12. Svojhlaví ľudia

„A Pánov služobník sa nemá vadiť, ale má byť ku každému prívetivý, schopný učiť a byť trpezlivý!“ (2 Tim 2,24)

Voľakedy vyšla kniha Rudolfa Iheringa Struggle for Right (Boj o právo). Čoskoro ju preložili do viacerých jazykov a všade sa stretla s pochvalou a súhlasom. Jednoducho, mala veľký ohlas. S veľkým oduševnením právnik a filozof, autor knihy, volal k ľuďom: „V boji musíš nájsť svoje právo!“ Bojovať za svoje právo až do posledného dychu sa tu vyhlasuje za povinnosť a každá zhovievavosť sa tu označuje ako „morálka pohodlnosti“, ako „znamenie a produkt chorého, pokriveného citu pre právo“.

Ako sa stavia k tejto otázke kresťanstvo, Kristus, vtelená spravodlivosť a láska?

U Matúša nájdeme zaujímavú vetu: „Ale Ježiš mlčal.“ (26,63) Toto výrečné Kristovo mlčanie nám hovorí to isté, čo Pán inokedy vyslovil slovami: „Ja vám však hovorím: Neodporujte zlému!“ (Mt 5,39) Také zlo je však svojhlavé alebo vášnivé pridržiavanie sa omylu iného. Kristov úmysel nie je, aby sme všade tam, kde sa s podobným omylom stretneme, hoci by sme si boli akokoľvek istí svojou vecou, trvali za každú cenu na práve a s neústupnosťou čelili svojhlavému človeku. Už bežná svetská, nie duchovná triezva múdrosť nás musí pri rôznosti názorov zdržiavať od „boja o právo“. My sme rovnako ako náš protivník náchylní k omylu, a jednako sa môžeme klamať, hoci by sme si boli istí svojím víťazstvom; a keby sme si víťazstvo aj odniesli, čo by sme z toho mali? Trocha cti a triumfu v očiach iných? Zaiste, ale poväčšine aj menej lásky v srdciach iných! Triumfujúci sú zriedka v spoločnosti obľúbení.

Nech už je prameňom konfliktu čokoľvek, jeden z dôvodov, prečo hovorenie o konflikte je často také bolestné a ťažké, spočíva v tom, že väčšina pocitov, ktoré konflikt obklopujú, je veľmi nepríjemná: strach, rozpaky, hnev, pocit urazenosti, zmätok, neistota, bezmocnosť, vina. Máme pocit, že strácame tvár, že strácame kontrolu, že sme odmietnutí či dokonca odvrhnutí inými. Ak by sme plakali, priviedlo by nás to do rozpakov. Za každú cenu sa chceme ochrániť pred ďalšou bolesťou. Nevieme, čo povedať alebo ako začať hovoriť o tomto konflikte. Nie sme si istí, či hovorenie o konflikte bude mať vôbec nejaký zmysel. Považujeme za ďaleko ľahšie a jednoduchšie celú vec radšej ignorovať a v konflikte zotrvať, ako sa snažiť medzi sebou zmieriť a konflikt vyriešiť.

KONFLIKT AKO NORMA VO VZŤAHOCH

Často stratíme viac energie bojom so skutočnosťou, že sme v konflikte, ako samotným riešením konfliktu. Nemáme chuť a odvahu si priznať, že sme v konflikte a že potrebujeme s tým niečo robiť. Čo je dôvodom tohto postoja? Je to presvedčenie, že my ako kresťania nesmieme mať konflikt. Avšak, pravdu povediac, konflikt vo vzťahoch medzi ľuďmi nie je výnimka, ale skôr norma spolužitia.Všade, kde žijú spolu – v spoločnom priestore – ľudia so zdravými rozdielmi (pochádzajúcimi zo zdravo vybudovanej identity), tam je automatická a stála možnosť vzniku konfliktu. Čím dlhšie ľudia žijú spoločne v tom istom priestore, tým je tam väčšia možnosť konfliktu.Možnosť konfliktu s inými neprichádza do úvahy iba tam, kde ľudia žijú vo vzájomnej extrémnej izolácii, v izolácii či už telesnej, alebo citovej. Všade tam, kde okupujú ten istý priestor, kde „sú na ceste“, je ustavičná možnosť konfliktu. Konflikt je teda aj normálny, aj nevyhnutný pre rast vo vzťahoch. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti, toho, že sme ľudia. Každý konflikt v sebe zahŕňapotenciál pre rast v sebapoznaní a pre rast v blízkosti k ľuďom. Každý konflikt však v sebe zahŕňa aj potenciál pre de­štrukciu. Pre čo sa rozhodneme, závisí od nás.

