15. Nepriatelia

„Nedaj sa premôcť zlu…“ (Rim 12,21)

Často možno počuť myšlienku, že nie je pravým človekom ten, kto nemá nepriateľa. Rozhodne aj ten najlepší človek kresťan môže mať nepriateľov. Mal ich aj Pán Ježiš. Alebo sa vtisne medzi nás a druhých akýsi sotva vysvetliteľný odpor, alebo boj o bytie, konkurencia a zápolenie nás privádzajú voči druhým do nejakej väčšinou osobne pociťovanej protivy, alebo sa skutočne prihodila krivda. Nedostatok zdvorilosti a pozornosti, ľahkomyseľné alebo zlomyseľné klebety, zlostné poškodzovanie našich záujmov alebo urážky našej osoby sú známkami vzniknutého nepriateľstva. Zatiaľ oznamujú iba jednostranné nepriateľstvá a ich prepuknutiu sme hádam ani nemohli zabrániť. Aj keď nie je v našej moci, aby sme nemali nepriateľov, je v našej moci aspoň to, aby sme sami neboli nepriateľmi a uchránili si vlastnú bytosť pred vzbĺkajúcim zlým ohňom nepriateľstva. „Nedaj sa premôcť zlu,“ napomína apoštol, alebo inými slovami: Neodplácaj sa zlým! Neodplácaj blížnemu, keď Ti ublížil! Bol kameň, čo do Teba hodil, naozaj taký mohutný? V prvom rozčúlení sa nám každá urážka alebo poškodenie javí ako podivné, neskutočne znetvorené zveličenie. Avšak s každým ubúdajúcim dňom sa scvrkáva do malichernosti, na úplné nič, ktoré nie je hodné nijakého hnevu, ani reči, najviac ak úsmevu. Pravda, hovorí sa aj takto: Nie to nás roztrpčuje, čo nám vykonali, ale zmýšľanie, s akým to urobili – tá povýšenosť, tá pýcha. Pripusťme, že vnútorná ničota blížneho je skutočne taká veľká a neobyčajná, že už ani sám nepociťuje ľútosť a zahanbenie nad svojím konaním – či nie je taký človek dvojnásobne úbohý a poľutovaniahodný? Veď je už porazený, nemusíme ho ešte aj my dobíjať. Hriech je najtvrdším trestom.

Aj keby sme nechceli urážačovi odpustiť kvôli nemu, musíme tak urobiť kvôli sebe. Kvôli sebe nesmieme kameň, ktorý po nás hodili, hodiť zasa späť. Pomsta nerobí srdce šťastným, ona mu prináša iba ťarchu. „Duch pomstychtivého človeka,“ povedal raz istý znalec ľudí, „je naplnený spomienkou na urážky, ktoré spôsobili jemu a druhým dnes a kedysi; jeho budúcnosť je zaťažená nešťastím, v jeho duši žije nepokoj, nemožnosť uspokojiť svoj cit po práve naplňuje ho nenávisťou proti všetkému, čo okolo seba vidí. Všetko v ňom vzbudzuje nedôveru a zúrivosť.“

Keď človek vykoná pomstu, neuľahčí sa jeho srdcu, ale sa mu dvojnásobne priťaží. Potom ho tlačí vedomie zlého skutku a dostane sa znova o stupeň nižšie. Zároveň ho ťaží vedomie, že – ako hovorí indický mudrc – „nepriateľstvo neprichádza k pokoju nepriateľstvom“ a že „kliatba zlého skutku plodí stále ďalšie zlo“.

Ak nás však pomstychtivosť natoľko opantá, že nechceme od pomsty ustúpiť ani kvôli sebe, ani kvôli blížnemu, nech nás odstraší od odplaty aspoň myšlienka na Boha, strach pred jeho velebnosťou. Pomstiť sa znamená siahnuť po výsostných právach Božích. Jedno z týchto práv vyhlásil týmito slovami: „Moja bude pomsta.“ (Dt 32,35) Zaiste, spravodlivosť musí byť. Ale kto nás slabých, k omylom a náruživostiam náchylných ľudí určil za vykonávateľov spravodlivosti? Alebo si azda myslíme, že musíme dovŕšiť Božiu spravodlivosť, o ktorej sa hovorí, že „je hrozné padnúť do rúk živého Boha“ (Hebr 10,31), alebo musíme predísť toho, o ktorom sa hovorí, že „nebude dlho meškať“ (Sir 7,18)?

