1. Integrita

Jardin des Plantes je jedným z krásnych parížskych parkov. Nachádza sa na ľavom brehu Seiny a Parížania ho majú veľmi radi. Človek, ktorý sa tam rozhodne ísť, určite si má z čoho vybrať: môže sa poprechádzať pomedzi exotickými stromami, môže navštíviť múzeum histórie prírody, zoologickú záhradu, alebo sa môže zadívať na to množstvo ľudí, ktorí sa sem podobne vybrali stráviť príjemné odpoludnie ako o­n. Človek si tu uvedomí, že svet je krásny, a že o­n je – aspoň na krátky moment – živý a slobodný od úzkostí ťažko zmietaného sveta.

Jacques Maritain a jeho priateľka Raissa Oumansov tam chodili často. Park bol pre nich kúzelným miestom, kde dokázali perfektne relaxovať. Jedného dňa však, ako tak kráčali cez Jardin des Plantes, prenikla ich iná nálada, než akú mávali obvykle. Títo dvaja mladí ľudia boli už niekoľko rokov študentami Sorbony a teraz sa zhovárali o tom, aký dopad majú na nich ich štúdiá. Záver, ku ktorému prišli bol veľmi pochmúrny a oni začali v sebe cítiť niečo oveľa horšieho než len nešťastie. Relativizmus vedcov a skepticizmus filozofov ich priviedol k „hlbokej úzkosti srdca“, ktorú už neboli schopní niesť.

Jacques nebol stúpencom žiadneho konkrétneho náboženského presvedčenia. Raissa sa však na rozdiel od neho pokladala za výslovnú ateistku. Metafyzická úzkosť, ktorú toho dňa cítili sa nedala popísať. O niekoľko rokov neskôr ju Raissa vo svojich spomienkach opísala takto: „Je pravdou, že som zažila už množstvo utrpení, množstvo bolestí, často veľkých bolestí. No takúto konkrétnu úzkosť som odvtedy už nikdy nezažila. Napriek tomu sa však na ňu stále pamätám veľmi dobre. Človek nemôže zabudnúť na bránu do pekla.“

Čo to bolo, čo ich tak veľmi rozrušilo? Bola to akási podvedomá dôstojnosť ich mysle, ktorá sa búrila – mocne a bolestne – pri myšlienke, že by nejestvovalo svetlo, ktoré by človeku pomohlo nájsť zmysel ľudskej existencie. Hlboko pohŕdali tzv. „pseudointeligenciou“, ktorá bola schopná poznať všetko možné, len nie pravdu. Aký zmysel má filozofia, ak nemá ani lásku animúdrosť[1] – a ak nemá nič do činenia so životom? Je jedna vec žiť nešťastný život. To sa ešte dá zniesť. No žiť absurdný život to je neznesiteľná potupa našej hlboko zakorenenej potreby poznať zmysel.

Začali uvažovať o scenári, podľa ktorého by od tejto chvíle mohli žiť svoj život. No tento scenár hneď aj zavrhli. Bol to scenár života predsudkov a podvodu, hádania zmyslu existencie alebo tvárenia sa, že vlastne na tom, aký zmysel má existencia vlastne ani nezáleží. Neboli ľuďmi, ktorí by boli schopní byť povrchnými alebo pokryteckými. Ich vnútorný cit pre osobnú integritu od nich so silnou naliehavosťou žiadal, aby boli jedno v mysli i srdci, v myslení a skutkoch, v tom, čím sú a v tom, čo by im mohlo poskytnúť akýsi pocit hrdosti.

