13. Zmena – Čo môžeme zmeniť?

„Bože,daj mi jasnú a pokojnú myseľ,aby som prijal to,čo zmeniť nemôžem, odvahu, aby som zmenil to,čo zmeniť môžem a múdrosť,aby som poznal rozdiel.“Čo môžeme naozaj zmeniť?

Táto modlitba je hlboká preto, že artikuluje životnú cestu, ktorá ponúka nádej, že zvládneme ťažké životné okolnosti. Ľudia často cítia, že sa v ťažkých situáciách dostali do pasce a hľadajú pomoc u iných. Tí môžu, ale nemusia byť odbornými poradcami. Kľúčom k riešeniu ich problémov nie je na prvom mieste pomoc, ktorej sa im tu dostane, ale to, čo s ňou oni urobia.

Človek si skutočne pomôže, keď hľadá pomoc u iných. Často si povie: trvalo mesiace, roky, kým som vás o túto schôdzku požiadal.Odvaha zmeniť to, čo zmeniť možno, začína vtedy, keď si uvedomíme, že na to, aby sme si pomohli, potrebujeme pomoc.Hoci ľudia si to vtedy neuvedomujú, prídu na to, keď začnú chápať, ako si pomohli tým, že siahli po pomoci niekoho iného. Uvedomujú si, že získali znovu sebadôveru k nájdeniu svojich vnútorných zdrojov a rozuzleniu svojich problémov. To je to, čo iným pomáha: nezastupujeme ich, nerobíme rozhodnutia namiesto nich, neriešime ich problémy. Pomáhame im siahnuť do vlastného vnútra, dostať sa do styku s vlastným nevyužitým a neuvedomovaným potenciálom.

Jediná vec, ktorú môžeme zmeniť, sme my sami a je to dosť ťažké. Keby sme si však zaumienili zmeniť iného, vydali by sme sa v ústrety ťažkostiam a nevýslovnej frustrácii. Ľudia sa vzpierajú, keď cítia, že sa ich pokúšame zmeniť.

Koľko energie premrháme pri pokuse zmeniť iných! Keď sa ľudia hašteria, najmä v manželstve a rodine, vyplývajú sťažnosti a žaloby obyčajne z pokusov jednej osoby zmeniť druhú, či už vyhrážkami alebo zvaľovaním viny na ňu, alebo tým, že ju nútime podriadiť sa. V takýchto situáciách dávame základnú informáciu: ak sa nezmeníš, ak nebudeš robiť to, čo chcem, nebudem ťa mať rád, pretože nie si tým, kým by som ťa chcel mať. Tu sa dostávame k problému akceptácie, nepodmieňovanej lásky, t. j. k milovaniu iných takých akí sú, napriek tomu, čo sa nám na nich nepáči. Tu sa dostávame aj k problému osoby s nízkou sebaúctou, ktorá sa chce neúprimne konformovať a zmeniť preto, aby ju iný akceptoval. Neurotik!

Môžeme čakať, že niekto sa skonformuje, alebo navonok prispôsobí tomu, čo chceme, ale iba skutoční jednotlivci sa dokážu zmeniť vnútorne. Na ich správanie v konečnom dôsledku zapôsobia ich postoje, ich hodnoty a presvedčenie. Rodičia musia napr. kontrolovať svoje deti, aby sa prispôsobili ich prianiu, ale v konečnom dôsledku privedie deti k vnútornej zmene až ich vlastné zrelé presvedčenie.

Keď manželia, ktorí zápasia s nejakým manželským problémom, prídu prvý raz do poradne, zdá sa, akoby ich bol niekto spútal. Ani jeden z nich nedôveruje druhému. Bránia sa. Obviňujú sa navzájom. Boja sa. Žiaden nie je ochotný zmeniť to, čo zmeniť môže. Ich nešťastný spôsob vzťahu sa začne meniť obyčajne vtedy, keď jeden z nich má odvahu zmeniť sa. Je vždy záhadné a zázračné vidieť, že vzťah sa zmení, keď sa zmení jedna  z osôb.

Tá, čo sa zmení, ovplyvňuje druhého jedným z dvoch spôsobov: tým, že rozbije nezdravý vzájomný model správania, pretože sa odmietne hrať hru, ktorá sa hrá, mocenský zápas prestáva, a tak sa nachádza nový spôsob vzťahu. Alebo jednu osobu pohne k zmene to, že sa zmenila tá druhá. Vzájomná dôvera sa obnovila, nestarostlivý manžel (manželka) sa stáva úprimným a starostlivým. Keď zmeníme to, čo môžeme v sebe, má to za následok, že takým alebo iným spôsobom pozitívne vplývame na iných. Ozdravujúca moc osoby zmeniť vzťah k lepšiemu často prevyšuje hranice nášho chápania.