Apoštol, preľaknutý takou smelosťou, zadržuje pomstychtivých: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: ‚Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,‘ hovorí Pán.“ (Rim 12,19) Aj Ježiš Kristus bol za svojho pozemského života nadchnutý touto myšlienkou: „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2,23) A keď sa vlastný syn nechcel dotknúť výsostných práv večného Sudcu, ako by sa to mohol opovážiť obyčajný smrteľník? Pomsta je kus praktického ateizmu, kus praktického pohanstva. Kto sa pomstí, sadá si na miesto samého Boha. Boj sa Boha a pusť z hlavy každú myšlienku na pomstu!

„… dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21)

Láska, bratská láska k nepriateľom nie je – ako by sa azda zdalo – akési dobromyseľné „laisser aller“, akási ľahostajnosť voči všetkému zlému. Láska sa neprizerá ľahostajne, ako zlo kráča po zemi a účinkuje: láska je čnosť premáhania, čnosť víťazstva. Ale ako zbrane nepoužíva proti zlu násilie a zasa zlo, ale dobro. Chce premáhať zlo, ale chce ho premáhať dobrom. Láska sa neuspokojí iba s tým, že nepriateľovi neodpláca zlým za zlé – to je iba začiatok odpustenia -, ale sa usiluje odplácať zlé dobrým. Vie, že víťazstvo sa ľahšie dobyje útokom než obranou.

Keď sa zaobchádza s človekom nepriateľsky, zmocnia sa ho okamžite väčšinou zlé, trpké, pomstychtivé myšlienky, pocity a žiadosti. A býva to príliš vyčerpávajúci boj, keď chceme takéto stále sa vracajúce myšlienky zakaždým zapudiť slovom „nechcem!“. Je iba jediný prostriedok, ako rýchlo skoncovať s týmto náporom: vykonať niečo dobrého! Rozhodným krokom treba prelomiť rad zlých pokušení tým, že tomu, čo Ti spôsobil bolesť, urobíš niečo dobrého, preukážeš mu láskavosť, službu alebo prednesieš za neho modlitbu. Vtedy všetka pomstychtivosť ustupuje a stráca odvahu, a tým sa stávaš víťazom ty a pocítiš vnútornú radosť a slobodu víťazstva. Blaženejšie je dávať než brať, ale najblaživejší dar je odpúšťanie.

Na zemi je málo šťastia, ktoré sa hĺbkou a čistotou vyrovná tej víťaznej radosti, ktorá vyplýva z úplného víťazstva odpustenia. S touto radosťou je spojené aj vedomie vystupňovanej moci a sily. Hrdina rastie v boji.

Stredoveký mystik hovorí, že najrýchlejší kôň, ktorý unáša človeka k dokonalosti, je utrpenie. Ale nijaké utrpenie neprinesie človeka ďalej a nikoho neurobí väčším a dokonalejším ako utrpenie, ktoré zakusujeme od iných a oplácame ho láskou. Dobre robiť nepriateľovi – takto sa dostaneme ďalej než hocakým iným dobrom, ktoré konáme. „Odpustiť svojmu nepriateľovi,“ hovorí mystik, „je viac ako bežať na koniec sveta, až nohy krvácajú.“ Najnádhernejšie premáhanie zla je zaiste to, keď sa zlo pomocou dobra premieňa na dobro.

Táto tajomná premena zla skrze dobro pokračuje – nestáva sa iba v duši odpúšťajúceho, ale pôsobí aj mimo neho. Veď človek nie je iba sám pre seba, ale je časťou spoločenstva ľudí. Keď jednotlivec odpláca zlo zlým, nerozmnožuje len hriech vlastného srdca, ale hromadí aj svoju čiastku na hromadu zla náruživosti vo svete, ktorá je už beztak obrovská. Lež ten, čo odpúšťa, vyťahuje nielen z vlastnej duše, ale zároveň aj zo spoločenstva jedovatý osteň, ktorý by spôsobil ešte nejedno trvalé nešťastie v rodine, obci alebo národe. Avšak tým, že oplatil zlo dobrom, vniesol do sveta opäť kúsok lásky, a tento kúsok lásky bude ako prvok dobra neustále plodiť iba dobro.

Možno to bude práve nepriateľ, ktorému sme odpustili, na ktorom sa ako na prvom prejaví dobročinná sila lásky. Väčšina ľudí potrebuje, ako je známe, viac lásky, než si zaslúžia. Žeravé uhlie odpúšťajúcej lásky, ktoré nahŕňame na jeho hlavu, rozpustí nejeden ľad v hlave a srdci. Odpúšťajúca láska toho, komu spôsobili bolesť, zniesla sa nad nejedného človeka ako turíčny oheň a naplnila ho lepším poznaním a pochopením, ľútosťou a zahanbením a dobrou vôľou. Odpúšťajúca láska premenila už nejedného roztrpčeného nepriateľa na verného priateľa, zúrivú nenávisť na vrúcnu lásku. Tým vykonala božský zázrak premeny, ktorý nenávisť a pomsta nikdy nedokážu vykonať.