Obaja prišli k záveru, že život v úbohom, zatemnenom svetle relativizmu a skepticizmu nie je hodný žitia. A tak sa dohodli naexperimente. Počas nasledujúcich rokov urobia všetko čo len môžu, aby našli prostriedky za pomoci, ktorých by sa dala spoznať pravda. Ak im ich experiment nevyjde spáchajú samovraždu. „Ak nie je možné žiť podľa pravdy“, píše Raissa, „povedali sme si, že chceme zomrieť na základe aktu slobodného rozhodnutia.“ Radšej sa rozhodli žiť s integritou, ako pokračovať ďalej v žití života, kde veci do seba nezapadali a tak sa vlastne rozhodnúť pre jestvovanie, ktoré by bolo márne a bezcieľne. Ako Raissa pokračuje: „Mohli sme predĺžiť kredit svojej existencii tak, že by sme sa na ňu rozhodli pozerať ako na experiment, ktorý ideme vykonať v nádeji, že našej spaľujúcej túžbe sa zmysel života jedného dňa odhalí sám, a že novoobjavené hodnoty sa postavia pred nás tak jasne, že si hneď získajú našu lojalitu a že nás tak vyslobodia z nočnej mory tohto zbytočného a zlovestného sveta.“

A bolo to práve v tomto okamihu, kedy ich Božie milosrdenstvo zaviedlo k Henri Bergsonovi. Bergsonova filozofia a jeho prednášky na College de France, ktoré Jacques a Raissa navštevovali im pomohli nájsť svetlo rozumu, ktoré tak veľmi hľadali. Bergson im vysvetlil, ako je ľudská myseľ schopná uchopiť, čo je skutočné za pomoci intuície. Toto bol začiatok odpovede, ktorú títo dvaja mladí študenti hľadali. Kredit, ktorý predĺžili ľudskej existencii im začal platiť vysoké dividendy (podiely). Jacque a Raissa sa civilne zosobášili r. 1904. Hneď na to začali stretať sériu význačných priateľov, zvlášť León-a Bloy-a, ktorý sa sám seba nazýval „pútnikom Absolútna“. Za pomoci inšpirácie a myšlienok týchto svojich nových priateľov sa postupne začali uberať na cestu smerom ku katolicizmu. Boli pokrstení 11. júna 1906. Bloy a jeho manželka boli ich krstnými rodičmi.

O tri roky Raissa uviedla svojho manžela do Theologickej Summy od Tomáša Akvinského. Jeho reakcia bola okamžitá a vášnivá. Hoci Bergson pomohol Maritainovcom prekonať vedecký relativizmus a filozofický skepticizmus, skutočne dopredu v ich intelektuálnom hľadaní ich posunul až sv. Tomáš Akvinský. Smer ich života bol nastolený. Jacques sa za pomoci svojej manželky stal najväčším zástancom a šíriteľom myšlienok Tomáša Akvinského v 20. storočí. Napísal viac ako päťdesiat filozofických diel. Pápež Pavol VI. ho nazval „môj učiteľ“ a „svätec“. Istý autor ho nazval „najkrajším príkladom intelektuálnej charity (lásky) aký kedy poznal v našom storočí“. Raissa okrem svojich básní a dvojzväzkových pamätí napísala aj iné diela, napríklad život sv. Tomáša Akvinského. Po jej smrti – r. 1960 – Jacques vstúpil do komunity Malých bratov Ježišových v Toulusse. Tam sa jednému priateľovi zdôveril, že bez Raissy by sa možno bol stal v tomto živote úspešným ale nie šťastným. Sľuby skladal r. 1961. Zomrel o 4 roky neskôr vo veku 91 rokov.

Komentár

Odvaha je čnosť, ktorá človeka chráni, aby sa nerozpadol. Integrita mu bráni, aby sa nerozbil na kúsky. Maritainovci túžili po integrácii svojho vonkajšieho života so svojimi vnútornými presvedčeniami. Boli tlačení neoblomnou túžbou po zjednotenej osobnosti.

Celistvosť osobnosti je neustále vystavovaná nebezpečenstvu dezintegrácie, t.j. rozkladu do vzájomne nezlúčiteľných častí. Hlava a srdce, realita a obraz, moje súkromné ja a moje ja, ako ho žijem na verejnosti sa dosť často dostávajú do čudného vzťahu. Veľmi silne do tohto procesu dezintegrácie prispievajú špecializácia a byrokracia. Politika je ďalšou oblasťou, ktorá človeka, ktorý túži po zachovaní si osobnej integrity stavia pred obrovskú výzvu. Sú témy, kde sa politici postavia pri verejnej prezentácii na úplne inú pozíciu, než akú zastávajú vo svojom osobnom živote.

