16. (Po)Chvála

sekcia Dary lásky
Pondelok, 26. 2. 2007

„Chválim vás!“ (1 Kor 11,2)

Sú ľudia, ktorí nie bez určitej pýchy vyhlasujú za svoju zásadu: nikdy nikoho nechválim. Je však táto zásada dobrá? Ľudia, ktorí sa jej držia väčšinou vyhlasujú, že svojou chválou nechcú nikoho kaziť. Človek, ktorého pochvália by si vraj mohol začať namýšľaťa mohol by sa prestať snažiť. Iným argumentom je to, že nič nie je tak dobré, aby to nemohlo byť ešte lepšie, tak načo človeka na jeho ceste k dokonalosti brzdiť. Nech len pokračuje dopredu a nech sa len snaží. Ďalším dôvodom je pre nich skúmanie motívu toho, pre čo človek svoju činnosť vlastne robí. Ak to robí pre pochvalu, nestojí to za nič, dôvodia

V skutočnosti však – nech sú dôvody na nechválenie akékoľvek – nedostatok chvály a pochvaly je nie len znak, že chýba láska, ale ak ide o veriacich ľudí, ktorí nie sú schopní a ochotní pochváliť, i znak toho, že sa nenechajú viesť Božím Slovom, ktoré v tejto veci je veľmi jasné.

Kristus sám ľudí často chválil. Jedným z najvýznamnejších miest v tomto ohľade je to, ktoré sa nachádza v evanjeliu sv. Matúša. Ježiš Petrovi, ktorý práve vyznal to, kto je Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 17-18). „Blahoslavený si…“ Či to nie je nádherná pochvala? Toto, ale i iné podobné slová vyjadrujúce pochvalu, chválu, ocenenie a povzbudenie nájdeme v evanjeliáchveľmi často.

Podobne sa správa i apoštol Pavol. Jeho výrok, ktorý sa nachádza v Prvom liste Korinťanom hovorí veľmi jasne: „Chválim vás.“ (1 Kor 11,2). Apoštol tu dáva spätnú väzbu kresťanom v Korinte. A iste nie bez efektu.

No snáď jednou z najvýraznejších osôb v Písme v dávaní chvály, pochvaly a povzbudenia bol Barnabáš, o ktorom píšu nielen skutky apoštolov, ale i sv. Pavol. Bol totiž jedným z jeho sprievodcov na jeho apoštolských cestách.

Barnabáš sa nevolal tak od začiatku takto. Jeho pôvodné meno bolo Jozef z Cypru. Meno Barnabáš bolo prímenie, prezývka, ktorúmu dali ľudia v kresťanskej komunite, ktorej bol členom. Barnabas totiž v preklade znamená „syn povzbudzovania“. Niekde sa stretáme aj s prekladom syn útechy, no lepší sa zdá byť syn povzbudzovania. Nech je to však akokoľvek, všetky preklady poukazujú na jeho úžasnú schopnosť: povzbudzovať, utešovať, chváliť.

Všetko, čo o tomto človeku v Novom zákone čítame, je nejakým spôsobom napojené na povzbudzovanie, utešovanie a pochvalu. Budeme napríklad prekvapení, akú veľkú rolu zohral pri uvádzaní apoštola Pavla do kresťanskej komunity, ktorá mu po obrátení nedôverovala. V knihe Skutkov apoštolov čítame: „Keď [Pavol] prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im…“ (Sk 9, 26-27).

Na inom mieste v Skutkoch o ňom čítame: [Predstavení z jeruzalemskej Cirkvi] „… vyslali do Antiochie Barnabáša. Keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi, ako si zaumienili v srdci, lebo on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A k Pánovi sa pridal veľký zástup. (Sk 11,22-24)

Medzitým sa udiala s apoštolom Pavol zaujímavá vec. Pavol totiž vo svojej prvotnej horlivosti kázal tak radikálne, že začal klásť proti sebe ľudí a spôsobovať nepokoje. Preto sa ho Cirkev rozhodla zbaviť a poslať ho domov, do jeho rodného Tarzu. Pavol potreboval totiž ešte hlbšie obrátenie. Duchovní autori hovoria, že potreboval obrátenie od seba samého. Skutky hovoria o tom doslova toto: „Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9, 30-31). Pavol v Tarze vraj strávil celých sedem rokov, kedy bol nútený hľadať podstatu svojho obrátenia. Po siedmych rokoch to bol znova Barnabáš, ktorý presvedčil starších Cirkvi, aby Pavlovi dali šancu. Zrejme sa mu to podarilo, lebo Skutky o ňom hovoria: „Preto [Barnabáš] odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie.“ (Sk 11, 25-26)

