15. nedeľa cez rok (C) – komentáre k čítaniam

Nie úplne ťažká veda

Pred prvým čítaním (Deut 30, 10-14):

Ak by bol Mojžiš prostorekejší, tak by ľuďom povedal: “Choďte, prosím vás! Nerobte z toho vedu! Nehovorím vám nič, čo by ste ešte neboli počuli, alebo na čo by ste dokonca neboli schopní prísť i sami svojim šiestym zmyslom. Sú to všetko veci, ktoré máte vpísané do svojho srdca: neklamte, nekradnite, nevraždite, necudzoložte, nezabúdajte na svojich rodičov a nezabúdajte ani na Boha. Jednoduché, nie!?“
Áno, je to jednoduché. No všetko, čo je jednoduché vzdoruje ľudskej vôli. A vôľa, tento najmocnejší aspekt našej ľudskej podstaty, nás robí podobnými Bohu. A tak tento kúsok božskosti v nás nás neustále tlačí tam kdesi hore a chce, aby sme sa posadili na svoj vlastný  trón a stali sa predmetom svojej vlastnej sebaúcty. Každý z nás má svoje vlastné súkromné prikázanie: skloň sa predomnou a slúž mi! Nemá zmysel pripomínať, že toto prikázanie obyčajne dostáva viac poslušnosti, než  všetkých tých ostatných desať dohromady.
Mojžiš vyzýva ľudí, aby svoje srdcia a duše podriadili Božiemu zákonu. Aby sa každý jeden z nás vzdal svojej zúrivo nezávislej a sebahľadajúcej vôle, Boží zákon by sa nám stal druhou prirodzenosťou.

Pred druhým čítaním (Gal 1, 15-20):

Pavol sa dnes zaoberá tým, čo niektorí nazývajú termínom pred-existencia Krista. Ján evanjelista túto myšlienku vyjadruje vo svojom evanjeliu takto: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a a to slovo bolo Boh.“ Týmto básnickým jazykom Ján hovorí jednoducho toto: „Skôr než tu bol Ježiš, tu bol Kristus. V najsvätejšej Trojici jestvuje druhá božská osoba dávno pred tým, že sa Ježiš, človek, narodil v Betleheme.
Podobne i Pavol vysvetľuje myšlienku pred-existencie Krista na úrovni poézie. Text z listu Kolosanom je prastarý hymnus,, ktorého autorom možno je a možno nie je Pavol. Hymnus nám nepodáva informácie o tom, ako Ježiš Kristus vstúpil presne do času a histórie. Ani nám neposkytuje detaily, ako Ježiš vykonával dve rozdielne úlohy v jednom a tom istom čase. Ježiš Kristus je ten, ktorý pokračuje v svojom bytí, je rybu so svojimi učeníkmi na brehu jazera.

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Lk 10, 25-37):

Dôveruj právnikovi, keď kladie otázku ako je aj  tá v dnešnom evanjeliu. „Kto presne je však môj blížny, Pane!“ Ježiš mu porozpráva príbeh, ktorý tak radi počúvajú deti na katechizme, najjednoduchší príbeh na svete. Ako je možné predpokladať, tituly a roly charakterov z príbehu nehovoria o ničom. Pravda o tom, kto, akými ľuďmi sme, sa nám vyjavuje v hĺbke našich sŕdc a to, čo je v našich srdciach sa vyjavuje v tom, ako odpovedáme na ľudské utrpenie.
Toto je jasne viditeľné v našich zhromaždeniach, hoci sa tvárime, že to tak nie je. To, že stojíš rovno vo svätyni ťa ani najmenej nerobí zbožným a zbožnosť samotná ťa automaticky nerobí priateľom Boha. Ani naopak: to, že ťa niekto označí za nepriateľa Boha, lebo si nekatolík, alebo nechodíš do kostola, alebo si človek, ktorý vedie život podozrivej mravnosti, ani trochu neznamená že nemiluješ svojich blížnych a vlastne ako dôsledok i Boha. My ľudia sedíme na lacných stoličkách a nevidíme preto tak, ako vidí Boh z perspektívy svojej večnosti. Namiesto otázky: „Kto je môj blížny?“ by sme sa mali radšej pýtať: „Ako by som mohol pomôcť?“

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

• Kde, v ktorej oblasti sa tvoja vôľa a vôľa Božia dostávajú do kolízie najčastejšie?
• Ako pristupuješ k myšlienke tajomstva vo svojej viere? Čo ono pre teba znamená v každodennom živote?
• Porozprávaj ty tvoj vlastný príbeh o tom, kedy nejaký “nepriateľ Boha” vykonal ohromnú vec. Ako to na teba zapôsobilo?

Činná odozva

Nech už v tvojom srdci niet žiadnych “nepriateľov Boha”. Nájdi nový spôsob premýšľania a vyjadrovania sa o ľuďom, ktorých považuješ od podstaty za zlých. Vyhýbaj sa posmechu, sarkazmu, stereotypom, čo sa týka prináležania ľudí k nejakej skupine. Začni vidieť v každom človeku milované Božie dieťa.

Pripravil: MB@svd