15. Striedmosť (správna miera)
Keď sa narodil, r. 1917, jeho meno bolo John Wilson. No ako spisovateľ bol svetu známy pod menom Anthony Burgess. „Anthony“ bolo meno, ktoré si vybral pri birmovke. „Burgess“ bol dievčenské meno jeho matky. Na svet prišiel v jednoduchej a skôr chudobnejšej rodine v Manchestri, v Anglicku.
V pomerne ranom veku zasiahla jeho život tragédia. Jeho matka i jeho jediný súrodenec zomreli na španielsku chrípku. V dvadsiatich rokoch to bola katastrofálna epidémia, na ktorú v Európe zomrelo vyše 20 miliónov ľudí. Jeho otec bol práve v armáde. Jedného dňa r. 1919 prišiel na priepustku domov. Doma ho čakala desná novina: jeho manželka i jeho dcéra boli mŕtve. Ako Burgess píše v prvom zväzku svojich vyznaní: „Ja som sa podľa všetkého vycieral v mojej detskej postieľke, keď moja mama i moja sestra zomierali v tej istej miestnosti.“
Prítomnosť matky v jeho živote zanechala na ňom stopy. „Nikdy som nemal matku,“ lamentuje. „Nikdy som nebol som povzbudzovaný prejavovať svoju nežnosť. Vyrastal som v emocionálnom chlade… A je mi veľmi ľúto, že tento emocionálny chlad, ktorý bol vtedy do mňa vštepený dnes, popri ešte iných mojich slabostiach, silne marí mnohé moje dobre mienené snahy.“
Skutočnosť, že bol katolíkom, ktorý vyrastal v protestantskom prostredí, a že bol viac Ír ako Angličan, spôsobila, že sa cítil ako keby nepatril nikam. Tento pocit ho prenasledoval až do konca života. Hoci v dospelosti sa pokladal za „odrodeného katolíka“, ku katolicizmu nikdy úctu nestratil a vždy trval na tom, že Cirkev ponúka pravú vieru. Bol to práve katolicizmus, ktorý Burgessovi poskytol perspektívu, ktorú potreboval, aby mohol písať o ľudských nepríjemnostiach v univerzálnych termínoch. „Lebo katolicizmus je, aj keď sa to zdá byť paradox, väčšia vec ako viera. Je to akási národnosť, ku ktorej je človek priradený naveky. Alebo, snáď ešte lepšie, je to supernárodnosť, ktorá v človeku spôsobí, že začne pohŕdať všetkými ostatnými formami malého patriotizmu.“ Katolícka teológia, zvlášť Augustínova, nepretržite formovala jeho pohľad na svet a na ľudskú prirodzenosť. Za Cirkev nedokázal nájsť intelektuálnu náhradu: „Nepoznám žiadnu inú organizáciu, ktorá by vysvetľovala zlo a – aspoň teoreticky – tasila proti nemu zbrane.“
Študoval na University of Manchester angličtinu a anglickú literatúru a svoje štúdiá skončil r. 1940 titulom B.A. (Bachelor of Arts) s vyznamenaním. Záverečné skúšky robil v telocvični so sklenenou strechou práve v deň, keď nacistické bombardéry nehanebne počas bieleho dňa prepadli jeho mesto Manchester a ťažko ho zruinovali.
O dva roky sa oženil. No nešťastie nebolo ďaleko. R. 1944 pri návšteve Londýna jeho ženu prepadli štyria lumpi. Chceli ju okradnúť. Najprv jej vzali peňaženku a potom sa pokúšali sňať jej z prsta svadobný prsteň. ona začala kričať. Zlodeji ju viackrát udreli. Llewela bol práve tehotná. Pri prepade dieťa potratila. Jej zranenia boli tak rozsiahle, že nebolo pre ňu možné viac mať dieťa. Burgessovo najznámejšie dielo A Clockwork Orange vychádza práve z tohto desného incidentu. Dielo zároveň kladie základnú filozofickú otázku týkajúcu sa dobra a zla, slobody a kontroly. Je lepšie pre človeka, pýta sa kniha, byť slobodný aj keď bude jasné, že sa rozhodne pre zlo, alebo byť pod kontrolou, ako to myslia behavioristickí vedci, a urobiť ho neschopným rozhodnúť sa pre zlo? Burgess dáva jasne prednosť tomu prvému, to jest: nechať mu slobodu, aj keď sa rozhodne pre zlo. Bez dedičného hriechu, by nebolo zla. Keby nebolo zla, nebola by možnosť mravného rozhodovania. Keby nebolo mravného rozhodovania, ľudská sloboda by stratila zmysel a človek by sa stal strojom. Burgess sa pridá na stranu Augustína a na stranu dedičného hriechu proti Pelágiovi, heretikovi zo 4. storočia, ktorý učil, že človek môže dosiahnuť dokonalosť vlastnými silami. Burgess sám považuje svoje dielo A Clockwork Orange za „kázeň o moci rozhodovania“.