KONFLIKT A OSOBNÝ RAST

Ak chceme, aby konflikt prispel k nášmu osobnému rastu, je nevyhnutné, aby sme o jeho predmete hovorili s tým, koho sa týka. Je to fakt, o ktorom Ježiš celkom jednoznačne vedel a ktorý aj nám svojím konaním odporúčal. Avšak hovoriť o konflikte priamo s tými, ktorí sú do neho zapletení, je obyčajne tá najposlednejšia vec, ktorú si želáme. Je pre nás omnoho ľahšie hovoriť o predmete konfliktu s príbuznými, priateľmi, niekedy dokonca so susedmi alebo hoci aj s výčapníkom v krčme, ako s človekom, s ktorým máme napätie, t. j. napríklad s naším manželským partnerom, rodičom, synom či dcérou, spolubývajúcim na izbe alebo členom nejakého spoločného spoločenstva, alternatívnej rodiny (napr. rehoľnej komunity) a pod. Takéto vyhýbanie sa hovoreniu o konflikte a o jeho predmete obyčajne spôsobí, že konflikt sa nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Je teda nutné postaviť sa konfliktu tvárou v tvár, zoči-voči. Keď sa konfliktu pozrieme do očí, dôsledkom nemôže byť nič iné iba osobný rast. Ak tak neurobíme, k osobnému rastu nepríde. Dôvod spočíva v tom, že spätná väzba od iných nám často slúži ako prameň zjavenia, ako moment milosti. Aby však k tomu prišlo, je nevyhnutné, aby sme to, čo nám iný hovorí, počúvali, aby sme o tom premýšľali a aby sme v tom hľadali pravdu, čo ako bolestnú. My však často každú spätnú väzbu, ktorá nám spôsobuje bolesť, odbavíme bez toho, aby sme o nej premýšľali. Automaticky ju považujeme za nepravdivú bez toho, aby sme sa pri nej aspoň na chvíľku zastavili. Je totiž omnoho ľahšie a pohodlnejšie povedať si, že takáto (bolesť spôsobujúca) spätná väzba je dôsledkom hnevu druhej osoby a jej biedneho úsudku, ako pripustiť, že môže byť výsledkom pravdy o našom vlastnom živote.

KONFRONTOVAŤ KONFLIKT

Konfrontovať konflikt znamená pozrieť sa konfliktu rovno do tváre. Znamená to vlastniť ho. Skúmať ho. Urobiť na základe nehorozhodnutie. Vlastniť konflikt znamená pripustiť, že on existuje; že sa ho nesnažíme popierať alebo sa tváriť, že on odíde, ak ho budeme dostatočne dlho ignorovať. Vlastniť konflikt znamená tiež to, že zaň prevezmeme aspoň časť zodpovednosti; že ho neodbavíme jednoducho tým, že celý a všetko v ňom je vina iba toho druhého. Čo potrebujeme povedať sami sebe vo chvíli, keď sme v konflikte, je niečo ako: „Mám konflikt so snúbenicou, manželkou. Možno to, čo prispelo k tomu, že ku konfliktu prišlo, a čo bráni tomu, aby sa tento konflikt medzi nami vyriešil, je vo mne.“ Ďalším krokom by malo byť to, že začneme celú situáciu skúmať – premýšľať o nej. Na to, aby sme to mohli urobiť, je však nevyhnutné, aby sme si položili niekoľko priamych a otvorených otázok, a to aj takých, ktoré nie sú pre nás príjemné:

