1. Hodnosť lásky

„Najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13)
pondelok 26.9.2005

My ľudia sa podobáme zástupu zlatokopov, ktorí s túžobným srdcom kdesi na poliach Aljašky hľadajú a kutajú. A hľa, tu jeden z nich nájde malé, drobné zrniečko zlata, malý, drobný kúsok šťastia; a tam zasa iný, tiež nájde zrnko, no podobne malé a chatrné; no tu jeden – zaiste musí byť dieťaťom šťasteny – nájde najväčšie zo všetkých a teraz je bohatý a šťastný a každý mu závidí. Čo je to to najväčšie, čo možno nájsť na zemi? Svätý Pavol vo svojej veľpiesni o láske v liste Korinťanom hovorí, že „najväčšia z nich je láska“.

Avšak predsa, nie vždy sa takto hovorilo. Láska je stará ako samo ľudstvo a patrila k nádherám raja. No ani mimo brán raja, ani medzi najdivšími národmi nikdy celkom nevyhynula. Bola tam len scvrknutá, zoslabená, stiahnutá na úzky okruh prirodzených záujmov človeka a žila už len ako láska manželská či láska detí, ako láska priateľov a príbuzných, ako súcit, či ako prirodzená dobrota srdca. Čo však celkom vyhynulo, bolo pravé poznanie hodnoty a hodnosti lásky. Jedni ňou opovrhovali ako zbabelou slabosťou. Taký Vergílius, napríklad, hoci veľký poet, na jednom krásnom mieste, kde opisuje mier a pokoj mudrca, vypočítava medzi jeho prednosťami i tú, že nikdy necíti zľutovanie s človekom, čo trpí núdzu. Iní zasa síce spoznali šľachetnosť lásky, ale jednako nie jej priam kráľovskú hodnosť. Väčšmi si cenili iné veci: múdrosť, spravodlivosť, odvahu, udatnosť, ba i zbožnosť a pravovernosť. A ani v Starom zákone nebola ešte odhalená celá vznešenosť lásky. No potom prišiel čas, plnosť časov: Svätá noc… Zelený štvrtok… Veľký piatok… celé to mohutné zjavenie sa Boha tak v Slove, ako aj v činoch Nového zákona. A tu sa zjavila krása a vznešenosť lásky a jej majestátna exkluzivita a celý jej svätý, nebeský primát sa znova obnovil.

Istý znalec zákona pristúpi k Ježišovi a pýta sa ho: „Učiteľ, ktoré je hlavné prikázanie v zákone?“ A Boží Syn hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha… a svojho blížneho!“ (Mt 22,37,39).

A potom, najlepší učeníci Ježišovi po celé stáročia šírili a šíria tento chválospev na lásku, ktorý Majster vtedy zaspieval. Peter napomína prvých kresťanov: „Nadovšetko sa však vrúcne navzájom milujte!“ (1 Pt 4,8). Legendárny staručký Ján, ktorý už nemohol hovoriť pre slabosť svojej staroby, opakoval stále prosbu: „Deti moje, milujte sa navzájom!“ A Jakub nazýva toto prikázanie lásky k blížnemu s naozajstnou vrelosťou a slávnostne „kráľovský zákon Písma“ (Jk 2,8).

I Pavol, plný Ducha Kristovho, zaprisaháva svojich: „Nadovšetko však majte lásku!“ (Kol 3,14) a potom píše krásnu 13. kapitolu v Prvom liste Korinťanom, ktorá sa končí slovami: „…viera, nádej, láska, všetky tri, no najväčšia z nich je láska!“

Ešte po tisícoch rokov počujeme zaznievať tento chválospev. Majster Eckhart káže: „Keby si bol vo vytržení ako svätý Pavol a vedel by si o jednom chorľavom človekovi, ktorý by požadoval od teba trochu polievočky, mal by si uznať, že je lepšie, ak sa z lásky zriekneš vytrženia a ešte s väčšou láskou poslúžiš tomu úbožiakovi“.

Známy je tiež rozhovor sv. Františka z Assisi s bratom Leom na ceste z Perugie do Santa Maria degli Angeli, v ktorom František znova a znova vyvoláva: „Keby naši bratia dali slepým zrak … to nie je dokonalá radosť… A keby obrátili všetkých neveriacich … keby vedeli hovoriť rečou anjelov a poznali chod hviezd a silu bylín … napíš, že v tom nespočíva dokonalá radosť“. A keď sa konečne brat Leo vybičovaný nedočkavosťou pýta: „Otče, pre Boha ťa prosím, povedz mi teda, v čom spočíva dokonalá radosť!“, tu František odvetí: „Keby nás vrátnik v Santa Maria privítal s príkorím a tvrdosťou a to všetko by sme prijali s veselosťou a láskou, potom brat Leo, ovečka božia, napíš, že v tom spočíva dokonalá radosť!“

