15. Nenávisť (nepriateľ lásky)

“Kto nenávidí svojho brata, je vo tme…” (Jn 2, 11)
UPeCe, Pondelok, 13. 2. 2006

Čo je nenávisť? Čo je na nej iné, než na nerestiach, ktoré sme si spomínali v predchádzajúcich úvahách? Nenávisť je niečo pochmúrneho, tajomného. Je v nej čosi tajomne diabolského, čo sa v iných nerestiach celkom až v takej miere nenachádza. Nenávisť sa odlišuje od nelásky, odporu, hnevu, nevraživosti i pomstychtivosti. Nenávisť sa môže s týmito citmi zmiešať, no sama je horšia než všetky. Neláske napríklad chýba čosi, čo by v nej malo byť; no nenávisť je horšia: je v nej niečo, čo by v nej malo chýbať. Odpor je zasa čosi mimovoľného a polovedomého, alebo úplne nevedomého; kým nenávisť je niečo plnovedomého a úplne chceného. Hnev je čosi prechodného; nenávisť niečo tvrdošijne trvalého. Pomstychtivosť je znetvorením čohosi dobrého a božského; nenávisť je popieranie všetkého dobrého a nebeského. Odpor, neláska, hnev a pomstychtivosť láske škodia, zmenšujú jej svetlo a pomaly ho zadúšajú; nenávisť však vyhasína lásku jedným úderom, je úplným obrátením a priamo opakom lásky.

Niektorí tvrdia, že opakom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť. Oboje je pravda, no každé inak. Človek, voči ktorému som ľahostajný, je pre mňa úplná nula. Nemám o neho ani najmenší záujem. Pre mňa nejestvuje. Nie však tak, ako pre mňa nejestvuje povedzme nejaký človek na inom svetadieli, ktorého som nikdy nevidel ani som o ňom nepočul. Voči cudzím, neznámym ľuďom som vždy otvorený. Keď ich náhodou stretnem, som ochotný sa s nimi zblížiť. Ľahostajnosť sa však týka človeka, o ktorom viem, ba s ktorým som mal aj vzťah, no prišlo tam k zlomu. Tohto človeka som z nejakého dôvodu zo svojho života odpísal. A niet na svete sily, ktorá by ma donútila, aby som tento stav zmenil. Tento stav je veľmi zlý. V ľahostajnosti chýba energia: buď tam nikdy nebola, alebo bola, ale kvôli čomusi sa stratila. O toho druhého (už) nemám záujem. Nerobím mu zle, nevymýšľam proti nemu intrigy; jednoducho ma nezaujíma. Keď by mi to niekto vyčítal, obyčajne nechápem, o čom hovorí: prečo by som sa mal angažovať na niečom, čo ma nezaujíma? Láska mnohých takto dopadne a tento stav je neomylným znakom, že láska prestala; že nejestvuje.

Nenávisť je však niečo úplne iné. Ľahostajnosť – aj keď je bolestná – nikomu aspoň výslovne neškodí. V ľahostajnosti niet už energie. S niektorými ľuďmi by sme si radšej želali byť v pomere ľahostajnosti ako nenávisti. Nenávisť je totiž plná energie a to energie diabolskej. Nenávistný človek sa neuspokojí s tým, aby dal tomu, koho nenávidí, pokoj. Celú svoju bytosť zapojí do toho, aby vymyslel nové a zákernejšie spôsoby, ako tomuto človeku ublížiť. Jeho život sa v istom zmysle točí iba okolo človeka, ktorého nenávidí. S ním zaspáva a s ním aj vstáva. Nenávisť je ako zaľúbenosť: aj zaľúbenec má plnú myseľ iba svojho milovaného. Zaľúbenec – ak ho to naozaj zasiahne – sa stáva na čas dysfunkčným: všetky ostatné veci, hocako dôležité, z jeho života ustupujú do úzadia a on sa venuje len jednému: svojej milovanej. Nenávisť sa správa podobne: všetko ustúpi do úzadia, ostane len jeden ošiaľ: škodiť, škodiť, škodiť. Je tam diabolská kreativita, spôsobujúca nekalé rany, je tam partizánsky spôsob boja, t.j. boja bez pravidiel. Každý neúspech v boji, odhodlanie vymyslieť niečo účinnejšie iba vystupňuje. Každý úspech privedie do duše človeka radosť, opojenie radosťou a odhodlanie ešte to pritvrdiť.

