14. Hriešnici

„Čo povieš ty?“ (Jn 8,5)

Svojou vzrušujúcou živosťou a nežnou krásou je v celej literatúre jedinečná udalosť Krista a cudzoložnice. Človeku sa pritom mocne natíska povedať: Ani hriešnikovi neodopieraj bratskú lásku!

Ako deň a noc stoja proti sebe tieto dve postavy. Tu sedí bezhriešny, najčistejší zo všetkých čistých, ktorého bytosť ožaruje nevtieravý, a jednako silný lesk večnej svätosti; tam hriešnica, pri nečistom skutku pristihnutá žena, znetvorujúcou silou zla ponížená ľudská bytosť. Medzi nimi stojí široký svet, nesmierne veľká vzdialenosť, a jednako sa stretajú a približujú sa k sebe. Vzdialenosť je preklenutá. Ale Kristus túto vzdialenosť nepreklenie tak, ako ju kedysi preklenul Sokrates. Keď mu rozprávali o jednej známej aténskej hetére, odobral sa k nej i so svojimi žiakmi a svojským spôsobom besedoval s ňou o tom, ako sa jej darí najlepšie lákať mužov do svojich osídiel. Kristova mravná vážnosť a svätá prísnosť neutrpela stykom s hriešnicou ani v najmenšom. Ani trochu nezaprel alebo nezotrel slovom či skutkom čistotu svojich zásad. Nevysmieval sa hriechu ako slabosti, ani ho neospravedlňoval ako chorobu, a už vôbec ho nepripúšťal ani ako inú formu názoru na svet. Moderný svet stavia most medzi dobrom a zlom, keď sa priznáva k básnikovej piesni čarodejnice: „Krásne je škaredé, škaredé je krásne!“ Nič také nie je u Krista. On chce vidieť most, ktorý spája čistých s hriešnikom, postavený na iných pilieroch. Prvý z týchto pilierov naznačuje, keď vraví žalobcom: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ (Jn 8,7) Inými slovami: Budujte most na pevných pilieroch spravodlivosti! V základe sme všetci hriešnici: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1,8) Azda sme hriešnici iného druhu, ale jednako sme hriešnici, a či je druhý väčším hriešnikom, o tom rozhodnúť vonkoncom nemáme práva. Alebo kameňujeme hriešnika – vtedy nesmieme šetriť ani seba -, alebo milujeme hriešnika – vtedy nesmieme milovať svoje hriešne ja, ale musíme milovať aj hriešneho spolublížneho.

Keď sa po jeho prvých slovách strácal jeden žalobca po druhom, vyriekol Božský Majster svoje ďalšie slová: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,11) Z hĺbky jeho duše práve počujeme znieť hlas zvona božskej súcitnej lásky. To je druhý pilier mosta: súcitná láska. Ježiš vidí svojím okom celú biedu tejto ľudskej bytosti, vidí, aké trosky narobil hriech, aké ohavnosti spustošenia na všetkých svätých miestach, a to vzbudzuje súcit. Ale vidí ešte hlbšie. Pod rozvalinami vidí pochovanú, ale ešte nie mŕtvu ľudskú dušu, najkrajší a najušľachtilejší výtvor jeho Otca, nezabudnuteľné Božie dieťa, ktoré robí starosti, o ktoré sa nebeský Otec stará s takou láskou ako matka o svoje hendikepované zmrzačené dieťa, a to vzbudzuje jeho lásku, veľkú, mocnú lásku, ktorá „všetko znáša“ (1Kor 13,7). Tým je daný druhý pilier, na ktorom sa môže vznášať most od najčistejšieho k najhriešnejšiemu.

Po tomto moste kráča k hriešnikovi a dáva mu znamenie svojho zmýšľania. Sú to iba slová: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,11) V tejto krátkej vete spočíva všetko: súcit, dôvera, láska, ochota pomôcť! Lež hriešnik potrebuje práve to, nie súd, ale milosrdenstvo a dobrotivosť.

Jezuita Matej Faber má v jednej zo svojich kníh tieto vety: „Je nepravdepodobné, žeby nejaký človek hrešil viac preto, že sme mu preukázali blahosklonný skutok, než by bol hrešil inak. Čin blahosklonnosti pozdvihol už nejedného mravne klesnutého človeka, ktorý sa potom desaťtisíc ráz bil za svojho pána, aby napokon za jasotu svätých vtiahol ako víťaz do nebeského mesta a bol pozdravený svojím najvyšším Pánom.“ „Blahosklonnosť obrátila viac hriešnikov než duchovná horlivosť, výrečnosť alebo učenosť. Tieto tri vlastnosti neobrátili ešte nikdy ani jedného hriešnika, ak ich nesprevádzala blahosklonnosť.“

Na tomto mieste si môžeme spomenúť na isté udalosti v dejinách spásy duší, ktoré tieto slová potvrdzujú: na sv. Katarínu Sienskú, ktorá svojou miernou dobrotou spôsobila, že mladý Nicola Tuldo, oprúc svoju hlavu o ňu ako o matku, zmenil vzdor na svätú bolesť, a zatiaľ čo mu na popravisku obnažovala krk, šepkal iba slová: „Ježiš“ a „Katarína“ a „chcem“.

