). Predtým, než ho jeho vlastní učeníci poprosili, aby ich naučil modliť sa, Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 11,1). Týchto pár príkladov o modliacom Ježišovi, nech nám stačí. Vidíme, že sú to príklady len z jedného evanjelia a aj to sme prišli iba do jeho polovice.

Čo sa z týchto príkladov o Ježišovi dozvedáme? V prvom rade to, že Ježiš pokladal modlitbu za dôležitú. Bol na zemi na misii a preto potreboval komunikovať s Tým, ktorý ho na túto misiu vyslal. Ďalej na modlitbu si vyhradil výlučný čas. Nemodlil sa popri čomsi inom. Aj keď možno i to. No popri modlitbe nepretržitej, sa modlil i výlučne. Ďalej modlitba ho menila. Vždy, keď prichádzal z nej, bol občerstvený, naplnený, pokojnejší, vyrovnanejší. Modlitba bola pre neho miestom, kde dostával svetlo vo svojich ťažkých rozhodovaniach. Bez modlitby neurobil žiadne významnejšie rozhodnutie. A v modlitbe zaiste preberal i zodpovednosť za všetky možné dôsledky svojich rozhodovaní.

Druhá vec, ktorej sa z evanjelií o Ježišovi dozvedáme v súvislosti s jeho modlitbou je tá, že Ježiš sa modlil nielen často, ale že sa modlil i sám, v samote. Ježiš napriek svojej zamestnanosti ľuďmi i úzkou skupinou svojich učeníkov si nachádzal čas na samotu. Marek napríklad hovorí, že Ježiš vyšiel z Kafarnauma a „utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35). Lukáš zasa hovorí, že Ježiš „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Z toho vidíme, že Ježiš, ktorý bol bezpochyby veľmi zamestnaným človekom, pokladal za dôležité oddeliť sa od tejto svojej zamestnanosti, stratiť sa, a tam, mimo všetkého a všetkých sa modliť. Modlitba nebola pre neho strateným časom a tiež žiadne miesto, ktoré mu poskytovalo dobré podmienky na modlitbu nebolo pre neho nikdy príliš ďalekým.

Aké typy modlitby poznáme? V prvom rade treba povedať, že správna modlitba kresťana musí obsahovať štyri komponenty:chválu, vďaku, prosu, odprosenie. Nemusia byť samozrejme všetky štyri prítomné v každej modlitbe, no všetky štyri musia byť prítomné v modlitebnom živote každého kresťana. Pozrime sa na každý jeden z týchto komponentov zvlášť.

Chvála. Hovorili sme si, že niektorí ľudia sa modlia, aby obsiahli vnútorný pokoj. Platí to hlavne o tých, ktorí sú stúpencami nezjavených náboženstiev. No pre nás kresťanov by toto bolo príliš sebecké, do seba zahľadené, ba až narcistické. Duchovný autor Michael Downey hovorí, že dôvod, prečo sa kresťan má modliť k Bohu je, že Boh je Boh a hotovo[1]. Boh je veľký, všemohúci, mocný. Patrí mu teda chvála za to, že je, a že sa o nás stará. Celé stvorenie chváli Boha automaticky. Iba človek to nemusí robiť automaticky: môže alebo nemusí si to vybrať. No múdry človek, ktorý uzná veľkosť Boha a svoju malosť a pritom Božiu lásku voči sebe, nebude robiť nič iné, iba Boha chváliť. Bez nároku na to, aby čosi za to dostal späť, napríklad vnútorný pokoj. Toto je iste myšlienka veľmi náročná, no mnohí k jej logike postupne dozrejú. Treba k nej hlavne pokoru. Človek chvály bude teda do svojej modlitby prinášať oslavu Boha, chváliť ho za jeho veľkosť i lásku a všetko ostatné, čo mu príde na um.

Vďaka. Vďaku produkujú ľudia, ktorí majú otvorené oči a srdcia. Nič nie je samozrejmé. Všetko je dar. A je toľko vecí, ktoré nám Boh, ľudia i život samotný ponúkajú. Nedostatok vďačnosti človeka ochudobňuje a naopak vďačnosť ho obohacuje. Ktosi sa raz vyjadril, že na to, aby človek mohol byť vďačný si potrebuje vybudovať čnosť úžasu. Človek úžasu žasne každé ráno, že je tu nový deň, že svieti slnko, že spievajú vtáci, že prší, alebo padá sneh, že je tu každý deň nová príležitosť začať nanovo… A po úžase musí nasledovať len vďačnosť. Človek vďačnosti bude teda do svojej modlitby prinášať dary, za ktoré bude Bohu ďakovať. Ich zoznam bude nekonečný a nikdy nebude ošúchaný alebo nudný.

