12. Skromnosť

Flannery O’Connorová je považovaná za jednu z najoriginálnejších a najprovoka­tív­nej­­ších spisovateliek našej doby. Spolu s Markom Twainom a Francis Scott Fitzgeraldom bola označená za trojicu najlepších pisateľov prózy v americkej literatúre. Na základe mnohých literárnych úspechov kohosi napadlo, že by mohol ktosi napísať jej životopis. Keď sa to O’Conorová dozvedela poznamenala: „O mne nebude žiaden životopis. Nemôže predsa byť nič zaujímavého na živote strávenom medzi domom a kuracím dvorom!“

Narážala tu na svoju chorobu, ktorá jej život obmedzila len na matkinu kuraciu farmu v Milledgeville v Georgii, niekoľko kilometrov od Atlanty. Lupus erythematosus, ťažká a nevyliečiteľná nervová porucha, ktorú je možné udržovať v pod kontrolou iba za pomoci veľkého množstva špeciálnych liekov a silne disciplinovaného života, skolila už jej otca. Ju samu premohla v 39 rokoch života. Každodenne si musela pichať injekcie, šuchtala sa po dome s hliníkovými barlami a písať bola schopná tak maximálne dve hodiny denne. Keď si však všimneme, čo všetko napísala, bolo to – za týchto podmienok – neuveriteľné. Nikdy sa však nesťažovala. Pravdu povediac, chorobu pred smrťou vnímala ako vhodnú príležitosť k tomu, aby ju Boh mohol zahŕňať špeciálnymi formami milosrdenstva a lásky. „Očakávať príliš veľa“, povedala, „by znamenalo, že človek má sentimentálny pohľad na život.“

Mýlila sa ohľadom záujmu literárneho sveta o ňu. Jej listy, uverejnené po jej smrti pod názvom A Habit of Being, jej priniesli dodatočnú slávu, k tej ktorú už mala za svojho života. Táto zbierka sa stala bestsellerom a z Flannery O’Conorovej samotnej urobila slávnejšiu postavu, než boli všetky tie, ktoré popisovala a predstavovala vo svojich dielach.

Na 617 stránkach jej korešpondencie buď ignorovala svoju chorobu, alebo ak ju spomenula, tak len tak mimochodom. V jednom z listov napísala: „Za svoju existenciu vďačím hypofýzam tisícok prasiatok, zabitých na jatke v Chicagu. Ak by prasiatka boli odevom, nebola by som hodná pobozkať jeho obrubu.“ Dokonca aj jej barly jej slúžili ako príležitosť na uťahovanie si zo seba samej: „Mojou najväčšou námahou a zároveň pôžitkom v posledných rokoch je hádzanie smetí a rôznych zvyškov jedla kurčatám. Teším sa, že to stále ešte dokážem, hoci sa bojím, že jedného dňa skončím aj ja medzi týmito smeťami.“

Hnusila sa jej pompéznosť v akejkoľvek forme a v jej listoch to vidieť. Istému redaktorovi, ktorý jej vyjadril svoju rozpačitosť z toho, že má komunikovať s celebritou poznamenala, že sláva to je ako ten „smiešny rozdiel medzi koňom Roy Rogersa a Pani Melónovou roku 1955“. Naráža tu zrejme napopulárnu postavu cowboya Roy Rogersa a jeho koňa, bez ktorého sa nikde neobišiel a nejakú inú bezvýznamnú pani z toho istého seriálu. V písaní listov nerozlišovala o koho šlo. Hovorila: „Pošta to je pre mňa veľká udalosť. Je to príležitosť mať kontakt so svetom. Preto odpíšem každému.“

Étienne Gilson v jednej svojej knihe napísal o sv. Tomášovi Akvinskom, že dve čnosti vlastnil vo výnimočnom stupni: dokonalú intelektuálnu skromnosť a takmer bezohľadnú intelektuálnu drzosť. Veľa z toho by platilo aj o Flannery O’Connorovej. V jej vnímaní života nebolo ani za štipku sentimentality. Jej rozumová skromnosť jej umožňovala vidieť veci také, akými skutočne boli a jej intelektuálna drzosť jej zasa dala pevné nervy, aby mohla byť až bolestne úprimná. „Ak žiješ dnes, dýchaš nihilizmus,“ hovorí.„Skutočný vzduch, ktorý ti dá energiu vdychuješ v Cirkvi alebo z nej.“

