13. Úcta
sekcia Dary lásky
Pondelok, 5. 2. 2007
„Prečo teda súdiš svojho brata?
A ty prečo svojím bratom pohŕdaš?
Veď všetci budeme stáť
pred Božou súdnou stolicou.“ (Rim 14,10)
Každý máme asi v živote ľudí, ktorí u nás skončili. Nevážime si ich, nepriznávame sa k nim, sú nám ľahostajní. Dôvodov na to mohlo byť niekoľko. Buď sa ťažko previnili (alebo opakovane previňovali) voči nám, alebo ťažko zlyhali ako ľudia, ako členovia nejakej profesie, záväzku, poslania, prípadne ťažko mravne padli. Týmito ľuďmi sme začali hlboko pohŕdať, prestali mať pre nás cenu.
No človek nikdy nestráca svoju hodnotu, bez ohľadu na to, čo vykonal alebo ako sa správa. Každý jeden človek je v očiach Božích jeho dieťaťom a to natrvalo bez ohľadu na to, ako sa správa a preto by sme mu mali – ak chcem byť ľuďmi lásky – až do konca života preukazovať úctu.
Počul som kedysi príhodu o istom vysokopostavenom človekovi, ktorý raz prechádzal v sprievode svojich kolegov a známych po meste. Zrazu šli okolo opilca, ktorý sa potácal. Ľudia, včetne tých našich, si z neho robili posmech. V tom tento vysokopostavený a vysokovážený človek pristúpil k opilcovi, vzal ho za ruku, milo sa mu prihovoril, objednal mu taxík a nechal ho doviesť domov. Keď sa ho pýtali, kto to bol, odpovedal: „Môj otec!“ Aj keď samozrejme jeho alkoholizmus naschvaľoval a jeho maniere mu neboli ľahostajné, ako osoba mal pre neho vysokú hodnotu. A to nielen ako jeho otec, ale vôbec ako človek. Človek má vždy – nech by robil čokoľvek – hodnotu. A bude ju mať do konca života. A preto si zaslúži úctu. Stretol som sa raz v indiánskej rezervácii v Južnej Dakote medzi tamojšími indiánmi-katolíkmi s jedným zaujímavým pozdravom. Jeden človek pristúpil k druhému, poklonil sa mu a povedal: „Boh vo mne zdraví Boha v tebe!“
Dalo by sa diskutovať o tom, či úcta je darom lásky alebo spravodlivosti. Spravodlivosť je dávať iným to, čo im patrí. Láska, dávať im i to, čo im nepatrí. No nech je to akokoľvek, je isté, že každé pohŕdanie iným človekom je niečím neláskavým, je hriechom proti láske a že sa v svojom úsudku nikdy nezachováme voči svojmu blížnemu spravodlivo, keď ho aspoň trocha nemilujeme.
Čo je to neúcta a ako sa prejavuje? Neúcta nie je ľahostajnosť voči druhým. Neúcta je niečo omnoho aktívnejšie. Je to výslovné pohŕdanie druhým človekom, ktoré sa prejavuje hnevom, pozeraním sa zhora na neho, aktívnou (hranou) ľahostajnosťou,surovosťou a prianím zla, ba dokonca túžbou, aby toho človeka nebolo.
Pohŕdať človekom – to je ako keď sudca predvolá niekoho pred svoju súdnu stolicu a potom zlomí nad ním palicu. Smieme pohŕdať človekom? Smieme zlomiť nad človekom palicu úcty? Predovšetkým si musíme uvedomiť jedno: ani Boh nepohŕda nikým, pokiaľ žije na zemi. Nie že by Boh nemal oko pre to, čo je v ľuďoch zlého a hodného opovrhnutia. On, ktorý skúma srdce i ľadviny, všíma si všetko lepšie, než ktorékoľvek iné oko, vidí aj pod rúchom zdanlivej spravodlivosti, ktorá je v jeho očiach iba ako „skrvavená šata“ (Iz 64,5). A Boh nie je taký naivný, aby nemohol a nechcel pohŕdať tým, čo je hodné opovrhnutia. Boh bezcharakternosť a zlo človeka neospravedlňuje, akoby to bola len choroba, omyl, bláznovstvo alebo slabosť. Odvrhuje od seba s nesmiernou prísnosťou zlých a vypľúva ich z úst – ale až hore vo večnosti, a nie počas života na zemi. Kým človek žije, zdá sa, že Bohu neprišiel ešte jeho čas.