Keď rodičia majú problémy so svojimi deťmi, hovorím si: „Dajte mi sem rodičov a tí zmenia deti.“ Tým, že rodičia zlepšia svoj prístup k zaobchádzaniu s deťmi, ovplyvnia ich tak, že deti konajú ináč. Formula je jednoduchá: žiada si to veľa námahy, ale je to účinné. Zmeniť, čo zmeniť môžeme – seba – a potom azda budeme môcť vplývať na iných aby sa zmenili.

Veríme, že sa môžeme zmeniť? Mnohí ľudia na to hľadia veľmi pesimisticky. Veľmi často zastierajú skutočnosť, že sa zmeniť odmietajú, pretože vraj na to nestačia, alebo sa zmeny boja. Kritická je tu vždy otázka: „Chceme sa zmeniť? Dôverujeme si skutočne?“ Je to vec vôle, slobodnej voľby, ktorú mnohí odmietajú urobiť.

Aj keď ľudia hovoria o zmene, niekedy sa jej boja. Sme spokojní  s tým, čo máme, s tým, čo sme a so svojou „životnou situáciou.“ Aj keď je tá situácia mizerná, v určitom zmysle sme v tejto svojej mizérii bezpeční. Ak to zmeníme, nie sme si takí istí, čo prinesie budúcnosť, alebo akí budeme. Obávame sa, v akej situácii  budeme žiť, a tak sa vraciame tam, kde sme boli predtým, alebo zostávame tým, čím sme. Je zvláštne, že v tej mizernej situácii, nech by bola akokoľvek strastiplná, je určitý pocit istoty.

Ľudia zotrvávajú často v nezdravých vzťahoch, rátajúc do toho aj vzťahy manželské, pretože sa boja o budúcnosť a pretože im chýba sebadôvera, istota, že si budú vedieť poradiť. V situácii rozvodu je úzkosť oboch manželov veľmi veľká, lebo hoci sa rozchádzajú, strach z budúcnosti môže byť neprekonateľný. Niet divu, že mnohí ľudia sa unáhlene a nerozumne pomeria, aby nefunkčný vzťah udržali.

V psychických útrapách a zmätkoch ľudia kričia, že takto už nikdy žiť nechcú. Ale vždy je tu ten odpor k zmene. Je to odpor prirodzený, ale veľmi blahodarný, ak o ňom vieme a pripustíme, že tu je. Vtedy máme možnosť poznať, ako s ním zaobchádzať, chápať ho a zlomiť ho.

Mnohí ľudia začnú s psychoterapiou, ale keď sa začnú meniť, zrazu prestanú pomoc vyhľadávať. Manželia a rodiny sa dožadujú pomoci, keď sa pokúšajú dostať sa nejako z agónie, v ktorej sú, ale iba na to, aby z novej a lepšej cesty života vycúvali, a to zo strachu, ktorý v nich vyvoláva možnosť zmeny. Keď sa ich situácia trochu zlepší, vracajú sa k „pohodliu“ predošlej mizérie.

Ježiš raz povedal: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, chodí bezcieľne po vyprahlých pustatinách hľadajúc miesto na odpočinok. Keď také nenájde, povie si: „Pôjdem späť na miesto, z ktorého som prišiel.“ Vráti sa teda a nájde dom vymetený a upravený. Vtedy vyjde a vráti sa so siedmimi inými duchmi, oveľa horšími než je sám, aby tam vstúpili a zostali. Výsledkom toho je, že posledný stav toho človeka je horší než prvý.“ Myslím si, že Ježiš hovoril o tom, čo sa tu pokúšam aj ja povedať.

Celý tento problém zmeny je fascinujúci. Pri  práci s ľuďmi  som sa od tých, ktorí sa zmenili, naučil veľa o zmene a raste, čím hlboko ovplyvnili aj moju vlastnú životnú cestu. Naučil som sa, že najhlbšia sila pri uskutočňovaní zmeny vo vlastnom živote nespočíva v tom, že meníme iných (čo v skutočnosti nemôžeme), najmä tých, ktorí v nás vyvolávajú odpor, ale v podstate v tom, ako s nimi my zaobchádzame.

