11. Modlitba II (Formy modlitby)

sekcia Dary lásky
Pondelok, 15. 1. 2007

„V modlitbe buďte vytrvalí!“ (Kol 4,2)

Hoci sme sa modlitbe venovali minule, poďme v tejto téme pokračovať. Mám pocit, že to treba. Hoci o modlitbe by sa dalo rozprávať do nekonečna a dokonca i nej by sa dal vytvoriť samostatný cyklus úvah, predsa by som sa uspokojil aspoň ešte s touto jednou úvahou. Aj keď nám to nebude celkom zapadať do nášho cyklu – totiž uvažujeme o daroch lásky a modlitba je jedným z nich, teda modlitba za iných ako akt lásky -, predsa som sa už toľkokrát z pochopiteľných dôvodov odchýlil a urobím to aj teraz. Totiž aj minule sme sa modlitbe venovali ako takej a modlitbe za iných konkrétne sme sa venovali len na okraj. No zdá sa mi, že bolo nutné to takto urobiť. O modlitbe potrebujeme hovoriť v komplexnosti.

Na minulej úvahe sme sa venovali zmyslu modlitby ako takej. Dnes sa budeme venovať modlitbe inak: budeme hovoriť o jejformách, o čase na modlitbu, o postojoch pri modlitbe, o formách modlitby z kresťanskej tradície a pod. Poďme teda na to.

Začneme formami modlitby. Tak tie hlavné sú: modlitba individuálna alebo osobná a modlitba spoločná. Nestačí modliť sa len spoločne s ostatnými, je nutné modliť sa i sám a naopak, nestačí modliť sa iba sám, ale je nutné modliť sa i spoločne s ostatnými. Prečo? Preto, lebo osobná modlitba je testom môjho osobného vzťahu k Bohu a toho, že k sebe patríme, že komunikujeme, že sme neustále v osobnom kontakte. Človek, ktorý si nenachádza čas a priestor na osobnú modlitbu nikdy nepočuje osobne, čo Boh hovorí len jemu, ako ho Boh osobne usmerňuje a vedie. Nikdy si pred Bohom nehodnotí svoj osobný život, pred jeho tvárou. Nikdy osobne neďakuje, nechváli, neprosí (to ešte možno áno, to je často jediná osobná modlitba i u tých, ktorí sa bežne osobnej modlitbe vyhýbajú), nikdy neodprosuje. Bez osobnej modlitby človek-jedinec a Boh sú si v podstate cudzincami.

Osobná modlitba je nevyhnutná, ak sa človek chce vydať seriózne na duchovnú púť. Totiž podstatou duchovnej púte je skúmať Božiu vôľu so mnou osobne a podľa tejto Božej vôle sa potom aj nasmerovať. Ktosi sa však kedysi vyjadril, že je ďaleko jednoduchšie Božiu vôľu plniť, než ju spoznať. A každý z nás vieme, že je to pravda. Poznanie Božej vôle je niekedy veľmi ťažká vec. Nie vždy totiž vieme odlíšiť, ktorý hlas v nás je hlas Boží a ktorý je náš, často hlas vášne alebo mylného presvedčenia. Všeličo sa deje v nás v našom vnútri a každý z nás máme silnú tendenciu k sebaklamu. No aj napriek tomu umeniu rozpoznávať Božiu vôľu sa každý duchovne žijúci človek musí učiť. Veľkou pomôckou k rozpoznávaniu Božej vôle nám je duchovný vodca. Je to človek, ktorý má odstup od toho, od čoho často my sami odstup nemáme. Preto on nám môže pomôcť rozsortovať isté pocity a presvedčenia a ich pôvod. No duchovné vedenie sa dá praktizovať iba s človekom, ktorý sa modlí. S nemodliacich sa človekom je možné duchovné poradenstvo, ale nie duchovné vedenie. Lebo ako sme si už povedali: človek, ktorý sa nemodlí nemá osobný kontakt s Bohom a potom poznávanie Božej vôle pre neho samého bude automaticky nezmyslom.

Osobná modlitba sa dá praktizovať buď ako spontánny rozhovor s Bohom ráno, či večer. Ďalej za pomoci Svätého Písma vo forme meditácie. Môžeme vyjsť i z iných, hlavne kresťanskou tradíciou overených textov, no Písmo je najlepšie. Ďalej to môže byťspytovanie svedomia, či už všeobecné alebo partikulárne. Všeobecné sa robí obyčajne na záver dňa a uvažujem v ňom nad celým svojim dňom ako takým: no nie len nad nezvládnutými vecami, ale i nad tými, ktoré sme zvládli. Za jedny odporujeme Boha, za iné mu ďakujeme. V skutočnosti čo robíme v spytovaní svedomia je to, že svoj život porovnávame so životom Ježišovým. Pýtame sa: Ako som sa správal? Ako by to, čo som urobil, urobil Ježiš? Ako sa k tomu, čo som vykonal postavím, čo s tým urobím?