Lebo dokiaľ človek žije, je s tým, čo je v ňom ľudské, priľudské a pohŕdaniahodné, vždy nerozlučne spojené aj to vznešené a božské. Dokedy človek v sebe nosí aspoň čo len trocha slnečného jagotu Stvoriteľovej lásky, krv svojho Vykupiteľa a milosť Ducha Svätého, a dokedy v ňom zostáva aspoň nejaká malá, jemná stopa toho dobrého a božského, kto môže vedieť, či toto posledné stratené semiačko dobra nevzíde azda ešte v poslednej hodinke a nevykvitne a neprinesie ovocie?
Neopakoval sa na mnohých dušiach osud pravého lotra, Zacheja alebo Magdalény? Svet týmito ľuďmi pohŕdal a opovržlivo s nimi zaobchádzal – Pán však dodržal slovo: „Neznič to, lebo je v ňom požehnanie!“ (Iz 65, 8). Až vo večnosti, keď je už posledné zrniečko dobra rozšliapané, posledná šťava hrozna vysušená, až potom, keď sa všetka láska, všetka krv, všetka milosť Božia ukázala v zlom človeku ako neúčinná a preto ju Boh odňal, až potom nastane pre Boha čas, aby odoprel človeku svoju úctu a zlomil nad ním palicu.
No zatiaľ čo Boh čaká so svojím rozsudkom, my sme však so všetkým veľmi rýchlo hotoví, veľmi rýchlo odbavíme človeka a zriekame sa ho; zatiaľ čo Svätý Boh ešte vždy čaká, my si povieme, že už nemôžeme mať úctu pred týmto človekom; zatiaľ čo Boh ešte stále drží v ruke palicu, my sme ju už dávno zlomili; zatiaľ čo Boh dodržuje slovo: „Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť“ (Kaz 3,6), my sa ho už nepridŕžame.
Ľudia sú mnohoráz iní, než sa zdajú byť. Keď som si kedysi konal ako kňaz vojenčinu, slúžil som v kasárňach, kde bola väčšina (pre komunistický režim) nespoľahlivých ľudí a z nich väčšina rôznych delikventov a bývalých väzňov. Boli to tvrdí chlapi. Prejavovali sa vulgárne a agresívne a svojím správaním vzbudzovali strach. Mňa ako kňaza však akosi brali, pretože nakoľko to bolo za komunizmu, brali ma ako člena prenasledovanej skupiny ľudí, ktorého cítili povinnosť do istej miery ochraňovať. Mal som s nimi rôzne skúsenosti. No tie najzaujímavejšie boli, keď sa zrazu z tvrdého, agresívneho a vulgárneho chlapa stal chlapec, ktorý plakal ako malé dieťa. Občas sa totiž stalo, že ma vyhľadali v sklade prádla, kde som pracoval a porozprávali mi o čerstvých správach, ktoré dostali z domu, o tom, ako ich práve opustilo dievča, alebo im zomrel niekto blízky. A pri tom sa rozcítili a často i plakali. Z toho som videl, že tvrdosť u týchto ľudí je len pozlátkou alebo krycím manévrom, pod ktorým sa nachádza úplne niečo iné.
Toto je častý prípad s mnohými tvrdými chlapíkmi aj dnes. Máme často muža vyzerajúceho ako mafián s oholenou lebkoua ohrozujúceho ľudí s džípom so zadymovanými sklami. Často mi napadne: Ktovie aké mal detstvo tento človek? Čo všetko si asi prežil? Možno jeho rodič bol alkoholik alebo narkoman, možno sa o neho nestarala matka, možno nezažil nehu, možno naopak prežil veľa výsmechu a pohŕdania. Dnes si toto všetko kompenzuje. No kdesi vo vnútri je to v skutočnosti človek, stále si neistý sám sebou.Neisté dieťa nachádzajúce sa v tele napohľad silného muža.