Nijako nechcem povedať, že máme dovoliť, aby naďalej existovalo  zlo a nespravodlivosť, že zoči voči zlu a nespravodlivosti máme byť fatalistickí alebo pasívni. Nechcem povedať ani to, že popierame zrejmé ľudské tragédie, ktoré treba zo sveta odstrániť. Tvrdím však, že jediná sila, ktorú nám nik nemôže odňať, pokiaľ to sami nedovolíme, je naša sloboda zvoliť si spôsob, akým hodláme zvládať ťažké situácie svojho života. Ináč povedané, môžeme si zvoliť zmeniť svoj postoj, spôsob  hovorenia, konania, vyrovnávania sa so situáciami. Vždy máme alternatívy. Vždy, keď nás ľudia alebo situácie premáhajú a spôsobujú, že reagujeme neprimerane, zdrvia nás, spôsobia, že sa cítime nešťastní a nerozumne vinní, nemáme nad sebou moc. Tieto činitele nás ovládajú, vyčerpávajú nás. Musíme sa vždy vrátiť k tomu, že si uvedomíme: „Dovolili sme, aby sa nám to stalo, nemáme situáciu v rukách, ona ovláda nás.“

Podstatnou pre akýkoľvek druh terapie s akýmkoľvek jednotlivcom a základom pre zdravý život a mentálnu vyváženosť je schopnosť pýtať sa: „Ako sa, postavený pred túto situáciu, hodlám zmeniť?“ Alebo: „Ako budem zaobcházdať s touto osobou?“ Inými slovami: Ako sa chcem dostať nad tento osobitný problém a stať sa zrelším v správaní, vhodnejším spôsobom konania? Ťažké situácie nás môžu viesť k rastu!

Niektorí ľudia by chceli najprv zmeniť situáciu alebo inú osobu, pričom v skutočnosti jedinou možnou zmenou je zmena ich prístupu k situácii alebo osobe. Možno, že vtedy a iba vtedy sa situácia zmení, alebo v tej druhej osobe sa niečo pohne. Sokrates povedal: „Miluj sám seba!“ Freud zasa povedal: „Buď verný sebe!“ A Kristus povedal: „Miluj seba samého!“ To, že sami seba meníme, znamená, že sami seba milujeme.

Keď analyzujeme Ježišovo učenie a pozorne skúmame jeho život, vidíme, že sa vždy vracal k tejto základnej otázke zmeny: „Ak semeno nepadne do pôdy a neumrie, t.zn. nezmení sa, zostane iba jedným zrnkom pšenice, ale ak umrie, prinesie veľkú úrodu.“ Druh osoby, akou sa stanem, je určený tým, ako sa rozhodnem brať alebo nebrať životné situácie do vlastných rúk. V našom každodennom živote sme stále na križovatkách, t. zn., že sa stále musíme rozhodovať. A tieto naše rozhodnutia určujú to, či sa stávame ľuďmi lepšími, alebo ľuďmi zatrpklými. „Podľa ovocia ich poznáte.“

V akejkoľvek situácii sa musíme pozrieť najprv sami na seba a potom na to, čo je mimo nás, aby sme vedeli, ako pristupovať k určitej osobe alebo situácii. Takto si udržíme zdravie v „chorom“ svete, ktorý sa nás stále takým alebo onakým spôsobom snaží ovládať. Príkladom toho je skúsenosť dospievania: V dospievaní sme ovládaní tlakom vrstovníkov, neovládame sa vždy, nepremýšľame, nemyslíme za seba. Všetko myslenie je založené na očakávaniach iných. Niekde si však musíme stanoviť hranicu, od ktorej postúpime z dospievania k dospelosti. Ako dospelí začíname preberať zodpovednosť za svoj život tým, že sa rozhodujeme, čo so svojím životom urobíme. Môžeme zlyhať, ale aj zlyhanie je súčasťou života. Treba mať odvahu učiť sa zo svojich chýb a postupovať ďalej, brať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Dospievanie niekedy pretrváva aj v dospelosti, pretože ľudia sa nechcú rozhodovať a meniť, brať zodpovedosť za svoj život. Radšej budú posedávať nečinne a stonať,  sťažovať sa a obviňovať iných.

