13. Chorí

„Chorý som bol…!“ (Mt 25,36)

Je možné viesť život bez lásky svojich blížnych, i keď je úbohý a tvrdý. Chorí sú však ľudia, čo žijú doslovne z lásky druhých. To, ako veľmi sú odkázaní na lásku, možno porovnávať iba s deťmi: tí, čo život začínajú, podobajú sa tým, čo ho pomaly končia. Ibaže chorých je ťažšie milovať než deti; často sú rozladení, mrzutí, citliví, nároční, sebeckí. A jednako aj choroba dodáva človeku nejednu charakterovú črtu, pre ktorú je hoden lásky. Predovšetkým robí človeka opravdivým človekom; odníma mu úradný či slávnostný odev, zbavuje ho pyšného kroku a kladie každého, nech je to ktokoľvek, ako prostého človeka, čo potrebuje pomoc, na lôžko utrpenia. Choroba robí človeka jednoduchším a pokornejším.

Známemu protestantskému pastorovi, ktorý sa veľa a dlho stýkal s rodinou istého umelca, jedného dňa povedali: Teraz Vás zavedieme do svätostánku našej rodiny. A zaviedli ho do izby, do ktorej ešte dovtedy nevstúpil. Ležala tam nevyliečiteľne chorá dcéra pána domu, pokojne a ticho! „Kde je utrpenie, tam je posvätná pôda!“ Tieto slová nemeckého básnika prežívame najskutočnejšie pri posteliach chorých, v izbách s chorými, v nemocniciach. Áno, do pravých ľudských rysov chorého sa vtláča priam božský lesk. Či chorý, ktorý tu leží ako človek bolesti, azda navonok znetvorený, takže už „nemá podoby ani krásy“ (Iz 53,2), azda aj vnútorne „smutný až na smrť“ (Mk 14,34) a Bohom opustený, nenosí na svojom tele v istom zmysle Kristove rany? Nie je obrazom ukrižovaného Bohočloveka?

V prostredí farnosti, kde som vyrastal, sme mali chorú pani, ktorá je dnes už päťdesiat rokov pripútaná na lôžko. Môžem spokojne povedať, že v tom dome bolo cítiť Krista na dosah ruky. Bol to a je skutočný svätostánok, kam chodia mnohí ľudia a kňazi pre posilu. Choroba tejto ženy sa stala požehnaním pre všetkých návštevníkov jej domu.

Nikto nám nepovedal, či bol Kristus niekedy chorý, predsa však nech sa čokoľvek skrýva v mlčaní evanjelií, vo svojich posledných hodinách bol Kristus naozajstným trpiteľom. Vtedy, keď v horúčke a v mukách smädu visel na kríži – „od päty po temä nič na ňom celého“ (Iz 1,6) -, vtedy získal právo povedať: „Bol som chorý.“ Vtedy aj každému chorému dal právo povedať ako Pavlovi: „S Kristom som ukrižovaný.“ (Gal 2,19) „Nikto nech ma už neobťažuje, lebo ja znaky Pána Ježiša nosím na svojom tele!“ (Gal 6,17)

„Nikto nech ma už neobťažuje!“ Tým je zaiste naznačený aj prvý prejav lásky, na ktorú má chorý právo. Bolo by bezočivé zväčšovať utrpenie chorého hlukom a táraním, bezohľadnosťou a nerozumnosťou. Ak je každý nerv celej bytosti bolestivý, nemusíme sa k chorému nasilu približovať. Avšak tiež by nebolo správne, keby sme sa chorého kvôli tomu úplne stránili. Ani známi a priatelia, tým menej príbuzní ho nesmú ponechať v biede jeho choroby; musia sa k nemu priblížiť a mu poslúžiť, každý svojím spôsobom, či už slovom útechy a povzbudenia, alebo krátkou zábavou a rozptýlením myšlienok, či už ošetrením a podaním ruky, kytičkou kvetov, alebo iným radosť prinášajúcim darom.