Kedysi dávno som videl v centre Bratislavy jeden plagát, ktorý zobrazoval naše veľhory a nad nimi bol veľký nápis: Objavuj! Obdivuj! Ochraňuj! Myslelo sa tým na devastáciu prírody. Človek, ktorý objavuje a skúma prírodu, začne ju obdivovať. A ochrana je už len prirodzeným dôsledkom toho procesu.
V tomto zmysle treba čítať aj mnohé príbehy z Písma, ktoré predstavujú vzťah Ježiša k mnohým ľuďom, ktorí boli označovaní vtedajšími ľuďmi za spodinu a ktorými väčšina „slušných“ ľudí vtedy pohŕdala. Napríklad k už spomínanému Zachejovi. Všetci ním pohŕdali a čím viac to robili, tým bol Zachej voči ním nevraživejší a tým viac ich okrádal. No keď ho Ježiš oslovil a nazval ho „Abrahámovým synom“ všetko sa zmenilo. Zachej prestal byť zlodejom (Lk 18, 1-10)
To isté so ženou Samaritánkou pri studni. Ľudia v dedine ju pre jej životný štýl úplne odpísali, preto chodila na verejnosť len vtedy, keď nebolo nikoho na ulici. No Ježiš sa s ňou dal do rozhovoru, zobral ju vážne a žena bola fascinovaná. Takto s úctou s ňou už dlho nikto nehovoril. A to ju úplne zmenilo. Nabrala dokonca odvahu, aby zburcovala dedinčanov, ktorí ňou dovtedy pohŕdali a vlastne sa tak medzi nich zaradila (Jn 4, 1-42).
No snáď najsilnejším príbehom v tomto zmysle je príbeh o žene, ktorú prichytili pri cudzoložstve. Farizeji priviedli túto ženu k Ježišovi, ženu – cudzoložnicu, ktorá nemala v ich očiach žiadnu hodnotu. Čin, ktorý vykonala, ju v ich očiach úplne diskvalifikoval. A ona sa stala pre nich nulou. Jediné, čoho bola hodná, boli ich kamene. No Ježiš mal iný názor. Z jeho postoja ako keby vyplývalo odporúčanie k tomu trojitému postoju, ktorý sme si naznačili vyššie: Objavujete túto úbohú ženu. Skúmajte jej vnútro. Skúmajte motívy jej činu (činov). Skúmajte jej minulosť. Skúmajte prostredie, z ktorého vyšla. Skúmajte rany, ktoré jej život a ľudia udelili. A zistíte, že vaše zdanie klame. Žena, ktorá stojí pred vami, je ženou plnou bolesti a utrpenia. A možno je aj ženou zneužitou a zneužívanou. A z jej príbehu nemožno vynechať ani mužov, ktorí sa na jej hriechu (a hriechoch) podieľali. A vy ste tiež reprezentantmi tejto mužskej generácie, ktorá stojí za hriechmi žien podobného typu. Ak objavíte jej hodnotu, možno ju začnete aj obdivovať a snáď aj ochraňovať pred kameňmi ľudí, rozčúlených „spravodlivým“ hnevom.
Možno tieto myšlienky boli dôvodom, prečo farizeji stratili chuť ženu kameňovať a prečo sa radšej rozhodli z jej prítomnosti, ako aj z prítomnosti Ježiša nenápadne vytratiť. Ktovie, čo všetko pochopili z toho posolstva a správania Ježišovho. Či sa z neho nadobro poučili, ako sa majú k sebe navzájom správať, alebo nie. Skorej sa zdá, že nie. No Ježišovo posolstvo z toho príbehu je veľmi silné.
Sme obklopení mnohými ľuďmi, ktorých považujeme za zlých, padlých, zvrhlých, odsúdeniahodných. Aj keď na jednej stane si musíme voči ľuďom okolo seba stanoviť jasné hranice, ktoré budú k rôznym ľuďom rôzne, lebo bez jasne definovaných hraníc sa nedajú budovať zdravé vzťahy, predsa odpisovať nemôžeme nikoho, ani nikým pohŕdať alebo nad nikým lámať palicu.
