14. Starostlivosť

Prvé stretnutie medzi Karolom Wojtylom a Pátrom Piom sa uskutočnilo r. 1947. 27-ročný Poliak, práve vysvätený za kňaza, cestoval do San Giovanni Rotondo v nádeji, že sa mu u tohto v celom svete známeho kapucína podarí vyspovedať. O čom presne títo dvaja hovorili ostane tajomstvom. No o tomto stretnutí vznikla jedna zbožná legenda, ktorá hovorí, že „stigmatizovaný páter“ predpovedal mladému kňazovi z Krakova, že sa raz stane pápežom a že bude proti nemu spáchaný pokus o atentát.

Neskôr, keď bol Wojtyla pomocným biskupom v Krakove, bol hlboko ustarostený o istú ženu svojej diecézy, ktorú dobre poznal. Myslel na ňu aj počas svojej cesty do Ríma v r. 1962, keď cestoval na II. vatikánsky koncil. Woltyla po prvý raz stretol Dr. Wandu Poltawskú, psychiatričku, r. 1950, keď bol ešte mladým kňazom. Vyhľadala ho vtedy, lebo potrebovala jeho pomoc, keď sa starala o jedno tehotné slobodné dievča. Odvtedy vzniklo medzi nimi priateľstvo, ktoré trvalo celé roky. Lekári jej pred časom objavilirakovinu hrdla. Bolo nevyhnutné podrobiť sa náročnej lekárskej procedúre.

Biskup Wojtyla si v snahe pomôcť jej spomenul na tohto talianskeho pátra, ktorému sa pripisovalo množstvo duchovných i telesných divov. Pátrovi Piovi poslal list, v ktorom ho prosil o zásah: „Ctený otče, prosil by som Vás o modlitby za 40-ročnú matku štyroch dcér v Krakove, v Poľsku, ktorá počas vojny strávila 5 rokov v koncentračnom tábore a teraz je vo veľmi ťažkom zdravotnom stave. Hrozí jej nebezpečenstvo, že zomrie na rakovinu. Pomodlite sa, aby Boh, na orodovanie Najsvätejšej Panny, udelil svoje milosrdenstvo jej i jej rodine. Vďačný v Kristu, Karol Wojtyla.“

Poslom, ktorý doručil list Pátrovi Piovi bol Angelo Battisti, správca Domu pre úľavu trpiacich, čo bola nemocnica vybudovaná za pomoci Pátra Pia. Battisti sa neskôr o udalosti vyjadril takto: „Keď som prišiel do kláštora, Páter Pio ma poprosil, aby som mu list prečítal. Započúval sa do jeho krátkych slov, napísaných po latinsky a hovorí: «Angelino, uschovaj tento list, lebo raz sa stane veľmi významným.»“

O 11 dní Páter Pio dostal znova list od biskupa Wojtylu: „Ctený otče, tá žena žijúca v Krakove, v Poľsku, matka štyroch malých dcér bola 21. novembra, tesne pred svojou operáciou náhle uzdravená. Bohu nech je vďaka! Aj vám, ctený otče, vyjadrujem svoju veľkú vďaku v mene jej manžela a celej jej rodiny. V Kristu, Karol Wojtyla.“

Očakávaný div sa stal. No Poltawská mala problémy uznať, že jej náhle uzdravenie sa uskutočnilo práve na zásah Pátra Pia, čo je úplne pochopiteľné, nakoľko bola vedkyňa a jej povaha bola dosť racionalistická. Za svoje neočakávané a úplné uzdravenie bola však aj napriek tomu Bohu mimoriadne vďačná. Neskôr sa predsa rozhodla cestovať do Pietrelciny, kde Páter Pio pôsobil. Títo dvaja sa pred tým nikdy nestretli. Ide na svätú omšu, ktorú slúži Páter Pio. Svätá omša prebieha dôstojne a ona ju prežíva s pocitom vďačnosti voči Bohu. Zrazu sa Páter Pio, v jednej chvíli, náhle zastaví a priamo sa na ňu, na túto pútničku z Poľska zahľadí. Dáva jej jasne najavo, že vie, že o­na je tá žena, za ktorú sa modlil. Táto príhoda, spolu ešte s inými, podobne tajomného charakteru, Poltawskú presvedčila o tom, čo chcela vedieť.

