14. Dôvera

sekcia Dary lásky
Pondelok, 12. 2. 2007

Film režiséra Michaela Apteda Firstborn (Prvorodený) predstavuje zaujímavú udalosť. Žena a matka Wendy, ktorá stratila muža sa začne zaujímať o Sama, neznámeho muža, ktorý jej začal nadbiehať. Sam je preslušný, prezdvorilý, uhľadený. To žene imponuje. No jej dvaja synovia Jake a Brian mu nedôverujú. Stránia a boja sa ho. Opakovane svoju matku varujú, aby si dala s ním pokoj. Matka však na nich nedá. Ide s ním do vzťahu. Iba náhoda jej a jej synom pomohla, že len o vlások unikli pred jeho násilnosťou.

Príklady, ako je tento nie sú zriedkavé. Nejeden z nás už doplatil na naivnú dôveru voči inému človeku v malých či väčších veciach. Sú ľudia, ktorí to všetko zoberú športovo. No sú i takí – a možno ich je i väčšina -, ktorí ľuďom po sklamaniach prestanú dôverovať a stanú sa z nich paranoickí a podozrievaví ľudia, neschopní si vytvárať nové vzťahy. Tým začnú ubližovať nielen iným, ale i sebe. No bez dôvery sa nedá žiť. Človek je bytosť vzťahov a vzťahy bez dôvery nie sú možné. Čo je dôvera? Uvediem aspoň zopár formulácií:

• Dôvera je schopnosť iným umožniť spoznať tvoje pocity a reakcie bez strachu, že si ťa prestanú vážiť alebo že by to, čo sa o tebe dozvedeli, využili proti tebe.
• Je to ochota s inými sa podeliť o svoje pocity, zážitky a myšlienky bez strachu, že to začnú neuvážene alebo dokonca zlomyseľne roztrubovať medzi inými.
• Je to odvaha otvoriť sa pred inými tak, aby sa mohli stať tvojou oporou a povzbudením a to dokonca i vtedy, keď si pred nimi odložíš svoju „masku“ a ukážeš im i svoju slabú, krehkú časť svojej bytosti.
• Je to schopnosť k iným pristupovať s presvedčením, že ťa úmyselne nechcú zraniť ani sa voči tebe nebudú správať hrubo, ak sa pomýliš alebo ak urobíš nejakú chybu.
• Dôvera je vnútorný pocit, že vo svojom živote máš ľudí, ku ktorým môžeš pristupovať s istotou, že im môžeš zveriť svoje tajomstvá a že tieto tajomstvá sú u nich v bezpečí.
• Je to pocit, že všetko je poriadku; že nič nemôže zničiť tvoj vzťah medzi tebou a inými,
• Je to schopnosť dovoliť iným vstúpiť do tvojho života, aby ste tak spolu vytvorili vzťah, ktorý by bol založený na vzájomnom chápaní, úcte, záujme a istote, že si budete asistovať v nezávislom raste a dozrievaní.
• Je to lepidlo a glej vzťahov, ktoré ti dovolí dokonca potrebovať iných, aby si dosiahol skutočné (nie klamné) sebanaplnenie.
• Je to schopnosť otvoriť sa pred inými a tak sa s nimi podeliť o svoje zázemie, o svoju minulosť, problémy, strachy a omyly bez obavy, že ťa vysmejú.
• Je to odvaha vložiť sa pred inými do postoja osobnej zraniteľnosti s presvedčením, že budú s tebou zachádzať férovo, otvorene a čestne.

Ako z týchto postrehov vidíme, dôvera je kľúčová pre rozvoj človeka samotného. Ak nemá dôveru, svoj život prežíva v utiahnutosti a v akomsi vnútornom, dobre opevnenom hrade. Stáva sa čudákom a vlastne duchovne i duševne zamrzne. A nielen to: ak je veriaci, i jeho viera bude tým ovplyvnená. Totiž neschopnosť dôverovať nie je vlastnosť obmedzená len na ľudí. Je to vlastnosť, ktorá je vlastne životným postojom človeka, ktorý ju má vo všeobecnosti a bude teda zasahovať všetko a všetkých, s ktorými dotyčný človek prichádza do styku, vrátane Boha.