Nedávno, ako viete som mal incident s redaktorom bulvárneho časopisu Markíza. Cítil som sa zneužitý a potupený článkom, ktorý o mne napísali. Napísal som mu list. V ňom som sa snažil neodsúdiť ho, aj keď som mu jasne naznačil, čo si o jeho čine myslím. A tiež som mu napísal, akú taktiku máme voči bulvárnym médiám my v Cirkvi, z ktorej sa často vysmievajú. Napísal som okrem iného toto: „…Cirkev … je spoločnosťou nových šancí. My v našej cirkvi sa totiž zvykneme na médiá pozerať trocha inak, než by ste to čakali. Nie neosobne, à la „Toto médium je také a také, preto nechceme mať s ním nič spoločné!“; ale osobne: „Redakcia tohto média je plná ľudí, ktorí možno v živote nezažili lásku, alebo vyrástli v dysfunkčných rodinách. Možno nedostali primeranú výchovu, alebo nikdy nemali šancu počuť aj iný názor, ako je len ten bulvárny… Preto sú to dosť často dezorientované duše a treba ich mať jednoducho rád…“ A to je aj dôvod, prečo nás nakoniec presvedčíte. Ideme do toho totiž s tým, že tomu človekovi, redaktorovi, sa rozhodneme prejaviť aspoň trocha priateľstva. „Možno mu to dobre padne“, povieme si…“
Nechcem tým povedať, že to robíme vždy dobre, ani že to robíme ľahko. Človek, keď stojí tvárou tvár takmer magickej sily zla, sa cítinielen premožený, ale dokonca i zhnusený tými, ktorí ho vyrábajú, alebo sa nechávajú do neho prepožičiavať. No výzva zo strany Boha je predsa úplne jasná: „Nelám nad nikým palicu predčasne. Dávaj ľuďom šancu! Hľadaj v nich dobro! Dúfaj v ich obrátenie, veď vo svete sa odohralo už toľko dych vyrážajúcich zázrakov obrátenia…“
No aj keby ešte za života niektorého človeka nastal čas zlomiť palicu nad jeho úbohosťou, smeli by sme to urobiť práve my? My sami sme predsa plní úbohosti, aj keď azda nie plní tých istých pokleskov ako práve ten dotyčný človek, no predsa jednakonaplnení ľudskými slabosťami. Iba povrchný človek ich nespozoruje. Lež čím hlbšie nazrie niekto do sveta a do seba, tým skôr nájde bahno v hĺbke svojej bytosti, tým skôr sa dostane do duševného rozpoloženia, ktoré nechýba nijakému hĺbavému duchu, aj keď zamýšľal akokoľvek inak: do rozpoloženia „sperner seipsum“, opovrhovania sebou samým.
V tomto rozpoložení sa modlil Dávid svoje Miserere: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať!“ (Ž 51,7). V rozpoložení nazýva sa i taký svätec, ako bol Pavol, „smeťami sveta“ (1 Kor 4,13). V takomto rozpoložení volal kedysi hriešnik, ako bol Baudelaire, k nebu: „Pane, daj mi silu a odvahu, aby som sa mohol bez ošklivosti dívať na svoje telo a svoju dušu!“ Aj Geothenapísal: „Čím som starší, tým som zhovievavejší. Nevidím dopúšťať sa nijakého poklesku, ktoré by som sa nebol aj sám dopustil.“
Takto vytvára sebapoznanie medzi ľuďmi nádhernú rovnosť, ktorá je predpokladom pravej lásky a ktorá nám znechucuje každý neláskavý úsudok. Ak sme sa sami spoznali, stratíme navždy chuť lámať nad niekým palicu. Pri takomto pokuse by sme sa cítili tak, akoby sme nad nami samými vyniesli rozsudok a akoby s úlomkami palice, ktoré s treskotom padli na zem, bolo zavrhnuté aj naše vlastné ja. A slová večného Sudcu by nám mučivo pripomínali výstrahu: „Nesúďte, aby ste neboli súdení!“ (Mt 7,1)
2. Ako by si sa k týmto ľuďom na základe toho, čo sme si povedali mal správať? Cítiš potrebu svoje správanie zmeniť? Čo konkrétne urobíš?
3. Ak sa k tebe však niekto skutočne zachová neférovo, ba výslovne drasticky, ako by si sa mal k nemu naozaj správať? Ako dať najavo, že síce stalo sa naozaj čosi vážneho, no i napriek tomu si ho vážiš?
Milan Bubák, SVD
