20. Múdrosť

sekcia Odmeny lásky
Pondelok, 16. 4. 2007

„Múdrosť, ktorá je zhora, je …
plná milosrdenstva …“ (Jak 3,17)

Rozumný človek túži prirodzene po múdrosti. Múdrosť je v dejinách a tradíciách ľudstva najviac hľadanou čnosťou. Čo však je múdrosť? Vedomosti? Poznanie kľúča k tajomstvám, k životu? Schopnosť správne sa zachovať v konkrétnej situácii? Poznanie podstaty vecí i života samotného? Všetko toto, ba ešte viac. Múdrosť je v prvom rade schopnosť prežiť plnohodnotne svoj život. Je to schopnosť vyberať si len tie veci, ktoré slúžia k životu, rastu a rozvoju a pohŕdať tými, ktoré nás vedú smerom opačným.

Na to, aby sme toto boli schopní urobiť potrebujeme poznanie. Je veľa foriem poznávania. No najlepšou formou poznávania, ktoré nás vedie k múdrosti je láska. Skôr, než sa dostaneme k tomuto poznávaniu skrz lásku, ktoré nám sprostredkováva skutočnú múdrosť, pozrime sa na to, ako my ľudia poznávame. Toto môže byť pre nás zaujímavá téma, nakoľko sa s ňou vo svojej praxi často stretávam. Ľudia napríklad hovoria: „Biblia je nezmyselnou knihou, lebo to, čo hovorí sa nedá vedecky dokázať. Napríklad stvorenie sveta podľa Knihy Genezis, alebo existencia raja!“ Na takúto a podobné námietky sa treba naučiť reagovať. A to nielen pre dobro tých, ktorí sa takto pýtajú, ale i pre dobro seba samých. I my sami neraz takto argumentujeme. Ako to teda je s tým poznávaním a teda s tou múdrosťou?

Katolícky moralista Timothy O’Connell vo svojej knihe Principles For a Catholic Morality[1] uvádza veľmi prehľadným spôsobom dve formy poznávania, ktoré by mal mať osvojené a ktoré by mal používať každý jeden človek, ktorý chce vo svojom živote ísť do hĺbky. Je to poznanie špekulatívne (hĺbavé) a evaluatívne (hodnotiace). My si ich nazvime po slovensky rozumové a zážitkové. Je to to isté. (V našej téme budeme niekde používať slovo poznávanie, niekde poznanie. Poznávanie je proces poznávania, poznanie je výsledok poznávania, teda poznatok.) To druhé poznanie, zážitkové, je vyššie ako prvé a žiaľ nie je veľa ľudí, ktorí ho majú osvojené. A preto môžeme mať ľudí, ktorí sú ako chodiaca encyklopédia a môžu prednášať na svetových univerzitách, ale títo ľudia v skutočnosti neprišli k poznaniu pravdy o veciach a o živote ako takom, a teda neprišli k múdrosti. Pre týchto ľudí budú jestvovať stále veci, ktoré budú pre nich španielskou dedinou: jednoducho im nebudú schopní porozumieť. Na druhej strane môžeme mať obyčajnú starenku z lazov, ktorá tých vedomostí má strašne málo, no ktorá spoznala skutočné tajomstvo života. Sú totiž veci, ktoré definoval Antoine de Saint-Exupery vo svojom Malom Princovi takto: „To, čo je podstatné je našim očiam neviditeľné.“ A to podstatné sa nepoznáva rozumovým poznávaním, ale poznávaním zážitkovým. A najvyššou formou zážitkového poznávania je láska. Pozrime sa na tieto formy poznávania bližšie.

V hrubom slova zmysle, rozumové poznávanie je poznávanie, ktoré sa používa vo vede, zatiaľ čo zážitkové poznávanie v umení. Toto tvrdenie nie je síce presné, ale pre náš cieľ nám to nateraz stačí. Rozumové poznávanie je poznávanie rozumom, ako to jasne už zo samotného termínu vyplýva. Má teda istú objektivitu a istú nezávislosť od poznávateľa. Napríklad skutočnosť, že dve a dve sú štyri nemá so mnou ako s poznávateľom nič do činenia. Je to niečo, čo jestvuje mimo mňa. Ja som sa to iba náhodou dozvedel. Táto objektivita je dôvodom, prečo je to, čo spoznáme rozumom ľahko komunikovateľné. Môže byť odovzdávané od človeka k človeku, môžeme sa oň ľahko deliť. Vo svojom charaktere je toto poznanie univerzálne; jestvuje totiž bez ohľadu na okolnosti alebo rozdiely medzi nami. Platné je všade na svete, v každej kultúre, v každých okolnostiach. Rozumové poznanie je tým pádom vlastne poznávaniepodstaty vecí; zaoberá sa tým, čo aj je, aj musí byť. Preto si na základe rozumového poznávania vytvárame definície vecí, ktoré sú stručné a veľmi presné, a ktoré vyjadrujú podstatu.