• Čo je vonkajšou príčinou konfliktu? Alebo nie je snáď v mojom správaní niečo, čo je navonok už na prvý pohľad veľmi vyrušujúce, čo môže prispievať ku vzniku konfliktu?
• Ako sa správam? Ako sa správa iná osoba?
• Je v mojom chovaní nejaký rozmer, ktorý by mohol robiť konflikt ešte horším? Alebo niečo, čo by bránilo konfliktu, aby sa vyriešil? Nerobím niečo, čo by mohlo byť pre inú osobu ťažké prijať či zvládnuť?
• Čo by mohlo byť podpovrchovou, neviditeľnou príčinou konfliktu? Nehrá tu, v celom tomto procese dôležitú – dokonca kľúčovú – rolu nejaká moja osobná nevyrieknutá potreba, ktorá leží pod povrchom, o ktorej vedome neviem? (Nebuď prekvapený: skutočnosť, že si v konflikte, svedčí o tom, že máš nejaké potreby, ktorých naplnenie alebo uspokojovanie ti je buď obmedzované, blokované alebo ohrozované.) Čo myslíš, že by mohla potrebovať druhá osoba, tá, s ktorou si v konflikte?
• Ako vážny je náš konflikt? Sme v konflikte „na život a na smrť“? Veľmi vážnom? Priemerne vážnom? Nestojacom za reč?
• Je moje správanie adekvátne (úmerné) vážnosti konfliktu? (Ak sa napríklad nerozprávam so snúbenicou, manželkou len preto, že si požičala moje pero bez toho, žeby ma oň bola požiadala, moja reakcia nezodpovedá vážnosti skutku; moja reakcia jeprehnaná. Ak však ja na druhej strane stále varím a periem niekomu, kto ma pravidelne telesne bije, citovo vydiera aslovne uráža a zneužíva, moje správanie, ktoré je v podstate prejavom môjho postoja, je taktiež neadekvátne aneúmerné. Ja vážnosť situácienedoceňujem.)
• Ako dlho už konflikt trvá?
• Čo všetko som (sme) už urobil(i) preto, aby sa konflikt vyriešil?
• Aký cieľ náš konflikt sleduje? (Znova, nebuď prekvapený: je veľa ľudí, ktorí zotrvávaním v konflikte [sekundárne] naozaj dostávajú veci, ktoré potrebujú, ktoré ich osobne uspokojujú [hoci pre ich vzťah s iným človekom je to vražedné]. Napr. pozornosť iných, súcit iných, vyhnutie sa zrelej zodpovednosti, naplnenie ich „potreby“ byť potrestaní, byť obeťami, vyhnutie sa intimite s tým druhým a pod.)
• Čo iné je konfliktom ovplyvnené? Čo tento konflikt spôsobuje iným, ktorí s nami žijú v tom istom prostredí (deťom, rodičom…)? Je to voči nim férové?
• Akú mám ja zodpovednosť, čo som ja konkrétne povinný urobiť, aby sa tento konflikt vyriešil?

Potom, keď je už problém úplne a vyčerpávajúco preskúmaný, to, čo má nasledovať ďalej, ako druhý krok, je urobenie rozhodnutia. Toto je však krok, ktorý v celom tom procese konfrontácie konfliktu má najväčšiu pravdepodobnosť, že ho zanedbáme alebo že k nemu nepríde. Je bežné, že konflikt sa jednoducho toleruje a že sa nikdy neurobí rozhodnutie niečo s tým robiť. Proces urobenia rozhodnutia zahrňuje niektoré z nasledujúcich otázok:

• Je konflikt riešiteľný a je možné dospieť k zmierenie medzi nami? Je realistické vložiť všetku svoju námahu a energiu do riešenia konfliktu?
• Čo všetko bude nevyhnutné urobiť, aby sa konflikt skončil? Aký by mal byť v tom môj podiel? V čom konkrétne? Aký by mal byť podiel druhej strany?
• Ako veľmi chceme konflikt riešiť? Konkrétne ja? Druhá osoba?
• Čo som (sme) ochotný(í) urobiť pre to, aby sme sa zmierili?
• Čo nie som (sme) ochotný(í) urobiť?
• Ak si myslím, že konflikt je zmieriteľný a vyriešiteľný, čo urobím konkrétne ja? Dokedy presne?

Existujú, žiaľ, konflikty, ktoré sú neriešiteľné a nevyriešiteľné. Na druhej strane existujú zasa také konflikty, ktoré sú síce riešiteľné, avšak nie bez pomoci tretej osoby, niekedy dokonca odborníka. Je teda nevyhnutné, aby sme rozlišovali medzi konfliktmi, ktoré sú:

• riešiteľné tým, že sa o nich hovorí s tým, ktorý je do nich priamo zainteresovaný alebo má na nich podiel,
• riešiteľné, avšak iba s pomocou zvonka,
• neriešiteľné.

