16. Rodáci a cudzinci

sekcia Ľudia (ktorých treba milovať)
Pondelok, 11. 2. 2008

„Cudzinci sa stali mojimi priateľmi!“ (Ž 107,10)

Láska k rodákom

V jednom z najstarších kresťanských dokumentov sa o kresťanoch hovorí toto: „Bývajú vo svojej vlasti, ale iba ako nájomníci.“Tým sa naznačuje, že láska k vlasti je u kresťanov iná než u pohanov. Nie je však menšia, ale skôr hlbšia a širšia.

Kresťan miluje svoju vlasť, miluje zem v ktorej sa narodil, vyrástol a zažil veľa krásnych i vážnych chvíľ. Nemiluje ju ako pohan, ktorý jej vlastnú zemitú podstatu pokladá za svoju večnú matku. Kresťan totiž cíti, že lepšia časť jeho bytosti je cudzia tomuto svetu, a blízka svetu druhému. On však miluje svoju zem – ako aj svoje telo – láskou vyššou, miluje ju ako stvorenie nebeského Otca. Jej krásu najhlbšie vníma a prežíva ten, čo sa v nej narodil. Tak miloval František svoju Umbriu a Ježiš Galileu. Kresťan miluje aj svoj národ na základe svojrázneho pocitu vlastnej nesmrteľnej hodnoty. Nemiluje ho ako pohan, ktorý verí, že len vo svojom národe môže dosiahnuť veľkosť, moc a nesmrteľnosť. Nemiluje ho ako pohan, pre ktorého má národ rovnaký význam ako vlastné ja, nemiluje ho akousi sebaláskou, ale láskou k blížnemu. Vlastný národ je preň ako blížny, pravda, ten najbližší, ktorého nemiluje ako jeho ja, ale ako svoje ja. A voči vlasti sa rozpamätáva na slová: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“ A tak kresťanské vlastenectvo nebude chcieť prinášať menšie obete ako vlastenectvo antické.

Kresťan bude vedieť za svoju vlasť a národ nielen umierať, ale aj pre ne žiť. Bude svedomito klásť na oltár svojho národa dávky a dane, bude spolupracovať na duchovnom, mravnom a sociálnom povznesení svojho národa; bude podporovať všetko krásne, pravdivé a dobré vo svojej krajine a národe, takže sa to stane požehnaním aj pre ostatné národy a krajiny. To je kresťanská láska k vlasti, ktorá dobrom pre vlastný národ chce a napomáha zároveň dobro celého ľudstva.

Veľký slovenský básnik Andrej Sládkovič vo svojej básni Marína píše nielen o láske k žene, ale aj o láske k vlasti. Dráma lásky básnika k Maríne tvorí jednu líniu básne, v ktorej sa vyznáva z veľkého ľúbostného citu k žene. Nezostáva však len pri ňom. Ľúbostným námetom si vytvoril priestor pre výpoveď o najrozličnejších osobných a spoločenských problémoch (vlastenectvo, mravnosť). Jeho ľúbostný cit postupne vrastá do spoločenských súvislostí. Do básne sa dostávajú také hodnoty ako vlasť, otčina. Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti. Jeho ideálom je: „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať.“

Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje: „A ľúbosť? – ľúbosť k deve umrela, keď umrela moja deva; Víla! ty zostaň tam v svojom nebi – mňa ešte zemské viažu potreby a vlasť moja je na zemi!“ Básnik – ak to vyjadríme literárne – odolal a neupadol do romantickej rezignácie. Naopak, láska k vlasti a životu vyvolali v ňom túžbu po činorodej práci. Sládkovič i pri tom, že mu Marína bola „centrom, živlom, nebom, jednotou krás“, nespúšťal zo zreteľa spoločnosť. Aj takáto je láska k vlasti.