Nedajme sa odradiť od návštevy chorého alebo rušiť pri nej všetkým, čo má chorý navonok na sebe odpudzujúce alebo mrzké. Láska svojím jemnocitom nedá chorému pocítiť, že nás jeho blízkosť stojí premáhanie sa. Nebolo to iba oduševnenie lásky, ale aj zámerný jemnocit, keď veľkí hrdinovia ako František či Alžbeta vlastnou rukou ošetrovali ošklivé vredy chorých alebo ich dokázali aj pobozkať. Ani Ježiš, vzor navštevovania chorých a lásky k nim, pretože dobre poznal dušu, nezriekol sa ľahko toho, aby sa ich dotkol; dotkol sa chorých očí (Mt 9,29), chorých uší a chorého jazyka (Mt 7,33), vystrel ruku a dotkol sa malomocného (Mt 8,3). Ježiš a jeho učeníci vedeli, ako dobre padne chorému, keď ho nevylučujeme z kruhu života pre telesné neduhy, ale prehliadame jeho strasti, akoby ich nebolo.

Ale ani duševné neduhy nám nesmú sprotiviť blízkosť chorého. Chorí sú neraz veľmi malomyseľní, rozorvaní v sebe a znepriatelení s okolím, mrzutí, plní žalôb a obáv, ale aj sebeckí a nároční: vtedy nie je príjemné čo len na chvíľku ich navštíviť, nieto sa o nich ešte aj starať a deň noc ich opatrovať. Na návštevy by sme nemali pozerať ako na niečo príjemné, ale ako na skutok milosrdenstva, pri ktorom chorého aspoň trocha zbavujeme jeho biedy a delíme sa s ním o jeho utrpenie. Chorý, ktorého utrpenie urobilo popudlivým a obralo ho o sebaovládanie, chce sa vyrozprávať – teda ho vypočujme, nech je to pre nás akokoľvek jednotvárne, len keď sa mu tým uľaví na srdci! Požaduje raz tú, raz inú službu; preukážme mu ju, keď v nej nájde úľavu! Skrátka, prinášajme do izby chorého veselosť a pokoj, a predovšetkým nevyčerpateľnú zásobu trpezlivosti a myslime na to, že každý dúšok vody, ktorý podáme chorému, dávame tomu, ktorý na kríži zvolal: „Žíznim!“(Jn 19,28) Kiežby nemusel na nás pohliadnuť vyčítavým pohľadom, keď na sklonku tohto sveta v mene všetkých zanedbaných chorých vysloví žalobu a povie: „Chorý som bol a nenavštívili ste ma!“ (Jn 25,43)

Posolstvo Svätého Otca pápeža Benedikta XVI. k Svetovému dňu chorých, ktorý sa slávil na liturgickú spomienku Panny Márie lurdskej 14. februára 2006 v Adelaide v Austrálii, nám môže pomôcť uvedomiť si aktuálnosť našej dnešnej témy lásky k chorým. Vyvrcholením Svetového dňa chorých bolo slávenie Eucharistie v Katedrále sv. Františka Xaverského, neúnavného misionára národov Ďalekého východu. Svätý Otec o. i. napísal:

Pri tejto príležitosti sa chce Cirkev s osobitnou starostlivosťou skloniť k trpiacim a upriamiť pozornosť verejnosti na problémy spojené s psychickými ťažkosťami, ktoré v súčasnosti postihujú pätinu ľudstva a predstavujú skutočnú spoločensko-medicínsku hrozbu. Keďže mám na pamäti, akú pozornosť každoročne venoval môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. tomuto dňu, aj ja by som sa, drahí bratia a sestry, v duchu rád preniesol na oslavy Svetového dňa chorých, aby som sa zamýšľal spoločne s tými, ktorí sa nejakým spôsobom podieľajú na situácii duševne chorých, a vyzval cirkevné spoločenstvá, aby sa angažovali v tejto oblasti a tak svedčili o Pánovom láskavom milosrdenstve.

