7. Slúžiaci

sekcia Ľudia (ktorých treba milovať)

Pondelok, 12. 11. 2007

„Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.“ (Lk 22,26)

Priestorovo sú nám blízki ako brat a sestra, priestorovo sú nám skutočne „blížni“, ale citovo ich od nás oddeľuje a hlboko pod nás stavia celý svet: tí, ktorí vykonávajú v našom vlastnom dome nejaké služby – údržbári, vodoinštalatéri, upratovačky, opatrovateľky detí, zamestnanci v obchode, vo firme, robotníci vo všeobecnosti. V našej vážnosti stoja obyčajne o to ďalej, o čo sú k nám priestorovo bližšie. Služobníci v dome sú preto medzi všetkými tí najvzdialenejší. Už táto skutočnosť upozorňuje na to, že ide o vážny služobnícky a robotnícky problém nielen pre štát či národné hospodárstvo, ale aj pre kresťanskú lásku. Otázka teda znie: Ako sa má utvárať pomer vládnucej triedy k oveľa väčšej triede slúžiacich?

Ježiš Kristus rieši túto sociálnu otázku slovami, ktoré povedal pri Poslednej večeri: „Pán nech je ako ten, čo slúži!“

V kresťanskom myšlienkovom svete niet nijakej vzdialenosti alebo stavovského rozdielu medzi pánom a sluhom. Sluha nie je menší od pána. Ako sluha, tak aj pán je iba Božím stvorením a služobníkom Najvyššieho. Už v Starom zákone sa Jób pýta (31,15): „Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril a nestvárnil nás azda v lone sám?“ Nový zákon síce povýšil Božieho sluhu na Božie dieťa, ale túto výsadu zároveň udelil všetkým, tak sluhom, ako pánom; to postavilo všetkých o stupeň vyššie. A preto ten, kto je kresťan a komu je blízke kresťanské zmýšľanie, nemá nijaký dôvod rozprávať o nižšom postavení slúžiacej triedy. Môže to však byť pohnútkou hovoriť o jej vyššom postavení. Či nepovedal Ježiš Kristus: „Kto je medzi vami najmenší, ten je veľký“? (Lk 9,48) Dobrodinec stojí vyššie než ten, čo dobrodenia a služby prijíma. Blaženejšie je dávať než prijímať.

Aké dobrodenie znamená pre vládnucu triedu práca slúžiacich! Koľko nepríjemnej, jednotvárnej, bezduchej práce odnímajú od nás, koľko pohodlia, koľko kultúry, koľko možností, koľko duchovných hodnôt tvoriť a ich užívať nám dávajú tieto milióny robotníkov v dielňach, fabrikách, ako aj milióny chudobných služobných dievčat a žien! (Čína a jej lacná pracovná sila.) Títo všetci napriek jednoduchému spôsobu života a životnej práce si pri odchode z tohto sveta môžu odnášať vedomie, čo my všetci ostatní nemusíme nikdy nadobudnúť, zvlášť ak žijeme konzumne, že za svojho života boli dobrodincami ľudstva. Titul dobrodinec ľudstva ožaruje túto veľkú, temnú bezmennú masu, aj keď ju neobkolesuje iný lesk zeme. Medzi slúžiacimi vyniká aj ten, čo kľačiac na zemi umýva nohy svojim spolustolovníkom. Hovorí: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22,27) Odložil svoj majestát, opásal sa zásterou sluhu – a hľa, aj v tejto chvíli žiari z neho božská velebnosť, teraz azda viac než kedykoľvek predtým!

Druhý vatikánsky koncil kladie na srdce kresťanským laikom, aby každá ich „časná“ činnosť mala teologický rozmer: „Jedine vo svetle viery a rozjímania o slove Božom možno vždy a všade poznávať Boha, v ktorom ‚žijeme, hýbeme sa a sme‘ (Sk 17,28), v každej udalosti hľadať jeho vôľu, postrehnúť Krista vo všetkých ľuďoch, blízkych i vzdialených, a správne zmýšľať o pravom zmysle a hodnote časných vecí ako takých a v ich vzťahu k (poslednému) cieľu človeka.“ (Dekrét Apostolicam actuositatem o laickom apoštoláte) Z toho vyplýva, že východiskom každej spoločenskej angažovanosti musí pre kresťana byť kľúč viery.