Rozumové poznávanie sa zameriava na fakty. Preto typickým príkladom poznávateľa tohto typu bude fyzikálny vedec. Od seriózneho vedca tohto typu očakávame, že si vo svojom výskume voči veciam, ktorými sa zaoberá zachová istú nestrannosť, a že bude mať od nich istý odstup, ktorý mu umožní hľadať pravdu a nie si iba potvrdenie svoje vlastné túžby. Rozumové poznávanie má preto charakter nestrannosti.

Rozumové poznanie podobne, ako aj poznanie vedecké je dokázateľné. Ba musí byť dokázateľné! Neobdivujeme napríklad ľudí, ktorí sa nám snažia citovať fakty, no nevedia ich podoprieť, dokázať, ukotviť alebo obhájiť. Chceme jednoducho vedieť, prečo je niečo také, aké to je, alebo aspoň to, prečo ten, čo nám to tvrdí, si myslí, že je to tak. Rozumové poznanie sa môže učiť ďalej, pretože je to poznanie objektívne a nezávislé. Lenže ak sme ochotní umožniť iným, aby nás učili takémuto rozumom získanému poznaniu, očakávame, že nás ho budú učiť zodpovedne. A tak potom trvanie na tom, aby nám dokázali správnosť tvrdení, ktorým nás učia, bude úplne odôvodnené, vhodné a máme naň plné právo.

Konečne, rozumové poznanie je v istom zmysle podriadené poznávateľovi. Výsledky takéhoto poznávania používame totiž pre svoje ciele. Po istom čase, venovanom štúdiu, sme hrdí, že „sme si isté fakty osvojili“. Vezmime si napríklad taký počítač. Pre niekoho môže byť zázrakom a divom. A tým pádom ho bude obdivovať, ba dokonca akoby zbožstvovať. Počítač bude nad ním. No elektoretechnický inžinier, ktorý sa venuje jeho vývoju a zdokonaľovaniu bude nad ním. Počítač bude jemu podriadenou vecou, lebo mu bude úplne rozumieť. Tak to je aj s inými faktami a pravdami tohto typu. A hoci sme povinní voči pravde, ktorú sme objavili, cítiť úctu, táto úcta bude v prípade rozumového poznania zakorenená v našich vlastných potrebách a nie v skutočnosti daných faktov. Inými slovami, pravdu tohto typu si vážime preto, lebo nám slúži a nie preto, že sama osebe ako taká jestvuje. Dané fakty si vážime preto, lebo ich potrebujeme k tomu, aby sme za ich pomoci dosiahli svoj cieľ. Fakty si vážime tak, ako si napríklad stolár váži svoje nástroje: ako prostriedky, ktoré sú mu nevyhnutné k práci, a ktoré teda práve preto používa opatrne a s úctou (aby mu čo najdlhšie slúžili).

Rozumové poznanie si od nás nežiada záväzok. To znamená, že ak zistím, že dva krát dva sú štyri, alebo že zem sa točí okolo svojej osi, alebo pochopím teóriu relativity, to ešte nemusí zmeniť môj život. Ja môžem mať vedomostí získaných na základe rozumového poznávania toľko, že mi ide z toho hlava puknúť, no vo svojom životnom štýle môžem ostať stále ten istý: rovnako hriešny a nemravný.

So zážitkovým poznávaním je to však inak. Zážitkové poznávanie je zamerané na kvalitu, nie na kvantitu vecí. Zaoberá sadobrom a krásou vecí, ich hodnotou. Nakoľko však hodnota nevisí kdesi „vo vzduchu“, zážitkové poznanie nie je potom univerzálne, ale je silne konkrétne. Zážitkové poznanie to je konkrétny spôsob poznávania jednej, konkrétnej veci. Preto sa zaoberá nie podstatou vecí ako takých, ale jestvovaním jedenej veci. Stojíme napríklad pred konkrétnou vecou, konkrétnym zážitkom veci a a s touto vecou máme vzájomnú interakciu. Zistíme, že vec je pre nás buď dobrá alebo zlá, krásna alebo škaredá a podľa toho si ju potom buď vážime (appreciate; ad pretium = k hodnote), alebo nevážime, buď má pre nás hodnotu alebo ju nemá. V tomto zážitkovom poznávaní, na rozdiel od rozumového, my stojíme pod vecou (sme jej podriadení), nie nad ňou. Vyjdeme zo seba samých a priľneme k hodnote, ktorú objavíme vo veci. Vlastne, v konečnom zážitku skúsenostného poznávania môžeme dosiahnuť aj istý druh extrázy (ekstasis = stáť mimo). To znamená, že sa pod jej vplyvom dostaneme doslova mimo seba. Tak sme ňou premožení.

