1. Modliť sa znamená milovať

„Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Lk 22, 42

Čo je to vlastne modlitba?

Pretože Ježiš je majstrom modlitby, bude najlepšie ak jemu položíme túto otázku. Nik iný nám nebude vedieť odpovedať tak, ako On.

Svetlo o podstate modlitby máme zo Zjavenia. Bude to Slovo Božie, ktoré budeme skúmať – každý kresťanský majster sa učil od Neho.

Najkratšou cestou na pochopenie podstaty modlitby, modlitby v Ježišovom myslení je táto: vziať na preskúmanie model modlitby, ktorý nám dal Ježiš, modlitbu Otče náš  a z tohto textu sa snažiť pochopiť, čo je to modlitba.

Prvý postreh, ktorý sa vynorí ihneď pred náš zrak, len čo si priblížime modlitbu Otčenáš, je ten, že je to  modlitba lásky.

Otče náš je zložený zo siedmich prosieb; každá prosba je, ako sme si to už povedali, jeden akt lásky.

Pozrime sa na túto modlitbu zblízka:

Otče náš:

Ježiš učí modlitbe ako láskavému – oddanému vzťahu syna voči otcovi.

Posväť sa meno tvoje:

Otče, nech bude tvoja osoba prijatá, požehnaná, milovaná od všetkých.

Príď kráľovstvo tvoje:

Otče, prebývaj, kraľuj v ľudských srdciach, v srdci každého človeka.

Staň sa vôľa tvoja, ako v Nebi tak i na Zemi:

Otče, nech je naša láska činorodá, stvárňovaná Kristovou láskou: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“

Chlieb náš každodenný daj nám dnes:

Otče, daj dostatok hmotnej i duchovnej podpory mne a mojím bratom a sestrám

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom :

Otče, odpusť nám a zároveň pohni naše srdcia k odpusteniu každému nášmu bratovi.

Neuveď nás do pokušenia:

Otče, uchráň nás od nebezpečenstva zradiť ťa, chceme ťa milovať zo všetkej sily.

Ale zbav nás zlého:

Otče, osloboď nás od každej veci, ktorá by nás chcela vzdialiť od tvojej lásky.

Po tomto vzore modlitby, ktorú nám dal Ježiš, neexistujú pochybnosti, že modlitba musí byť láska. Podľa toho, čo mal Ježiš na mysli keď nám dal modlitbu Otče náš, ako vzor pre každú našu modlitbu, musíme uzavrieť, že modliť sa znamená milovať. Vychádzajúc z Kristovho učenia toto je prvá a možno najdôležitejšia definícia modlitby.

To znamená že v modlitbe je najdôležitejšou činnosťou MILOVAŤ. Všetko, čo predchádza modlitbe, by mala byť príprava milovať. A všetko, čo nasleduje po modlitbe, by mala byť kontrola  lásky, toho, ako milujem.

V Evanjeliu pravdepodobne môžeme nájsť nezvyčajný moment modlitby Krista, ktorý je výnimočný. Je to práve vďaka Evanjeliu, cez ktoré by sme mali pochopiť, čo je to modliť sa. Pravdepodobne najkrajší moment Ježiša pri modlitbe je zachytený v Getsemanskej záhrade  evanjelistom Markom  v Mk 14, 35.

Marek takto opisuje Ježiša pri modlitbe: „Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa… ABBA – OTČE! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“

V tomto okamihu Ježišovej modlitby je všetko o modlitbe. Je tu synovský vzťah. Abba znamená dôverné synovské zvolanie na Otca, niečo ako Otecko. Otecko, Otče! Dôvera dieťaťa, ktoré sa úplne zveruje do náručia svojho Otca. V rovnakom čase však Kristus vyjadruje aj svoju slabosť v geste, keď padne na zem; tá je vyjadrená v zvolaní plnom úzkosti: „Vezmi odo mňa tento kalich… nevládzem už viac, ale ihneď potom nasleduje akt lásky: NO NIE, ČO JA CHCEM, ALE ČO TY. Toto je akt lásky. Mohli by sme povedať, že pri tomto momente Ježišovej modlitby by sme mohli merať našu modlitbu, podrobiť ju testu. Naša modlitba by mala byť predovšetkým toto – láska. Predovšetkým skúsenosť lásky. My sa môžeme modliť a hovoriť veľa prekrásnych slov a možno povedať, že v niektorých momentoch modlitba zo samých pekných, nádherných  slov je naozaj modlitbou. Ak sú tieto slová úprimné, určite sú modlitbou, ak je to spontánny radostný rozhovor, zaiste komunikujeme s Bohom, veď môžeme s ním komunikovať mysľou, predstavivosťou… avšak hlbší spôsob – najhlbší spôsob zjednotenia sa s Bohom je tzv. „comunio“, tj. LÁSKA.

Preto, lebo okamih, v ktorom milujem, ma ponorí do Boha, pretože Boh je láska.

Som presvedčený o tom, že láska k jednej osobe nespočíva v tom, že jej rozprávam samé pekné slová – pekné reči – nespočíva v rozprávaní, písaní, nespočíva ani v premýšľaní o druhom.