Takéto rozhodnutie – podľa učenia viery – urobil kedysi diabol. Diabol je bytosť chorá na nenávisť. Raison d’être (dôvod jeho existencie) je škodiť Bohu, Božej veci a tým, ktorí Bohu slúžia, a pri tom si hľadať spojencov. V tomto procese je neúnavný. Je pravda, že nad Bohom nemá šance zvíťaziť, no to ho nezaujíma. Jeho motor ide na plné obrátky, aj keď celý ten proces je hlboko iracionálny. A v tom väzí snáď to najväčšie bláznovstvo nenávisti. Nenávisť nikdy nikomu neprospeje, no aj napriek tomu sa používa a škoda je strašná: aj pre toho, kto nenávidí aj pre nenávideného. Jedno dánske príslovie hovorí „Láska je jednooká no nenávisť je úplne slepá.”

Mechanizmus nenávisti pekne popisuje autor Daniel Raus v článku, ktorému dal názov Nenávisť a venuje ho nenávisti zo strany islamských teroristov. Toto je jeden z problémov súčasného sveta a práve na ňom vidíme, ako presne nenávisť funguje a k čomu vedie. Raus píše: „Nenávisť je ako bahno, s ktorým sa môže človek spočiatku zahrávať, postupne sa však norí čoraz hlbšie, až nakoniec nemôže uniknúť a sám sa potopí. Diabolský jav, ktorý vedie nielen k deštrukcii, ale aj k sebazničeniu. Chorý princíp nenávisti znázornili s typickým humorom Beatles vo filme Žltá ponorka, kde sa objaví „Vysávač”: vysaje všetko okolo seba a keď už existuje iba on, vysaje sám seba.” Ďalej autor popisuje praktiky islamských teroristov a pokračuje: „Niekedy sa zdá, že boj dobra a zla je iba v rozprávkach a Pánovi prsteňov. V skutočnosti prebieha všade okolo nás. Ideológiu islamských teroristov treba v tomto boji poraziť. Ale to najhoršie by bolo ich nenávidieť. Lebo nenávisť je ako bahno…” Áno, je to bahno a preto nenávisť nemožno riešiť nenávisťou.

Ale ako inak? Záleží na tom, na ktorej strane tábora sme: či sme tí, ktorí nenávidia, alebo tí, ktorí sú nenávidení. V oboch prípadoch treba dešifrovať príčiny nenávisti.

Prvou príčinou nenávisti je strach. Človek sa bojí toho, čo nepozná a keďže sa toho bojí, nenávidí to. Toto tak trocha zapácha predsudkami, o ktorých sme si hovorili v téme odpor. Preto najlepší spôsob, ako premôcť túto formu nenávisti je spoznávať. Isté príslovie hovorí: „Ľudia nie sú proti tebe, ľudia sú za seba!” Mnohí nenávidia iných nie preto, že by im tí iní vadili. Nenávidia ich preto, lebo sa boja, že tí iní im vezmú to, čo majú, že obmedzia ich život a oberú ho o kvality a hodnoty, ktoré majú. Toto je dosť často príčinou nenávisti ľudí aj voči kresťanstvu u nás. Napríklad ľudia sa boja vplyvu Cirkvi na spoločnosť: mohla by ich obrať o potraty a iné chúťky, ktoré sa im páčia. Nie sú teda proti Cirkvi, sú za seba (určite aspoň drvivá väčšina). Nebudem tu rozoberať to, či sú naozaj za seba. Lebo nedovoliť nikomu, aby hovoril do môjho životného štýlu, ktorý je deštruktívny, v skutočnosti nie je znakom toho, že som naozaj za seba, ale naopak, že som proti sebe. Preto múdry človek by mal byť vždy ochotný otvoriť sa pre skúmanie toho, či to, čo žije je alebo nie je pre neho osožné. Ale aj keby nebol: kto má právo násilne vstupovať do môjho života? Nikto. Ani Cirkev. Ak si to neželám, tak to treba dať asertívne a inteligentne najavo. Na to netreba nenávisť. Je veľa iných vecí, ktorých sa bojíme a volíme si proti nim nenávisť. Hovorí sa, že vo vojenstve platí jedna zásada: nesmie sa dovoliť, aby sa znepriatelené tábory stretli a zblížili. Potom totiž už nebudú mať chuť do seba strieľať. Akonáhle si pozrú do očí zistia, že vlastne nie sú si nepriateľmi. Na tomto vidíme, čo robia predsudky a nepoznanie. Ak teda niekoho nenávidím zo strachu, najlepšou cestou je poznávanie. Svoju energiu investuj do objavovania toho druhého, jeho úmyslov, charakteristík, ciest. Možno po tomto všetko príde k procesu, ktorý popisuje motto: „Objavuj! Obdivuj! Ochraňuj!” Či si nebol už v živote svedkom úžasu, ktorý si zažil, keď si začal skúmať vec, alebo človeka, ktorého si sa pôvodne bál? A čo ak ten druhý má naozaj s nami zlé úmysly? Stanov si hranice. Schopnosť v pokoji si ochrániť svoje hranice patrí medzi charakteristiky zrelého človeka. Na to netreba nenávisť.