Inak, ak si toto neuvedomíme, potom zbytočne strácame veľké množstvo energie iba tým, že sa snažíme opraviť to, čo je neopraviteľné. Takéto snahy nevedú k ničomu inému iba k frustrácii a veľmi často iba k intenzifikácii konfliktu.

Konflikty, ktoré majú najväčšie šance byť vyriešené, sú tie, ktoré boli vyvolané osobnými rozdielmi medzi zdravo vyvinutými ľuďmi. Takíto ľudia sú totiž schopní čestne, otvorene a úprimne

• vyjadriť svoje vnútorné pocity,
• počúvať iného bez toho, že by ho prerušovali alebo mu skákali do reči, prípadne ho naoko počúvali, ale v mysli sa prehrabávali vo svojich riešeniach a vydávali pritom aj zvuky porozumenia
• neprekrúcať skutočnosť.

Toto všetko sú podstatné charakteristiky efektívneho riešenia konfliktov. Keď sú ľudia dostatočne otvorení a ochotní hovoriť o podstate vecí (a hlavne o sebe samých), keď majú trpezlivosť a keď voči sebe uplatňujú vzájomný rešpekt, vtedy aj tie najvážnejšie konflikty vyvolané rozličnými hodnotami, odlišnosťami v chápaní vecí, odlišnosťami v tom, čomu dávam prednosť, a odliš­nosťami v charaktere a osobnej povahe ľudí majú šance, aby boli vyriešené.

Konfrontovať konfliktnú situáciu znamená podeliť sa s druhým o svoje pocity, ktoré máme v celom tom napätí spôsobenom konfliktom, ktoré priamo zažívam. Je však dôležité, aby sme to robili podporným spôsobom, t. j. že inému dám najavo, že jeho pocity tiež rešpektujem. Povedané jednoduchým spôsobom: konfrontovať alebo riešiť konflikt znamená, že sme ochotní hovoriť o bodoch napätia v našom živote (body, ktoré spôsobujú či vyvolávajú napätie). Hovorenie môže objasniť problém, uvoľniť napätie a zabrániť, aby sa nepohodlné pocity nahromadili.

Mnohí z nás veľmi dobre poznáme prípady, kedy každá naša snaha, akokoľvek dobre mienená, sa ukázala ako totálne zbytočná a nevedúca k ničomu. V takýchto situáciách je veľmi nápomocné požiadať o pomoc tretiu stranu, aby nám pomáhala usmerňovať diskusiu. K tomuto by však malo prísť iba vtedy, keď všetky strany sú ochotné túto možnosť prijať.

Čo však robiť v takých situáciách, kde ide o nevyriešiteľný konflikt? Kde niet takmer žiadnej nádeje na vyriešenie rozdielností medzi nami alebo na umenšenie napätí? Na základe čoho môžeme prísť k záveru, že konflikt je naozaj neriešiteľný? Vieme veľmi dobre, že také situácie naozaj existujú. Sem patria:

• Situácie, v ktorých osoba, ktorá je prvotnou príčinou konfliktu, nechce zmierenie a odmieta akýkoľvek pokus o vyriešenie konfliktu.
• Situácie, v ktorých je osoba, ktorá je prvotnou príčinou konfliktu, neschopná eliminovať alebo zmeniť správanie, ktoré ten konflikt vyvoláva a zapríčiňuje.
• Prostredie alebo situácie, ktoré v sebe obsahujú pramene tohto konfliktu, avšak ktoré sú nad naše schopnosti, aby sme ich ovplyvnili alebo zmenili.

Čo robiť v týchto na pohľad beznádejných situáciách? Okrem modlitby k Pánu Bohu, aby on vstúpil do situácie, existujú v skutočnosti len tri možnosti: opustiť prostredie; rozhodnúť sa pre vybudovanie si stratégie zdravého vyrovnávania sa so situáciou; napadnúť druhého a bojovať s ním.

Láska k blížnemu nám však prikazuje neostávať ľahostajnými v súvislosti s omylom druhých. Láska má vždy rada podávať pravdu mýliacemu sa ako jeden z najdrahocennejších darov tohto sveta; nebude však násilím vnucovať pravdu blížnemu – najmenej však pravdu v tých bezvýznamných, malicherných veciach, okolo ktorých sa obyčajne krúti celý spor v spoločenskom styku. Keď sa nám napokon podarí vyhrať spor o „cisárovu bradu“, tým ešte nepreukážeme blížnemu pri všetkom tom poučovaní o dôkazoch nijaké dobrodenie, ba skôr sme ho rozčúlili a nakoniec zahanbili a pokorili. Láska k blížnemu pri výmene názorov, osobitne v súvislosti so svojhlavými ľuďmi, koná ako Kristus: mlčí.