Zážitkové poznanie teda nie je poznávateľovi podriadené, ale naopak stojí nad ním. Poznávajúci je sluhom toho, čo poznáva, a jeho úlohou je vyjsť zo seba, aby objal, prijal a ocenil hodnotu, ktorú našiel. Poznávajúci sa ocitne v pozícii konfrontácie napríklad so západom slnka, s prekrásnou hudobnou skladbou, s bázeň vzbudzujúcim dielom techniky, s tajomstvom konkrétneho človeka. Nemôže ostať nedotknutý, alebo stáť stranou. Toto poznanie ho v skutočnosti volá a požaduje od neho záväzok. Zážitkové poznanie je poznanie, ktoré človeka strhuje. Je to poznanie, ktoré je pre neho zároveň aj príkazom (povolaním?). Ako dôsledok, zážitkové poznávanie je silne osobné. Nie je však osobné, subjektívne v tom zmysle, že by bolo poznávateľom vytvorené. Opak je pravdou; v istom zmysle je to najobjektívnejšie poznávanie zo všetkých poznávaní. Je tomu tak preto, lebo v zážitkovom poznávaní pred človekom stojí čosi, čo ho ďaleko presahuje, to, po čom túži, aj keď v skutočnosti netúžil presne po tomto, no čo ho aj napriek tomu volá po tom, aby to prijal. Skúsenostné poznávanie je hlboko osobné. Je výsledkom jedinečného stretu jedinečného subjektu a jedinečného objektu. A tak potom to, čo sa spoznáva, nemôže byť odovzdané ďalej niekomu inému, aspoň nie v celej úplnosti. Čiastočne som schopný iným odovzdať, čo zažívam, no väčšinu vecí im nebudem schopný odovzdať, komunikovať.

Môžem sa snažiť porozprávať ti napríklad o kráse, s ktorou som sa stretol v Slovenskom Raji. Dokonca sa mi môže podariť podeliť sa s tebou aj o to, ako som to, s čím som sa tam stretol ja osobne pochopil. Lenže aj napriek tomu nebudem nikdy schopný vyjadriť naplnopoznanie, ku ktorému som v Slovenskom Raji prišiel, ktoré je výsostne moje vlastné. Tak je to so zážitkovým poznávaním: nakoľko je to poznávanie výsostne osobné, nemôže byť učené, tzn. nemôžem to, čo som týmto spôsobom spoznal ďalej niekoho naučiť, ako ho naučím napríklad tomu, čo poznám z napríklad z fyziky. Najlepším procesom, kde sa toto zážitkové poznávanie odovzdáva je tzv.edukácia (v správnom chápaní edukácia znamená to, čo to slovo presne hovorí e-ducere = vyťahovať von). Je to proces, pri ktorom ťahám von zo seba alebo z iných to, čo sa vo mne alebo v nich vo vnútri nachádza, nie naopak, že by som do nich dával niečo nové, čo tam ešte nie je (ako pri rozumovom poznávaní). Napríklad, keď stojím pred vzácnym obrazom v galérii: Niekto, napríklad učiteľ, mi môže povedať, čo na tom obraze je (rozumové poznávanie). No zážitkové poznávanie si vyžaduje, aby mňa samého povzbudili, aby som povedal, čo na tom obraze je, a čo o tom všetko cítim ja.

Dovoľte mi dve poznámky. Prvá sa bude týkať toho, čo sme si naznačili vyššie, keď sme si povedali, že rozumové poznávanie sa používa vo vede, kým zážitkové v umení. K tomu sme si povedali, že toto nie je celkom presné. Povedzme si teraz prečo. Totiž tieto dva termíny, rozumové a zážitkové, sa vzťahujú nie na to, čo poznávame, ale na spôsob, ktorým poznávame. A tak sa môže stať, že napríklad, človek, ktorý zasvätí celý svoj život exaktnému vedeckému skúmaniu, urobí tak preto, lebo je hlboko očarený prírodou a jej zákonmi. Toto očarenie je výsledkom zážitkového poznávania. A naopak, kto nebol niekedy na nudných prednáškach povedzme o umení, ktoré boli vykonávané striktne akademickým spôsobom, kde sa nám technicky a rozumovo vykladalo množstvo umeleckých objektov? Teda vidíme, že všetko na svete sa dá poznávať aj rozumovo aj zážitkovo. V čom spočíva rozdiel, to je spôsob, ako toto poznávanie zakusuje poznávateľ (t.j. ten, ktorý poznáva).