Bod obratu v Burgessovom živote prišiel v r. 1959, keď práve pôsobil na Borneu ako učiteľ Britskej koloniálnej služby. Po jednej prednáške o tzv. Bostonskom čajovom večierku náhle v prednáškovej miestnosti skolaboval. Dostal okamžitú pomoc. Odviezli ho do miestnej nemocnice, kde ho lekár, zhodou okolností spolužiak z Manchesterskej univerzity, vyšetril. Ten nariadil okamžitý letecký prevoz do Anglicka, na Londýnsku národnú neurologickú kliniku, aby mu mohli vykonať lumbálnu punkciu. Táto potvrdila podozrenie lekára na Borneu: neoperabilný mozgový nádor. Lekári dali Burgessovi jeden rok života.
Burges zobral svoju diagnózu s pocitom úľavy. Počas celého jeho života mu nikdy predtým nebol daný rok života. Teraz má pred sebou celý jeden rok života! „Nejde ma prejsť kamión, ani sa nejdem utopiť v mori. Ani ma nikto nejde preklať nožom vo štvrti Soho. Idem žiť ešte jeden rok!“ Ako prežije tento jeden rok svojho života? Prvou a hlavnou jeho starosťou mu je v tejto chvíli jeho manželka. Svoju potenciálnu vdovu nechce nechať bez koruny. Ako však získať peniaze? Hoci doteraz čosi aj napísal, jeho služba v Koloniálnej službe bola dosť nehanebne nemierna a nestriedma. Svoj čas, energiu i prostriedky flákal a nemierne utrácal. Chýbala mu vlastnosť, ktorá by jeho život pozitívne riadila. Teraz sa však, pod vplyvom všetkých týchto úvah, rozhodne, že posledný rok svojho života využije tak, že sa stane profesionálnym spisovateľom a že tak získa nejaké príjmy, ktorými by pomohol svojej manželke Llewele, keď on zomrie a ona zostane sama.
Vidina blízkej smrti, ako povedal Samuel Johnson, dokáže „užasne skoncentrovať myseľ“ človeka. Medzi novembrom 1959 a novembrom 1960 napísal päť románov. Päť vynikajúcich románov, ako sa vyjadril istý literárny kritik. Bez toho, že by sa oddal zvodu blížiacej sa smrti alebo pokušeniu rozkladu, skoncentroval sa (stemperoval sa) a sadajúc si deň čo deň za svoj písací stôl, čerň písacej pásky pretváral do zlata. Bol to zázračný rok; a keď skončil, nádor bol preč a jeho talent triumfoval. Tento rok, ako sa o tom neskôr Burgess vyjadril, bol pravdepodobne najšťastnejším rokom jeho života. Osvojil si počas neho disciplínu, ktorá bola zosobnením jednej Akvinského definície striedmosti (temperácie), že je to „vyrovnanosť, upokojenie ducha“ (quies animi).Disciplína, ktorú za pomoci tejto čnosti dosiahol, znamenala, podľa jeho vlastných slov, „vyprodukovanie 2000 slov každý jeden deň, včetne víkendov.“ Bola to veľmi produktívna disciplína, lebo mu umožnila využiť jeho talenty a jeho energie a ostatné dostupné prostriedky tak, ako nikdy predtým.