Veci, ktoré ohrozujú našu integritu nájdeme však všade. Spisovateľ Kurt Vonnegut vo svojom románe Mother Night píše o schozofrénii, ktorá pod vedením nacionálnych socialistov bujnela v nacistickom Nemecku. Typický občan Nemecka tej doby bol dobrým otcom a manželom doma, no oddaným zástancom globálnej agresie v práci. Koncept „dvojitého rozmýšľania“ od Georgea Orwella vysvetľuje, ako je totalitárny režim schopný dobre ovládať ľudí, ak občania nepochopia význam osobnej integrity alebo ak snahu o osobnú integritu nepostavia vo svojom živote na čestné miesto.

Autor Ignazio Silone píše o sudcovi, ktorý svoj profesionálny život oddelil od svojho osobného ja tak dokonale, že bol schopný vyhlásiť istú chudobnú krajčírku, ktorú brutálne dohrýzol pes za vinnú, pretože ho vraj sama k tomu vyprovokovala. Hoci bol vnútorne presvedčený, že táto zranená žena bola nevinná, nemal ani najmenšieho záujmu, aby vyniesol na svetlo všetky potrebné skutočnosti, ktoré by čin objasnili v jeho skutočnej pravdivosti. A v snahe vyhnúť sa tomu, aby jeho osobné poznanie ovplyvnilo jeho profesionálnu povinnosť, ženinu obhajobu nechal odvíjať sa tak úboho, že vznesené evidencie a svedectvá mu potom umožnili vyniesť rozsudok, o ktorom jasne vedel, že je nespravodlivý.

Vo vydaní novín Financial Post zo 7. januára 1994 redaktor Erik Larson píše o istom vydavateľstve, ktoré vydáva knihy, ktoré poskytujú čitateľom návody na také veci ako napríklad, ako vyrábať bomby a ako zabíjať ľudí. Tieto knihy dobre pozná polícia a tajná služba, ktorá ich našla v knižniciach sériových zabijakov a bombových útočníkov. Katalóg vydavateľstva obsahuje napríklad tituly: 21 Techniques of Silent Killing (21 techník tichého zabíjania); Hit Man: A Technical Manual for Indipendent Contractors (Zraz človeka: Technická príručka pre nájomných vrahov) a Homemade C-4 (Domavyrobený C-4), príručka ako vyrábať silné explózie. Obhajoba vlastníka vydavateľstva, ktorý sa snažil ospravedlniť svoje počínanie, keď bol konfrontovaný, je príkladom roztrieštenosti osoby: „Ako človek cítim ľútosť nad tými, ktorým bude spôsobené osobné utrpenie. No ako vydavateľ a pragmatik necítim absolútne žiadnu zodpovednosť za zneužitie [sic][2] poskytnutých informácií“.

Hlavné nebezpečenstvo, ktoré stojí pred vnútorne rozdelenou osobou je to, že ani on sám nebude po čase vedieť, kto je. Ilustráciu na vysvetlenie tohto problému poskytuje Kierkegaard. Istý sedliak náhodou zarobil veľa peňazí. Rozhodol sa, že si ide dopriať nejaké fajnovosti, na ktoré dovtedy nemal. Keď sa večer vracal domov v silne podguráženom stave, ľahol si doprostred cesty a tvrdo zaspal. Zobudil ho približujúci sa voz. Pozrie sa na svoje nohy, no nezdalo sa mu, že by to boli jeho nohy, lebo svoje nohy nevidel nikdy odeté do takých pekných nohavíc. Pohoničovi hovorí: „Pokračuj v jazde, to nie sú moje nohy“. K tejto veci poznamenáva Nathaniel Hawthorne: „Žiaden človek si nemôže natrvalo obliekať jednu tvár v súkromí – pre seba samého, a druhú na verejnosti bez toho, že by v konečnom dôsledku neupadol do totálneho zmätku ohľadom toho, kým vlastne v skutočnosti je.“

Dôležitosť osobnej integrity je obľúbenou témou existenciálnych filozofov. Slovo, ktoré často používajú na popísanie tohto stavu je „autentickosť“. Človek by mal byť sám sebou, trvajú, a nie rozdelený na do seba nezapadajúce časti: jednu slúžiacu jemu samému a druhú masám.