Kresťanská láska k vlasti môže prevyšovať lásku k iným národom, ale ju nesmie potláčať. Ak by to robila, nebola by viac láskou k blížnemu, ale akousi sebaláskou či sebectvom. Aj tie národy, čo sú od nás vzdialené stovky alebo tisíce kilometrov, sú ešte vždy našimi blížnymi. Sú nám pokrvnými príbuznými podľa Kristovej krvi, ktorá tiekla takisto za ne ako za náš národ. Príbuznými sú nám aj podľa jazyka, lebo sa spoločne modlíme Verím a Otče náš. Sú nám príbuznými podstatou, lebo sú nielen ľudia, ale aj kresťania katolíci ako my. K tejto téme Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup, povedal: „Patriotizmus znamená: Nehanbím sa za to, že som Slovák. Som hrdý na svoju reč, na svoj národ a robím všetko preto, aby prekvital po každej stránke. Všade sa správam tak, aby som Slovensku nerobil hanbu. Mám pritom v úcte všetky ostatné národy a nikdy nehľadám dobro svojho národa na úkor iných národov. O dobro svojho národa sa snažím nielen preto, aby členovia môjho národa žili dôstojný život, ale aj preto, aby môj národ bol užitočný okolitému svetu a prispieval tak k širšiemu dobru.“ (IMRICH, Andrej: Úcta k hodnotám ako záruka sociálnych istôt. In: Impulz revue, roč. 3, č. 2/2007)

„Dnes máme Slovenskú republiku. Vlastenectvo však u nás dnes veľmi nekvitne. Vlastenectvo je totiž aj obetavosť. A tá je u nás dnes vzácnosťou. Trestuhodne sa zamieňajú pojmy vlastenectvo a nacionalizmus. To sú však dve úplne rozdielne veci. Láska k vlasti, patriotizmus, súvisí s pojmom patria, otčina, a tá zas s pojmom pater – otec. Vlasť, otčina je súhrnom dobier, ktoré sme zdedili po otcoch. Láska k vlasti a národu patrí teda k nášmu životu ako láska k rodnému domovu a rodine. Láska k rodičom a rodine sa v Desatore rozširuje i na lásku k národu. Národ nám sprostredkoval bohatstvo jazyka, kultúry, bohatstvo ducha cez školy a chrámy.“ (Jozef Kováčik v relácii Vatikánskeho rozhlasu)

Istému kňazovi raz doručili poľný list jedného zastreleného francúzskeho dôstojníka, pri ktorom našli kúsok papiera s takýmto obsahom: „Som rímsky katolík a v mene slobody svedomia žiadam, aby som bol pochovaný po katolícky, ako som po katolícky žil.“ Pri čítaní takýchto slov odrazu vyhasne každý pocit nepriateľstva a pohne sa v nás vlastenectvo vyššieho druhu, tá veľká, celý svet objímajúca kresťanská láska.

Krásny pomník tohto prehĺbeného a rozšíreného vlastenectva stojí na jednom hromadnom hrobe vo Francúzsku: jednoduchá náhrobná ozdoba a na nej slová „Nemeckým vojakom, našim bratom v Ježišovi Kristovi, ktorí zomreli za svoju vlasť, oplakávaným ich rodinami. – Francúzske ženy“.

Kresťanská láska k blížnemu sa bude usilovať porozumieť cudzím národom, ich želaniam a cieľom, ich dejinám a osobitostiam, ich chybám a omylom. Bude sa snažiť spoznávať aj ich dobré vlastnosti a milovať ich. Bude mať súcit s ich nešťastím a tešiť sa z ich šťastia a slávy. Bude pripravená vzdať sa, keď to bude potrebné, aj trocha moci a cti vlastného národa v prospech iných národov. Slovom, kresťanská láska k vlasti, práve preto, že je láska, a nie sebectvo, bude chcieť a vedieť uplatňovať aj v politickom živote a konaní mravnosť prívetivej, pokornej, nesebeckej lásky. Pohanská láska k vlasti sa stala svetu kliatbou – iba v kresťanskej láske dosiahne svet blaho, mier, pokoj, blahobyt a najvyššiu kultúru. Pohanská láska k vlasti poznačila dejiny sveta hroznými krvavými stopami, len ozajstná kresťanská láska zanechá po sebe v dejinách národov stopu požehnania.

Láska k cudzincom

Nielen ako občania nášho štátu, ale aj ako kresťania sa musíme mať na pozore, aby sa práva cudzincov v našej krajine nestali terčom posmechu. Naša spoločnosť by mala prejavovať solidaritu s cudzincami a všetkými ostatnými znevýhodnenými ľuďmi. Mala by to byť spoločnosť, ktorá akceptuje rozmanitosť svojich príslušníkov. A ako kresťania máme povinnosť zaistiť, že náš vzťah voči cudzincom bude priateľský. Máme tiež zodpovednosť ukázať cudzincom Božiu lásku, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi.

