13. Srdcom modlitby je načúvanie

Každý kto v modlitbe dospeje k načúvaniu, k počúvaniu Boha, ten sa dostáva k srdcu modlitby.

V Lukášovom evanjeliu je veľmi pekný úryvok o modlitbe načúvania, keď Ježiš ide k Marte a Márii. Evanjelista hovorí, že Mária sadnúc si k Ježišovým nohám počúvala, ale Marta bola zaujatá posluhovaním. Obe sestry mali radi Ježiša, obe chceli urobiť to najlepšie, čo mohli. Marta nachádzala to lepšie starajúc sa o prípravu voľačoho dobrého v kuchyni, ale Ježiš  neuznáva natoľko Martinu námahu, lež schvaľuje Máriino ticho. Robí uzáver, že Mária si vybrala lepší podiel. Lepšie nie je mať starosť, starať sa o Neho, ale sadnúť si a v tichu počúvať.

Modlitba nie je v podstate nič iné, ako hľadanie Božej vôle. Kto si nájde čas na počúvanie Boha má väčšiu istotu, že dôjde tam, kam smeruje.

Ježišov postoj bol pravdepodobne najkrajší v Getsemanskej záhrade, kde praktizuje modlitbu počúvania. Začína naliehavou prosbou: Otče, ak chceš, ak môžeš vzdiaľ odo mňa tento kalich, uchráň ma pred týmto utrpením…, ale potom začína počúvať. Počúva a toto načúvanie sa končí dojímavým vyjadrením: Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.

Toto je vrchol modlitby, keď dokážeme v modlitbe povedať: Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane. Vtedy sme na vrchole!

Dokážeme to aj my všetci vtedy, ak si zvykneme na modlitbu načúvania. Som presvedčený, že počúvanie predpokladá pochopiť toto: Kľúčová osoba v modlitbe nie sme ani my, ale osoba Boha.

Povedali sme, že počúvanie je srdcom modlitby, pretože načúvanie je láska. Je to očakávanie Boha, jeho svetla. Vnímavé počúvanie Boha už zahŕňa v sebe vôľu odpovedať na Božiu vôľu.

Počúvanie sa dá praktizovať dvomi spôsobmi: ponížene žiadať Boha aby zasiahol v probléme, ktorý nás skľučuje.

Alebo druhý spôsob: Otvoriť si sv. Písmo, čítať z neho, a potom prostredníctvom napísaného slova interpretovať Božiu vôľu. Samozrejme je dôležité nerobiť to poverčivým spôsobom. Boh nikdy neodpovedá magickým spôsobom, ale Boh dáva svetlo a keď s pokorou a vytrvalosťou prosíme o toto svetlo dáva nám ho.

Zvyčajne Boh hovorí vtedy, keď sme pripravení na Jeho Slovo. Vtedy, keď v nás prevláda hriech, klamstvo, zlá vôľa, je ťažké počuť Boží hlas. Jednoducho je to ťažké preto, lebo vtedy  nebudeme mať vôbec nijakú túžbu počuť ho!

A Boh hovorí niekedy aj bez toho, aby hovoril. Niekedy je Božie ticho výrečnejšie, ako akékoľvek slovo. Niekedy je jeho ticho požiadavkou väčšej viery, väčšej úprimnosti, dobrej vôle, niekedy znamená obrátiť sa  k sebe samému – viac dovnútra, pretože my sami máme možnosť odpovedať si. Je to veľavravné, pretože nás to pozýva k väčšej zodpovednosti. Nemali by sme si nikdy domýšľať, že Boh odpovie, keď to chceme my. Boh nie je automat na mince. (mnohí si to myslia) Hovorí vtedy, keď On sám chce a keď my sme pripravení.ä

Boh je veľmi diskrétny. Nikdy neznásilňuje bránu ľudského srdca. V Apokalypse je jeden prekrásny úryvok: (Zjv 3, 20) „Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“

Ja nemôžem sedieť a počuť, že niekto klope, a neotvoriť.

Niekto sa pýta: Je ťažké radiť sa s Bohom? Nie je to tak ťažké: Boh keď hovorí nemá nikdy zlý úmysel. Boh však môže ísť proti našej vôli a toto je ťažké. Mali by sme si v modlitbe zvyknúť na absolútnu rýdzosť, úprimnosť, keď sme v pozícii láskyplného načúvania. Bez dobrovoľného výberu úprimnosti a pravosti to jednoducho nejde – nie je možné počúvať Boha.

Niekedy sa ľudia sťažujú, že sa toľko usilujú slúžiť Bohu a on ich ešte nikdy nevypočul. Pravdepodobne je medzi nimi a Bohom akýsi druh ľadového vzťahu. Vzťahu sluhu, nie syna, dcéry. Pokiaľ náš vzťah s Bohom je ľadový, chladný, nie sme v modlitbe. Pokiaľ neprídeme k prahu lásky, nie sme v modlitbe.

Ak by sme sa nachádzali v tejto situácii, že máme dojem, že nás Boh nikdy nevypočul a nepočúva, bolo by lepšie, aby sme sa vrátili na začiatok a začali odznova. Mali by sme sa dopracovať k tomu, aby sme Bohu povedali jednoducho Otec. Pokým neprídeme k tomuto bodu, bude naša modlitba mizerná, poverčivá, bude to strojová záležitosť. Niekedy sa môže stať, že sa náboženstvo stane mágiou, až dovtedy, kým sa nestane Boh Otcom. Byrokracia nič neosoží pre láskyplný vzťah počúvania.

Sv. Tomáš hovorí že: „Modlitba nespočíva v tom, že oznámime Bohu niečo, čo ešte nevie, ale v tom že pohne dušu ktorá sa modlí k Bohu. Ten, kto sa modlí, sa v modlitbe otvára Bohu ako Otcovi, ak nie, tak zakúsi len a len sklamania.

Praktické rady:

Pre správne spustenie tohto pravidla je veľmi dôležité správne formulovať prosbu: Pane, čo chceš odo mňa v tejto situácii? Čo mi chceš povedať týmto slovom evanjelia a dať čas vytrysknúť odpovedi pred touto otázkou, alebo úryvkom z Evanjelia.

Boh nehovorí inak v týchto situáciách, len prostredníctvom nášho vedomia. A naše vedomie je potrebné vychovávať. Aby sa vedomie mohlo rozvinúť potrebuje ticho a dobrú vôľu.

Je dôležité poznamenať, že modlitba ktorá hľadá Božiu vôľu, dá životodárnu miechu – silu kresťanskému životu, rozvíja osobnosť, pomáha človeku navyknúť si veci konkretizovať. Iba vernosť Božej vôli nám umožňuje realizovať sa v plnej miere a uspokojuje nás. Rozhodne to nie sú naše vrtochy.

Hľadať Božiu vôľu je sila pre naplnenie Božej vôle.

Modlitbu môžme vlastne zredukovať na

1. Hľadanie Božej vôle preto, aby sme ju mohli plniť.

2. Žiadanie sily robiť to, čo sme pochopili a ísť za svetlom ktoré nám Boh ukázal. V modlitbe niet ničoho dôležitejšieho od tohto.

Otázky na zamyslenie:

Hľadám cez modlitbu Božiu vôľu?

Čítam si zo sv. Písma? Ako často? Pravidelne, občas, alebo vôbec?

Ak sa rozhodnem zhovárať sa s Bohom, som schopný/á/ povedať mu Otec?

Som pripravený/á/ načúvať to, čo mi chce povedať Boh?

Pripravil: Ján Štefanec SVD