Druhá poznámka sa týka dôležitosti naučiť sa rozlišovať medzi rozumovým a zážitkovým poznávaním. Jednoducho musíme vedieť, že jestvujú tieto dva typy poznávania a že oba sú plnohodnotné a rovnocenné. Naša súčasná kultúra je totiž silne pretechnizovaná, čo spôsobuje, že veľký (niekedy až príliš veľký) dôraz sa kladie do vedeckej objektivity, do efektívnosti, a do vecného prístupu. Dôsledkom je, že voči zážitkovému poznávaniu jestvujú predsudky. Dokonca, sú ľudia, ktorí by z termínu zážitkové poznávanie slovíčko poznávanie najradšej úplne vymazali, pretože podľa nich to nie je vôbec poznávanie. Ľudia tohto typu sa na zážitkové poznávanie pozerajú ako na poznávanie citové alebo intuitívne, a kvôli tomuto má potom termín zážitkové poznávanie pre nich akúsi pejoratívnu (hanlivú) príchuť. Skutočným poznávaním, hovoria, je poznávanie nestranného vedca.Poznávanie básnika, umelca, milujúceho človeka nie je vôbec poznávaním. Lenže dôsledkom takéhoto prístupu je potom hrozné ochudobnenie ľudského života. Ba v istých prípadoch môže byť tento prístup doslova deštruktívnym.

Zoberme si napríklad dvoch mladomanželov. Na začiatku svojho manželstva sú si obaja istí láskou toho druhého. Nepotrebujú k tomu žiadne dôkazy ani vedecké analýzy svojej lásky. Lenže ako bude tak čas napredovať, ich dôvera vo vzájomnú lásku sa môže začať umenšovať, až sa môže celkom stratiť. Pod tlakom predsudkov technického veku (ako aj pocitu vlastnej neistoty), môžu skĺznuť k tomu, že začnú od toho druhého žiadať, aby svoju lásku dokázal. Vlastne ako dobrí vedci, ak s takýmito spôsobmi začnú bude to len znak toho, že sú naozaj vedcami. Že dôkazy sú dôkazy a nie je dobré veriť len tak hocičomu. Začnú si teda dávať darčeky. Začnú si prejavovať lásku aj rozličnými vonkajšími gestami. Lenže, sú toto všetko dôkazy ich vzájomnej lásky?Samozrejme, že nie. Každý dar sa dá vykladať rozlične. Môže byť úprimný, no môže byť aj klamstvom. Vyznaniam lásky sa nemusí dôverovať, gestá lásky sa môžu prehliadať a jediné, čo medzi nimi začne rásť bude ešte väčšia neistota. Prečo? Odpoveď je v rozdieli medzi rozumovým a zážitkovým poznávaním. Poznanie lásky sa nedá dokázať, lebo ono nestojí na merateľných faktoch, ale na kvalitatívnych skutočnostiach, ktoré musia byť vnímané priamo. Nervózny zaľúbenec sa pokúša o nemožné. Snaží sa o to, aby sa zážitkové poznávanie riadilo podľa pravidiel rozumového poznávania. A čo je skutočne zákerné je to, že tento zaľúbenec tak robí na základe predsudkov, ktoré plodí naša súčasná pretechnizovaná, iba na rozum sa spoliehajúca kultúra.Takémuto človeku sa zo všetkých strán opakuje, že to, čo nie je dokázateľné, nie je skutočné. Že najlepšie je to, čo je objektívne. A preto sa teda snaží, aby zážitok osobnej lásky zapadal do tohto modelu.

A toto nejde. A čo je dôležitejšie, ak spoznáme jedinečný rozdiel medzi rozumovým a zážitkovým poznávaním, toto robiť ani nemusíme. Myslím, že by bolo načase, aby sme si začali uvedomovať, že k svojmu životu potrebujeme obe poznávania, a že obe sú rovnako hodnotné. Lenže každému z týchto poznávaní musíme umožniť, aby sa riadilo podľa svojich vlastných pravidiel. Svoje miesto má mystika, poézia, krása jednoduchého životného štýlu, pokojná meditácia i tichá modlitba. A naša kultúra musí ponúknuť priestor aj pre tento druh poznávania, aspoň taký, aký má poznávanie rozumové a vedecké.