Flannery O’Connorová odvážne útočila na nihilistické presvedčenia modernej filozofie príbehmi zo života bežných ľudí zo svojho vlastného prostredia. Kultúra Juhu, kde Flannery O’Connorová žila, mala niekoľko nepríjemných charakteristík: ľudia sa delili na triedy a  podľa toho sa aj správali. Sentimentalizovala spomienky na tzv. „zlaté časy“ spred občianskej vojny. Boli to spomienky na otrokárstvo a iné neduhy, ktoré vtedy prekvitali. A ospravedlňovala nespravodlivosti, ktoré sa diali voči slabým a bezmocným. Flannery O’Connorová poznala mentalitu strednej vrstvy obyvateľov Juhu a jej tendenciu k nafúkanosti a arogancii. Preto niet divu, že snáď lepšie, než ktokoľvek iný dokázala rozpoznať jej samoľúbosť a pocit akejsi falošnej spokojnosti samej so sebou. Povojnové 50-te roky rokmi veľkej prosperity a tak sa v nich objavovali neresti, ktoré na prvý pohľad nebolo ľahké postrehnúť. No zraku O’Conorovej neunikli. Jej postavy, tak ako o­na sama, obývajú síce obmedzený svet, no ich dopad a význam presahuje všetky hranice a dajú sa aplikovať kdekoľvek vo svete.

O’Connorová používala svoje umenie k tomu, aby ním potriasla a nabrúsila citlivosť americkej spoločnosti, ktorá sa morálne otupila a filozoficky vyprázdnila. Vytvárala šokujúce postavy a rozprávala o ich zlých skutkoch s výsmechom a iróniou, aby tým potriasla ľuďmi a donútila ich, aby si znova začali uvedomovať realitu. Neprikrášľovaná pravda, ktorú odhaľujú jej príbehy spočíva v tom, že všetci sme vlastne tým či o­ným spôsobom netvormi. No je tu nádej, a to dokonca aj pre znetvorených.

O’Connorovej realizmus bol formovaný katolíckou vierou. Píše: „Som človek, ktorý verí v duchovný cieľ. A moja viera nie je ani hmlistá ani vágna. Na všetko sa pozerám zo zorného uhla kresťanskej viery. Pre mňa to znamená, že zmysel života je sústredený na naše vykúpenie v Kristovi a všetko, čo vidím vo svete, vidím vo vzťahu k tomuto vykúpeniu. A uvedomujem si, že toto je postoj, ktorý nie je možné zaujímať len tak napoly. A taktiež viem, že je to pohľad, ktorý v našich časoch nie je ľahké premietnuť do románu.“ Jej skromnosť jej umožnila uvedomiť si ťažkosť jej úlohy a chránila ju pred znechutením v čase, keď jej umenie bolo zle chápané či už kritikmi alebo všeobecnou verejnosťou. Populárne trendy a vplyvní ľudia ju nevystrašovali. Svojej vízii zostala verná až do konca.

Komentár

Skromnosť a pokora sa podobajú. Líšia sa snáď iba v odtieni a dôrazoch. Pokora je hlbšia skutočnosť. Zameriava sa na samotnú podstatu človeka a na pravdu o ňom. Skromnosť sa zameriava na kontrast medzi vecou a jej nositeľom. Je to ako kontrast medzi poslom a posolstvom. Dôležité je posolstvo. Posol je len sprostredkovateľ alebo prinášateľ posolstva. Skromný človek preto chce byť kontrastom medzi samým sebou a tým, čo robí. Presne to vyjadruje príslovie: „Skromnosť je rám, ktorý zvýrazňuje obraz.“

Skromný človek nepriťahuje zbytočnú pozornosť na seba samého. Je si istý sám sebou, no nie je pohltený sám sebou. Je vyvážený v obliekaní, vo vyjadrovaní a v správaní a má silný zmysel pre hodnotu svojho súkromia. Vie, že byť človekom je vo svojej podstate nezlučiteľné s tým, aby sa stal premetom pre verejné používanie. V dobe konzumizmu ľudia konzumujú produkty. Aj niektorí ľudia sa ponúknu ako produkt iným ľuďom – verejnosti – na konzumáciu. Ponúknu im seba samých, svoje súkromie, svoje tajomstvá, svoje zákutia. A nechajú sa skúmať a tak uspokojujú lačnosť a smäd iných ľudí po nezvyčajnostiach. Túto potrebu konzumného trhu rozpoznávajú neskromní a ponúknu sa jej na verejnú spotrebu alebo používanie. Toto sa môže stať dvoma spôsobmi: v predvádzaní svojho tela a v predvádzaní svojich úspechov.

