14. nedeľa cez rok (B) – komentáre k čítaniam

„Vošiel do mňa duch“

Pred prvým čítaním (Ez 2, 2-5):

Apokalyptické spisy sú tajomné už vo svojej forme. Vízie a predpovede – t.j. schopnosť vidieť čo väčšina ľudí nevidí, a počuť čo väčšina nepočuje – to je doména prorokov. Avšak apokalyptika ide ponad to, čo by sme mohli nazývať normálnym prorokovaním, do jazyka symbolov. Hoci slová sú počuteľné, to čo produkujú je pocit tzv. „reči jazykov“. Táto skrytá reč na to, aby sa jej dalo porozumieť musí byť preložená.
Ezechiel má mnoho takýchto zážitkov a jeho kniha je plná mávajúcich krídiel a točiacich sa kolies a rôznych fantastických tvorov. V každom jednom z týchto svojich stretnutí cíti vo svojom vnútri pohyb Božieho Ducha. A urobí krok od apokalypsy k odhaleniu, od zážitku neviditeľného k schopnosti kázať Božie Slovo bez strachu. Keď do neho vojde Duch je ti hneď jasné, že buď musí šialenec alebo prorok.

Pred druhým čítaním (2 Kor 12, 7-10):

Ani Pavlovi nie je cudzie odhaľovanie tajomného. Hoci nikde netvrdí, že je prorokom, predsa mal jedno či dve videnia, ktoré obrátili jeho život naruby. Biblisti strávili kopu času nad tým, aby rozlúštili, čo to je ten „satanov posol“ alebo „osteň daný do tela“. Bola to choroba? Alebo žiadostivosť? Bol to hendikep alebo nejaká duchovná nedokonalosť?
Nevieme. No možno bude užitočnejšie pouvažovať, čo je pre nás osobne tým ostňom v tele, ktorý nás chráni, aby sme neupadli do duchovnej pýchy. Ľudia sú nedokonalí rôznymi spôsobmi, no o nás samých vieme svoje. Možno to je hnev. Možno neschopnosť odpustiť. Predsudky. Žiadostivosť. Strach. Alebo niečo iné, o čom vieme len my. Pavlova skúsenosť nás učí jednému, a síce, že Boh používa presne túto našu slabosť, ktorá nás znepokojuje, ako nástroj svojej milosti pre nás. Ak to pochopíme, ako to pochopil Pavol, začne mám byť jasné, že Boh robí z bezmocného nástroj sily.

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Mk 6, 1-6):

Duch bol v ňom. O to však nešlo. Problém bol v tom, že Ježiš nemohol toho vykonať veľa v svojom vlastnom meste. Zopár tých, ktorí boli dosť chorí na to, aby mohli cez zázrak uveriť, bolo uzdravených. No Ježiš bol nedostatkom ich viery znepokojený. Rozhodol sa preto zostať pri kázaní.
Medzi darcom a príjemcom milosti musí byť vzájomný vzťah. Je to ako keby sme sa snažili sadiť semeno do betónu. Semeno tam po dopadnutí nadskočí a po čase uschne. Nezáleží na tom, ako vytrvalý je rozsievač, nič tam nevyrastie. Ježiš sa rozhodol namiesto Nazareta kázať po okolitých dedinách, aby tam pripravil pôdu na siatie. Keď zbadal, že sa tváre pri jeho posolstve rozjasnili vedel, že nastal čas na sadenie.
Ako často som ja tým tvrdým betónom? Ako často zázraky prechádzajú okolo mňa bez toho, že by som si im venoval ozajstnú pozornosť, a to len preto, lebo nedokážem uveriť v hodnovernosť zdroja, z ktorého ich milosť vyšla?

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

• Aké kritériá máš na to, aby si dokázal rozlíšiť či ide o šialenca alebo o proroka?
• Čo je tvojím vlastným ostňom v tele a ako ho Boh používa (alebo by ho mohol použiť) ako nástroj svojej milosti?
• Ktorá časť tvojho života je najplodnejšia? Ktorá najneúrodnejšia? Ako by si mohol skultivovať tú neúrodnú, aby sa stala pripravenou na prijatie Božieho slova?

Činná odozva

Staň sa apokalyptikom. Ak máš odvahu, nakresli si voľačo, ak si bojazlivý, zhotov si koláž z obrázkov. Zhotov si skrátka nejaké symboly, ktoré by vypovedali o Božej prítomnosti v tvojom živote. (Iní tomu nemusia porozumieť. Krása apokalyptických obrázkov spočíva v tom, že je to tvoje vlastné zjavenie).

Pripravil: MB@svd