Takýto bol učeník Barnabáš. Podľa môjho názoru sochu toho nenápadného ale v skutočnosti takého veľkého učeníka by sme mali maťv každom kostole na poprednom mieste, lebo povzbudzovanie a pochvala tak strašne chýba nielen v našich manželstvách, rodinách, stretkách, priateľstvách, ale i v kázňach mnohých nás kňazov. Mnohí z nás, namiesto toho, aby sme boli apoštolmi pochvaly a povzbudzovania, sme čiernymi apoštolmi znechucovania a hany. Namiesto toho, aby sme v mori negativizmu hľadali zrniečka dobra, povzbudenia a svetla, robíme opak: v mori dobra hľadáme to, čo je zlé, čo sa nepodarilo, čo treba karhať.

Prečo tomu tak je? Dôvodom sú určite i naše povahové predispozície. Mnohí z nás sme vo svojom jadre naladení čierno, pesimisticky ba možno i paranoicky. Možno sme sami zažili iba kritiku a znechucovanie. To si potom nesieme ako temné dedičstvo do prostredí, v ktorých žijeme a pôsobíme.

No hlavným dôvodom je to, – že aj napriek svojej deklarovanej viere – nie sme v kontakte s Božím slovom a nie sme ľuďmiopravdivej viery, ktorá nám hovorí: ak chváliš, cez tvoju pochvalu vstupuje do životov ľudí Boh! Božie Slovo veľmi silne na nalieha naobrátenie nášho srdca, čo znamená: „Viď dobro uprostred zla, svetlo v tme, krásu i v hnoji. Hľadaj to, skúmaj, rozpoznávaj a vypichuj.“ Ak človek začne byť optimistom uprostred čierňavy, povzbudzovateľom v prostrediach negativizmu, inšpirátoromv prostredí kde sa už všetci vzdali akéhokoľvek snaženia, to je znak, že v ňom býva a cez neho pôsobí Duch Svätý.

Pozrime sa, čo dokáže pochvala na príklade. Spisovateľ John Norris Gladstone píše o istej drevorubačskej akcii na severe Škótska. Jej vedúci mal za svojho zástupcu istého študenta na praxi. Raz vedúci musel odcestovať a študent ho mal v čase jeho neprítomnosti naplno zastupovať. Vedúci sa mu snažil pred svojím odchodom vysvetliť všetko, čo potreboval vedieť. Okrem iného mu hovorí: „Máš tu jedného muža, ktorý sa vola Tony. Je s ním ťažko vychádzať. Asi ťa rozčúli. No v žiadnom prípade ho nevyhadzuj z práce. Je to najlepší odborník, akého tu máme!“ Vedúci odcestoval a študent, jeho zástupca, sa v nasledujúci deň dal na obchôdzku terénom. Okrem iného sa zastavil i pri Tonym. Dal sa s ním do reči. Hovorí mu: „Vedúci mi povedal, že ste najlepším odborníkom na našom pracovisku. Vraj si vás treba s úctou obchádzať!“ Tony stŕpol.

Po šichte, Tony študenta vyhľadal. Pozval ho k nim do domácnosti svojej rodiny na večeru. Študent pozvanie prijal. Keď sedeli okolo stola, Tonyho žena v jednom momente vstala od stola, pristúpila k študentovi, položila mu ruku na plece a hovorí: „Dnes máme v našom dome Vianoce.“ Pozrela sa na muža a ten, takmer so slzami v očiach pokračoval: „Prečo mi šéf nikdy doteraz nepovedal, že som najlepší odborník v lese? Boli dni, kedy by som od znechutenia, ktoré mi jeho výčitky spôsobovali bol možno niekoho i ovalil.“[1]

Hľa, akú moc má pochvala. A myslím, že nejeden z nás zažil niečo podobného. Aj keď navonok možno vyhlasujeme, že pochvalu alebo povzbudzovanie nepotrebujeme, vo svojom vnútri sme to cítili úplne inak. Nejeden z nás vyhasol možno práve preto, že prostredie v ktorom sa nachádzal buď nešetrilo pokarhaniami a znechucovaniami, alebo aj keď nie, bolo príliš sporé, čo sa týkalo pochvaly.