Môžeme sa rozpomenúť na sv. Františka, ktorého trpezlivá láska pohla zatvrdilého zlostného malomocného k najhlbšej skrúšenosti, alebo na lásku samého Boha, na Božiu milosť, ktorá rok čo rok premáha nespočetných hriešnikov, zhýralcov, pokrytcov, smilníkov, sebcov, nafúkancov, bohorúhačov a privádza ich späť k Bohu.

Sv. Terézia z Lisieux takto hovorí o svojom zvláštnom povolaní v Cirkvi: „Moje nesmierne túžby ma mučili. Preto som hľadala v listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Oči mi náhodou utkveli na dvanástej a trinástej hlave Prvého listu Korinťanom. A v prvej som čítala, že všetci nemôžu byť zároveň apoštolmi, prorokmi a učiteľmi, že Cirkev pozostáva z rozličných údov a oko nemôže byť súčasne aj rukou. Bola to jasná odpoveď, ale nie taká, ktorá by utíšila moje túžby a priniesla mi pokoj. No nedala som sa odradiť a čítala som ďalej. A tak som našla vetu, ktorá mi priniesla úľavu: „A usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.“ Apoštol tu upozorňuje, že ani vyššie dary milosti nie sú ničím bez lásky a že láska je tá najvznešenejšia cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj. Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi, nespoznávala som sa ani v jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo, lepšie, chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v láske som našla os môjho povolania. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: ]ežišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.“

Svoje vnútorné i vonkajšie utrpenia obetovala za spásu hriešnikov. A oni to cítili a utiekali sa k nej. Mnohí mali dôverný vzťah k malej svätej a na jej príhovor obdržali zvláštne milosti. Svoje zážitky so sv. Terezkou mala aj svetoznáma šansoniérka Edith Piaf, ktorá bola dieťaťom ulice a dlho sa živila prostitúciou. A predsa medzi ňou a sv. Terezkou existovalo zvláštne duchovné puto priateľstva.

Terezka nás teda nielen inšpiruje, ale priam pozýva, aby sme aj my obsiahli účasť na Ježišovej láske k hriešnikom a na moci Ducha Svätého. Ona sama vyznáva: „Pán Boh mi vždy dával túžbu po tom, čím ma chcel obdarovať.“ Kto vie, či aj pre nás nie je jedinou a poslednou cestou do nebeského Jeruzalema – mostom milosrdenstva. „Blažení milosrdní, lebo tí dosiahnu milosrdenstvo!“ (Mt 5,7)

Dynamika obrátenia a pokánia

Dynamiku obrátenia a pokánia predstavil Ježiš Kristus v podobenstve o márnotratnom synovi, ktorého stredobodom je milosrdný otec. Tu Kristus jedinečným spôsobom ukázal hĺbku lásky svojho Otca, priepasť jeho milosrdenstva. Hriech je predovšetkým urážkou Boha, porušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom. Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená službou zmierenia.

Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili cirkevné spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravedlnenia.

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. Napriek týmto zmenám možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého, čiže ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane je to pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Formula rozhrešenia, ktorá sa používa v Rímskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti. Milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Čo má robiť kajúcnik?

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.

Vyznanie hriechov (ľudovo nazývané spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje, uľahčuje nám, aby sme sa zmierili s inými a predovšetkým sami so sebou. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť, a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatoro, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré páchajú zjavne.

Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby ich všetky predkladajú Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré hriechy zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza, konajú podobne ako chorý, ktorý sa hanbí odkryť lekárovi ranu. Medicína nelieči, čo nepozná.

Svätý Augustín hovorí: „Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ „človek“, urobil (ho) Boh, keď počuješ „hriešnik“, urobil (ho) sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on. (…) Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš na svetlo.“

Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Je potrebné urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy; musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.

Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou.

Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany. Je ako otec, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, i ako spravodlivý sudca, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý i milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.

Účinky sviatosti pokánia

Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia (zmierenia) so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, posilňuje výmena duchovných kladov, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti.

Hriešnik sa v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci pozemského života. V živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. Keď sa hriešnik vierou a pokáním obracia ku Kristovi, prechádza zo smrti do života. Do života, ktorý je charakterizovaný láskou.

Otázky na zamyslenie:

1.      Chápem, kto je hriešnik?

2.      Vnímam Boha ako nekonečne milosrdného?

3.      Zaujímam sa o ľudí, ktorí sú hriešni, nie preto, aby som ich obdivoval, ale aby som im svedčil o neustále otvorenom Božom náručí?

4.      Doceňujem dopad sviatostného pokánia pre môj osobný rast v láske?

Pripravil Ján Štefanec, SVD