2. nedeľa pôstna (C) – komentáre k čítaniam

Záblesky slávy

Pred prvým čítaním (Gen 15,5-12,17-18):

Určite nejestvuje človek, ktorý by bol videl tvár Božiu a ostal by žiť. No Boh nám aj napriek tomu často ukazuje veci, na ktorých by sme mohli vidieť jeho rukopis. Dym a oheň sú takýmito jeho znakmi. Vidíme ich napríklad v horiacom kre Mojžiša, alebo v dymovom mraku slávy, ktorý sa počas dňa vznáša nad Izrealitmi putujúcimi púšťou, či v ohnivom stĺpe, ktorý sa vznáša nad nimi v noci. Vidíme ich na vrchu Sinaj pri odovzdávaní Desatora a taktiež na vrchu pri Premení Ježišovom. Nehmotná prítomnosť týchto dvoch elementov v nás prebúdza volanie k tajomstvu a k prítomnosti Boha, ktorá je i nie je hmatateľná. Aj Abram sa dnes po prvýkrát stretá s Pánom. Možno dymiaca pec ho dusila a rozpálená pochodeň spaľovala jeho pokožku, keď sa nepríjemne priblížili k nemu. No on aj tak vedel, že Boh je mocný, tajomný a ani trocha nie je nebezpečný. Nateraz mu stačilo vedieť, že tento veľký, tajomný Boh prichádza, aby s ním vyjednával akýsi obchod a že jediný, kto z neho bude mať všetky výhody bude on, Abram.

Pred druhým čítaním (Fil 3,17-4,1):

Máme na výber: buď budeme napodobňovať spôsoby učeníctva, alebo spôsoby sveta. Buď prijmeme Ježiša ako svojho Pána, ako svoju slávu v láske a ako svoju odvahu, ktorá sa nám ukázala na kríži, alebo sa rozhodneme zhotovovať si sami svojich bohov a nachádzať slávu vo svojich vlastných úspechoch. Všetko to bude závisieť od toho, čo chceme: buď sa spasiť sami, alebo dovoliť moci kríža, aby nás spasila ona. Ak sme úprimní, myslím že väčšina z nás dá prednosť tomu prvému, spáse svojimi vlastnými silami. Toto si totiž od nás nežiada žiaden veľký skutok viery, iba usilovnú snahu byť vo všetkom jednotka. No takto žiaľ potom veľkú časť svojho života prežijeme v pude sebazáchovy a v zúfalej ochrane svojich zdrojov, zdravia, vzhľadu a svojho obrazu. Ako keby nám nedošlo, že aj tak zomrieme. No práve vo svetle svojej smrteľnosti – čo mnohí z nás nikdy neprijmeme – nám kríž ponúka jednoznačne omnoho viacej možností k spáse, než si ich dokážeme vytvoriť my sami.

Pred evanjeliom (pred veršom pred evanjeliom) (Lk 9,28-36):

Aký to budíček! Bol to úplne obyčajný deň v Lukášovom evanjeliu. Ráno vstali a Ježiš sa vybral do ústrania, aby sa modlil, čo bola súčasť jeho dennej rutiny. Jeho traja najlepší priatelia šli ako už toľkokrát s ním a – možno znova ako už toľkokrát – keď prišli na miesto, Ježiš sa modlil a oni pokračovali v spánku. Zrejme neboli žiadnymi favoritmi v modlitbe a konečne mali už čosi aj v nohách, veď kráčali do vrchu. Medzitým, čo spali prišlo k Premeneniu. Úúú! Takmer to všetko prespali! Našťastie prebudili sa včas a tak videli Ježiša, ktorý žiaril ako slnko a dvoch veľkých svätcov židovskej tradície, ako sa s ním rozprávali o konečnom naplnení dávnych Božích prísľubov. Ešte päť minút chrapkania, a nevedeli by, že niečo také úžasné sa v ich prítomnosti udialo. Toto je obraz nášho života. Svet sa pretvára svätou Božou milosťou v každú malú chvíľku, a my spíme. Na to, prečo nie sme dostatočne pozorní máme milión dôvodov: rodinné starosti, finančné problémy, tlak v práci, choroba. Naše životy nás vyčerpávajú a uspávajú. No zatiaľ v našom strede žiari Božia sláva a zjavuje nám Boha medzi nami uprostred. Škoda, a my o ničom nevieme.

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

Kedy si zažil naposledy vo svojom života „blízkosť Božia“? Čo si sa tam dozvedel, čomu si sa naučil?
Koľko času tráviš službou svojmu bruchu, ako Píše Pavol? Koľko času tráviš službou Pánovi?
Kde a kedy si najviac vnímavý na Božiu prítomnosť?

Činná odozva

Posvieť si na „boha svojho brucha“. Povedz mu aspoň raz za deň „nie“. Namiesto toho sa rozhodni pomodliť alebo poslúžiť niekomu, kto to potrebuje.

Pripravil: MB@svd