Skromnosť v originálnom zmysle slova (modestia) súvisí aj s telom, aj keď v slovenčine nám tento zmysel trocha uniká. Je to uvedomovanie si hodnoty svojho tela. V tomto zmysle hovorí príslovie: „Skromnosť (modestia) je ako hradba, ktorá chráni hrad!“ Naráža sa tu napríklad na obliekanie, ale aj na iné formy nevýstredného správania. Skromné obliekanie nie je v skutočnosti o obliekaní sa jednoducho, ako by sme si to mohli myslieť pri slovenskom slove skromnosť. Je to skorej o takom obliekaní, ktoré zakrýva to, čo potrebuje byť skryté či neukázané. Teda aj v tomto zmysle skromnosť sa nepredvádza a neponúka na konzumáciu, ale chráni to, čo je cenné a pekné a obmedzuje to len na súkromie.

V druhom zmysle (a možno v tom najzákladnejšom) skromnosť netúži ani po tom, aby predvádzala svoje talenty a svoje úspechy pred ľuďmi z dôvodu, aby ju obdivovali. Skromný človek nemá rád, keď sa stane predmetom rozhovoru. Jeho túžbou bude skorej dozvedieť sa to, čo potrebuje ešte vedieť, ako predvádzať to, čo už vie. K tomuto mu môžu paradoxne poslúžiť aj rozhovory, kde sa hovorí o ňom a o jeho „úspechoch“. o­n to však prijíma len ako informáciu pre svoj ďalší rast a vývoj a nie ako materiál na to, aby začal sám seba obdivovať a kochať sa v sebe. Skromný človek, keď mu niekto poskytne pozitívnu spätnú väzbu poďakuje za ňu (nevytáča sa s pocitom falošnej pokory), no dlho na nej nespočíva. Spisovateľka Louisa May Alcottová hovorí, že „namyslenosť pokazí aj najúžasnejšieho génia. Niet dôvodu myslieť si, že skutočný talent alebo dobrota bude dlho prehliadaná. A aj keby bola: vedomie, že ich vlastním a používam dobre by mi mala stačiť na to, aby som bol spokojný. Skromnosť je najväčším šarmom každej moci.“

Skromný človek má zdravý zmysel seba samého takého, akým je a menej sa zaujíma o to, ako ho vnímajú iní. Jeho zápal, oduševnenie a nadšenie sa sústreďuje na to, čo je reálne. Preto má málo trpezlivosti pre lichotenie a obdiv. Ani nemá náklonnosť k preháňaniu a k vychvaľovaniu sa. Skromný človek si uvedomuje svoje hranice a udržuje si svoju schopnosť červenať sa.

Skromnosť je čnosť, ktorú nie je ľahké popísať, nakoľko vo svojej podstate sa snaží stiahnuť sa z toho, aby bola videná. Správa sa ako katalyzátor, ktorý uľahčuje proces, no sám do neho nevstupuje. Iným veciam pomáha fungovať lepšie a účinnejšie, no sám je pri tom v úzadí. V tomto zmysle je ako parfum, ktorý stratí svoju vôňu akonáhle sa otvorí. Diogenes nazýval skromnosť „farbou čnosti“ pretože zvýrazňuje iné čnosti tak, ako tienenie spôsobuje, že farby na obraze sa zdajú byť živšími a realistickejšími. Skromnosť spôsobuje, že krásny človek je dokonca ešte krajším.

Mark Twain tvrdil, že „človek nie je nič iné, iba zviera, ktoré sa červená. Alebo aspoň by sa malo.“ Človek sa červená, keď je náhle predmetom chvály alebo pozornosti. Vedie ho tak, že sa akosi spontánne, prirodzene a automaticky zaoberá vždy niečím iným, ako sám sebou. Podstatou skromnosti je zabúdanie na seba.