Pri partikulárnom spytovaní svedomia, ktoré sa koná spravidla uprostred dňa sa modlitbovým spôsobom sústreďujem iba na jednu, problémovú oblasť svojho života a pre tú žiadam pomoc od Boha, aby ma v nej obrátil.

Dnes sa hovorí dosť ani nie tak o spytovaní svedomia, ako skorej o spytovaní vedomia, čo je trocha komplexnejší prístup k hodnoteniu mojej osobnosti a môjho správania. No všetko toto sa má diať v kontexte modlitby: pred Bohom a pred jeho tvárou. Takto sa modlitba stáva prostriedkom môjho sebaobrátenia.

Toľko o modlitbe osobnej. Ako je to s modlitbou spoločnou? Povedali sme si, že osobná modlitba nie je možná bez modlitby spoločnej. Aspoň nie v kresťanstve. Prečo? Preto, lebo kresťanstvo je vo svojom jadre náboženstvom komunitným. Ježiš prišiel kázať hlavne o Božom kráľovstve a do tohto kráľovstva nás prišiel pozvať. Už Boh ako taký je komunita – Trojica. Naším cieľom je komunita: s Bohom a s ostatnými ľuďmi. Pre tento dôvod Ježiš založil Cirkev: aby sme boli komunita, rodina, spoločenstvo. To je dôvod, prečo pri svojom kontakte s Bohom nie je možné iných prehliadať. Preto aj najkrajšia modlitba, ktorú nám Ježiš zanechal – Otče náš -, je formulovaná v množnom čísle. Komunitnou modlitbou je modlitba rodín, malých spoločenstiev (stretiek) alebo celej Cirkvi pri rozličných pobožnostiach, no hlavne pri omši. Niekedy komunita má spoločné zámery alebo projekty. Dosť často o spoločné hriechy. Preto je dobré, keď to všetko toto predkladá ako komunita v modlitbe Bohu. Niekedy sa členovia komunity potrebujúzbližovať. Aj na toto je najlepšia modlitba, lebo v nej otváram pred Bohom i pred druhými svoje vnútro a tak sa medzi nami potom budujú priateľstvá. Samozrejme, takýto typ modlitby je veľmi delikátny a tam treba vždy presne vedieť čo povedať, pred kým a nakoľko. Treba tu brať ohľad na okolnosti, dopad a dôsledky a preto je dôležité nechať sa viesť múdrosťou. Modliaca sa komunita je tiež veľkou pomocou pre ľudí, ktorí potrebujú práve v tej chvíli špeciálnu oporu: napríklad v chorobe, osamelosti alebo nejakom inom veľkom kríži či probléme.

Čo sa týka modlitby v rodine, tam má modlitba nezastupiteľné miesto. Modliaca sa rodina je rodina, ktorá žije vo vzájomne blízkych vzťahoch. Rodina, ktorá sa nemodlí, je odcudzená. Je preto úlohou rodičov od samého začiatku do rodiny v rámci možností priviesť modlitbu: hlavne večernú pred spaním, pri stolovaní, občas modlitbu formálnu, ako je napríklad ruženec či čítanie Písma. Dnes máme sviatok zakladateľa verbistov sv. Arnolda Janssena a je známe, že tento muž vybudoval svoju rehoľu na texte Písma, ktorý sa jeho otec z rodinou modlieval denne: na Prológu evanjelia sv. Jána. Svoju rehoľu sv. Arnold založil hlavne na slovách: „A slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami!“ Vidíme, aký dopad má modlitba v rodine často na dejiny Cirkvi i sveta.

Modlitba komunity Cirkvi má tiež svoje nezastupiteľné miesto. Niektorí sa často pýtajú, načo potrebujem chodiť do kostola či sláviť sviatky? Na to, aby sme rástli spolu ako veľké spoločenstvo a budovali už tam, kde sme Božie kráľovstvo. Aby sme sa stávalisvedkami svetu, v ktorom žijeme o Božej láske, jeho princípom i o jeho prítomnosti medzi nami. Samozrejme, mnohé komunity trpia nastrnulosť: ich komunitná modlitba je príliš strnulá, neživá, bez šťavy, nezáživná, stereotypná. Všetko to záleží od tých, ktorí majú komunitu na starosti a od ich horlivosti. Tam, kde sú horliví pastieri je i živá a modliaca sa komunita.