Prosba. Pravdu povediac, to je jediný typ modlitby, ktorý väčšina z nás pozná. A práve s týmto typom modlitby máme i najviac problémov, teologických i praktických. Medzi tie teologické bude patriť otázka, ako môže človek meniť Boha? Nie je to absurdum myslieť si, že Boha presvedčíme, aby zmenil svoje rozhodnutie? Medzi tie praktické zasa budú patriť námietky voči istote vypočutia modlitby. Máme predsa toľko príkladov, kedy sme sa modlili a Boh nás nevypočul. K tej prvej námietke iba toľko, že v Starom zákone máme najmenej dva príklady, kedy Boh na základe modlitby zmenil svoje rozhodnutia alebo sa aspoň chystal zmeniť ho, no nebolo to možné: Modlitba Abraháma nad Sodomou (Gen 18; Boh chcel zmeniť svoje rozhodnutie, no nedalo sa kvôli ľuďom) a Mojžišova prosba za ľud, ktorý sa spreneveril (Ex 32, 7-14; Boh svoje rozhodnutie zmenil). Nad tým, ako to je teologicky možné, že nemenný Boh mení svoje rozhodnutia, príliš nešpekulujme. Jednoducho zjavenie Písma nám hovorí, že tak to je.

Čo sa týka istoty vypočutia, k tomu len toľko (a možno toto, čo si povieme, je tak trocha odpoveď aj na predchádzajúcu námietku): Čo je vlastne zmyslom prosebnej modlitby? Zmeniť Boha? Osobne si myslím, že zmyslom každej modlitby je zmeniť seba: to znamená, aby som bol schopný prinášať ovocie svojej viery, aby som bol viac božím. Hovorí o tom Ježiš najmenej na dvoch miestach v evanjeliách. Prvé sa nachádza u Lukáša: „Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11,9-13). Toto miesto je veľmi pekné. Hovorí o tom, ako my máme rôzne veci, za ktoré prosíme Boha. Boh nám horšie veci, než sú tie, o ktoré ho prosíme nedá. Napríklad nedá nám hada, keď ho prosíme o rybu, ani škorpióna, keď ho prosíme o vajce. No nemusí nám dať ani tie, o ktoré prosíme. Buď nám dá tie, alebo – čo je podľa môjho úsudku ešte častejšie – nám dá čosi ešte lepšie. A čo je lepšie než ryba a než vajce? Ježiš hovorí, že Duch Svätý. Áno, Duch Svätý je ten najlepší dar, ktorý môžeme ako výsledok našej modlitby dostať. A Duch Svätý robí v človeku vetry, nové Turíce, zmenu.

Druhé miesto sa nachádza u Jána. Ježiš hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene“ (Jn 15,16). Ježiš tu teda pripomína, že nám jeho Otec dá všetko o čo ho budeme prosiť v jeho mene, aby sme prinášali ovocie. Modlitba za prinášanie ovocia bude teda vždy vypočutá, je to vlastne modlitba za vlastné obrátenie.

Nechcem tým tvrdiť samozrejme, že Boha nemáme prosiť i za iné veci, za konkrétne úmysly či konkrétnych ľudí. No vždy treba pamätať, že vypočuteľnosť modlitby je vždy viazaná na ovocie dobrých skutkov a postojov nášho života. Ak by sa niekomu zdalo, že si tu protirečíme s tým, čo sme si povedali v sekcii o chvále, že totiž modliť sa máme k Bohu nie preto, že čosi od modlitby čakáme, ale že Boh je Boh, a hotovo chcel by som dodať, že v skutočnosti slovo obrátenie znamená dať sa Bohu k dispozícii, byť Božím. A dobré skutky, ktoré budeme automaticky konať budú len logickým dôsledkom tejto naše prináležitosti k Bohu, tohto nášho obrátenia.

Odprosenie. Človek, ktorý ma vzťahy sa občas proti týmto vzťahom i previňuje. Preto treba odpustenie, očistu, priznanie viny, nový začiatok. Bez tohto žiaden vzťah nefunguje. To, že sa previníme, by nás nemalo prekvapovať. Nikto z nás nie je dokonalým. No k dokonalosti sme povolaní. A dokonalosti sa naučíme iba vo vzťahoch: lebo vzťahy sú pre nás zrkadlom nášho správania a zmýšľania. Niekedy sa previníme my, niekedy iní. Nech je to akokoľvek, treba to otvárať, konfrontovať a potom keď to je vyriešené uzatvoriť. Čo sa týka Boha, z jeho strany urážka neprichádza do úvahy. No my Boha urážame často. Preto priznávanie si svojich pádov bude významnou súčasťou našej každodennej modlitby.