Poznanie lásky, ako nám asi teraz je jasné, zapadá do poznania zážitkového a toto poznanie, poznanie lásky, je najvyššou formou poznávania. Ľudia, ktorí spoznali čosi v láske nikdy nebudú tí istí. Jedným z prímení Panny Márie v Loretánskych litániách je Panna najmúdrejšia. Prečo je Mária považovaná za najmúdrejšiu z ľudí. Pretože ona mala, ako nikto z nás to najpravejšie poznanie: poznanie lásky. Dosť často si kladieme otázku – vediac, že Mária je bez poškvrny počatá, no aj napriek tomu je človekom, ako my – či mohla hrešiť. Odpoveď je úplne jasná: samozrejme, že mohla, lebo mala slobodu, ako každý jeden z nás. No nehrešila. Prečo? Lebo mala poznanie lásky. Mária tak veľmi milovala Boha, že každý jeden hriech jej bol jasný a veľmi odpudivý. Je to tak, ako hovorí apoštol Pavol: „Ženie nás Kristova láska!“ (2 Kor 5, 14). To znamená, láska je dôvodom, prečo nielen nehrešíme, ale prečo si vždy volíme dobro. To isté platí i o spasených v nebi. Nehrešia. Nie preto, že by nemohli. Sloboda nebude človeku odňatá nikdy. Nehrešia preto, lebo majú poznanie Boha v láske. Poznanie v láske, je prameňom najvyššej múdrosti.

Nakoľko láska je len jedna, nemôžeme oddeľovať objekty svojej lásky, to znamená, že Boha milujem a ľudí nie, alebo tohto človeka milujem a tohto nie. Ak mám v sebe skutočnú lásku, potom som skutočne múdry a budem tým pádom pri svojich životných rozhodovaniach voliť iba to, čo ma ešte viac prehĺbi v láske.

U veľkých hrdinov dobroty a lásky, ktorých nazývame svätými, aj keď boli jednoduchí ako známy farár z Arsu, pozorovať podivuhodne často hlboký a jasný pohľad na ťaživé problémy a osobitne na otázky, týkajúce sa poznania Boha a ľudí. Príčinou vlastného zázraku nebola často „múdrosť zhora“, o ktorej píše apoštol Jakub vo svojom (Jk 3,17), ale iba tzv. hlbšie chápanie. Čím hlbšie chápanie, tým hlbší pohľad do záhadného ako more nesmierneho tajomstva všetkých vecí. „Každý, kto miluje … pozná Boha“ (1 Jn 4,7). Kto miluje brata zostáva vo svetle“ (1 Jn 2, 10). Čím väčšia je dobrota človeka, tým skôr sa priblíži k chápaniu a tým k múdrosti večnej lásky. Jedna z najkrajších viet u Fabera je, v ktorej hovorí: „Toľko môžeme povedať, že kresťanská láska má najhlbší pohľad na život a najviac sa približuje k náhľadu Božiemu a preto je nielen najpravdivejším náhľadom, ale vôbec jediným, ktorý je pravdivý. Žičlivé myšlienky sú vo stvorení tým, čo je jeho poznanie u Stvoriteľa. Stelesňujú najhlbšiu, najčistejšiu, najvznešenejšiu pravdu, ktorú my, živé stvorenia, nadobúdame o druhých alebo o sebe samých!“

Mohli by sme síce povedať, že láska nie je nič inšie než myšlienka Boha, ktorá žije ďalej v ľudskom srdci, ľudským rozumom vo svojej hĺbke nepoznaná a netušená. Na Pilátovu otázku: „Čo je pravda?“, nemožno povedať nič zrejmejšieho, ako: „Pravda je láska!“

Všetci, čo navštevujú rozličné chrámy múdrosti, Platónovu akadémiu, ako aj haly moderných škôl, tí všetci, čo hľadajú pravú múdrosť, nesmú prejsť mimo chrámu, ktorý stojí tam hore na vrchu, pomimo chrámu lásky!

1. Boli pre teda formy poznávania, ktoré sme si predstavili niečím novým? Máš osvojené obe?

2. Veríš, že to najpodstatnejšie sa nedá pochopiť naším rozumom, no aj napriek tomu je možné sa pred to postaviť do pozície úžasu a dokonca sa tomu i radikálne zaviazať smerovaním a štýlom svojho života?

3. Si múdry? Hľadáš múdrosť cez lásku?

Milan Bubák, SVD

[1] HarperSanFrancisco, 1990, str. 58-61