Poltawska sa neskôr stala riaditeľkou Inštitútu pre manželstvo a rodinu v Krakove a dôležitou poradkyňou pápeža Jána Pavla II. v otázkach manželstva a rodiny. Napísala aj knihu s názvom Mám strach z vlastných snov, v ktorej rozpráva o svojej brutálnej internácii do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde strávila 5 rokov, od 19. do 24. roku svojho života. Jej kniha je, podľa autora jedného review „zábleskom ľudského heroizmu, svetlom ľudskosti, žiariacim v desivej tme.“ Je v nej totiž vyjadrený strašný kontrast, ktorý sa nachádzal medzi postojom lásky a starostlivosti jej samej a postojom nacistov, ktorí sa voči nej i iným správali bez najmenšej štipky ľudskosti.

Komentár

Neschopnosť postarať sa, mať o ľudí záujem, svedčí viac než čokoľvek iné o neľudskosti ľudskej osoby. Je tomu tak preto, lebo starať a zaujímať sa o iných je vec tak podstatná pre ľudskú podstatu, že v skutočnosti sa môže dať medzi tieto dve veci rovnítko: byť človekom znamená byť schopný (po)starať sa, byť ľudskou osobou znamená mať o iných záujem. Postarať sa znamená prejaviť svoju ľudskosť.Nepostarať sa, byť bez záujmu, znamená postaviť bariéru medzi seba a svoju vlastnú ľudskosť. Tým najpravejším menom človeka je „Starostlivosť“.

Dávny rímsky mýtus zosobňuje tento myšlienku nasledujúcim spôsobom: raz sa Starostlivosť zabávala tak, že zhotovovala z blata veci rozličných tvarov. Jeden ju zvlášť zaujal. Keďže chcela, aby tento jej výtvor ožil, rozhodla sa vyhľadať Jupitera, aby mu dal dušu. Jupiter jej vyhovel a vdýchol do veci, ktorú vyrobila z blata dušu. Starostlivosť si potom želala, aby táto vec bola pomenovaná po nej. Jupiter namietal. Poprosili teda Saturna, boha času, aby o­n rozhodol. Saturn prehlásil, že keď toto nové stvorenie zomrie, jeho telo sa vráti do zeme, z ktorej vzniklo, jeho duša sa vráti k svojmu otcovi Jupiterovi, ktorý mu dal život. No po celý ten Čas, čo bude žiť, bude zverené do rúk Starostlivosti.

Harwardský vedec a básnik Henry Wadsworth Longfellow, ktorý mal veľmi rád starobylé mýty tiež napísal o kľúčovej dôležitosti, ktorú zaujímajú čas a starostlivosť v živote (konštitúcii) človeka. Longfellow vytvoril obraz, ktorý je vo svojej podstate takmer totožný so spomínaným rímskym mýtom: „Každodenné starostlivosti a povinnosti, ktoré ľudia nazývajú drinou, sú závažiami, ktoré vyvažujú hodiny času. Kyvadlu umožňujú stále sa kývať a ručičkám tak zabezpečujú neustály pohyb. A keď prestanú tieto závažia visieť na kolieskach, kyvadlo sa prestane kývať, ručičky postoja a hodiny sa zastavia!“ Koniec starostlivosti je smrťou osobnosti.Starostlivosť nám môže pripadať ako váha, no v skutočnosti je to závažie, ktoré poskytuje životu rovnováhu, pohyb, hodnovernosť.