Ďalšou oblasťou zapadajúcou do foriem modlitby sú spôsoby modlitieb. Modliť sa môžeme spontánne, formálne, liturgicky. Povedzme si čosi ku každému jednému z týchto spôsobov. Spontánna modlitba je modlitba najprirodzenejšia, aj keď pre niektorých ľudí je to modlitba úplne cudzia. Vidíme to na bežných praktikách v niektorých kostoloch, kde sa ľudia modlia napríklad takto: „Pomodlime sa za chorého Jána: Otče náš… Zdravas Mária… Sláva!“ Nič viac! U tu by sa pritom žiadalo, aby niekto za tohto chorelého Jána predniesol Bohu skutočne spontánnu prosbu, týkajúcu sa Jánovho života, jeho i našich nádejí, jeho blízkych, našej viery… a pod. Ak to tak nie je, potom modlitba za Jána vyznie veľmi chladno a neosobne. Pri osobnej modlitbe sa s Bohom rozprávame tak, ako sa rozprávam s človekom, ktorý stojí alebo sedí pri mne: osobne, spontánne, dialogicky alebo monologicky. Som pri nej kreatívny, citovo zainteresovaný, sústredený. Pri spontánnej modlitbe sa nedá hovoriť jedno a myslieť na druhé. Spontánna modlitba nie je možná tam, kde nie je vzťah. Pri spontánnej modlitbe sa človek a Boh berú vážne.

Svoje miesto v modlitebnom živote človeka by však mala mať i formálna modlitba. Myslím tu hlavne na modlitby vo forme ustálených formúl, napríklad tých, ktoré nám zanechal sám Pán Ježiš, alebo ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach sv. Písma. Tiež sem patria modlitby veľkých ľudí z kresťanskej tradície, či už cirkevných otcov, svätcov, alebo iných veľkých postáv duchovného života. Dôvodov na formálnu modlitbu je niekoľko. So spontánnosťou si nie vždy vystačíme. Nie vždy máme na ňu náladu. Niekedy prežívame suchotiny, tmu, nechuť. A práve vtedy nám príde vhod formálna modlitba. Niektoré formálne modlitby prežívame, iné nie. Niekedy sa s nimi dokážeme stotožniť a v nás silné rezonujú, inokedy ani neviem, čo svojím jazykom či mysľou hovoríme. No to nie je chyba. Aj keď sme roztržití, alebo vnútorne rozhádzaní, či neschopní modliť sa, dôležité je, že sa o to aspoň snažíme. Svoj život, ak to nerobíme úmyselne nedbalo, takto aspoň ako tak napájame na Boha a s Bohom ho prežívame. V tomto zmysle treba chápať napríklad i breviár, ktorý my kňazi odriekame už desaťročia a ktorého celé pasáže už vieme dokonca naspamäť. Myseľ nám pritom lieta dosť často kade tade. Ale táto modlitba má tak či tak svoj zmysel: spájame sa ňou s modliacou sa cirkvou, posväcujeme ňou deň, nalaďujeme sa ňou na duchovnú strunu. To isté platí i o ruženci. Ruženec je prie niektorých možno jediná modlitba, ktorej sú v danej chvíli schopní, aj keď svojou mysľou lietajú tiež kdekade. No je to i napriek tomu mocná zbraň, ktorá ma na svedomí veľa obrátení a ktorá vytvorila mnoho svätcov.

Ďalšou modlitbou tohto typu je tzv. modlitba Ježišova. Meno dostala od užívania mena Ježiš (vychádzajúceho z presvedčenia, že v žiadnom inom mene nemôžeme byť spasení – Sk 4,12) a pochádza hlavne z kresťanského Východu. Je to opakované odriekanie viet inšpirovaných Svätým Písmom ako napríklad: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nadomnou!“ alebo „Ježišu, zmiluj sa!“, „Ježišu Syn Boží, daj aby som videl!“ Táto modlitba je veľmi jednoduchá, môže sa ju modliť ktokoľvek a kdekoľvek. Texty, ktoré odriekame môžu byť výsledkom našej kreativity, cítenia, momentálnej potreby.