Burgess túto disciplínu nikdy už nestratil. Keď r. 1993 zomrel, 34 rokov po diagnostikovaní nádoru, vydal viac než 50 kníh. No ešte dojímavejšou je škála žánrov, ktoré vytvoril: eseje, literárne kritiky, knihy pre deti, texty pre film, divadelné hry, krátke príbehy, preklady, poézia a dokonca množstvo vážnych hudobných kompozícií. Istý kritik sa o tejto jeho literárnej plodnosti vyjadril takto: „Anthony Burgess je snáď najmajstrovskejším doteraz žijúcim profesionálnym spisovateľom. Jeho literárne, jazykové a hudobné vedomosti sú vážnym konkurentom ktorémukoľvek oxfordskému učencovi. Píše s lyrickým zápalom. A zdá sa, že svojimi rukami je ochotný siahnuť po čomkoľvek.“ Burgessovo vlastné zhodnotenie svojej tvorby, ktoré sa nachádza na konci jeho dvojzväzkovej autobiografie je striedmejšie (temperovanejšie): „Urobil som, čo som vládal a nikto by toho nedokázal viac. Možno mi ešte bude dopriaty nejaký ten čas.“
Komentár
Striedmosť je čnosť, ktorá človeku umožňuje vo chvíľach, keď sa v ňom telesné chúťky snažia narušiť poriadok rozumu udržať si vyváženosť. Latinské slovo temperatio znamená správny pomer, správnu mieru. Preto sa niekedy prekladá aj ako miernosť. Etymologicky je tu zaujímavý koreň tohto slova: temp = miera. Slová s týmto koreňom nesú v sebe rovnakú myšlienku: tempo = miera času, temperatúra = miera chladu, tepla; temperament = miera emócií v človeku; templum (chrám) = mierky neba prenesené na zem.
Tieto chúťky človeka, nakoľko sú napojené na náš pud sebazáchovy, sú hlboko vtlačené do našej ľudskej prirodzenosti a môžu byť preto veľmi nebezpečné. Pud sebazáchovy sa prejavuje v dvoch úrovniach: na individuálnej úrovni vo vzťahu k jedlu a nápojua na úrovni druhu vo vzťahu k sexu. S prvou úrovňou sa spája neresť „obžerstva“ s druhou „žiadostivosť“. Obe v sebe nesúpotenciál k rozkladu integrity, t.j. celistvosti ľudskej osobnosti.
Na striedmosť by sme sa však nemali pozerať iba ako na istú formu zdržanlivosti a sebaovládania. Ani by sa nemala redukovaťlen na otázku množstva. Človek nedosiahne čnosť striedmosti len tým, že sa bude vyhýbať prehnanému uspokojovaniu svojich pôžitkov. Nie je pravdou, že by striedmosť bola nekompatibilná so sršaním energiou alebo s vychutnávaním dobrôt. Niektorí ľudia sa na striedmosť presne takto pozerajú. Pre nich je striedmym človekom človek, ktorý sa takmer neusmieva, za nič sa nenadchne, ničím nazahorí, nič nevychutnáva. Toto je nuda. Človek takéhoto typu robí skôr dojem, že je v kŕči. A to nie je čnosť. To je skôr znak, že človek má problém. K životu človeka patria emócie a teda aj srdečnosť, radosť, živosť, vychutnávanie dobier. Ako povedal sv. Irenej: Gloria Dei homo vivens. Slávou Boha je človek sršiaci životom! Preto je dobré vedieť sa radovať, sršať energiou, horieť nadšením, vychutnávať radosti života: ako je dobré jedlo, príjemná hudba, možnosť pohybu, hry, zábavy, rozptýlenia. Striedmosť nie je v žiadnom prípade negatívna čnosť (vlastne žiadna čnosť nie je negatívna). Striedmosť, to je skorej pozitívne usmernenie svojich telesných chutí smerom k dobru nás ako celku a dobru tých, s ktorými máme vzťah, na ktorých sme napojení.
Striedmemu človeku je jasné, že poslušnosť rozumu je väčším dobrom, ako uspokojenie nejakej svojej momentálnej chúťky. Ako povedal Cicero: „Nemôže byť statočným človek, ktorý si myslím, že bolesť je najväčším zlom. Ani striedmym ten, kto považuje pôžitok za najvyššie dobro.“ Striedmosť je teda istá forma telesnej zbožnosti, vyrastajúcej z axiómy, že poriadok celku je nadriadený oddeleniu jeho častí.