No základným problémom so starostlivosťou je presne to, čo sme si povedali: že mnohí ju pokladajú za drinu a otročinu. O tom niet pochybností, že starať a zaujímať sa o niekoho môže byť občas pre človeka aj dosť nepríjemné, a že nás to bude stáť veľa času a energie. A je aj faktom, že život môže byť dosť často veľmi vyčerpávajúcim. Preto Shakespeare povedal, že potrebujeme spánok, aby sme starostlivosti stiahli na chvíľu jej vyhrnuté rukávy. Niektorí to vidia ironicky a zlomyseľne. Napríklad Milton sa v diele „L’Allegro“ vysmieva zo Starostlivosti, ako zo starej zvráskavenej strigy. No je tragédiou samotného jadra ľudskej osobnosti je, že starostlivosť, ktoré nás robí naozaj autentickými a opravdivými ľuďmi, nám pripadá bremenom niekedy až tak ťažkým, že človek dá radšej prednosť tomu, že bude niečím iným, než tým, čím v skutočnosti je. Neochota a nezáujem o iných je preto veľmi bežná. To je dôvod, prečo si Matka Tereza mohla dovoliť povedať, že najväčšou chorobou sveta nie je tuberkulóza alebo malomocenstvo, ale to, že sa cítime nechcení, nemilovaní, a že máme pocit, že sa o nás nikto nezaujíma a nestará.“

Vo filme „Terms of Endearment“ (Podmienky pre nežnosť), ktorý získal päť oskarov, hlavná predstaviteľa Emma, ktorú hrá Debra Winger, naplno precíti, čo to znamená byť opustená svojim najlepšími priateľkami. Raz idú spolu do reštaurácie. Emma si potrebuje nachvíľu odskočiť. Keď sa vráti, pri stole nenájde nikoho. Jej spoločníčky z reštaurácie zmizli, ako potkani z topiacej sa lode, keď im v jej neprítomnosti jedna z jej priateliek povedala, že Emme objavili rakovinu. Emma, odíde z reštaurácie zranená a nazlostená. Podarí sa jej však dobehnúť svoju priateľku Patsy. Dajú sa do rozhovoru. Povie jej, že nevie pochopiť, ako ľudia môžu byť až tak strašne zahľadení len do seba a až tak necitliví, že nie sú schopní kráčať životom aspoň trochu aj s ohľadom na potreby iných. Patsy, ktorá sa zdá byť zjavne z tejto konfrontácie v rozpakoch sa jej pýta: „Čo chceš, aby som im povedala?“ „Je mi jedno, že vedia o mojej rakovine“, hovorí Emma, a ukazuje na tri ďalšie, ktoré sa medzitým stratili z pohľadu. „Ani nie za dve hodiny, dve z nich nám povedali, že mali potrat. Tri nám povedali o svojom rozvode. Jedna sa nám zdôverila, že sa so svojou matkou nerozpráva už štyri roky. A tá, čo nám povedala, že musí dávať svoju malú Natáliu do internátnej školy, lebo sa musí venovať svojej práci? Myslím, že pomoc, Patsy, pomoc, to je naša… Oh! A tá s tým herpesom na pohlaví! Ak toto všetko je vhodné na rozhovor pri stole, čo je potom, pre milosrdenstvo Božie, také strašné na mojom malom nádore? Chcem, aby si im povedala, že to nie je až také tragické. Ľudia sa predsa uzdravujú. Povedz im, že je v poriadku hovoriť o mojej rakovine.“

Slovo, ktoré Emma, nedokázala vysloviť, bolo pravdepodobne slovo „povinnosť“. Je našou povinnosťou, zaujímať sa o iných, nevyhýbať sa im, zvlášť však vtedy, keď nás potrebujú. No ako bolo možné, Emma sa divila, že jej priateľky dokázali tak žoviálne hovoriť o svojich mravných neduhoch, zatiaľ čo zostali úplne vydesené, keď sa dozvedeli o neduhu lekárskej povahy? Možno sa zľakli, že ak by si ju vypočuli, jej utrpenie by ich postavilo pred nutnosť nejako jej pomôcť, alebo sa do jej života zainteresovať. Alebo možno ich prenikla hrôza pred smrťou, nielen jej ale aj ich samých. Unikne im však, že smrť duše je horšia, než rozklad tela.