Je veľa vecí, o ktorých by sa dalo v súvislosti s modlitbou hovoriť. Pre obmedzenosť času i priestoru sa však všetko povedať nedá. Chcel by som zakončiť ešte jednou myšlienkou, ktorá môže byť v súvislosti s modlitbou dôležitá. Uvediem ju príkladom, ktorý uvádza filozof a spisovateľ David Thoreau. To, čo Thoreau tvrdí sa síce týka rôznych dimenzií vzťahov človeka vzťahov vo všeobecnosti, no my to môžeme uplatniť i na vzťahy v modlitbe. Thoreau sa kedysi dávno rozhodol pre jeden experiment. Vybudoval si vo Walden Pond, v štáte Massachusetts, na osamelom mieste, ďaleko od ľudí akúsi pustovňu. Žil v nej dva roky. O svojom experimente, ktorý nazval Walden, neskôr napísal knihu. Jej šesť kapitol obsahuje zaujímavé závery z jeho osobných pozorovaní. Ten najzaujímavejší zhrnul do vety: „V svojom domčeku som mal tri stoličky. Jednu na samotu. Druhú pre priateľstvo. A tretiu pre spoločenstvo.“Thoreau chce týmto záverom povedať, že každý človek potrebuje k sebarozvoju tri dimenzie: on sám so sebou, on a niekto iný, a on a iní.

V modlitebnom živote to platí podobne. V modlitbe sa pozerám sám do seba. Budujem si teda vzťah k sebe. Aj keď to môže znieť čudne: nazvať modlitbou v podstate zahľadenosť do seba samého, v skutočnosti to čudné nie je. Ja predsa potrebujem hľadieť i do seba, poznávať sa, vedieť čo sa vo mne odohráva, aké sily sú vo mne v činnosti. Čudné by to bolo, keby to ostalo len na úrovni nejakej psychologickej roviny. No ak to robím pred tvárou Boha a v modlitebnom duchu, potom je to nielen dobré, ale i nutné. Druhá rovina podľa Thoreaua by sa mala odohrávať na úrovni ja a Boh: Boh môj Priateľ, Otec, Matka, Spoločník… Boh, s ktorým neustále komunikujem v samote. Komunikujem s ním či už spontánnym spôsobom, tichom, za pomoci jeho Slova, alebo i cez formálne modlitby: ako je Otčenáš, ruženec, a iné formulované modlitby Cirkvi. A tretia úroveň ja-Boh-iní, je obraz modlitby spoločnej s inými: s rodinou, stretkom a komunitou Cirkvi. Môže to byť tiež modlitba spontánna, ale i liturgická. A práve táto posledná má nezastupiteľné miesto v živote kresťanskej komunity.

Ako pri každej téme, i pri téme modlitby si pripomíname, že o nej uvažujeme, ako jednom z darov lásky, to znamená: lásku k iným prejavujeme tým, že sa za nich modlíme. A naozaj, modlitba je jedným z najkrajších prejavov lásky k blížnym. Pri modlitbe nielen, že predkladáme Bohu iných ľudí – a to nielen tých, ktorých milujeme, ale často i tých, s ktorými nie sme práve v najlepšom vzťahu -, ale týchto ľudí nosíme i v svojej mysli. Veď ako by bolo možné sa za iných modliť a pritom na nich konkrétne nemyslieť? A oboje je akt lásky.

No, predsa, najväčším aktom lásky je, keď sa my za pomoci modlitby meníme natoľko, že sa voči ľuďom okolo seba stávame láskavejšími. A to je poukaz na myšlienku, ktorú som už naznačil: ak sa človek správne modlí, potom to vidieť na jeho živote. Ak to nevidieť na jeho živote, potom sa buď nemodlí, alebo sa modlí nesprávne. Teda záver je úplne jednoznačný: človek modlitby rovná sa človek svätý. Človek „nesvätý“, zlý, prázdny, netrpezlivý, pyšný, povýšenecký, nesebakritický, urážlivý, depresívny, … toto všetko je znakom toho, že sa buď nemodlí alebo modlí zle.

1. Aký je tvoj modlitebný život? Modlíš sa vôbec? Prikladáš modlitbe dôležitosť?

2. Znie ti logicky myšlienka, že žiaden vzťah nie je možné rozvíjať bez komunikácie? A že to isté bude, prirodzene, platiť i o tvojom vzťahu s Bohom?

3. Čo urobíš, aby si svoj modlitebný život vylepšil?

4. Čo ťa na dnešnej téme najviac oslovilo?

Milan Bubák, SVD

[1] Michael Downey, Understanding Christian Spirituality, Paulist Press, New York, 1997, str. 104-108.