1. „Blížni“

                                                                                              „Miluj priateľa!“ (Sir. 27, 18 ) 

Už dva roky ste sa venovali úvahám o láske a zdá sa, akoby toho nebolo nikdy dosť. Ak chceme naozaj rásť, potrebujeme skutočne zo všetkých uhlov pristúpiť k láske, k jej jadru a rozlusknúť ho. Aj tohtoročný tématický cyklus, ktorý máme pred sebou nám k tomu môže dopomôcť. Budeme sa zaoberať predovšetkým tými, ktorých máme ako ľudia a kresťania milovať.

Dnes si povieme niečo o blížnych, kto sú a ako by mohla vyzerať naša láska k nim.

Na otázku, kto je náš blížny odpovedal Pán Ježiš, ako všetci dobre vieme, podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Zmysel tohto podobenstva sa dá zhrnúť do jednej vety: našimi blížnymi sú aj tí najvzdialenejší.

Najskôr sa pozrime na tých blížnych, ktorí sú nám zdanlivo blízkymi, lebo s nimi geograficky zdieľame ten istý priestor a predsa sme si cudzincami. Iba málo ľudí dnes prežije svoj život v tej istej komunite. Vy ste toho dôkazom. Žiaden z vás sa nenarodil v Mlynskej doline. Všetci pochádzate odniekiaľ. Ste tu pozberaní z možno len o čosi menej dedín a miest, ako nás tu je ľudí. A je to fakt:univerzity a internáty sú miestom s najväčším množstvom cudzích ľudí. A to so sebou nesie aj dôsledky. Možno preženiem, možno však nie, keď poviem, že internáty sú zároveň aj jedným z miest s najväčším množstvom osamelých ľudí. Možno u nás je situácia iná, než v zahraničí – a možno ani nie – ale spomeniem tu jeden príklad, ktorý spomína Morton Kelsey. Odohral sa nauniverzitnom campuse univerzity Notre Dame v South Bend, Indiana, USA. Je to katolícka univerzita, kde študenti žijú v úzkom kontakte s kňazmi a rehoľnými sestrami a s dobre pripravenými kresťanskými laikmi, ktorí im asistujú pri ich formácii. Jedného dňa sa tam rozšírila správa, že istý študent spáchal samovraždu. Je jasné, že študentom pri ich formácii bolo pripomínané, že samovražda nie je prijateľným spôsobom odchodu z tohto sveta. Direktor oddelenia pre študentské záležitosti bol tak veľmi zdevastovaný týmto činom, že sa rozhodol, že si za každú cenu zistí jeho príčinu. Prečo sa vlastne študent rozhodol odísť z tohto sveta týmto spôsobom? Volal si teda k sebe jedného po druhom študentov, ktorí boli jeho spolužiakmi alebo žili v jeho blízkosti. Chcel vedieť, čo bol tento študent za človeka, aké mal hodnoty, ako zmýšľal, čo ho trápilo, čo ho tešilo a pod. To, čo zistil ho viac než zaskočilo. Nikto zo študentov tohto študenta nepoznal. Niet potom divu, že si zobral život.

Byť uprostred iných ľudí ešte neznamená, že nie sme osamelí. Najhoršou osamelosťou je tá, ktorú ľudia cítia uprostred ľudí.Toto je prípad mnohých prisťahovalcov do veľkých miest. A dobrým príkladom by mohla byť aj Bratislava s jej megasídliskami,alebo aj samotná Mlynská dolina. Anonymita veľkomesta. A z toho vyplývajúca osamelosť.