V mnohých krajinách ešte neexistuje legislatíva upravujúca túto oblasť a v iných zasa chýba konkrétna stratégia súvisiaca s problémom duševného zdravia. Možno tiež pozorovať, že predlžovanie ozbrojených konfliktov v rozličných oblastiach sveta, veľké prírodné katastrofy či šírenie sa terorizmu majú za následok nielen nesmierne počty mŕtvych, ale u mnohých postihnutých sa objavujú psychické traumy, ktoré sú niekedy len ťažko prekonateľné. V hospodársky vyspelých krajinách odborníci zasa zisťujú negatívny vplyv krízy morálnych hodnôt na vznik nových foriem duševných ochorení. Tým narastá pocit osamelosti, oslabujú, či dokonca rozpadajú sa tradičné formy spoločenskej súdržnosti – počnúc inštitúciou rodiny – a na okraj sú vytláčaní všetci chorí, no najmä duševne chorí, ktorí sú často považovaní za bremeno pre rodinu a spoločnosť. Chcel by som sa preto poďakovať ľuďom, ktorí sa rôznym spôsobom a na rôznych úrovniach snažia o to, aby sa nezabúdalo na ducha solidarity a aby sa v starostlivosti o týchto našich bratov a sestry pokračovalo, inšpirujúc sa humánnymi a evanjeliovými zásadami.

Povzbudzujem preto tých, ktorí sa usilujú zabezpečiť všetkým duševne chorým prístup k po­trebným liečebným postupom, v ich úsilí. Žiaľ, v mnohých častiach sveta sú služby pre týchto chorých nekvalitné, nedostačujúce alebo v stave rozkladu. Spoločnosť nie vždy akceptuje duševne chorých s ich obmedzeniami, a preto sa tiež objavujú problémy so získavaním potrebných ľudských i finančných prostriedkov. Pociťuje sa potreba užšie spojiť dve zložky – vhodnú terapiu s novou citlivosťou na tento problém – a umožniť tak pracovníkom v tejto oblasti účinnejšie vychádzať v ústrety chorým a ich rodinám, ktoré samy nie sú schopné primerane sprevádzať príbuzných v ich ťažkostiach. Nastávajúci Svetový deň chorých je vhodnou príležitosťou, aby sme vyjadrili svoju solidaritu s rodinami, ktoré sa starajú o duševne chorých.

Teraz by som sa chcel obrátiť na Vás, drahí bratia a sestry, ktorých sužuje choroba, a vyzvať Vás, aby ste spolu s Kristom ponúkli svoje utrpenie Otcovi. Chcem Vás tiež uistiť, že každá skúška, ktorú odovzdane prijmete, je cenná a priťahuje Božie dobrodenie na celé ľudstvo. Chcem vyjadriť svoje uznanie tým, ktorí Vám pomáhajú v početných domovoch sociálnych služieb, denných stacionároch, na diagnostických a terapeutických oddeleniach, a povzbudzujem ich, nech sa všemožne snažia zabezpečiť, aby tým, ktorí to potrebujú, nikdy nechýbala nevyhnutná lekárska, sociálna a pastoračná starostlivosť rešpektujúca dôstojnosť vlastnú každej ľudskej bytosti. Cirkev, najmä vďaka pôsobeniu svojich kňazov, Vám naďalej ponúka svoju pomoc, dobre si uvedomujúc, že je povolaná prejavovať Kristovu lásku a starostlivosť trpiacim a tým, ktorí sa o nich starajú. Pastoračným pracovníkom, dobrovoľníckym združeniam a organizáciám odporúčam, aby konkrétnymi formami a iniciatívami podporovali rodiny starajúce sa o duševne chorých. Vrúcne si želám, aby sa voči týmto chorým rozšírila kultúra prijatia a spoluúčasti, a to prostredníctvom primeraných zákonov a zdravotných programov, predvídajúcich dostatočné zdroje na ich konkrétnu realizáciu. Ako nikdy dosiaľ je naliehavá požiadavka na výchovu a obnovu personálu pracujúceho v tejto delikátnej oblasti spoločnosti. Aj každý kresťan – vzhľadom na osobitnú úlohu a zodpovednosť, ktorú zastáva – je povolaný napomáhať uznanie, rešpektovanie a zveľaďovanie dôstojnosti týchto našich bratov a sestier.

