Pred časom z UPeCe odišiel o. Janko Štefanec, avšak, UPeCe privítalo jeho brata, o. Martina Štefanca, ktorý je v našom centre novým kaplánom. Príchod do UPeCe opisuje veľmi radostne a tiež nám prezradil, že s o. Stankom sa pozná už dlhšiu dobu. Spolu pôsobili v Nitre na Kalvárii. A aby náhod nebolo málo, v rovnakom roku vstúpili obaja do seminára a boli dokonca i spolužiakmi. Človek mieni, Pán Boh mení. Teraz sa ich cesty opäť raz stretli práve v UPeCe. Viac nám prezradil o. Martin už v samotnom rozhovore.

Odkiaľ a z koľkých súrodencov pochádzate?

Pochádzam z Tuchyne, zo stredného Považia (okres Ilava). Mám dvoch súrodencov, starších bratov. Ten najstarší, toho poznáte, páter Ján, bol tu v UpeCe. Prostredný je Juraj, ktorý už má rodinku, má tri deti.

Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťaťom?

Vždy ma fascinovali stroje a dopravné prostriedky. Ako dieťa som samozrejme túžil najskôr po bicykli, potom po motorke, prípadne po nejakej motokáre. Stále ma bavilo tieto stroje opravovať, rozoberať či skladať. Chcel som byť nejakým strojárom alebo mechanikom.

Načo si rád z Vášho detstva spomínate?

Hlavne na rodinné stretnutia, tie boli veľmi vzácne, keď na to tak spätne spomínam. Taktiež som obľuboval výlety s rodinou do okolitej prírody v Bielych Karpatoch. V tom čase sa ešte necestovalo tak často, a preto sme navštevovali tú našu krásnu prírodu.

Ako ste sa dostali k viere?

Od malička som bol vedený k viere. Boli sme veriaca rodina. Môj starý otec bol kostolník. Samozrejme, i rodičia nás viedli k modlitbe. Vždy sme sa modlievali spoločne v rodine, hlavne večer, ale snažili sme sa aj ráno, predsa ale, v ten večer sme boli všetci spolu. Zvykli sme kľačať na kolenách pred svätým obrazom, ktorý bol v spálni. Pamätám si, že ja som mal stále miesto vedľa otca. Každý mal svoje miesto, keď sme sa modlievali.

K viere som prišiel pomerne jednoducho. Nemusel som ju nejako hľadať alebo objavovať a je to niečo, čo vnímam ako veľký dar v mojom živote, že ma rodičia priviedli k viere.

Kedy vo Vašom živote nestalo rozhodnutie: CHCEM SA STAŤ KŇAZOM?

Miništroval som od malička, nakoľko ako som už spomínal, môj otec bol kostolníkom. Raz v nedeľu, keď som mal päť rokov, ma pozval, či by som nechcel ísť miništrovať. Tak som tam šiel a veľmi sa mi to zapáčilo. Začal som tam chodiť. Páčilo sa mi spoločenstvo, ktoré tam bolo, ale tiež i to, že som bol blízko pri oltári. A tak sa akosi vo mne formovalo povolanie, kde som podvedome možno počítal i s tým, že niekedy budem aj kňazom, ale samozrejme to rozhodnutie dozrievalo. Definitívne som sa rozhodol, keď som mal sedemnásť rokov, keď som bol tretiakom na gymnáziu.

Dá sa v súvislosti s Vaším bratom, o. Jankom povedať, že Vám bol Vašim vzorom a inšpiráciou? Rozhodol sa pre kňazské povolanie skôr ako Vy?

Brat za pre kňazské povolanie rozhodol skôr ako ja. Vtedy som bol asi siedmakom na základnej škole. Chodili sme ho navštevovať do seminára do Bratislavy. Veľmi sa mi v seminári páčilo. Mal som rád nedeľňajšie modlitby, keď sme prišli za bratom na návštevu. Urobilo to na mňa veľmi veľký dojem a určite i to ma v značnej miere ovplyvnilo. Samozrejme aj môj brat, ktorý keď chodieval na prázdniny, tak ma zobral k rehoľným sestrám, kňazom, našim rodákom na návštevu. Určite i to formovalo a pomáhalo môjmu rozhodnutiu preto, aby som sa stal kňazom. Brat Janko bol určite mojou veľkou inšpiráciou a vzorom.

Mali ste počas tejto dlhej a náročnej cesty nejaké pochybnosti a zaváhania, či to, čo robíte, je správne?