Ďalším druhom ľudí, ktorí sa cítia špeciálne osamelí sú bohatí ľudia alebo ľudia vo vysokých funkciách. Mnohí z nich sú presvedčení – a žiaľ, vo väčšine prípadov je to aj pravda – že ľudia chodia za nimi iba preto, lebo potrebujú ich peniaze alebo ich služby.  Výsledkom je, že títo ľudia sa cítia používaní a nie tými, s ktorými by niekto chcel mať vzťahy pre nich samých. Faktom je, že najväčšiu biedu človeku nespôsobuje fyzická bolesť, ale bolesť psychická. Osamelosť, odcudzenie a pocit, že som pre druhých cudzincom sú často jednou z častí tejto deštruktívnej psychickej bolesti. Jeden zaujímavý príklad, ktorí spomenul môj spolubrat Pons Ramos. Hovorí, že jeden z jeho priateľov sa stal biskupom. Občas sa stretli aj potom, hoci už menej. Raz z neho vyšli tieto slová: „You know, Pons, it is a lonely place up there on the top.“ (Vieš Pons, je to osamelé miesto tam hore na vrcholci.)

Niektorí ľudia sa cítia osamelí dokonca uprostred svojich rodín. Nikto im nedal najavo, že majú hodnotu takí, akí sú. Cítia sa potom neprijatí, odmietnutí, a že niet nikoho, kto by sa o nich staral a úprimne zaujímal. Ako dôsledok, pre týchto ľudí sa potom každý jeden vzťah bude zdať výsmechom.

Mnohí ľudia sa cítia veľmi osamelí na Vianoce. Pred týmto sviatkami často zachádzajú v mysli naspäť do svojho detstva a spomínajú, ako sa v tomto čase akosi prirodzene všade okolo nich nachádzala láska a pozornosť. S približovaním sa vianočných sviatkov, čím ďalej tým viac hľadia dopredu s pocitom, že toto všetko sa aspoň v obmedzenej miere zopakuje. Keď sa však zázrak neudeje, ich nádeje a očakávania sa nad nimi silne rozplynú a oni si s pocitom trpkosti uvedomia, akými vlastne osamelými cudzincami oni v skutočnosti sú. Mnohí takíto v tomto čase upadajú do neznesiteľnej reality svojej osamelosti, ktorá ma aj meno: do tzv. vianočnej neurózy.

Čo robiť v situácii, kde cítime, že sú pri nás ľudia, ktorí sú nám cudzincami? Je jasné, že na to, aby sme sa s takýmito ľuďmi dostali do kontaktu, nepotrebujeme byť ľuďmi so špeciálnymi schopnosťami. Čo je dôležité je to, aby sme to položili medzi svoje priority. Hlavne v našom univerzitnom pastoračnom centre by toto malo byť jednou z našich dôležitých priorít. Hoci je pravdou, že každý jeden z nás sa najradšej pohybuje v okruhu svojich najbližších priateľov, predsa všímať si aj tých, ktorí sú za týmto naším okruhom – a možno tak prispieť aj k tomu, že tento náš okruh sa môže rozšíriť o nových ľudí – by malo byť našou povinnosťou. Možno nám nezaškodí spomenúť si na chvíle, kedy sme sa aj my cítili mimo, a keď si nás niekto iný všimol a prípadne nás pozval medzi seba.

Myslím, že ako kresťanom by nám mohlo byť jasné, že kde je štedrosť, tam nikdy nechýba a ak aj chýba, tak priniesť malú obetu znamená investovať do niečoho hodnotného, napríklad do vzťahu.

To, aby sme si boli vedomí toho, že v našej blízkosti sa nachádzajú aj osamelí cudzinci, si vyžaduje, aby sme rástli práve v tomto vedomí. Ktosi sa vyjadril, že väčšinu zla vo svete nepáchajú zlí ľudia, ale ľudia ktorí žijú v nevedomí. Je to nevedomie (alebo lepšie neuvedomovanie si), ktoré prehliada veci, ľudí i potreby ľudí. Ľudia, ktorí žijú v nevedomí, nežijú podľa vedomých motivácií, ale skorej podľa toho, čo sa vynorí v nevedomej hĺbke ich bytosti. A tak teda rast v uvedomovaní je prvá podmienka k tomu, aby sme začali milovať neznámych ľudí. Oni sú našimi skutočnými blížnymi!

