10. Chamtivosť (nepriateľ lásky)

„Chráňte sa všetkej chamtivosti…“ (Lk 12, 15)
Pondelok, 5. 12. 2005

Nepriateľ lásky, ktorým sa budeme zaoberať teraz – chamtivosť – je jedným zo siedmych hlavných hriechov. Meno chamtivosť je lepšie, ako slovo lakomstvo, ktoré sme si pôvodne uviedli ako názov tejto témy. Hoci v zozname hlavných hriechov je slovo lakomstvo, Ježiš na citovanom mieste u Lukáša používa slovo chamtivosť. A je to asi lepšie slovo, lebo lakomstvo je skôr statické slovo: nedám! Kým chamtivosť je viac dynamická: túžim (nezriadene) po veciach a idem za nimi! A postupne prestanem hľadieť na prostriedky, ktoré k tomu používam.

Chamtivosť, – ktorej definícia je: nezriadená láska k peniazom a hmotným statkom – je neresť mazanejšia, než by sme si to na prvý pohľad mohli myslieť. Človeka deformuje viac, než čokoľvek iné. A to až tak, že Pavol v Prvom liste Timotejovi hovorí: „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (6,10).

Čo za zlo chamtivosť prináša? Ide v podstate o popletenie hodnôt. Človek, ktorý sa dostane do krážov chamtivosti sa postupne dostane na úroveň, kedy veci, ktoré v skutočnosti nemajú hodnotu začne stavať vysoko a veci, ktoré hodnotu majú zasa klásť dole. Alebo čo je ešte horšie: veci, ktoré majú skutočnú hodnotu, začne zamieňať za veci, ktoré sú v skutočnosti bez hodnoty. Pekne to popisuje Salomon Schimmel, ktorý hovorí o istom 8-ročnom chlapcovi, ktorý chce zistiť ako ho otec miluje. Preto sa ho raz spýta: „Otec, keby ti niekto ponúkol milión dolárov, aby si mu ma predal na adopciu, urobil by si to?“ „To nie“, hovorí otec, „milión dolárov je málo za teba!“ Chlapec sa rozplakal. „A čo tak za 10 miliónov?“ pýta sa. Ani za desať miliónov by som ťa nepredal iným rodičom?“ Chlapec je zdesený. Svojho otca však nepochopil. Myslel si, že otec chce na ňom zarobiť čo najviac. Preto otec, vidiac, že chlapec sa trápi mu hovorí: „Nepredal by som ťa za žiadne peniaze na svete. Moja láska k tebe je dôležitejšia, než peniaze a než čokoľvek, čo sa za peniaze dá kúpiť.“ No sú ľudia, ktorí by to urobili. Poznáme ľudí – hoci len z tlače –, ktorí svoje dieťa predali za cenu omnoho nižšiu než milión dolárov.

Kresťanský etik J. Philip Wogaman hovorí, že veci sa delia na dve skupiny: na tie ktoré majú hodnotu samé v sebe a na tie, ktoré samé v sebe hodnotu nemajú, ale majú hodnotu tzv. inštrumentálnu (nástrojovú), t.j. sú prostriedkom k získaniu vecí, ktoré majú hodnotu samé v sebe. Napríklad hodnotu má človek; každý človek, no najviac človek ktorý nám je nejakým spôsobom blízky: manželka, dieťa, rodič, priateľ. Hodnotu má teda vzťah, láska, priateľstvo. Hodnotu má aj šťastie, krása či hlboké zážitky, ktoré nás vedú k objavovaniu Boha, seba, iných, prírody.

Múdremu človeku je toto akosi prirodzene jasné. Preto veci, ktoré majú iba inštrumentálnu hodnotu, používa ako nástroj na získanie vecí, ktoré majú hodnotu samé v sebe. Napríklad peniaze použije na to, aby kúpil dar a urobil tak radosť inému človeku. Alebo dá peniaze za dovolenku so svojou rodinou a tam vníma krásy prírody, kultivuje si životodarné vzťahy so svojimi najbližšími a obohacuje si svoju dušu. Človek hlúpy, alebo chamtivý (Ježiš v evanjeliu chamtivca nazval hlupákom) to robí naopak. Veci, ktoré majú hodnotu samé v sebe vymieňa za veci ktoré majú hodnotu len nástrojovú. Je schopný darovať veci dôležité za veci nedôležité. Obetovať vzťah, priateľstvo, dušu, domov za veci, ktoré majú pochybnú hodnotu už od svojho počiatku.