Skromnosť je však pre niektorých nepredstaviteľná. Consilia Mária Lakottová vo svojom románe Klauzúra, vstup zakázaný píše o tom, ako raz jedna slávna herečka vstúpila do kláštora. Redakcia jedeného bulvárneho týždenníka ju chcela vystopovať a preto poslala do kláštora svoju redaktorku. Keďže iného spôsobu nebolo, vstúpila tam ako novicka. Snažila sa vytušiť, ktorá to asi môže byť, lebo rehoľné rúcho a závoj človeka zmenia. Typla si na jednu neskromnú a dosebazahľadenú rehoľnicu. Tú sliedila a tú označila v deň „otvorených dverí“ redaktorom a fotografom za tú, ktorú hľadali. Na jej – i ich – veľké prekvapenie zistila, že so skutočnou herečkou žila celý čas na jednej izbe. Ibaže tá jej pripadala na bývalú hviezdu príliš skromná.

Skromnosť je známkou pravosti srdca a je znakom skutočného obrátenia. Je to najpríťažlivejšia čnosť, hoci pravdou je, že ak by bola použitá pre tento účel, zmizne. Nie je totiž možné predvádzať svoju skromnosť. To by bola známka neskromnosti. Skromnosť zakazuje sebazviditeľnovanie alebo súkromné výpočty. Britská básnička Dame Edith Sitwellová raz povedala, že často si želala, aby mala čas na kultiváciu čnosti skromnosti, no tento čas nemala, pretože bola príliš zamestnaná myslením na samu seba. Hoci túto poznámku povedala zo žartu, je príkladom veľkej pravdy: totiž zameranie sa samého na seba zabráni tomu, aby sa skromnosť v človeku usadila a zapustila v ňom korene.

Ako sme povedali, skromnosť vylepšuje iné čnosti. Jej opak – neskromnosť – zasa všetko ostatné zatieňuje. Neskromný človek sústreďuje na seba toľko pozornosti, že nikto iný a nič iné nie je vidno. Neskromnosť preto môže zakryť (zablokovať…) osobnosť. Ľudové príslovie „Keď na to máš, tak to ukáž“ nepočíta s tým, že čo je naozaj dôležité je vnútorný život človeka. A ten sa ukázať nedá. Ten je možné iba vypozorovať. Skromnosť umožní zažiariť kráse osobnosti človeka bez toho, že by si to želal.

Neskromnosť je viac do očí bijúca než skromnosť. Dôvodom je jej povrchnosť. Na to, aby sme videli, čo je na povrchu netreba žiaden špeciálny dar chápavosti. Hollywood, hlavné mesto sveta lesku, cingrlátok, pozlátok a pompy dáva ľuďom možnosť založiť si na neskromnosti celú svoju kariéru. Je to až príliš dobre známe, než aby sme museli o tom hovoriť.

Ak neskromnosť predvádza povrchnosť, potom skromnosť dohliada na hĺbku a tajomstvo. Básnik Richard Crashaw obrazne naznačuje, ako nám skromné stiahnutie sa do úzadia môže umožniť rozpoznať prítomnosť Boha. Hovorí o znamení, ktoré vykonal Kristus v Káne Galilejskej, keď premenil vodu na víno: „Podvedomé vody uvideli svojho Boha a začervenali sa.“

·Ako vnímaš čnosť skromnosti? Je ti príťažlivá? Sú ti príťažliví ľudia, ktorí sa predvádzajú tým, čo vedia, čo vykonali a čo znamenajú? Poznáš takých?

·Ako si v tejto oblasti na tom ty? Netrpíš, keď si ľudia nevšimnú, čo robíš? keď ťa nechvália? keď ti nelichotia?

·Vidíš rozdiel medzi chválením a pozitívnou spätnou väzbou? Uznávaš, že na to, aby si mohol fungovať v tom, čo robíš, potrebuješ aj spätnú väzbu? Aké sú pre ňu kritériá: podľa čoho by si určil, že človek hľadá spätnú väzbu a nie chválu a sebazviditeľňovanie?

·Čo hovoríš na „predávanie sa“ v biznise? A čo na „predávanie sa“ v politike? Ako ti to pripadá? Myslíš si, že platí zásada, že ak človek verí, že by dokázal priniesť do životov ľudí a spoločnosti pozitívnu víziu, že by sa mal o pozíciu, ktorá mu k tomu pomôže snažiť?

Pripravil: MIlan Bubák SVD