Často nás problémy, tragédie a nespravodlivosť života nútia meniť sa a rásť. Súčasťou našej viery je, že Boh môže aj zo zla urobiť dobro, ak sme ochotní spolupracovať, urobiť svoj diel práce tým, že zmeníme to, čo zmeniť môžeme – seba. Ježiš nás naozaj vyzýva meniť sa: Zaprite sa, vezmite svoj kríž a nasledujte ma. Ukázal, že na tomto svete nám všetkým prichodí žiť so zlom a nespravodlivosťou. V podobenstve o kúkoli a pšenici sa sluha pýta pána: „Máme vytrhať kúkoľ?“ Pán odpovedá: „Nie, nechajte ich rásť spolu.“ Ježiš tu poukazuje na to, ako sa vyrovnať so sebou, keď máme do činenia s kúkoľom, ktorý rastie okolo nás: Poď, nasleduj ma – cestu, pravdu a život.

Ježiš nás povoláva k novému spôsobu života. Ponúka iné možnosti voľby, odlišné prístupy, nové pohľady, novú víziu tak, aby sme mohli vyrásť ponad seba. Povzbudzuje nás, aby sme, zoči voči skutočnostiam, ktoré nás obklopujú, boli viac než sme: „Ja som svetlo sveta. Ten, čo ma nasleduje, nechodí v tme.“

Keď sa k životu so všetkými jeho neistotami a nejasnosťami postavíme otvorene, naučíme sa s nimi zaobchádzať. To je dar Ducha Svätého, ktorý vždy pôsobí v našich životných situáciách, bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie. Objavovanie toho, ako môžeme svoj život zmeniť, aby sme mohli lepšie zvládať každú skutočnosť, dobrú či zlú, spravodlivú alebo nespravodlivú, to je práca Ducha. Avšak normálny spôsob pôsobenia Ducha je jeho pôsobenie prostredníctvom našej skúsenosti s udalosťami a ľuďmi, keď sme otvorení životu, keď ho filtrujeme cez naše kresťanské princípy a hodnoty, keď zbožne rozmýšľame o tom, čo sa deje, keď sme v styku so sebou a s tým, čo je okolo nás. To je životná dimenzia viery, ktorá nás ubezpečuje, že Boh je vždy prítomný, že nás nielen posilňuje, ale aj osvecuje a volá k ďalšiemu rastu skrz ľudskú bolesť a ťažkosti. Ako hovorí H. W. Beecher: „Ťažkosti sú často nástrojmi, ktorými nás Boh stvárňuje na niečo lepšie.“

Aj keby sa nám okolnosti zdali akokoľvek nepremožiteľné, je lepšie, keď to poctivo prijmeme a uspokojíme sa s tým, že ich nemožno zmeniť, ale treba mať dosť odvahy zmeniť jedinú vec, ktorú zmeniť môžeme – seba. To je tá tajná sila a krása Alanonu a iných podobných sebapomocných skupín. Vyzývajú ľudí zmeniť, čo zmeniť môžu – seba samých. To neznamená súhlasiť so zlom, ale prijať nový spôsob ako mu čeliť alebo s ním žiť. To vyžaduje postaviť sa proti ovládajúcej moci, ktorú môže mať zlo nad našim životom. Ako povedal Ježiš: „Pravda vás oslobodí.“

Podstatou zmeny vôbec i praktickej integrácie kresťanstva do vlastného života je zmeniť seba. A čím viac a čím skôr si to uvedomíme, tým schopnejší budeme nájsť  hlbší pocit pokoja a šťastia. Koniec koncov realita námahy meniť sa a učiť sa zvládať všetko ťažké, je základným cieľom života. Vedomie toho, že na ťažké situácie niet pohotovej odpovede, ani zázračného lieku, je prvé, k čomu musíme dôjsť. Skutočná sila a odpovede sa nachádzajú v nás.

Prvou požiadavkou na to, aby sme pochopili kresťanský pohľad na  život, je uvedomiť si, že neponúka zázraky, ale hlbšie chápanie zmyslu života, otvorené postavenie sa k životu a zápaseniu so životom. Dvíha nás na vyššiu úroveň než úroveň číro ľudských odpovedí, do života vzkriesenia – vzkriesenia vo veľmi praktickom význame: pozdvihnutia z hniloby beznádeje a bezmocnosti, do ktorej sme sa dostali. Ako povedal Ježiš: „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ Naozaj, veľmi často nám treba, skôr než sa dokážeme znovu zdvihnúť, zomrieť – zmeniť sa. „Pravda vás urobí slobodnými.“ Ježiš je táto pravda. On nám dáva túto pravdu. Nepripúšťať, aby sme boli ovládaní, premožení, dehumanizovaní, oberaní o odvahu alebo zúfalí pre všetko to, čo sa stalo a pre to, čo ľudia o nás hovoria, alebo čo nám robia. Či nie toto je tá každodenná smrť, kresťanská smrť a zomieranie?