Koncil zdôrazňuje ďalšiu výzvou, ktorá sa týka sveta: Boh chce, aby ľudia v duchu svornosti obnovili časný poriadok a ustavične ho zdokonaľovali. Spoločenskú prax stavia do perspektívy uskutočňovania Kristových slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40) Ježiš Kristus sa identifikuje s každým človekom, ktorému treba poslúžiť, a to aj politickými prostriedkami – toto je dôstojnosť sociálnej angažovanosti v koncilovom ponímaní!

Keď sa koncilová konštitúcia vyjadruje konkrétne k životu v štáte (politickom spoločenstve), vidí svoje poslanie (totiž poslanie Učiteľského úradu Cirkvi) tak vo formovaní správnych postojov, ako aj v definovaní kompetencií: „Aby sa nastolil naozaj ľudský spôsob politického života, niet nič lepšieho ako pestovať hlboký zmysel pre spravodlivosť, žičlivosť a pre službu všeobecnému dobru a upevňovať základné presvedčenie o pravej povahe politického spoločenstva, ako aj o poslaní, správnom vykonávaní a vymedzení verejnej moci.“ Ide tu v konečnom dôsledku o úlohu bdelého proroka, ktorú má vo svete spĺňať Cirkev v širšom a každý kresťan v užšom ponímaní. Toto je výsada, na ktorú by sme mali byť ako kresťania patrične hrdí!

Neskôr sa pápež Pavol VI. touto problematikou zaoberal predovšetkým v súvislosti s integrálnym rozvojom človeka a národov vo svojej encyklike Populorum progressio, kde opäť – v kontinuite s tradíciou svojich predchodcov – zadefinoval miesto Cirkvi pri riešení problémov rozvoja (v tomto prípade) ako miesto múdrej a skúsenej znalkyne človeka, ktorá „má účasť na najlepších ľudských úsiliach a trpí, vidiac ich neuspokojené. A tak v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo.“ (30) A v duchu koncilového učenia presne rozlíšil úlohy hierarchie a laikov pri riešení sociálnych problémov, pričom však pred oboma stojí ako neodmysliteľná interpretačná kategória duch evanjelia. Svetlo Evanjelia presahuje a „presvetľuje“ tie najvyššie ašpirácie súčasného človeka po uznaní práv a nastolení skutočnej rovnosti medzi ľuďmi. Preto kresťanom prislúcha povinnosť zúčastňovať sa v prvej línii na hľadaní takého modelu a takej organizácie spoločenského a politického zriadenia, ktoré plne zodpovedajú ľudskej dôstojnosti a jej rozvoju v duchu evanjeliovej plnosti. Z tejto analýzy vyplýva dôležitosť politickej činnosti aj vo vzťahu k usmerneniu ekonomickej moci, ktorá sa stále viac stáva dominantným činiteľom v modernej spoločnosti. Kresťania sú povolaní „vydať v tejto oblasti svedectvo (osobné aj kolektívne) o vážnosti svojej viery prostredníctvom účinnej a nezištnej služby ľuďom“.

Kontinuita a novosť v učení Jána Pavla II.

V tejto línii svojich predchodcov a koncilu pokračoval aj Ján Pavol II., pričom teologické východiská sociálnej náuky a činnosti Cirkvi systematicky postavil do rámca teologickej antropológie. Už vo svojej programovej encyklike Redemptor hominis upriamuje pozornosť Cirkvi i sveta na Ježiša Krista ako na jediný dostatočne spoľahlivý a zároveň výstižný, presvedčivý, ba spásonosný „interpretačný kľúč“ ľudského srdca a ľudských dejín. Človek sám osebe je totiž podmetom i predmetom súčasnej drámy vzdialenia sa od povedomia morálnej zodpovednosti za svoje konanie, keď človek človekovi prestáva byť človekom, lebo ho degraduje na nástroj svojho zisku či moci: „Stojíme tu pred strašnou drámou, pred ktorou nikto nemôže ostať ľahostajný. Lebo ten, čo sa na jednej strane snaží vyťažiť čo najväčší zisk, ako aj ten, čo na druhej strane musí znášať z toho vyplývajúce krivdy a príkoria, je vždy človek.“