Liturgická modlitba je modlitbou Cirkvi. Má rôzne formy, v prvom rade sv. omša, potom liturgia hodín (breviár), vysluhovaniesviatostí, svätenín, bohoslužba slova, a pod. Je to modlitba, ktorá sa praktizuje z cirkvou schválených kníh a textov, a ktorej silou je to, že má presne stanovené úkony, prejavy a formy. Tým sa Cirkev na celom svete zjednocuje v jedno. Niektorí túto formu modlitby podceňujú, lebo tvrdia, že môže viesť k formalizmu a chladnému liturgizmu, ktorý Ježiš kritizoval už u farizejov, t.j. k litere bez ducha. To je naozaj vážne nebezpečenstvo, no keď si dá vysluhovateľ i komunita pozor, keď sa na liturgiu sústredí a snaží sa urobiť ju živou, keď sa symboly vysvetľujú prípadne sa nad nimi uvažuje, keď používajú komentáre, prípadne sa na dovolených miestach liturgia oživuje spontánnosťou, toto sa nestane. No toto nebezpečenstvo je stále reálne. Mnohí, aby sa vyhli tomuto nebezpečenstvu volia improvizáciu. Je tomu tak na Západe, hoci tieto trendy našťastie už utíchajú. Raz som čítal istý výrok, ktorý toto kritizoval: jeho autor poukazoval hlavne na opakovanie sa a nedostatok kreativity v týchto spontánnych textoch po čase. Otázka po tomto výroku znela: kto to napísal? Odpoveď na veľké prekvapenie bola: sv. Augustín. Už v jeho dobe tieto tendencie boli a neukázali sa ako plodné. Je dobré, keď všetko má svoj priestor: spontánne i formálne a tiež to, čo je schválené pre celú Cirkev, aby sa zaistila jednota a teda katolicita (všeobecnosť) Cirkvi.

Čo sa týka adresátov modlitieb, je ním vždy samozrejme Boh. No v katolíckej tradícii sa modlíme i k svätým a to za príhovor alebo orodovanie. Vychádzame z faktu každodennej skúsenosti: tí, čo sú blízko človeka, od ktorého sa snažíme čosi dostať, majú slovo. A kto je Bohu bližšie, ako svätci? Aj keď je jasné, že Boh je blízko každému jednému z nás viac, než sme si my sami a že Bohu na každom z nás záleží, prosba o príhovor má aj tak zmysel, lebo je súčasťou mohutnej náboženskej a biblickej tradície. A tiež vychádza z faktu komunikácie medzi jednotlivými skupinami Cirkvi: cirkev oslávená, trpiaca a putujúca. Prominentné miesto medzi tými, ktorých prosíme o príhovor má samozrejme Matka Božia. O sile jej príhovoru nepochybujeme, nielen preto, že sa nachádza v Písme (napríklad na svadbe v Káne Galilejskej), ale aj z jej úlohy v dejinách spásy. Neviem či vieme, ktorá mariánska modlitba je najstaršia? Je to Pod tvoju ochranu a jej pôvod siaha do 3. storočia.

Miesto, čas a postoj pri modlitbe. Modliť sa je možné všade, no je dobré, keď si človek nájde na modlitbu svoju „komôrku“. Môže to byť kostol, kaplnka, vlastná izba, príroda alebo ktorékoľvek iné miesto, kde človek chodí pravidelne.

Pravidelný čas je tiež dôležitý. Aj keď mnohí ľudia si plánujú svoju modlitbu spontánne, neskôr – ak chcú v modlitbe vydržať – musia prejsť aspoň na akú takú rutinu. Svoju modlitbu si musia začať plánovať, inak vždy z denného poriadku vykĺzne. V tomto je potrebná veľká disciplína. Práve na nedostatku plánovania a disciplíny pri zachovávaní naplánovaného času zlyháva modlitebný život mnohých. Hlavne v období sucha majú mnohí tendenciu sa modlitbe vyhýbať alebo ju skracovať. No to môže byť dokonca i pokušenie zo strany Zlého. Radšej o sekundu viac, než som si naplánoval, ako o sekundu menej. Modlitbu nemožno hodnotiť ako ostatné veci v našom živote: podľa toho, či produkuje alebo neprodukuje čosi. Modlitba (dlhodobo) vždy produkuje. No to by nemala byť naša starosť. Pre nás by malo byť dôležité, aby sme sa modlili.

A čo sa týka postoja, modliť sa dá akokoľvek. No sú aj špeciálne postoje pri modlitbe: sediačky, kľačiačky, dokonca dolu tvárou (prostrácia), s rukami zloženými alebo vystretými. Každý by sa mal riadiť tým, čo mu je prirodzené a tiež – ak je pred inými – aby nevyzeral ako čudák. Aj keď čudáci sa asi tým, ako vyzerajú nezaoberajú.

Toľko o niektorých aspektoch modlitby. Na budúce sa zameriame na modlitbu a temperament. Budeme si hovoriť o tom, aby je dôležité nájsť si z kresťanskej tradície takú formu modlitby, ktorá zodpovedá našej povahe.

1. Máš vybudovaný osobný modlitebný život? Snažíš sa o spoznávanie Božej vôle pre seba osobne?

2. Si členom nejakého modlitebného stretka? Čo tam robíte, ako sa modlíte, ako vyzerá váš spoločný modlitebný život?

3. Ako to bolo s modlitbou vo vašej rodine. Ako by si chcel, aby to bolo v rodine, ktorú si ty plánuješ založiť? Čo pre to urobíš?

Milan Bubák, SVD