Uvediem tri príklady z klasickej literatúry. Prvý zo Starého zákona, druhý z profánnej literatúry a tretí z gréckej mytológie. V Prvej knihe Kráľov (21,1-29) je príbeh o Nabotovi, Achabovi a Jezabele. Nabot bol istý muž, ktorý mal vinicu v susedstve pláca kráľa Achaba. Jezabel bola Achabova manželka. Achab po Nabotovej vinici zatúžil. Ponúkol mu teda istú sumu peňazí, aby mu ju predal. Nabot odmietol, pretože vinica mala pre neho cenu, ktorú nemohli vyvážiť žiadne peniaze. Bolo to dedičstvo po otcovi. Bol tam teda vzťah a pamäť. Achab nemohol zaspať. Jeho chamtivosť ho nahlodávala. Žena Jezabel sa z neho začala vysmievať, že čo je to za kráľa, keď si nevie poradiť z jedným Naobotom. Prisľúbila mu, že ona to zariadi. Najala si dvoch mužov, ktorí falošne svedčili proti Nabotovi. Nabota odsúdili a popravili. Vtedy s radosťou Jezabel zvestovala Nabotovi, že vinica je jeho, aby šiel a prevzal si ju.

Príbeh je veľmi poučný. Hovorí nám o tom, že ľudia sa nezastavia pred ničím, dokonca ani pred vraždou, keď nezriadene zatúžia po nejakej veci. Spomeňte si na mnohé vraždy, ktoré ľudia vykonali kvôli túžbe po zisku. Vec, ktorá má hodnotu sama v sebe sa vymení za vec, ktorá má hodnotu iba nástrojovú. Život človeka je vymenený za vlastníctvo veci. Nie vždy to musí vyzerať takto lapidárne. Spomeňme si na potraty. Tie majú tú istú podstatu.

V druhom rade nám príbeh hovorí o tom, že človek, ktorý pôvodne nemusel prežívať nezriadenú túžbu, ak nemá spôsob na hodnotenie svojho správania, môže sa to postupne rozvinúť do obludných rozmerov. Človek sa môže zamotať tak, že už nebude vidieť cestu späť a on len bude hromadiť zlo na zlo. Spomeňme si na obludnosť skutkov mnohých chamtivcov; mnohé nechápali ani oni sami, ako ich boli schopní. Chamtivosť spôsobuje v človeku hrubnutie svedomia. A svedomie je vec, ktorá tiež má väčšiu hodnotu, ako hmota. Svedomie má hodnotu samé v sebe.

Ďalej je tu tendencia prehadzovať zodpovednosť za svoje skutky na iných, prípadne iných si kupovať na špinavú robotu. V prípade Achaba to bola Jezabel, ktorá veci zariadila, a sudcovia, ktorí urobili „monštrumproces“, a tak – zrejme nie zadarmo, z chamtivosti – urobili pre kráľa špinavú robotu. Achab – ako kráľ – ostal čistý. Koľko vznešených, vážených ľudí má maslo na hlave. Oni majú ruky čisté. Iní to urobili, nie oni. Ide tu o zneužívanie iných pre svoje účely. A zaviazanie si iných. Ľudia sa takto navzájom jeden druhého zaviažu, oberú o slobodu a potom vydierajú. A v konečnom dôsledku sa jeden druhého boja. Je toto potom život?

Chaucer v diele Pardonerova rozprávka píše o troch hráčoch, ktorí si navzájom pred Bohom prisahali večné nerozlučné priateľstvo. Dozvedia sa však o poklade, ktorý je ukrytý pod istým dubom. Rozhodnú sa, že sa ho zmocnia. Majú však strach kopať za bieleho dňa, preto sa rozhodnú, že počkajú, kým sa zotmie. Dvaja starší požiadajú najmladšieho, aby šiel do mesta a kúpil chlieb a víno, aby mali posilu pri kopaní. Keď ten odíde, začnú títo dvaja nahlas uvažovať, či by nebolo lepšie, keby na poklad zostali len dvaja. Ušlo by sa im viac. Rozhodnú sa teda, že keď ich druh príde, jeden z nich mu pichne dýkou do chrbta. Keď sa budú pasovať, potom mu druhý dá svojou dýkou ranu do srdca.