Z toho potom pochádza aj vnímanie politiky a politickej zodpovednosti u Jána Pavla II., ako ho nachádzame ďalej v tejto encyklike, keď konštatuje, že dnes niet takého politického programu, ktorý by nestaval na prvé miesto človeka, a predsa sme neustále svedkami mnohorakého programového útoku na ľudskú dôstojnosť. Preto je nevyhnutné zamýšľať sa nad „antropológiou“, ktorá je ich podhubím, a neúnavne „podrobovať politické programy neustálej revízii z hľadiska objektívnych a neporušiteľných práv človeka“.

Tu nachádzame aj prvé pápežovo výslovné uznanie demokracie (aj keď nie formálne, totiž s použitím tohto pojmu) ako spoločenského poriadku objektívne najpriliehavejšie zodpovedajúceho ľudskej dôstojnosti na jednej strane a povahe štátu na druhej strane:„Podstatný zmysel štátu ako politického spoločenstva spočíva v tom, že celá spoločnosť, ktorá ho vytvára, t. j. ľud, je pánom a tvorcom svojho osudu.“

Úlohou politiky je teda uskutočňovať tento zmysel štátu, vytvárať a chrániť podmienky, ktoré občanom (ľudu) zaručujú účasť na tejto zvrchovanosti (a zároveň zvrchovanej zodpovednosti) nad svojím osudom. Keďže Cirkev vedie svoje deti k zodpovednosti za spoločné dobro, tým aj vychováva prospešných občanov pre spoločnosť a štát. Pokiaľ ide o podmet spoločenskej angažovanosti vo vlastnom slova zmysle, aj Ján Pavol II. naliehavo volá na zodpovednosť kresťanských laikov: „Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od zodpovednosti bolo vždy pomýlené. Dnes je však v tom ešte väčšia vina. Nikomu nie je dovolené zostať nečinným.“

Práve v tejto súvislosti zaznievajú s osobitnou vážnosťou prvé slová pontifikátu tohto pápeža, ktoré on sám neskôr cituje v exhortácii venovanej laikom a ich poslaniu v súčasnom svete: „Nemajte strach! Otvorte, áno, otvorte dokorán dvere Kristovi! Otvorte jeho spásonosnej moci hranice štátov, hospodárskych a politických systémov, oblasti kultúry, civilizácie, rozvoja. Nemajte strach. Kristus vie, čo je v človeku. On jediný to vie! Človek dnes často nevie, čo nosí v sebe, v najhlbších hĺbkach svojej duše a svojho srdca. Preto sa často cíti neistý ohľadom zmyslu svojho života na tejto zemi. Napĺňa ho pochybnosť, ktorá sa mení v zúfalstvo. Umožnite preto Kristovi – prosím vás o to a pokorne s dôverou nalieham -, umožnite mu hovoriť ľuďom. On jediný má slová Života, áno, ‚večného života‘.“

Ak teda hľadáme doktrinálne východiská spoločenskej angažovanosti, ako jednotiaca línia zaznievajú práve tieto slová Jána Pavla II., ktoré následne ešte konkretizuje: „Otvoriť Kristovi dvere dokorán, prijať ho do priestoru vlastnej ľudskosti nie je pre človeka žiadnym ohrozením, ale jedinou cestou, ktorá vedie k poznaniu človeka v celej jeho pravde a k uznaniu jeho hodnôt.“

Tento kristocentrický ráz učenia Jána Pavla II. o spoločnosti je zrejmý z celého jeho pontifikátu. Napriek tomu však toto učenie nestráca nič na dialogickom rozmere, ktorý mu vtlačil koncil, aby sa totiž stalo nástrojom spoločného úsilia Cirkvi a ostatných ľudí tohto sveta o ľudsky dôstojnejší domov. Vyplýva to z presvedčenia, že ten najväčší prínos, ktorý Katolícka cirkev môže poskytnúť tomuto svetu, je Ježiš Kristus, nie však ohlasovaný v nejakom polemickom duchu, ale ako Vykupiteľ súčasného človeka a stelesnená odpoveď na jeho nezodpovedané otázky.