Benjamin Franklin má peknú myšlienku, ktorou nádherne popisuje konkrétnu úlohu čnosti striedmosti (temperancie) v živote človeka ako jednotlivca, ale i celej komunity. Je to, ako uvidíme, akýsi pozitívny manažment života človeka. Skôr, než ju uvediem, jednu spomienku. Nedávno jeden mladý rehoľník, ktorý pracoval vo formácii popisoval na stretnutí formátorov svoju činnosť. Na konci svojej prezentácie o tom, čo všetko robí so skupinou mladých, s ktorými pracuje hovorí: „Tak takto si teda žijeme. Neviem, čo by som im ešte zakázal!“ Vyvolal búrlivý smiech. Samozrejme, bolo to myslené ako vtip a prítomní to tak aj pochopili. No je to zároveň aj tragédia, lebo niektorí presne v tomto vidia formáciu, výchovu, poriadok v rodine, škole, komunite: v zakazovaní toho, z čoho ľudia majú radosť. A to nie je zdravá cesta. Teraz teda spomínaná myšlienka Franklina: „Striedmosť kladie drevo do ohňa, jedlo do špajze, múku do komory, peniaze do peňaženky, dôveru vo vlasť, spokojnosť do domova, šaty na deti, vitalitu do tela, inteligenciu do mozgu, ducha do celého systému.“ Striedmosť je teda skôr „luxus“ ako nedostatok, lebo človeku umožňuje vychutnávať a tešiť sa z veľa vecí naraz. Je to skôr starostlivo zjednotená symfónia, ako napríklad sólo na gajdách. No samozrejme všetko toto v správnej miere. Lebo keď chýba miera, jedna časť života človeka je presýtená, iná hladuje, alebo jeden člen spoločenstva je presýtený, iný má nedostatok. A ako dôsledok: organizmus sa zrúti ako celok: človek sa zrúti ako celok, rodina sa zrúti ako celok, komunita sa zrúti ako celok. A to preto, lebo jedna jeho časť mala nadbytok, iná núdzu.
Príkladom je, pre človeka ako celok, alkohol. Isté japonské príslovie pekne popisuje v troch postupných krokoch deštruktívny účinok, ktorý alkohol môže mať na nestriedmeho človeka: „Najprv človek si dá pohárik. Potom pohárik si dá pohárik. A nakoniec pohárik si dá človeka.“
Istý bývalý basketbalista, člen Siene slávy, dosiahol toto poznanie, keď si uvedomil, že jeho pitie sa mu už začína vymykať z rúk. Vyznáva, že to dotiahol až tak ďaleko, že svoj deň začínal koňakom, Kahlua [2] a šľahačkou a potom odpoludnia vypil ešte takmer štyri fľaše vína. Pred osobnými vystúpeniami na koktailových večierkoch, na ktoré bol často pozývaný, sa zvykol „zahriať“, štyrmi vodkami. Tam si potom dal ešte niekoľko ďalších pohárikov. Keď si toto všetko uvedomil, rozhodol sa s pitím prestať. No – a to je pre nás dôležité – urobil to nie preto, že by videl v hodnotu striedmosti, ale preto, lebo mal strach, že keď zomrie, ľudia budú na neho spomínať iba ako na alkoholika. Netreba hovoriť, že striedmosť, ktorú získal zo strachu z pošramotenia si svojej povesti, hoci isté má svoju hodnotu, nie je čnosťou. Motív je slabý. Je to skôr vypočítavosť. Aj keď Pán Boh zaplať aj zaň. No k celkovej integrite takáto striedmosť človeku málo prispeje.
Striedmosť nie je, ako sme si povedali, znakom nudy. Nie je prejavom jednotvárnej osobnosti. Striedmosť je založená skôr nauprednostňovaní disciplíny pred rozkladom, poriadku pred chaosom, vyváženosti pred jednostrannosťou. Jednoducho, striedmy človek je životaschopnejší a duchom nabitejší, ako jeho nestriedmy opak. Jeho život je plný a plnohodnotný, je spokojný a vyrovnaný, aj keď ho napríklad ignorujú médiá, alebo keď si nikto nevšíma jeho tzv. „pozoruhodné činy“. Dôsledkom je potom vyrovnanosť ducha, čo je na porazenie pre človeka, ktorému striedmosť chýba.