Najmladší však tiež nemal najsvätejšie myšlienky. Jemu sa tiež zdalo logickejšie, aby ostal sám pri poklade. Preto do fliaš vína, určených pre svojich druhov vsypal jed. Čo nasledovalo si vieme domyslieť. Všetci traja zostali ležať mŕtvi pri dube. Chamtivosť, okrem toho, že ničí ľudského ducha, robí mu zmätok v hodnotách, robí človeka zraniteľným, nedôverčivým, paranoickým.

A nešťastným. A to preto, lebo ostáva v konečnom dôsledku sám. Pekne o tom hovorí Mýtus o Midasovi, kráľovi Macedónie, ktorý bol známy svojou láskou k pôžitku a svojim veľkým bohatstvom. Tieto ho však neuspokojovali. Stále mal málo. Midas raz urobil čosi dobrého pre boha Dionýza. Dionýz sa mu chcel odmeniť, preto sa ho spýtal, čo by si želal. Midas náhle, bez premýšľania odpovedal, že by si želal takú schopnosť, aby sa mu všetko, čoho sa dotkne premenilo na zlato. Dionýz mu vyhovel. Všetko, čoho sa Midas dotkol sa potom zmenilo na zlato. Žasol. Zlato všade. Plno zlata. No dotkol sa i svojej ženy a tá sa tiež premenila na zlato. I jeho deti. Zachvíľu mu začalo svitať. Zlato predsa nie je jediné čo potrebuje. Potrebuje i ľudí, vzťahy, nehu, teplo. Upadol do hlbokej depresie. Jeho chamtivosť ho priviedla na duševnú mizinu. Nakoniec Dionýza úpenlivo prosí, aby ho od jeho „zlatého dotyku“ oslobodil.

V tomto mýte je veľká múdrosť o nebezpečenstve chamtivosti. Zlato nemá hodnotu samo v sebe. Zhromažďovanie zlata človeku neposkytuje ani spokojnosť ani šťastie. Chamtivý človek však na túto pravdu často zabúda. Ak si človek vo svojej mysli zafixuje spojitosť zlata (peňazí) s pôžitkom, mocou a prestížou – nakoľko toto všetko cez peniaze dosahuje – zlatu začne prisudzovať vnútornú hodnotu a to dokonca aj vtedy, keď mu zlato nič z týchto veci už viac neposkytuje. Takýto človek je ako pes, ktorému pred podávaním jedla zvonia na zvonci. Pes začne slintať vždy na zvonenie zvonca a to aj napriek tomu, že mu jedlo nedávajú. Chamtivého človeka myšlienka na peniaze – tak ako psa zvuk zvona – vzruší vždy. I vtedy, keď ich už na nič konkrétneho nepotrebuje. Chamtivý človek svoje bohatstvo zhromažďuje a nie užíva!