Aj na sklonku svojho pontifikátu sa Ján Pavol II. obrátil tými istými slovami na zjednocujúcu sa Európu, ktorá akoby sa stále viac dištancovala od svojich kresťanských koreňov: „Neboj sa! Evanjelium nie je proti tebe, ale stojí na tvojej strane. Potvrdzuje to istota, že kresťanská inšpirácia môže premeniť politický, kultúrny a hospodársky celok na takú formu spolužitia, v ktorej sa všetci Európania budú cítiť doma a vytvoria takú rodinu národov, ktorou sa budú môcť inšpirovať aj iné oblasti sveta.“

Prínos Cirkvi do tohto dialógu je nadovšetko teologický, presnejšie kristologický. Kristus je totiž „svetlo sveta“ (Jn 8,12) a to má svoj vplyv na človeka a jeho život v spoločnosti vo všetkých časoch. „Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých (porov. 2 Kor 5,15), dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení (porov. Sk 4,12). Takisto verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky (porov. Hebr 13,8). Preto vo svetle Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha, prvorodeným zo všetkého stvorenia (porov. Kol 1,15), koncil má v úmysle prehovoriť ku všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.“

Aj preto je veľmi dôležité práve dnes, keď uvažujeme o láske k slúžiacim, otvorene upozorniť, že rôznorodé spoločenské problémy, ktoré sužujú súčasný svet a jeho politické štruktúry, nevychádzajú len z porúch systému, ale majú svojho spoločného menovateľa v osobnom a spoločenskom hriechu, takže na svoje vyriešenie potrebujú vykúpenie a milosť, čiže v pravom zmysle slova teologickékategórie. „Isteže vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu. A práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, osvietenia a sily, ktoré môžu napomáhať zriaďovať a konsolidovať ľudskú pospolitosť podľa zákona Božieho, zákona lásky. A na tom sa má podieľať každý jeden z nás.

Práve v tomto, čo sme si tu načrtli, spočíva a má byť prítomná vo svete naša služba! Nebude sa to týkať len spravodlivej mzdy, ktorú – ak to bude v našej moci – budeme vyplácať našim podriadeným alebo službukonajúcim robotníkom, ale aj podielu na zisku a poukazovaní na oveľa vznešenejší cieľ práce: ako spolupodieľaní sa na stvoriteľskom akte Božom. Jednako slovo slúžiť znamená viac ako iba pomáhať a osožiť; je v ňom vyjadrené aj zmýšľanie pokory, úctivosti a lásky, presne to zmýšľanie, vďaka ktorému si Ježiš Kristus kľakol na zem pred Dvanástimi. Pre veľkého, šľachetného a hlbokého človeka nebude už nič udivujúce a neobvyklé, keď prejaví takéto zmýšľanie voči ľudskej aj sociálnej dôstojnosti slúžiaceho človeka.

V praktickom živote nie je celkom možné dať podriadeným úplne najavo, že nestojíme na vyššom, ale skôr na nižšom stupni ako oni. Väčšinou nedisponujú takou zrelosťou, aby sa to zaobišlo bez napáchania škôd. Takmer vždy bude potrebné zachovať si odstup ako nadriadený k podriadenému. Možno bude potrebné veľmi často pripomínať podriadeným ich povinnosti a vytknúť im niektoré zaváhania a porušovanie povinností. Je však veľmi dôležité, aby sa to dialo bez povýšenectva, s úctou k osobe a s láskou. Vážme si prácu iných, ktorí pracujú pre nás, a nikdy nijakou prácou nepohŕdajme!