Prečo majú ľudia problém dôverovať iným? Dôvodov môže byť niekoľko. Uvediem aspoň zopár:

Z predchádzajúceho zoznamu si vieme ľahko vydedukovať, že človek, ktorý ľuďom nedôveruje sa nielen uzavrie do seba a začne svoj život prežívať vo svojom vnútornom dobre opevnenom svete, ale bude neustále podozrievavý a nedôverčivý aj voči iným. A beda, ak bude zastávať nejakú významnú pozíciu. Začne už len z princípu ľudí upodozrievať, obviňovať a mať voči nim predsudky. Takýto človek nielen nevpustí iných do svojho života, ale voči ľuďom bude suroví, keď ho čo len nepatrne sklamú, alebo im nedá šance, aby veci napravili, alebo aby čosi zo seba ukázali, predviedli, vytvorili. K ľuďom bude vždy pristupovať s nedôverou. A to je postoj jasnej nelásky.

Dôvera je najcennejší a najvzácnejší dar lásky. Nie neprávom bolo kedysi povedané: „Prvou vecou v láske je zmysel jeden pre druhého a najvyššou vzájomná dôvera”. Plná dôvera, dokonalá dobromyseľnosť je u každého človeka, čo telesne a duševne vyrástol z detských nohavíc, znakom veľkej a zrelej lásky v srdci.

Apoštol Pavol vo svojej veľpiesni lásky v Prvom liste Korinťanom hovorí, že láska nemyslí na zlé, nezmýšľa zle a ani nechce zle zmýšľať. To znamená, ak aj človek prežije čosi zlé s iným človekom, alebo sa v ňom sklame, nepripomína si to ustavične. Človek lásky totiž mimovoľne jemným citom tuší, alebo vie z vlastnej skúsenosti, ako blahodarne pôsobí venovaná alebo znovavenovaná dôvera, ako dôvera človeka osviežuje a obveseľuje; naproti tomu ako nedôvera, ktorú neoprávnene (a koľkokrát je to naozaj neoprávnené!) človeku prejavíme, bolí až v hĺbkach duše. Kto podceňuje mravnú hodnotu človeka, zaznáva jeho najvnútornejšie bytie, znižuje jeho charakter, nesprávne si vysvetľuje jeho úmysly, klamným podozrievaním a klamným obviňovaním sužuje jeho nevinu, a tým mu v skutočnosti spôsobuje utrpenie, ktoré patrí k tým najtrpkejším. Pridáva mu časť tej bolesti, pod ktorou tak prudko krvácalo a tak strastiplne sa kŕčami zvieralo i srdce Baránka – Ježiša, srdce vtelenej Nevinnosti. Nespravodlivé podozrievanie – z toho jediného hriechu vzišlo v istom zmysle celé utrpenie Veľkého piatku. A znova z neho pochádzajú všetkých veľkých piatkov mnohých ľudí, ktorým nespravodlivo nedôverujeme. Veď čo iné je nedôvera, podozrievanie, nespravodlivé podozrievanie ako križovanie zaživa? Táto bolesť sa nezmenší ani trochu tým, že sa nedôverčivý človek odvoláva na ospravedlnenie na akési zdanlivé známky našej viny, na akési stopy, ktoré ho zmiatli, na akési okolnosti, ktoré ho priviedli na mylnú cestu. Bolestne zranení mu odpovieme: „A jednako, ako si si mohol niečo takého myslieť o mne?”