Chvála a pochvala nie je vlastne nič iné, iba skutok lásky. Chvála je dar, ktorý spôsobuje radosť. Takým utvoril ľudské srdce sám Boh. Preto z tej istej príčiny zaštepil do neho aj strach pre pohŕdaním. A taj aj ľuďom, čo konajú dobro naozaj nie pre chválu, prichádza do srdca svetlo a radosť, keď vidia, že iní spoznávajú a uznávajú ich dobrú vôľu, ich úsilia a práce. Ako sa dieťa teší zo slova pochvaly matky alebo učiteľa, tak sa teší aj vojak z pochvaly svojho veliteľa, učiteľ z pochvaly svojho riaditeľa, kňaz z pochvaly svojho biskupa.

Takmer bez výnimky sú platia slová jedného odborníka na dušu ľudí: „Najmenšou povinnosťou lásky je povinnosť súcitu, najvyššou je povinnosť udeľovať chválu. Lebo je veľa ľudí, ktorí si neželajú, aj keď hlboko klesli, aby ich ľudia ľutovali, no všetci ľudia, nech sa akokoľvek vysoko vyšvihli, sú radi, keď ich chvália.“ Iba celkom málo je takých ľudí, ktorí podľa učeníka apoštolov svätého Ignáca Antiochijského hovoria a cítia: „Kto ma chváli, ten ma bičuje.“ A aj keď to niekto hovorí, v skutočnosti to nie tak celkom cíti. Skôr je to o tom, že hlbokí ľudia sa snažia pripravovať i na nedostatok pochvaly a ocenenia, alebo na hľadanie skutočných, tých najhlbších motívov k tomu, čo robia, aby sa nikdy neznechutili, ani keď bude proti ním stáť samé peklo. No toto je výsledok už naozaj veľkého ducha. Mnohí k tomuto veľkému duchu – kedy robíme, čo robiť máme, aj keď žijeme v nehostinnom a nežičlivom prostredí -, ešte len sme.

 Chvála je preto aj pre šľachetných a zrelých ľudí čosi, čo potešuje srdce, pretože v nej počujú nielen uznanie a úctu, ale aj hlas niekoho vyššieho, hlas a chválu Boha. Hlas, ktorý nezabudne vnútorne pochváliť a blahoželať človeku pri každom, a to aj najmenšom dobrom skutku, hlas Boží sa vo vedomí zosilní a utvrdí chválou, ktorú nám vysloví vážený a dobrý človek. Počuť z veľkého mravného poriadku sveta ozvenu, vidieť, ako nás chváli sám Boh – aká je krásna, silná a svätá radosť! Blažený si, Šimon, naozaj, keď ťa chváli tvoj Boh sám a Stvoriteľ!

Radosť – ktorá je vždy výsledkom pochvaly a povzbudenia – je mocným krídlom, na ktorom sa odvážne vznášame k stále ďalším dobrým skutkom. Rozumní pedagógovia vedia, aký nesmierny význam má zásada pochvaly pri výchove detí. Deti treba neustále – keď si to zaslúžia, chváliť a povzbudzovať. Keď si chválu nezaslúžia, treba ich síce i napomenúť, ale musí to byť urobené v kombinácii s povzbudením.

Táto vedúca psychologická myšlienka platí nielen pri výchove detí, ale aj pri výchove a ovplyvňovaní dospelejších. Chvála je povolaná v skutočnosti na to, aby bola v kráľovstve Božom vlastne tvorivou silou a aby mnohé možno nie ešte zrelé duše privádzala do večnej blaženosti. Chvála tak môže a vlastne má byť apoštolom: chvála dodáva odvahy, mlčanie (čiže nedostatok pochvaly) zbavuje odvahy. Koľkí zostali stáť pri svojom výstupe k dobru, alebo sa pri prvej s námahou dosiahnutej výške vrátili znova k ľahostajnosti voči svojim starým chybám – pretože ich nikto nepokladal za hodných námahy, aby pochvalne uznal ich prvý pokus a ich prvý úspech? Je preto dôležité hlavne u ľudí, ktorí sú v prvých krôčikoch svojej cesty k rastu neustále povzbudzovať a chváliť. Napríklad mámečloveka, ktorý sa rozhodne k nejakej veľkej zmene v svojom živote. Sú prostredia, ktoré ho vysmejú a po ceste vysmievajú. Je pravda: i toto môže byť účinné, lebo i vzdor môže človeku dodať energiu. Niektorí si totiž povedia: „Ja vám ukážem, že to dokážem!“ Lenže iba zo vzdoru sa žiť nedá. Možno krátkodobo; dlhodobejšie človek potrebuje povzbudzovanie a pochvalu. Potrebuje niekoho, kto si všimne pokroky, ktoré už urobil a ich ohodnotí. Toto je ako polienko do ohňa snahy.