„Duc in altum!“ Touto Kristovou výzvou k Petrovi a apoštolom sa obraciam na cirkevné spoločenstvá roztrúsené po svete a najmä na tých, ktorí sú v službe chorým, aby s pomocou Márie – ktorú nazývame Salus infirmorum (Uzdravenie chorých) – svedčili o Božej dobrote a otcovskej starostlivosti. Svätá Panna nech posilňuje sužovaných chorobou a nech pomáha tým, ktorí ako milosrdný Samaritán zmierňujú ich telesné a duševné zranenia. Každého uisťujem o svojej modlitbe a s láskou posielam všetkým svoje požehnanie.

1. februára 2007 sa v juhokórejskom Soule slávil ďalší Svetový deň chorých. Uskutočnilo sa tam niekoľko mítingov, konferencií, pastoračných stretnutí a liturgických slávení za účasti predstaviteľov Cirkvi v Kórei, zdravotníckych zamestnancov, chorých a ich rodín. Svätý Otec pri tej príležitosti vo svojom posolstve napísal:

Cirkev sa opäť zahľadela na trpiacich, pričom svoju pozornosť upriamila na nevyliečiteľne chorých, z ktorých mnohí zomierajú v dôsledku svojej choroby v terminálnom štádiu. Nachádzame ich na každom kontinente, najmä na miestach, kde chudoba a rôzne ťažkosti zapríčiňujú biedu a nesmiernu bolesť. Uvedomujúc si ich trápenia, chcem byť aspoň v duchu prítomný na tomto slávení Svetového dňa chorých, v spojení s tými, ktorí sa stretnú, aby diskutovali o neutešenej situácii nevyliečiteľne chorých v našom svete a povzbudili kresťanské komunity v ich úsilí vydávať svedectvo o Pánovej nežnej láske a milosrdenstve.

Keď je človek chorý, nevyhnutne to so sebou prináša okamih krízy spojený s vážnym zamyslením sa nad vlastnou situáciou. Pokrok v medicínskych vedách nám často ponúka prostriedky potrebné na to, aby sa jeho stav, aspoň pokiaľ ide o fyzickú stránku, dal zvládnuť. No ľudský život má svoje vnútorné obmedzenia a skôr či neskôr sa skončí smrťou. To je skúsenosť, ku ktorej je povolaná každá ľudská bytosť a na ktorú musí byť pripravená. Napriek po­kroku vo vede nie je možné nájsť liek na každú chorobu, a preto sa v nemocniciach, hospicoch i príbytkoch celého sveta stretávame s utrpením mnohých našich nevyliečiteľne chorých bratov a sestier, ktorí sú často v terminálnom štádiu svojej choroby. Navyše, mnoho miliónov ľudí vo svete žije stále v nezdravých podmienkach, pričom nemajú prístup k veľmi potrebným zdravotníckym zdrojom – často tým najzákladnejším -, v dôsledku čoho sa veľmi zvýšil počet tých, ktorí sú považovaní za nevyliečiteľne chorých.