Často počujeme ospravedlnenie, že ľudia majú dosť práce so sebou samými, nieto sa ešte starať o niekoho iného. Peer Gynt, nesmrteľná postava Henricha Ibsena cestuje, aby navštívil blázinec. Riaditeľ blázinca, Mr. Begriffenfeldt, mu hovorí o ľuďoch, o obyvateľoch blázinca, ktorých jedinou starosťou sú si sami. „Toto je to miesto, kde sú ľudia najviac sebou samými – sebou samými a ničím iným iba sebou samými – plaviacimi sa po mori z rozprestretými plachtami svojho ja. Každý jeden z nich sa uzavrie do suda svojho ja, do suda, zaštupľovaného zátkou zo svojho ja a hodeného do nádrže, naplnenej svojím ja. Žiaden z nich nevyroní nikdy slzu pre nešťastia iného. Nikto z nich sa nestará, čo si iný myslí alebo čo iného trápi.“

Ak máme problémy sami so sebou, potom by sme nemali zabúdať na jedno zo základných kresťanských posolstiev, o ktorom opakovane svedčia tí, ktorí mali možnosť dotýkať sa trpiacich. Takmer všetci hovoria zhodne to isté: „Myslel som si, že to robím, pre nich. No nakoniec som zistil, že to robím pre seba samého!“ Pravda je jednoducho takáto: Ak pomôžeme zdvihnúť beznádej svojich bratov a sestier, do našej vlastnej tmy zasvitne svetlo! Starostlivosťou o iných sa v skutočnosti staráme aj o seba samých, bez toho, že by toto bol náš priamy zámer. Alebo možno práve preto.

Ľudia, ktorí nie sú schopní postarať a zaujímať sa o iných nikdy nepochopia ani to, ako je možné, že by sa niekto mohol o iných nezištne starať. Nedávno časopis Plus 7 dní priniesol článok o Matke Tereze, ktorý bol desný. Autor tam písal o tom, že síce Matka Tereza je obdivovaná na celom svete, a že bola aj vyhlásená na blahoslavenú, no pravda je trocha iná. Že iba málokto pozná jej pravú tvár. A písal tam o tom, ako celé jej pôsobenie bolo zamerané len na zberanie peňazí pre Vatikán, ako keď bola chorá liečili ju v najluxusnejších nemocniciach a pod. Vzdychol som si, že autor asi nikdy v živote nezakúsil, čo to je postarať sa o iných a myslieť aj na iných. Bolo mi ho ľúto. Ale myslím, že toto je aj dôvod, prečo ľudia nevedia uveriť, že vo svete je možné budovať aj dobro, a že je veľa ľudí – viac ako by sme si mysleli – ktorí dávajú nezištne, rozdávajú sa iným, bez toho, že by čakali čosi naspäť.

Ako sa stať človekom starostlivosti? V prvom rade je to vec výchovy. V tomto zmysle sú milé iniciatívy, ktorými vedieme deti k tomu, aby sa učili o niečo iné: napríklad o zvieratko. No starostlivosť o zvieratko nemôže stačiť. Aj mnohí dospelí skončia len pri zvierati, pretože zviera bezvýhradne prijíma ich starostlivosť a je bezvýhradne vďačné a to aj vtedy, keď pán nie je v dobrej nálade. Človek však vie byť aj nevďačný, vie byť slobodný voči našej starostlivosti, často si ide inou cestou, než by sme si to my želali. No práve v tomto je hodnota starostlivosti: naša starostlivosť nemôže byť zameraná na uspokojovanie našich potrieb, ale je zameraná na potreby iného. Preto starostlivosť o zvieratko sa musí postupne pretransformovať do starostlivosti o človeka. Iba vtedy je vyjadrením našej ľudskosti.