Je pravda, že chvála môže človeka aj pokaziť, urobiť ho márnomyseľným a lenivým, a to zvlášť ľudí bezvýznamných a povrchných. „To keď sa niekto stane márnomyseľným po slovách pochvaly, je“ povedal ktosi, „spoľahlivým meradlom toho, že tento človek je naozaj bezvýznamným.“ Na takejto reakcii vidíme naozajstné motívy snahy: iba pochvala, zvelebovanie, oslava. Lenže takáto pochvala hovorí niečo nielen o tom, kto bol chválený ale i o tom, kto pochválil. Konštruktívna a dobre vykonaná pochvala nikoho neprivedie k márnomyseľnosti. Pri svojej chvále musíme totiž vždy dať tomu, koho chválime najavo, že dobro dosiahol nie vlastnou silou, ale s Božou pomocou. Naša pochvala človeka má sa vždy nejako prejaviť zároveň aj ako chvála Boha. Tak v pochvale, ktorú Majster udelil v tom čase Petrovi, zaznieva spolu aj krásna chvála Boha: „Ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17).

Spasiteľ však pripojil ešte niečo, čo zmenšuje nebezpečie chvály: upriamil učeníkov pohľad nielen nahor, ale aj dopredu, na to, čo ho očakávalo, na najväčšiu povinnosť, ktorú bolo treba splniť: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Dobrotivé srdce bude ľahko vedieť pri svojej chvále naznačiť takýto cieľ, aby sa zabránilo chválenému nečinne odpočívať na vavrínoch chvály. A vôbec, chvála, ktorá nevychádza z úst tárača alebo lichotníka, lež zo srdca dobrotivého človeka, vystríha sa mimovoľne nebezpečenstva chvály a má od prirodzenosti jemný výchovný takt.

Dôležité je naučiť sa i  reagovať správne na pochvalu. Možno to, že nedostávame pochvalu je niekedy výsledkom i toho, že pochvalu nesprávne prijímame alebo na ňu nesprávne reagujeme. Ľudia sú potom z nás zmätení, a radšej nám na budúce nič nepovedia. Keď nás niekto pochváli nemali by sme sa vytáčať, že to za nič nestojí a pod. Ľudia predsa majú tiež svoj vkus a nemôžeme ich v princípe obviňovať, že preháňajú. Za pochvalu treba jednoducho poďakovať a uistiť ľudí, že nám to dobre padlo, ale na druhej strane si na tom nezakladať, a hlavne upriamiť svoju pozornosť na toho, v koho rukách sme nástrojom: na Boha. On nám dal talenty, ale i príležitosti. Preto hlavne jemu patrí chvála. Ak toto budeme robiť, potom nás to nepokazí a nestaneme samárnomyseľnými a možno pri vyžadovaní si ďalšej pochvaly i trápni.

Skrbliť primnoho chválou možno označiť aj za chybu, čo môže opätovne viesť k chybe. Táto šetrnosť pochádza najčastejšie z akejsi nevšímavosti a lenivosti. Nezaujímame sa o pokroky, úsilia a víťazstvá blížneho, neradujeme sa s radujúcimi; dokonca je v tom azda určitá ohavnú závisť, ktorá nám zatvára ústa. Často je to aj tupá neznalosť ľudského srdca. Domnievame sa, že blížny koná svoje povinnosti bez úsilia a ťažkostí ako stroj a preto nepotrebuje nijakého povzbudenia a pochvaly. Lež hľa: „Touto nevšímavosťou sa zbavujeme jednej z najšľachetnejších radostí: radosti poskytovať druhému odmenu za jeho prácu.“(Ruskin) A nemohlo by sa stať, že nakoniec zostanú nemé aj Božie úcta v hodine, kedy očakávame od nich oblažujúcu chválu: „Dobrý … verný sluha … vojdi do radosti svojho Pána!“ (Mt 25,21)

1. Aká je tvoja história? Vyrastal si v prostredí hojnom na pochvalu, alebo naopak s pochvalou skrblili? Čo dnes či jedno alebo druhé s tebou robí?

2. Vieš ty ľudí chváliť? Robíš to často, alebo nikdy? Prečo to robíš? Prečo to nerobíš?

3. Spomeň si na nejakú nedávnu pochvalu od niekoho. Čo to s tebou urobilo? 

4. Čo urobíš, aby sa to zmenilo: t.j. aby si ľudí začal chváliť? Chváliť viac?

5. Ako reaguješ na pochvalu?

[1] Best Sermons ed. By James W. Cox, Harpew & Row, Publishers, San Francisco, 1988, str. 81-82 (voľne prerozprávané)