Jedným z príčin, prečo ľudia strácajú osobnú integritu je zbabelosť. Strach pred verejnou mienkou alebo pred tým, čo si o ňom pomyslí napríklad jeho šéf ho bude viesť k tomu, že si vytvorí nepravdivú prezentáciu (podobu) seba samého. Ako dôsledok, pre seba samého bude jednou vecou a pre tých, ktorých sa bojí druhou. Presne toto majú na mysli existencionalisti, keď hovoria o „neautenticite“. Paul Tillich vo svojom klasickom diele The Courage to Be (Odvaha byť) diskutuje o tom, ako je pre človeka fundamentálne dôležité udržať si osobnú integritu tým, že bude stáť pevne – že sa nevzdá osobnej integrity – vo chvíľach, keď bude pre neho veľkým pokušením stať sa niečím menej, než uceleným celkom.

Ďalším faktorom pri strate integrity je pýcha. Človek sa snaží vytvoriť dojem, že je lepším, než v skutočnosti je. Táto neresť sa bežne nazýva pokrytectvo. Pokrytec má obyčajne skromné ciele a je spokojný, keď ľudia o ňom rozmýšľajú v lichotivých termínoch. Je menej nebezpečným ako napríklad zvodca zvodca (čo je ďalší prejav dezintegrity), ktorý predstiera, že je dobrý a takto láka do nebezpečenstva. Zvodca je nositeľom znásobenej neresti zloby. Archetypálnym modelom zločinného srdca (zvodcu) je diabol. Ten sa odieva do ovčieho rúcha, ako hovorí Shakespeare: „Diabol môže citovať Bibliu pre svoje ciele, je zlou dušou ktorá môže vydávať sväté svedectvo. Je to zloduch s usmievavými lícami, chutné jablko hnilé v jadre. Ô, aký krásny zovňajšok falošnosť má!“

Diabol je stvorením neintegrity par excellence. Diabol je „mnohitosť“. Presne toto je dôvod, prečo sa v Písme nazýva „pluk“. A nakoľko kedysi žil v nebi, vie veľmi dobre, ako sa má tváriť, aby vyzeral lepší, než je. Osobná neautenticita, ktorá je výsledkom nevenovania pozornosti svojej integrite, nás postupne oslabí a urobí nás zraniteľnými voči diablovým zvodom. Integrita, hoci nám neprinesie aplauzy väčšiny, nás nasmeruje na chodníček, ktorý vedie k Bohu. Integrita je prirodzená ucelenosť, ktorá nám otvorí dvere k nadprirodzenej plnosti (svätosti)[3].

Čo v tebe zarezonovalo z tejto témy? Dá sa o tebe povedať, že si človekom integrity? Je tvoje doterajšie správanie toho dôkazom? Aké iné témy by sa mohli ešte zobrať do úvahy v súvislosti touto témou: napríklad diplomacia, takt, postupné odkrývanie pravdy, hrdinstvo, …? Čo ešte?

Pripravil: Milan Bubák SVD

[1] Toto je poukaz na dve slová, z ktorých sa termín filozofia skladá: fileo = milovať; sofia = múdrosť. [2] Slovíčko[sic] v hranatých zátvorkách a písané kurzívou sa v angličtine používa vtedy, keď sa chce v citácii poukázať na to, že v pôvodnom (citovanom) texte je chyba – gramatická, štylistická alebo myšlienková. Autor, ktorý cituje, chce takto dať najavo, že o­n túto chybu neurobil, že chyba bola v pôvodine a on myšlienku cituje bez zmeny. V našom prípade ide o poukaz na myšlienkovú chybu: vydavateľ hovorí o „zneužití“ informácií, ktoré uvádza vo svojich knihách, kým v skutočnosti jeho informácie sú „používané“ a presne toto je ich cieľ. [3] Táto veta je v pôvodnom texte, ktorý citujem slovnou hračkou: „Integrity is a natural wholeness that opens the door to supernatural holiness“