Tradiční moralisti považovali striedmosť za čnosť tak základnú s tak ďalekosiahlymi dôsledkami, že jej v zozname čností vyhradili významné miesto. Je jednou zo štyroch tzv. kardinálnych čností. Slovo kardinálny je odvodené od slova cardine, čo znamená pánt.Kardinálne čnosti sú ako pánty, ktoré umožňujú dverám otvoriť sa pre množstvo iných čností. Kde niet striedmosti, tam nie je možná ani čistota, ani zdržanlivosť, ani pokora, ani vnútorný pokoj ani žiadna iná čnosť. Hovorí sa, že „svini sa len o kukurici sníva“. Sviňa nie je zviera, ktoré by oplývalo striedmosťou. Skôr by sme si sviňu vybrali asi do loga opaku: nestriedmosti. Preto asi Ježiš hovorí, že „Nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali…“ (Mt 7, 6). Perly to sú iné čnosti a veľké ideály. Sviňa, lebo nemá striedmosť, si neváži nič vznešené a všetko hodnotné je pre ňu necenné. Toto je dôvod, prečo najväčšou prekážkou duchovnosti je konzumizmus. Konzumný človek nie je schopný otvoriť sa pre duchovno a duchovné ideály. Ba bude sa z nich ironicky vysmievať. Kardinálne čnosti medzi sebou pekne spolupracujú: rozvážnosť napríklad hodnotí realitu; spravodlivosť je zameraná na poriadok; odvaha na schopnosť vykročiť uprostred strach vzbudzujúcich nebezpečenstiev, a striedmosť je schopnosť ovládnuť sa v búrkach vášní.
Striedmosť je „nesebecký pud sebazáchovy“. Tento je radikálne odlišný od „sebeckého pudu sebazáchovy“, pretože nie je zahľadený do seba a obmedzený iba na seba. „Každý kto sa zahľadí len na seba prestane dávať svetlo“. Nesebecký pud sebazáchovy je znakom, že človek má vo svojich chutiach vnútorný poriadok. A že tento poriadok si zachováva nie preto, lebo by sa chcel stať modelom čností, alebo predmetom obdivu, ale preto, lebo túži stať sa integrovanou ľudskou bytosťou, ktorá svoje talenty a schopnosti chce ponúknuť k dobru iných. Nesebecký pud sebazáchovy dbá síce o seba, ale bez toho, že by z tohto procesu vylúčilo iných. Sebecký pud sebazáchovy tým, že sa zameriava výlučne len na svoje vlastné ja, bez toho, že by uvažovalo aj o druhých ľuďoch, logicky smeruje k sebadeštrukcii. Moderní psychológovia i súčasní spisovatelia preto opakovane zdôrazňujú, žezameranosť len na seba je základnou príčinou neurotickej úzkosti. Ježiš to tvrdí už dávno: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho…“ (Lk 17, 33)
Ako spoznať správnu mieru? Kontempláciou. To je ďalšie slovo, ktoré v sebe nesie slovíčko temp. Kontemplácia je spoznávanie správnej miery a jej prenášanie do života. Kontemplatívni ľudia spoznávajú nielen miery neba, ale i správne miery človeka a života ako takého.
·Ako je to s tvojím životom? Nie si nestriedmy? Vieš spoznať správnu mieru vo všetkých veciach? Záleží ti na spoznávaní správnej miery?
·Nie je ti novinkou, že striedmosť nie je o odriekaní sa toho, čo je príjemné? Ba naopak, že je to schopnosť človeka zakomponovať do svojho života všetko, čo mu je potrebné, aby prežíval svoj život plnohodnotne?
·V ktorej oblasti svojho života by si mal pod vplyvom týchto myšlienok urobiť nápravu? Čo potrebuješ zmierniť, čo zintenzívniť, čo odobrať, čo pridať?
Pripravil: Milan Bubák SVD
[1] Názov tejto čnosti v latine je temperatio. Nakoľko, podobne ako pri iných čnostiach, nie je ľahké tento termín preložiť, budem používať rôzne slová: striedmosť, miernosť, vyváženosť. Temperatio je správna miera, správny pomer.
[2] Kuhlua je mexický kávový likér s bylinkami a vanilkou.