Znamená to pozdvihnúť sa nad ľudskú situáciu, nájsť alternatívy, zmeniť, čo zmeniť môžeme. Znamená to, že aj keď zlyháme, je ešte nádej a záchrana, pretože Boh nám odpúšťa, a preto my tiež, môžeme nájsť silu odpustiť si. Zdvihneme sa a ideme ďalej. „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma“, hovorí Pán. A to predpokladá, že padneme. Ak sa zamyslíme, zistíme, že civilizácia pokračuje vždy vpred a vyvíja sa cez krízy a zlyhania, s ktorými sa úspešne vyrovnáva, ktoré správne rieši.

Krása spočíva v tom, že vieme: keď akokoľvek zlyháme, môžeme objaviť v sebe novú silu. Zdá sa, že sme vždy schopní nájsť nové spôsoby zvládania. Jedným zo zázrakov ľudskej osoby je schopnosť prispôsobovať sa. Staré príslovie „Keď sa jedny dvere zavrú, zdá sa, že Boh vždy otvorí druhé“, nám pomáha hlbšie si uvedomovať prítomnosť Boha vo formovaní našich vlastných životov. Ľudia, najmä pri nadmernom vypätí, často zabúdajú, že existujú alternatívy.

Keď sa pozrieme dozadu na svoj život , uvedomíme si, čo všetko sme napriek ťažkostiam, trampotám a chybám dokázali. Zišli sme zo starých ciest a pohli sme sa vpred. Mali sme dôveru v seba a nedovolili sme, aby nás strach prinútil pridŕžať sa status quo alebo zotrvávať naďalej pri starých spôsoboch, ktoré už neboli účinné ba azda boli deštruktívne.

V tejto súvislosti sa v zápase s nevyhnutnými skutočnosťami, realitami a bludiskami života stáva mocným prostriedkom pomoci modlitba. V modlitbe a meditácii je Boh nielen prítomný, ale získavame v nej silu a dôveru zápasiť s mnohými svojimi zložitými problémami.

Zisťujeme, že na naše problémy miet jednoduchých odpovedí, ale jestvujú iba rozumné riešenia a voľby. Niet záruk, ale sú možnosti. Modlitba nám pomáha pozrieť sa na seba jasne, ale nie spôsobom, ktorý nás odsudzuje. Pomáha nám hľadať, ponoriť sa do svojho vnútra, roztriediť svoje myšlienky a city o tom, ako sa s problémom vyrovnať. Meditatívna modlitba nám umožňuje nenáhlivo posúdiť aleternatívne spôsoby konania, chráni nás pred unáhleným konaním. Nie je to príležitosť na obviňovanie iných alebo na preklínanie tmy, ale na to, aby sme sa popasovali s vyriešením problému, ktorý máme pred sebou.

Ukazovať jedným prstom na iných a obviňovať ich za naše problémy nemá význam. Zostávajú totiž ešte tri prsty, ktoré sú obrátené späť proti nám, spytujúc sa takpovediac, čo hodláme urobiť my. Ježiš povedal: „Vyber brvno zo svojho oka prv, než sa pokúsiš vybrať smietku z oka svojho blížneho.“ Niektorí ľudia pokladajú každý pokus o zmenu skôr za pripustenie svojej slabosti než za formu poctivosti, sily a zrelosti. Títo ľudia nie sú dobrými kandidátmi na akýkoľvek intímny vzťah, pretože sú od iných akoby oddelení ohradou a nevedia sa podeliť o svoje vlastné slabosti s niekým iným. Nedokážu niekomu dôverovať, veriť že ich berie a prijíma takých akí sú, ale – a to je ešte dôležitejšie – nedokážu prijať samých seba takých, akými sú. Sú to ľudia strnulí, neohybní, krátkozrakí, jedným slovom, veľmi neistí. Náš prvý, najdôležitejší vzťah je vzťah k sebe samým. Ak tento vzťah nie je rozumne čistý, máme problémy. Treba, aby sme žili a prijímali samých seba bezpodmienečne. Až potom budeme v stave milovať bezpodmienečne každého iného.

Máme odvahu a múdrosť sústrediť sa na to, čo môžeme zmeniť v sebe? To je naozaj kľúč k životu. To je kľúč k slobode. To je kľúč k nádeji. A pravdaže, je to podstata udržania vnútorného pokoja.

Z knihy Hojenie zranených emócií pripravil Ján Štefanec, SVD