A presne toto je to, čo odlišuje chamtivca od pôžitkára. Pôžitkár získava peniaze, aby si mohol bezuzdne užiť. Potrebuje ich, aby mohol piť, dobre jesť, sexovať a topiť sa v luxusných a silných pôžitkoch. A čím viac a intenzívnejšie jeho zážitky sú, tým lepšie. Samozrejme takýto život pôžitku aj čosi stojí. Preto pôžitkár (čo je tiež jeden zo siedmych hlavných hriechov) bude zháňať peniaze, veľa peňazí, aby ich mohol minúť na pôžitok, ktorého mimochodom tiež nikdy nebude dosť, čo je tiež jedna z ciest rovno do pekla. Pôžitkár teda získava peniaze, aby ich mohol užívať, míňať. Chamtivec však peniaze nemíňa. On si neužíva. On peniaze a bohatstvo zhromažďuje. On sa teší z veľkého čísla na bankovom účte, z veľa áut, veľa domov, veľa zeme, veľa… Vtipom je, že mnohí chamtivci sa zdajú byť veľmi šetrnými ľuďmi s jednoduchým životným štýlom. Istý človek nikdy nešiel na poriadnu dovolenku. Ak si aj zobral voľno z práce, vždy ostal doma, alebo išiel tam, kde veľa neplatil. Mal pritom dobrý príjem. Jeho rodina bola z toho nešťastná. Keď mu raz spovedník pomohol rozanalyzovať jeho problém, zistil s veľkým prekvapením, že je chorobným chamtivcom. Za veci, ktoré majú hodnotu samé v sebe, nie je schopný platiť vecami, ktoré samé v sebe hodnotu nemajú. Nie je schopný zaplatiť za zážitok krásy, nové skúsenosti, odpočinok a relax. A tiež za vzťahy s inými. A ak sa toto nekultivuje, iba sa to zhoršuje.

Pozornosť si zaslúži ešte gamblerstvo, čiže hráčstvo vo všetkých možných formách. Toto je učebnicový prejav chamtivosti, aj keď – znova ani toto – by sa takýmto nezdalo. Čo iné je v hráčovi tou vnútornou silou, ktorá ho ženie často do absurdných foriem správania, ako chamtivosť? Vloží peniaze do hry (automaty, karty, etc.), aby mu to vynieslo. Nevynesie. Vloží ďalšie, ešte viac. Nevyhrá. Vloží ešte viac. Chce vložiť ešte viac. Nemá z čoho. Požičiava si, zadlžuje sa, kradne. A ožobračuje seba i druhých. Na začiatku tohto absurdného cyklu bola chamtivosť po dobre a ľahko získaných peniazoch. Niektorí hovoria, že aj keby vyhral väčší obnos, ani to by nebolo kóšer. Toto je totiž krádež. Ten druhý totiž nedáva do stávky peniaze s tým, že prehrá. Aj on si ich iba odniekiaľ „požičia“, aby ich tam vrátil, keď vyhrá. Napríklad z peňazí určených na oblečenie detí, alebo na kúpu jedla či bytu pre rodinu. Ak ich prehrá, ten, kto vyhral, tak vlastne okradol nevinných ľudí a priviedol ich k žobráctvu.

V čom je riešenie? Najprv vám predstavím myšlienku, ktorá pochádza od Aristotela, z jeho Nicomachovej etiky. Aristoteles hovorí, že treba si budovať čnosť. A čnosť (z definície) je vec, ktorá leží vždy v strede. Neresti sú na okraji. Minulý rok sme si hovorili o čnosti veľkodušnosti. Táto čnosť, čo je čnosť ktorá lieči chamtivosť, je v strede medzi márnotratnosťou (alebo rozhadzovačnosťou) a držgrožstvom (chamtivosťou). Veľkodušný človek používa peniaze múdro. Dáva ich správnym ľuďom, dáva správnu sumu, vhodným spôsobom a na správne účely. Navyše, veľkodušný človek má radosť z dávania. Každá čnosť je pre človeka príjemnou – nie bolestnou – vecou. Suma samozrejme závisí od toho, koľko ten človek má. Veľkodušne-veľkorysý človek sa ľahko nestáva bohatým, pretože jeho cieľom nie je hromadiť bohatstvo. On peniaze získava, aby ich posunul ďalej, na získanie správnych vecí. Voči peniazom je nestranný, nevzrušujú ho. Čo sa týka prijímania peňazí alebo vecí, veľkorysý človek nikdy neprijme peniaze zo zlých zdrojov alebo získané nespravodlivo.

Neresť márnotratnosti (alebo rozhadzovačnosti), ktorá je jednou stranou škály, uprostred ktorej je čnosť veľkorysosti, spočíva v prehnanej, nečnostnej veľkorysosti. Márnotratník oplieska peniaze na nepotrebnosti pre seba samého alebo tým, že peniaze dáva nesprávnym ľuďom, dáva nesprávne sumy, v nesprávnej chvíli a na nesprávne (alebo neisté) ciele. Jeho peniaze nakoniec vedú k sebadeštrukcii alebo deštrukcii tých, ktorým ich dáva. Rodičia pozor na nesprávne dávanie peňazí svojím deťom!