Keď sú dvaja mladí ľudia do seba zamilovaní, nemajú žiadny problém porozprávať sa, napísať si, zatelefonovať si, myslieť jeden na druhého,  ale to ešte neznamená, že sa milujú. Milovať sa budú, keď budú schopní obetovať sa,  znášať sa navzájom, odpúšťať jeden druhému, povzbudzovať jeden druhého, keď si budú pomáhať navzájom niesť bremená, pretože toto je láska. Láska znamená dávať. Dať, dávať to, čo najviac stojí, to, čo je najakútnejšie, najpotrebnejšie. Je to poriadne rozdielna vec od hovorenia, písania, myslenia.

Aj v modlitbe by sme mali realizovať práve toto. Vstúpiť do kontaktu s Bohom cez niečo veľmi konkrétne, praktické. Pokiaľ Bohu len rozprávame, nemôžeme si byť istí, že milujeme, nemôžeme si byť ešte stále istí, že modlitba je modlitba.

Ježiš nám hovoril veľmi jasne o modlitbe ako o láske keď povedal: Nie ten, kto hovorí Pane, Pane, ale ten, kto plní vôľu môjho Otca. Teda nie ten, kto má dôverný vzťah, ale kto do neho vnáša skutky, fakty. Kto plní vôľu môjho Otca – to je milovať – to znamená skutočne naplno, naozaj milovať.

Modlitba by mala vždy byť pre nás konfrontácia s Božou vôľou. Mala by dozrievať v konkrétnych rozhodnutiach v mojom živote. Takto môžeme pochopiť to, keď často povieme, že modliba by sa mala skôr, ako my budeme milovať, stať schopnosťou NECHAŤ SA MILOVAŤ SAMOTNÝM BOHOM. V tom okamihu, keď plním jeho vôľu, nechávam sa prakticky Ním milovať.

SME  PRI  OPORNOM  BODE  MODLITBY.  Preto, ak sa vás budú spytovať osoby, ktoré nie sú zvyknuté modliť sa: Čo je to vlastne modliť sa, odpovedzte iba toto a odpoviete na všetko: MODLIŤ SA JE ROBIŤ LEN TO, ČO CHCE OD NÁS PÁN. JE JEDNODUCHO LEN PLNIŤ VÔĽU BOŽIU – Toto je modliť sa.

A  ak sa budú spytovať, prečo je k tomu potrebné tak veľa času, premýšľania, reflexie, aby sme sa rozhodli plniť vôľu Božiu, odpovedzte, že SME ALERGICKÍ NA BOŽIU VÔĽU – áno, žiaľbohu, je to tak. Vôľa Božia nie je vždy podľa našej chuti, často je proti našej chuti, opak našich želaní. Preto potrebujeme čas, aby sme klesli – padli do tejto Božej vôle, aby sme ju skúmali, aby sme ju videli zo všetkých uhlov, pohľadov a aby sme našli uhol, ktorý nám pomôže milovať ju. Niekedy je to uhol viery, inokedy sa  v nás ozve vďačnosť, čiste ľudská motivácia, ktorá nás donúti rozumne uvažovať. Nech sa stane Tvoja vôľa, Pane – tam je kľúčový bod našej modlitby. Keď sa dostaneme do tohto bodu môžme si byť istí, že sme v láske, teda sme v srdci modlitby.

Niektoré praktické rady: „MODLITBA JE PREDOVŠETKÝM SKÚSENOSŤ LÁSKY.“ Často spájame modlitbu s touto otázkou: Pane, v tomto konkrétnom praktickom probléme aká je Tvoja vôľa? Samozrejme, Boh nás nikdy neoklame, ale ani neoslepí svojou odpoveďou. Ak je naša prosba o rozpoznanie jeho vôle úprimná a vytrvalá, zvyčajne Boh nám dá dostatok svetla, aby sme  pochopili, čo od nás chce. Je však potrebné, aby  sme boli úprimní. LEBO BOH NEHOVORÍ K NEÚPRIMNÝM.

Ďalšia rada: Zvyknúť si BYŤ VŽDY KONKRÉTNYM, nikdy nenechajme modlitbu bez praktického rozhodnutia zlepšiť nejakú povinnosť, úlohu atď. Takto sa zbavíme magického významu modlitby a skončíme s prázdnym verbalizmom. Časom nám začnú prichádzať na um veľmi praktické veci a my si zvykneme na pravú modlitbu – na lásku, na modlitbu, ktorá hľadá plnenie vôle Božej.

Tretia rada.: Modlím sa, keď milujem, MILUJEM, keď dám niečo veľmi konkrétne. Keď ide o Boha, mal by som takto zmýšľať. Niečo konkrétne, čo by som mu mohol dať, čo by sa mu páčilo odo mňa, čomu by sa potešil. Vždy by som sa mal takto pýtať sám seba.

Ďalšia rada: Pravá, skutočná modlitba začína vždy po modlitbe. Životom. Keď sa modlím, neviem, či som sa skutočne modlil.  Keď sa skončím modliť, začínam žiť bežný život a chápať, či som sa naozaj modlil. Ak moja vôľa smeruje k plneniu Božej vôle, tak som sa modlil. Nie som si nikdy celkom istý, či som sa modlil, až po modlitbe, ak som schopný naozaj milovať.

Porozmýšľajme nad tým, aká je naša skúsenosť lásky.

Pripravil: Ján Štefanec, SVD