A aj keby neboli Pán a jeho služobníci týmto a podobnými slovami výslovne hlásali kráľovský primát lásky, jednako by sme i sami museli akosi vlastným uvažovaním spoznať, že láska je to najväčšie a najlepšie, kráľovná spomedzi všetkých čností. Môže sa ňou hádam porovnávať miernosť čo do šľachetnosti a krásy? Miernosť nie je nič iné, než príkaz sebazáchovy; láska sa však stará o blaho blížneho. Alebo vysoká, vzácna spravodlivosť? Nie, spravodlivosť drží v rukách váhy, no láska nepotrebuje nijaké váhy; spravodlivosť hovorí iba: daj každému, čo je jeho; láska však hovorí: daj každému, čo je tvoje! Alebo utrpením ožiarená odvaha? Zaiste, táto je niečo veľkého, pretože tak mnoho znesie; ale aj „láska vie všetko zniesť“ (1 Kor 13,7), všetko pretrpí a hľa, okrem toho ešte i koná všetko, je činná, podnikavá a tvorivá. Alebo môže sa jej rovnať múdrosť, tá so životnou chytrosťou, bohatá na vedomosti, s hlbokými očami a vysokým čelom? Určite nie, veď blažený sa môže stať i človek, ktorý toho mnoho nevie ani o prírode, ani o spôsoboch a úskokoch ľudského života, ani o tajomstvách Božích; nie však človek, ktorý je taký chudobný na lásku, ako hádam hlupák na vedu a rozumnosť. Veda a rozumnosť je povedomá, často až príliš sebavedomá múdrosť myšlienok, láska je však nepovedomá múdrosť celého človeka.

No láska nie je len väčšia, ako všetky prirodzené čnosti človeka. Nemôže sa k nej prirovnať ani nijaká nadprirodzená čnosť. Láska je väčšia ako viera. Viera – to je nebeská, Božská čnosť, ktorou človek napĺňa svoju dušu všetkými večnými pravdami, všetkými veľkými záhadami a nepochopiteľnými vecami Božími. Lež väčšia ako viera je len predsa láska. Aj láska „verí všetko“ (1 Kor 13, 7); obsahuje vieru v Boha Otca, v Boha Vykupiteľa, v Boha Posvätiteľa všetkých ľudí; lež o­na znamená omnoho viac. Vyrástla z viery, vieru však prerástla. A tiež je väčšia než nádej. Veď o­na obsahuje i nádej, o­na „všetko dúfa“ (1 Kor 13, 7) od Boha i od ľudí. No neobmedzuje sa iba na holé dúfanie, o­na chce v tejto nádeji konať a pomáhať. „Viera, nádej a láska, všetky tri, ale najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13).

Ale načo ešte dlhšie porovnávať a rozvažovať? Nám vlastne stačí pouvažovať iba o jednom: Akože znie základná myšlienka kresťanstva vo svojom najkratšom vyjadrení, v troch slovách? „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Kresťanstvo a všetky jeho pôvodné skutočnosti, vtelenie ako aj smrť Boha na kríži nám jasne ukázali, že ľudská reč nemá slova, ktoré by lepšie priblížilo nesmierne Božie bytie, než toto vľúdne, dôverné a dávne slovíčko, ktorým je „láska“. Spomedzi našich úbohých nedostatočných slov je toto slovo stále ešte najlepším vyjadrením najvnútornejšieho, tajomného bytia a života Božieho. Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovom živote, nie je v prvom rade múdrosť, ani spravodlivosť, ani večnosť, ani všemohúcnosť, lež láska … láska, čo sa stará o vrabca, čo zaodieva ľalie a dáva sa ukrižovať za ľudí, láska, čo vytvára, udržuje a blaží kvety a obopína nebo i zem. Ak sa však láska prejavuje ako taká, ktorá je čo najužšie a najhlbšie spriaznená so samým Bohom, či by potom nemala byť najväčšou, najvýsostnejšou, najkrajšiu a najcennejšou na svete? Nech sú ostatné veci čo ako veľké a skvostné, čo ako veľkolepé a sväté, najväčšou z nich je a navždy zostane tá, ktorá je najbližšou príbuznou Boha – láska.

1. Čo sa v tebe vynára, keď počuješ slovo láska? Toto slovo sa dnes vyprázdňuje z pôvodného významu.

2. Súhlasíš, že láska je najväčšia čnosť pod slnkom? Že je základom kresťanstva a najpodstatnejším stavebným materiálom každých vzťahov?

3. Si človekom lásky? Čo očakávaš od týchto úvah o láske?

Podľa pôvodného materiálu pripravil: Milan Bubák, SVD