Na druhej strane škály je neresť chamtivosti (držgrošstvo, lakomstvo). Chamtivec nedá ani keby čo bolo, na nič. A využije všetky možné prostriedky, aby získal ešte viac, no nič z toho nie je, žiadne plody. Zeno Stoik takéhoto človeka pripodobňuje k piesočnatej zemi. Naprší na ňu, vodu všetku vsiakne. No úroda: zelenina, ovocie, obilniny pre prospech iných neprídu. Pôda je neplodná, jalová.

Aristoteles zakončuje toto pojednanie tým, že – samozrejme – navrhuje pestovanie veľkorysosti. A pripomína, že naše sklony sú upadať skôr do lakomstva, ako do márnotratnosti. Hoci obe krajnosti – ako bolo povedané – sú neresťami.

Hoci táto myšlienka je pekná, Ježiš ide na vec komplexnejšie. Pre neho sú peniaze jednoznačne prostriedkom k cieľu: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony“ (Lk 16,9). Človek má mať svoje priority a tým sú vzťahy: s Bohom, ľuďmi i so sebou samým. A peniaze, majetok, hmota majú slúžiť na dosiahnutie tohto cieľa. Dôležité je, aby človek bol slobodný. Jediná sloboda sa dosahuje službou Bohu: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone! (Lk 16,13). Každá iná služba človeka zotročuje a oberá ho o možnosť vytvarovať sa do schopnosti dosiahnuť jednotu s Bohom a s blížnymi v Božom kráľovstve. „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva“ (Lk 18,25). Samozrejme, keď hovoríme o službe Bohu, vždy máme na mysli aj službu človeku. Tieto dve sa od seba v kresťanskej spiritualite nikdy nedajú oddeliť.

Pravdu povediac, hoci slová Ježišove sú veľmi dôležité, ďaleko dôležitejší je jeho osobný príklad. Ježiš bol chudobný. A najchudobnejší bol, keď visel na kríži. No v tom bola plnosť jeho lásky. V skutočnosti tak je to aj s človekom, ktorý rastie v láske: začne odhadzovať veci, zriekať sa ich v prospech iných a rozdávať ich núdznym. A pri tom všetkom bude – tak, ako jeden z jeho najväčších nasledovníkov sv. František – cítiť neskonalú slobodu a radosť.

Je jasné, že väčšina z nás máme k tomuto ideálu ešte ďaleko. Ale Ježiš nás každého k takejto slobode a radosti volá. Treba teda nastúpiť na púť smerom k nej.

1. Keď hovoríme o jednoduchosti a chudobe, priťahuje ťa to? Rozumieš tomu správne? Pochopil si celú pointu správne: totiž že nejde o to, či máme alebo nemáme, ale o to, čo sme?

2. Nie si chamtivý? Po čom práve teraz najviac túžiš? Nie je to túžba nezriadená? Ako táto túžba v tebe pôsobí? Ako sa pod jej vplyvom správaš? Si slobodný?

3. Poznáš chamtivého človeka? Je ti príťažlivý? Čo sa ti na ňom nepáči? Čomu si sa z jeho chamtivosti naučil?

4. Hovorili sme o nesprávnej štedrosti, t.j. márnotratnosti, rozhadzovačnosti. Nemyslíš, že niekedy aj nepremyslené dávanie peňazí bezdomovcom na uliciach môže zapadať do tejto kategórie? Ak áno, prečo?

5. Čo hovoríš na myšlienku, že môže jestvovať aj chamtivosť duchovná (alebo intelektuálna)? Nezapadajú do definície chamtivosti ľudia, ktorí v tomto zmysle len prijímajú, hromadia (vedomosti, zážitky…), ale nič z nich nikomu nedajú?

6. Čo presne urobíš, aby si si v sebe vybudoval väčšiu veľkorysosť? Aké iné riešenia máš, aby si sa od chamtivosti buď oslobodil alebo do nej neupadol?

Milan Bubák, SVD