Ďalšou príčinou nenávisti je hnev, konkrétne hnev slabých, ako to povedal Alphonse Daudet. Iný nás odmietol, zranil. Ja som sa tak stal slabým pred jeho silou. A ja sa zmietam v bolestiach. A reagujem. Honoré de Balzac sa vyjadril, že „nenávisť má lepšiu pamäť, ako láska.” Na zranenia, utŕžené hlavne od človeka, ktorého milujem, alebo o ktorého lásku sa uchádzam, sa ťažko zabúda. Takéto zranenia idú do špiku kosti. V tomto prípade je nenávisť vlastne formou lásky. Nebudem sa predsa zaoberať človekom, na ktorom mi nezáleží. Svojou nenávisťou si tohto človeka buď chcem podmaniť: očakávam, že predomnou kapituluje a začne ma milovať, alebo sa mu natrvalo mstím. Ak nenávidím z dôvodu hnevu, ktorý je výsledkom zranení, treba to všetko uzdraviť. Lebo, ako hovorí Daniel Raus, dostanem sa do bahna, v ktorom sa utopíme všetci. Čím skôr tento paradox objavíš, tým lepšie.

Je riešením nenávisti ľahostajnosť? Určite nie. Možno podľa ľudskej logiky áno. Ale urobiť niekoho nulou vo svojom živote je naozaj opak lásky. Viem, že tento problém je dosť komplexný, preto sa nedá vyriešiť ľahko. No láska, ku ktorej sme my kresťania z titulu podstaty svojej viery volaní, nás volá k činom. A urobiť z niekoho nulu nie je čin. Môže to byť čin, ak sa to robí cielene: no vtedy to nie je skutočná ľahostajnosť, ale iba skrytý prejav nenávisti. Ľahostajnosť voči inému človeku je však nečin, neaktivita, nezáujem, nepohnutosť, necitlivosť… Možno každý z nás máme takých ľudí vo svojom živote a možno sme nikdy necítili potrebu čosi s tým robiť, lenže nemali by sme?

A čo ak sme my sami terčom nenávisti niekoho druhého? Teraz s touto otázkou bojuje Západ voči nenávisti islamistov? Čo v takom prípade robiť? Najprv treba skúmať, či to nie je oprávnené. Môžeme mať na sebe maniere, ktoré naozaj v tom druhom vyvolávajú oprávnený hnev. No môže sa stať, že ten druhý nás jednoducho nenávidí z princípu a možno ani on sám nevie prečo. Tam to treba asi zveriť do rúk Božích. Ježiš dosť často upozorňoval svojich učeníkov, ako ich budú ľudia nenávidieť podobne, ako nenávideli jeho. To je údel ľudí, ktorí sa oddajú dobru. V kresťanstve to nazývame „mysterium iniquitatis” – tajomstvo zla. Veriaci človek vie, že s týmto musí vždy počítať. No nesmie sa zlom odplácať za zlo, ani nenávisťou na nenávisť. Zlo treba liečiť láskou. Či sa nám to páči alebo nie, toto je podstata kresťanstva. Ak si si ho vybral, toto je pre teba jediná cesta.

1. Ako súhlasíš s popisom nenávisti, že je to proces podobný zaľúbenosti: hlava a myseľ plná toho, koho nenávidíme a kreativita vo vymýšľaní zla? 

2. Nemáš vo svojom živote človeka, ktorého nenávidíš? Netočí sa tvoj život len okolo neho? Kto je ten človek? Čo by si mohol vykonať preto, aby si túto absurditu vyriešil? 

3. Nie si ty sám objektom nenávisti niekoho iného? Ako to prežívaš? Skúmaš to, čo môže byť za tým? 

4. Nie si voči niekomu vedome ľahostajným? Je to dobre?

Milan Bubák, SVD

[1] Myslí sa tu samozrejme nie na pravú lásku, ale na počiatočný ošiaľ, ktorý sme si vyššie popísali.