Ba je tu ešte viac. Nedôvera nielen zraňuje, ale aj zvádza. Robí blížneho horším. Nedôvera, a to nielen neodôvodnená ale i často oprávnená, je ako sila, ktorá ťahá človeka do hĺbky. Len čo človek pozná, že mu pripisujú ten alebo onen hriech, znamená to pre neho akési magické pokušenie, aby páchal zlo a klesol o stupeň nižšie. „Veď čo už na tom záleží,”, povie si. „Veď keď mi nedôverujú, nemá zmysel sa už o nič snažiť!” Mnohí po opakovane prejavovanej nespravodlivej nedôvere, zo všetkým praštili. Podozrievavosť ich tak znetvorila, že sa dali celkom na cestu svojvoľnosti a nesnahy.

Naproti tomu dôvera je sila z výšin a do výšin dvíha, ako svetlo priťahuje rastlinu k slnku. V dôvere, a to aj v nie celkom odôvodnenej, spočíva mohutný popud konať dobro, postúpiť o stupeň vyššie a stať sa hodným preukázanej dôvery. V knihe Dýka a kríž spisovateľ David Wilkerson píše o svojej práci s narkomanmi v New Yorku. Raz mal na jednom štadióne prednášku pre takýchto ľudí. Bol už známy a jeho stretnutia ľudí priťahovali. Po stretnutí usporiadal peňažnú zbierku na jeden jeho projekt s narkomanmi. Medzi tými, ktorých poveril vyberaním peňazí medzi ľuďmi na štadióne bol istý Nick, ktorý bol narkoman, ale premýšľal už o ceste obrátenia. Wilkerson vedel, že s košíkom s peniazmi môže kedykoľvek ujsť, lebo dookola boli všade dvere, ktoré boli pootvárané. Nestalo sa. A Nicka táto dôvera úplne zmenila.

Dôvera je jednou z blahodárnych výchovných síl ľudstva; ľudí treba pokladať za lepších, aby sa stali lepšími. To všetko vie alebo cíti láska, tá veľká priateľka, lekárka a pomocnica ľudstva a preto nezmýšľa zle. Dobre si je vedomá toho, že v dôvere sa môže aj sklamať, alebo jej najlepší dar môže niekto zneužiť. Vie však aj to, že aj nedôvera, hlavne tam, kde sa všetky argumenty a náznaky zdajú hovoriť za jej oprávnenosť, sklame nás práve tak často, ba dozaista častejšie. A keďže sa v tomto svete omylov nemožno zaobísť bez sklamaní, dáva láska prednosť tomu, že radšej obdarúva svojou dôverou nehodného, čím, pravda, nikoho nezraňuje, než aby človeku ublížila nedôverou a spôsobila mu krivdu. Láska však nestojí dlho na vážkach pred takou voľbou, či v prípade keď sú pochybnosti, dôverovať alebo nedôverovať; láska vie, že ona nemôže zmýšľať zle, ona musí rozdávať dôveru.

V čom spočíva dôverčivosť? Ako sa vyhnúť naivite, o ktorej sme si písali v úvode? Ako vyhnúť tomu, že nás i našu dôveru ľudia budú zneužívať? Dôvera nespočíva v tom, že ideme životom podobní Parcifalovi ako jednoduchý blázon a napriek každej výstrahe a pochybnosti a skúsenosti každému vo všetkom dôverujeme, ktorého cestou stretneme? 1) Kde sa miska váh zlých obáv zvažuje pod váhou ťažkých pochybností a dôvodov, tam bude láska síce ešte vždy dúfať v dobro a želať si ho a v kútiku srdca si zachová pevnú vieru, ale vo svojej dôvere sa predsa stane zdržanlivou, aj keď to bude pre ňu ťažké a smutné. 2) Kde sa však misky váh dobrej a zlej mienky kolíšu nerozhodne nahor a nadol, tam bude, ba musí láska súhlasiť s lepšou mienkou.