Láska premieňa zlobu, temné ohováranie, špinavé sebectvo a hnev, nedorozumenie a urážky na požehnanie, radosť, pokoj a lásku. Premieňa svet preplnený zlobou na kráľovstvo Božie. Veď si spomeňme na slová, ktoré hovorí Kristus: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ (Mt 5,43-45)

V jednom zo svojich najpohnutejších podobenstiev nás prirovnáva Ježiš k dlžníkovi, ktorý neschopný zaplatiť svoje dlhy padá pred svojím veriteľom na kolená a prosí: „Pozhovej mi a dlžobu Ti splatím.“ (Mt 18,29) Slovo dlh, ktoré tvorí takpovediac závažný bod tohto podobenstva, hrá v živote človeka vskutku ohromujúcu úlohu. Vstúpili sme do tohto sveta ako dlžníci Boha a každým dňom sa stávame pre jeho dobrodenia a pre svoje zlé skutky ešte väčšími jeho dlžníkmi. Ibsen raz prestrašene zvolal: „Aký vrch dlhu sa dvíha nad slovom život!“ Každým dňom sa zmenšuje aj naša možnosť zmenšovať tento dlh a stále väčšia úzkosť sa zmocňuje človeka pri pomyslení na vyúčtovanie, ale najväčšia úzkosť sa ho zmocní, keď konečne príde tento deň vyúčtovania. Ani najväčší svätci ako Augustín alebo Katarína Sienská sa neodvážili zomrieť inak než so slovom „miserere“ na perách. Boh je však milosrdný, ide znepokojenej duši v ústrety so spasiteľným slovom: „Buď potešený, tvoj dlh je odpustený,“ keď – podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi a každý Otčenáš nám dáva podmienku – „lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi“ (Lk 11,4).

Je naozaj nápadné, s akou naliehavosťou znova a znova upozorňuje Kristus svojich učeníkov na túto pripomienku; chcel, aby sa ani raz nemodlili Otčenáš bez spomienky na túto podmienku.

V konečnom dôsledku by sme mali prísť na túto podmienku sami. Prosiť Boha o odpustenie znamená prosiť ho o jeho lásku. Boh môže milovať iba to, čo je mu pri všetkej slabosti a krehkosti prosiaceho predsa podobné v najhlbšej podstate. Nikto však nie je Bohu nepodob­nejší ako ten, čo nenávidí. A keby aj Boh chcel, pomstychtivý človek nemohol by byť účastný blaženosti neba vo večnom Božom živote, pretože tento život nie je nič iné než večné Božie odpúšťanie a láska. Kto neodpustí svojmu vinníkovi ani v poslednej chvíli, tomu zostane brána života zatvorená.

Odpúšťanie je majstrovské dielo kresťanského života – avšak majstrovské dielo vyžaduje veľa cvičenia, učenia a zdokonaľovania.

Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi obsahuje ešte aj druhú hlbšiu pohnútku odpustenia: Boh nám neodpustí náš dlh až v budúcnosti, ale nám ho už odpustil. Dávno predtým, než sme sa narodili, Boh „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž (Kol 2,14).“ Znamením tohto odpustenia je krst a rozhrešenie v spovedi a zmierna hostina svätého prijímania. Tam sme pocítili radosť, ktorá oblažila nejedného dlžníka, keď mu Pán dovolil povstať a odísť ako slobodný; radosť, ku ktorej vyzýva apoštol celý svet: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4)

Kto nechce odpustiť blížnemu, nemá zrejme ani tušenie o tom, čo urobil preňho Boh. Azda si myslí, že jeho vina bola pred Bohom iba maličkosťou, alebo sa nazdáva, ako sa odvážil rúhať známy posmeškár, že odpúšťať je Božím zamestnaním? Ale vo večnosti, keď bude stáť zoči voči svojim hriechom a svojmu božskému Sudcovi, spozná svoju nevďačnosť a nerozumnosť.

Otázky na zamyslenie:

1.      Mám nepriateľov?

2.      Snažím sa usporiadať si vzťahy a zaujať správny postoj?

3.      Motivuje ma láska pri postojoch k nepriateľom?

4.      Vyznávam sa z nepriateľských nálad a skutkov, alebo ich aspoň konzultujem s niekým?

Pripravil Ján Štefanec, SVD