Pápež Lev XIII. ešte ako biskup v Perugii napísal krátke pravidlo pre praktický život, ktoré zahŕňa v sebe všetko dôležité: „Pri rozhovore nikdy neodporuj druhému, keď ide o pochybné veci, pri ktorých sa možno rozhodnúť raz tak, inokedy inak. Ustúp teda vo veciach, ktoré nemajú veľkú dôležitosť, aj keby si bol presvedčený o nesprávnosti toho, čo tvrdia druhí! Pri každej inej príležitosti, keď je potrebné hájiť pravdu, konaj s odvahou, ale bez vášne a podceňovania, a buď si istý, že ľahšie zvíťazíš miernosťou než prudkosťou a znevažovaním!“

Ako teda konať, keď nejde o jednoduchú výmenu názorov, ale o veci hmatateľnejšie a závažnejšie, keď sa svojhlavý človek nielen pridržiava nepravdy, ale nám výslovne krivdí, keď nás fackuje a strháva nám takpovediac kabát z tela? Ani vtedy nemáme tasiť meč z pošvy do „boja o právo“? Večná Láska – sám Ježiš – hovorí: „Schovaj meč do pošvy!“ (Jn 18,11) a ďalej: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé!“ (Mt 5,39) a „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ (Mt 5,40) Spasiteľ sveta týmto vyhlásil, že láska je viac než právo, a dávno pred Nietzschem uviedol do sveta myšlienku, že najušľachtilejším heslom sveta nie je: „Každému to jeho“, ale „Každému to moje!“ Pravda, je to IBA IDEÁL, ktorý ľudia v prítomnom svete nechcú a nemôžu splniť dokonale. Nikto to nepoznal lepšie než Kristus; aj on si bránil právo, keď sa spýtal strážnika, čo mu dal zaucho: „Prečo ma biješ?“ (Jn 18,23) No aj keď nie vždy, jednako dosť často je možné splniť príkaz, aby sme boli ústupčiví. Osobitne máme takto konať tam, kde nejde o dôležité veci, ale o maličkosti, čo nie sú hodné toho, aby sme pre ne rušili pokoj azda celej školy, firmy, obce, mesta alebo aby sme pre ne obetovali peniaze či kus zdravia alebo času. „Človek,“ hovorí výstižne Hebbel, „často premieňa malé právo tým, že sa ho prihorlivo domáha, na veľkú neprávosť“ – na veľkú neprávosť voči sebe – a často aj na neprávosť voči blížnemu. Aj vtedy, keď litera zákona hovorí v náš prospech, je veľakrát duch tohto práva proti nám; a každé „právo“ bez ducha spravodlivosti stáva sa mravne neprávosťou, a to tým skôr, čím dôkladnejšie a úzkostlivejšie sa ho pridržiavame a vymáhame ho. A hlavne vtedy, keď sa „právo“ stráca v pochybnosti, keď sú možné dva právne názory, dá kresťan vždy prednosť bezpečnej láske pred neistým právom. Netreba sa báť, že sa takouto povoľnosťou ochromil zmysel pre právo a samo právo by stratilo opodstatnenosť. Ako sa štedrosťou neznehodnotia peniaze, tak sa ústupčivosťou neznehodnotí právo. Aj keď sa dá Kristov ideál na tomto svete uskutočniť iba sčasti, jednako nie je tento ideál cudzí svetu a skutočnosti. Zrieknutím sa práva by sa znížila iba hodnota dobier sveta, pre ktoré tak ľahko zabúdame na to najlepšie a najsvätejšie, na kráľovské právo dávať a odpúšťať, na právo lásky.

Otázky na uvažovanie:

1.      Aký postoj som náchylný zaujímať k svojhlavým ľuďom?

2.      Beriem konflikty ako príležitosť k rastu?

3.      Vždy bojujem za svoje práva, aj keď ide o malichernosti?

4.      Mám odvahu utiecť z bojiska?

Pripravil Ján Štefanec, SVD