Občas sa stane, že nás ľudia chladnokrvne sklamú, podvedú, zneužijú. Čo v takom prípade? Treba ich aj napriek tomu milovať, aj keď samozrejme, múdrosť nám bude hovoriť, že si treba stanoviť nejaké hranice. No to, že ľuďom nebudeme hovoriť veci, ktoré môžu zneužiť (lebo sa v tom neosvedčili), ešte neznamená, že ich prestaneme milovať. Ježiš hovorí: „Nehádžte perly pred svine!” (Mt 7,6). A tým hovorí aj o takýchto ľuďoch. No aj napriek tomu, človek hľadá možnosť, ako ich aspoň ako ľudí definitívne neodpísať. Lebo človek, pokiaľ žije je stále na ceste, a vždy je možnosť obrátenia. A ako sme si to povedali v príklade o Nickovi, práve darovaná dôvera ľudí mení.

Láska verí v dobro, pretože je sama dobrá. Keď sa podívame človeku do očí, spozorujeme v nich vlastný obraz ako v zrkadle. Tak aj v duši blížneho sa odráža naša vlastná duša. Kto je sám čistý a priateľský, bez pretvárky a klamu, ten je náchylný vidieť v každom človeku človeka čistého, priateľského dobrotivého. A tak láska nezmýšľa zle nielen preto, lebo sama nepozná zlobu, ale aj preto, lebo nemiluje to, čo je zlé. Je známe úslovie: čo si želáme, v tom radi veríme – čo sa babe chcelo, to sa jej snilo. Naša mienka o spolublížnych je nielen zrkadlom našej vlastnej bytosti, ale aj odrazom našich želaní. V zlo vo svete verí ten, ktorému robí radosť, keď môže všade odkryť špinu, podlosť a hanebnosť a ktorého oči a srdce bolia, keď musí zočiť mnoho dobrého a krásneho. Lež láske nespôsobujú bolesť oči, keď vidí dobro a krásu: raduje sa z dobra, lebo ono je s ňou najvnútornejšie spriaznené. A preto láska aj vidí všade dobro a dobrotu.

Pravda, neraz sa pritom oklame a sklame a utrpí nejednu stratu, ktorej by sa bola pri nedôverčivosti vyhla. A jednako je v dôvere viac životnej múdrosti než v nedôvere. Nedôvera je ako prihorlivý strážca, ktorý nielen mnohých zastrašuje, ale aj svojho pána oberá o všetok pokoj. „Nunquam requiescit”  – hovorí vo svojich pravidlách sv. Benedikt o nedôverčivom človeku – „nikdy nemá pokoja”. A tak nedôvera okráda o pokoj nielen vnútorný, ale i vonkajší. Nedôverčivý človek nie je milovaný, dostáva sa neustále do sporov a nikde nenachádza dôveru. Slovom, nedôvera nerobí nikoho šťastným. Dôvera však – aká to nádherná vec pre samého dôverujúceho! – utišuje nervy, osviežuje a obšťastňuje myseľ, upokojuje a radosťou napĺňa dušu na jarný vzduch, získava dôveru, lásku a priateľstvo. A hoci sa naša dôvera sklame, zostávame aj pri všetkej bolesti ešte vždy šťastlivejší, než keď spoznáme, že sme niekomu prejavili neoprávnenú nedôveru. Zasievaj dôveru – a budeš žať šťastie!

Ako si vyhnúť nedôverčivosti alebo ak sa už stala našou vlastnosťou, ako sa jej zbaviť? Uvediem zopár jednoduchých rád:

Ak si vybuduješ ochotu dôverovať iným, tým si splnohodnotníš nielen svoj vlastný život, ale začneš prejavovať dôveru, ako dar lásky, aj voči iným.

1. Ako dôveruješ ľuďom? Nie si uzavretý, sklamaný, zatrpknutý…?

2. Ak áno, čo to s tebou robí? Si s tým spokojný?

3. Ako by si mohol začať ľuďom viac dôverovať. S kým konkrétne začneš? Čo urobíš?