Človek, ktorý sa stará, musí mať preto vybudovaný oporný systém, ktorý ho bude prevádzať cez obdobia kríz spôsobených nevďačnosťou ba i hrubozrnnosťou zo strany tých, ktorým pomáha. V tom nám najlepšie pomáha naša viera, ktorá nás neustále upozorňuje na podstatu. Ďalej naša modlitba, kde si v dialógu s Bohom riešime svoje frustrácie a čerpáme posilu. A tiež aj opora našich priateľov, ktorí majú rovnaké zameranie.

Wanda Poltawska, napriek hrôzostrašným zážitkom v koncentráku v Ravensbrücku, nikdy nestratila svoj starostlivý záujem o iných, ani keď sa stretla s odmietaním ba i s brutalitou. Vedela, že tým by poprela seba samu. Ako psychiatrička na základe svojich vlastných zážitkov založila dokonca inštitúciu pre tých, ktorí prešli cez utrpenia vojny a genocídy. Citlivým prístupom sa tu títo trpiaci ľudia mali zo svojich traumatických zážitkov dostať.

Keď bol Karol Wojtyla ako pápež Ján Pavol II. zranený v nevydarenom pokuse o atentát, prvá vec, ktorá mu prišla na um, keď vyšiel z nemocnice bola: navštíviť svojho atentátnika vo väzení a odpustiť mu. Dokonca ani tí, ktorí odporujú jeho slovám a myšlienkam nepochybujú o jeho integrite a jeho starostlivosti o iných – včetne tých, ktorí sa proti nemu previnili.

Starostlivosť nedovolí, aby sa utrpenie – či už v sebe alebo v iných – stalo prekážkou láske. Je to čnosť, ktorá umožňuje láske prekonať svoju prvú a najťažšiu prekážku, totiž ťarchu a nepohodlie. V tomto zmysle je starostlivosť čnosťou, ktorá sa najviac podobá na lásku. Samozrejme, starostlivosti môže byť aj priveľa. Tak, ako pri každej čnosti je dôležité zachovať mieru a mať silný cit pre rozlišovanie. Kedy je starostlivosť láskou a nie obťažovaním druhého? Už sme si to naznačili: vtedy, keď tomu druhému dá slobodu našu starostlivosť prijať alebo ju odmietnuť. Keď človek, ktorý sa stará, nestará sa preto, lebo to sám potrebuje. Aj to je možné. Starostlivosť môže totiž v konečnom dôsledku robiť lepšie jemu samému, ako tomu druhému. Starostlivosťou o druhého si neuspokojujem vlastné potreby, ale potreby druhého. Iba vtedy je starostlivosť autentická. A preto starostlivosť, ako prejav lásky bude vždy vecou obety. A ako taká nebude nikdy samozrejmá. Starostlivosť a záujem o druhého bude vždy skutkom heroizmu.

·Vieš sa postarať? Je pre teba starostlivosť o druhého dôležitá? Vieš byť emocionálnou oporou človeku, ktorý trpí? Alebo v tej chvíli pred ním utekáš?

·Ako sa vyrovnávaš s nevďačnosťou tých, o ktorých sa staráš? Kde máš zdroj posily, osvieženia a novej energie?

·Vieš ľuďom dať slobodu pri prijímaní alebo odmietnutí tvojej starostlivosti o nich? Vieš sa stiahnuť do úzadia? Nie je ti starostlivosť o iných napĺňaním svojich vlastných potrieb?

·Ako si by chcel(a) raz vychovávať svoje deti k starostlivosti a záujmu o iných?

Pripravil: Milan Bubák SVD