Do seminára som vstúpil veľmi mladý, bol to mesiac pred mojou osemnástkou, keď som prišiel do misijného domu v Nitre, kde som vstúpil do rehole. Potom tam nastali samozrejme i pochybnosti, pretože som bol naozaj veľmi mladý, takže prišli tam aj nejaké zaľúbenia a lásky. Nebolo to pre mňa určite ľahké, ale prehodnocoval som svoje rozhodnutie stať sa kňazom. Nakoniec som sa rozhodol, že to je pre mňa tá najväčšia hodnota, ísť po tej ceste, ku kňazstvu a k misionárskemu životu.

Ako prijala toto vaše životné rozhodnutie rodina, vaši blízki a priatelia?

Rodina aj najbližší ma veľmi podporovali a prijali to veľmi dobre. Boli radi, i keď na druhej strane, keď som odchádzal z domu, tak sa so mnou vo farnosti mladí lúčili. Bola to pre mňa veľmi pekná, ale zároveň i smutná rozlúčka. Až neskôr som si uvedomil, že som skutočne už od nich odišiel. A tiež i v rodine, keď sa naši so mnou lúčili, plakali. Nielen mama, ale dokonca i otec. Keď som od nich z domu odišiel, hovorili, že to bolo veľmi náročné. Museli si bezo mňa zvykať. Ja som si tiež zvykal na život bez rodiny, ale mal som už „novú“ rehoľnú rodinu, ktorá mi bola tiež oporou a cítil som sa byť ňou prijatý. Kontakty s mojou skutočnou rodinou som ale nikdy neprerušil. To, že som nastúpil na cestu kňazstva, vnímam ako Boží dar.

Kto Vám bol v tomto čase najväčšou oporou?

Mal som okolo seba veľmi veľa ľudí, ktorí ma podporovali, držali mi palce a modlili sa za mňa. Boli to ľudia z mojej rodiny, ale tiež i dovtedy cudzí ľudia, ktorých som spoznal až vstupom do seminára. Takže naozaj, Pán Boh mi zoslal do cesty takýchto ľudí, ktorí boli ku mne veľmi dobrí a pomáhali mi.

V čom sa zmenil Vás život vstupom do seminára?

Spoznal som nových ľudí, získal som spolubratov, s ktorými som potom prešiel kus cesty počas štúdia. Hneď po tom, ako som vstúpil do rehole, som nastúpil do noviciátu, ktorý trval jeden rok. To bola taká prvá skúška, keď som celý rok nešiel domov. Bol som odlúčený od mojej rodiny a potom po roku noviciátu som skladal prvé sľuby a nastúpil som na štúdium filozofie a teológie do Bratislavy, kde som študoval 6 rokov.

Kde a v ktorom roku ste boli vysvätený za kňaza?

Bolo to v roku 1999. Vysvätení sme boli piati kňazi – verbisti v Nitre na Kalvárii.

V ktorých farnostiach ste následne pôsobili?

Hneď po vysviacke som najskôr pôsobil v Terchovej ako kaplán. To bolo moje prvé miesto. Potom som sa dostal na štúdia masmediálnej komunikácie do USA, kde som bol najskôr vo Washingtone na jazykovom kurze. Neskôr som bol dva roky v Pittsburghu, v Pensylvánii. Tam som sa venoval Slovákom v okolí Pittsburghu. Raz za mesiac som chodieval aj do Chicaga, kde som mával duchovné obnovy a sväté omše pre Slovákov.

Úprimne, prirástlo Vám k srdcu niektoré miesto najviac?

Najviac asi spomínam na Terchovú. Bolo to predsa také moje prvé miesto – prvá láska, ku ktorej  vzťah je vždy veľmi dobrý a silný zároveň. S ľuďmi z tejto farnosti som doteraz v kontakte. A i po sedemnástich rokoch, odkedy tam už nepôsobím, sa občas s týmito rodákmi z Terchovej stretneme, napíšeme si alebo tam chodievam sobášiť.

Zaujímalo by ma, aký je Vás vzťah k UPeCe?

Do UPeCe som chodieval ako seminarista, keď som mával stretká a katechézy pri príprave katechumenov na krst a na prijatie sviatosti v roku 1997 a 1998. Potom som bol v UPeCe vysvätený za diakona. Je to vlastne prvý stupeň kňazstva. Bola to vysviacka Mons. Petrom Dubovským, ktorá sa konala priamo tu, vo veľkej sále UPeCe.