 Toto je však zriedka možné dosiahnuť bez reflexie a modlitby. Toto je jeden z ďalších príkladov, ako je čin lásky iba zriedkavo možný, ak nemá svoje korene v modlitbe. Keď sa modlím, z mojich očí odpadne zasa niekoľko šupiniek a začnem vidieť, že nejaký človek alebo skupina ľudí sú rovnako vystrašení a strémovaní, ako som aj ja. Uvidím ich hladné oči, ich túžbyplné očakávanie.Samozrejme je možné, že situáciu nebudem čítať správne, lenže to sa nikdy nedozviem, ak neurobím ďalší krok: ak sa nepohnem k človeku s vystretými rukami alebo slovom pozdravu.

Odvtedy čo prišiel na zem Ježiš Kristus už nesmie byť človek človekovi ďaleký, všetci si musíme byť blížnymi. Ježiš toto slovo rozlomil a rozšíril, lebo pre židov slovo blížny znamenalo iba členov vlastnej rodiny a vlastného národa. Ježiš ho natoľko rozšíril, nakoľko bolo široké jeho srdce – všetko objímajúce. Božie slová „miluj priateľa“ zaznievajúce zo SZ, premenil na prikázanie: „Milovať budeš aj tých najvzdialenejších!“

A tak naša láska, láska Ježišových nasledovníkov má prekročiť prah nášho domu, tesnosť nášho záujmového kruhu, obvod našej dediny, múry nášho mesta, má sa preniesť za hranice našej krajiny do diaľky a do šírky!

Samozrejme že nie iba v myšlienkach a citoch!

Čím viac sa približujeme k ľuďom, tým viac sa približujeme k Bohu. Dokiaľ jestvujú pre nás vzdialení ľudia, dotiaľ bude od nás ďaleko aj Boh! Len čo sa začneme približovať k vzdialeným, začne sa napĺňať aj stará túžba nášho srdca, ktoré sa modlí – bližšie k Tebe Bože môj!

Milovať budeš blížneho svojho! Znie prikázanie z Desatora! Naším blížnym je teda aj ten najvzdialenejší a najcudzejší, ten zdanlivo úspešný avšak osamelý, cudzí, nevýrazný, nepoznaný. Lebo Kristus neprišiel zrušiť zákon a zmeniť zákon k blížnym a nahradiť ho zákonom lásky k ďalekým; prišiel preto, aby zákon lásky k blížnemu naplnil a doplnil a rozšíril o zákon lásky k ďalekým a tiež aby ho podľa mena a obsahu potvrdil a upevnil.

Kresťanská láska teda nesmie vylúčiť ani vzdialených, ani blízkych a najbližších.

Skutočnú lásku by zaiste nemala matka, rozplývajúca sa láskou k ďalekým ľuďom- ľudovo povedané ku všetkým okolitým susedom až po koniec dediny, alebo bloku v meste, ktorej synček by vyslovil takúto zničujúcu vetu: „Ach mama, keby aj ja som mohol byť tým najzanedbanejším dieťaťom!“ Zatiaľ čo takýmto ľuďom sa ďalekí stávajú blízkymi, najbližší sa stávajú najvzdialenejšími!

Láska musí objať každého, ale nesmie a nemá byť rovnaká voči každému!

Anglické príslovie vraví Charity begins at  home – LÁSKA ZAČÍNA DOMA!  Nie je to nijaká všeobecne nasledovateľná, ale predsa jednak nepochybná pravda!

Aj sv. František Salezský považoval za potrebné prizvukovať: „Spomedzi tých, ktorých zahŕňame do výrazu blížny, nik nemá väčšieho nároku na toto meno, ako práve príslušníci domáceho spoločenstva.“ Tu sa teda vždy začína láska, ale nesmie tu nikdy končiť!“

1. Máš jasno v tom, kto je tvoj blížny?

2. Túžiš stať a stávať sa človekom skutočnej lásky, alebo ti tento ideál nie je príťažlivý. Aké máš dôvody pre jedno i pre druhé?

3. Vieš identifikovať, ktorý z tvojich blížnych v prostredí kde žiješ potrebuje akútnu pomoc, alebo prejavenie záujmu? Akou formou si ochotný mu preukázať lásku?

Pripravil Ján Štefanec, SVD