Cirkev chce tým, ktorí sú nevyliečiteľne chorí alebo sa nachádzajú v terminálnom štádiu svojej choroby, pomôcť, a to nabádaním k spravodlivej sociálnej politike, ktorá môže prispieť k odstráneniu príčin mnohých chorôb, ako aj naliehavým dožadovaním sa lepšej starostlivosti o umierajúcich a o tých, pre ktorých je medicínska pomoc nedostupná. Treba podporovať politiku schopnú vytvárať predpoklady na to, aby ľudia mohli znášať nevyliečiteľné choroby a čeliť smrti v dôstojných podmienkach. V tejto súvislosti je nutné ešte raz zdôrazniť potrebu vytvorenia viacerých centier paliatívnej starostlivosti, ktoré ponúkajú chorým celkovú starostlivosť, poskytujúc im ľudskú pomoc i duchovné sprevádzanie, ktoré potrebujú. To je právo prináležiace každej ľudskej bytosti, ktoré sa všetci musíme snažiť hájiť.

Rád by som povzbudil tých, ktorí sa denne usilujú o to, aby sa nevyliečiteľne chorým a ľuďom v terminálnom štádiu choroby dostalo primeranej a láskyplnej pomoci.

Cirkev, nasledujúc príklad milosrdného Samaritána, vždy preukazovala chorým mimoriadnu starostlivosť. Prostredníctvom svojich jednotlivých členov a inštitúcií aj naďalej stojí po boku trpiacich a umierajúcich, usilujúc sa chrániť ich dôstojnosť v týchto dôležitých momentoch ľudskej existencie. Mnohé takéto osoby – zdravotnícky personál, pastorační pracovníci a dobrovoľníci – a inštitúcie po celom svete neúnavne slúžia chorým v nemocniciach a na oddeleniach paliatívnej starostlivosti, na uliciach miest, v rámci domácej starostlivosti alebo vo farnostiach.

Teraz sa obraciam na Vás, drahí bratia a sestry, ktorí trpíte nevyliečiteľnými chorobami a nachádzate sa v terminálnej fáze svojho ochorenia. Povzbudzujem Vás, aby ste rozjímali nad utrpením ukrižovaného Krista a aby ste sa v jednote s ním s absolútnou dôverou obrátili k Otcovi, veď v jeho rukách je celý život, a najmä ten Váš. Vedzte, že Vaše trápenia v spojení s Kristovými sa môžu ukázať ako veľmi plodné pre potreby Cirkvi a sveta. Prosím Pána, aby posilnil Vašu vieru v jeho lásku, najmä v skúškach, ktorým ste práve vystavení. Dúfam, že kdekoľvek ste, vždy nájdete duchovné povzbudenie a silu potrebné na oživenie Vašej viery, aby ste sa dostali bližšie k Otcovi života. Cirkev Vám chce prostredníctvom svojich kňazov a pastoračných spolupracovníkov pomáhať a stáť po Vašom boku, pomáhajúc Vám v núdzi a sprítomňujúc tak láskyplné Kristovo milosrdenstvo voči tým, ktorí trpia.

Nakoniec prosím všetky cirkevné spoločenstvá v celom svete, a najmä tie, ktoré sa venujú službe chorým, aby s pomocou Márie, Uzdravenia nemocných, vydávali účinné svedectvo o láskavej starostlivosti Boha, nášho Otca. Nech Preblahoslavená Panna Mária, naša Matka, dá útechu chorým a posilňuje tých, ktorí ako milosrdní samaritáni venujú svoj život liečeniu fyzických a duchovných zranení trpiacich. Spojený s Vami v myšlienkach a v modlitbe, zo srdca Vám zasielam svoje apoštolské požehnanie ako prísľub sily a pokoja v Pánovi.

Otázky na zamyslenie:

1.      Aké miesto majú chorí v mojom živote?

2.      Som ochotný urobiť službu milosrdenstva a lásky tým, ktorí sú na ňu odkázaní?

3.      Zaujímam sa o ľudí, ktorí trpia, či už fyzicky alebo duševne?

4.      Som ochotný podieľať sa na zmierňovaní bolestí a trápení chorých ľudí?

Pripravil Ján Štefanec SVD