Tiež toto centrum vnímam i tak, že je tu mnoho šikovných ľudí. Má to tu vždy svoje čaro a dýcha to tu stále sviežosťou a novosťou. I pred dvadsiatimi rokmi, keď som tu chodieval, i teraz, stále tu bolo a je živo. Človek tu neustále nájde povzbudenie a radosť, že sú tu mladí ľudia, ktorí sú ochotní a zapálení. Chcú sa dozvedieť niečo o Pánu Bohu a žijú vieru.

Priblížili by ste nám Váš príchod do UPeCe?

Provinciálny predstavený, Pavol Kruták, potreboval kňazov do UPeCe, pretože po určitom čase sa vymieňali tí, ktorí tu boli. A preto mňa i otca Stanka oslovil, či by sme nešli sem, do UPeCe.  Po vzájomnej dohode a rozhovore sme to obaja prijali a dostali sa tu.

Aký význam má pre Vás v živote viera?

Pre mňa viera znamená neprestajné rozvíjanie života s Bohom v príkaze lásky k Bohu a k blížnemu. Teda viera by v človeku mala stále rásť a dozrievať. Človek nikdy neobsiahne všetky odpovede na všetky otázky o Bohu. Preto má človek vždy čo spoznávať v živote viery. Viera by v živote človeka nikdy nemala ustrnúť, ale vždy je priestor na jej rozvoj.

Určite ako každý z nás, i vy máte záľubu, pri ktorej dokáže „uniknúť“ od všetkého. Čo je tým Vaším najväčším relaxom?

Mám rád prírodu, rád zájdem do lesa, keď prídem domov na návštevu. Zoberiem dvoch vlčiakov, ktorí majú naši doma a idem s nimi do lesa. Tiež oddávna rád i fotím. A posledné dva roky sa venujem i dronu, čiže natáčaniu videí. Mám radosť, keď urobím zábery z takých uhlov, kde sa bežne človek nedostane. Teší ma, keď sa mi podarí urobiť nejaké zaujímavé snímky. Tiež od teenegerských čias obľubujem i jazdu na cross motorke v teréne. Ako som už spomínal, vždy ma lákali stroje a motorové vozidlá (smiech).

 
Máte nejakú myšlienku, ktorá Vás doprevádza po celý život?

Keď som spoznával moju spiritualitu, ale i spiritualitu našej rehole verbistov, tak som sa inšpiroval našim zakladateľom sv. Arnoldom Jansenom, ktorý povedal toto heslo, ktoré som si dal aj na môj primičný obrázok, keď som bol vysvätený za kňaza.

,,Lásku a dôveru nevynútiš. Ľudské srdce je zvláštna vec a nedá sa získať inak, než veľkou zhovievavosťou, láskou a prívetivosťou.“

Veľmi ma táto myšlienka oslovila v časoch, keď som bol bohoslovcom. Doteraz ma toto motto sprevádza a stále si ho rád pripomínam.

Za akého človeka sa považujete?

Vnímam sa ako človek, ktorý je na ceste ako pútnik k Bohu a na tejto ceste zažíva veľa zaujímavého, ale tiež ako človek, ktorý má svoje ťažkosti i radosti. Mám zrak upriamený dopredu, mám zrak upretý na Ježiša. To mi vždy dáva silu ísť ďalej.

Čo Vás skutočne obšťastňuje?

Teším sa, keď niekomu pomôžem na ceste viery alebo v živote nejakým spôsobom. Keď mi ľudia povedia, že som im ja alebo moje pôsobenie pomohlo, to ma vie tak veľmi potešiť a dáva mi to aj zmysel. Považujem to za moju najväčšiu pozemskú odmenu, nehovoriac o odmene večnej, ktorá je väčšia.

Chceli by ste sa na záver s nami mladými ešte s niečím pozdieľať?

Nedávno som čítal peknú myšlienku od Jána Mária Viannea, ktorý je patrónom kňazov.

,,Kto má veľa, nech dáva veľa. Kto má málo, nech dáva málo. Ale každý nech dáva rád a zo srdca.“

Veľmi som sa pre to nadchol. Myslím si, že aj tu v UPeCe má každý nejaké dary a talenty, s ktorými sa môže s ostatnými podeliť. Práve to je úžasné, že ľudia sa v UPeCe delia so svojimi darmi a tiež i s tým, čo dostali od Pána Boha.

Prajem nám všetkým, aby sme to dokázali a aby sme každý dávali to, čo máme, radi a zo srdca.

—

Otcovi Martinovi veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem mu, aby stále dokázal prijímať všetko to, čo mu Pán Boh pošle do cesty s odvahou a radosťou zároveň.

Zuzana Wagnerová

foto: Koba Tuniev a súkromný archív o. Martina