Od samého začiatku Boh zamýšľal, aby jeho spasenie bolo pre všetky národy na zemi. Povolanie Abrama bolo prvým krokom v tomto procese, ktorý mal priniesť spásu. Keď s ním Boh uzavrel zmluvu, dal mu meno Abrahám. Čo to meno znamená? „Abrahám“ znamená „otec mnohých národov“. Tým bolo dané najavo, že táto zmluva sa bude týkať všetkých národov. Takisto keď Boh uzavrel zmluvu s národom Izrael, táto zahŕňala všetkých cudzincov, ktorí žili v ich zemi.

Cudzinci boli začlenení aj do náboženského života Izraela, mohli mať účasť na všetkých hlavných sviatkoch, ako Veľká Noc, Letnice a Slávnosť stánkov. Zasvätenie chrámu v Jeruzaleme bolo bezpochyby najväčším okamihom histórie Izraela. Ani pri tejto mimoriadnej chvíli sa na cudzincov nezabudlo. Práve naopak, kráľ Šalamún sa modlil, aby chrám prispel k tomu, že o ich Bohu sa bude vedieť ďaleko mimo hraníc Izraela: „Ale aj cudzinca, ktorý nie je z tvojho národa, Izraela, ale príde z ďalekej krajiny kvôli tvojmu veľkému menu, tvojej mocnej ruke a tvojmu vystretému ramenu, ak teda takí prídu a budú sa modliť v tomto dome, ty vyslyš z neba, z miesta, kde bývaš, a urob všetko, o čo bude cudzinec k tebe volať, aby poznali všetky národy zeme tvoje meno, aby si ťa ctili ako tvoj ľud, Izrael, a aby sa dozvedeli, že sa tento dom, ktorý som postavil, volá podľa tvojho mena.“ (2 Kron 6,32-33)

Verní tejto globálnej vízii všetci veľkí izraelskí proroci hovorili o dni, keď sa skončia všetky rozdiely medzi Izraelom a ostatnými národmi. Jeden jediný národ zhromaždený zo všetkých koncov zeme sa bude klaňať Bohu celého vesmíru. Napríklad Izaiáš vyhlasuje, že všetci cudzinci budú vítaní v Božom dome, ktorý sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy.

Evanjelium je dobrá zvesť pre všetky národy. Táto dobrá zvesť je však zacielená najmä na tých, ktorých Ježiš, vzťahujúci Izaiášovo proroctvo na seba, nazýva chudobnými: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.“ (Lk 4,18) Chudobní, ktorých sa toto týka, sú väznení, slepí, utláčaní – všetci spomínaní v nasledujúcich veršoch tohto oddielu. Títo chudobní sú ľudia, ktorí trpia takým či onakým spôsobom. Kvôli svojim ťažkostiam hľadajú viac než ostatní život a pokoj, šťastie a slobodu. To sú chorí, ktorých Ježiš uzdravoval, hriešnici, ktorým odpúšťal, publikáni, ktorých prijímal, outsideri, ktorí pri stretnutí s ním nachádzali svoju dôstojnosť. Cudzinec je skutočne medzi tými, ktorí naliehavo potrebujú počuť dobrú zvesť evanjelia. Je jedným z týchto chudobných. Ježišovo stretnutie so ženou Samaritánkou nám slúži ako vynikajúci príklad pre zvestovanie evanjelia, a to obzvlášť cudzincom.

Chcem dať dôraz na tri aspekty, ktoré považujem za veľmi dôležité, ak máme viesť dobrý dialóg od začiatku až do konca.

Musíme vedieť, ako načúvať cudzincom. Nielen ako k nim hovoriť, ale ako ich počúvať. Spoznať ich a pokúsiť sa porozumieť im, aby to, čo hovoríme, malo pre nich zmysel, prehovorilo do ich potrieb, odpovedalo na ich otázky, nie na naše.

Ďalej musíme vedieť, ako zostať pokornými zoči-voči cudzincom, ak chceme s nimi nadviazať vzťah. Ináč budú cudzinci vnímať naše snahy ako pokus vnútiť im naše náboženstvo, našu kultúru, naše myšlienky. Ako vieme, cudzinci majú už vopred obavy zo straty svojho náboženstva, svojich myšlienok, svojej kultúry.

Napokon, ak pravda evanjelia, v ktoré veríme, je v protiklade k tomu, čo cudzinec považuje za pravdu, musíme byť pevní a držať sa toho, čo veríme. Nejde o nič menej než spasenie; naše, ako aj ich. Evanjelizácia cudzincov je neoddeliteľnou súčasťou misie, poslania, ktoré Pán Ježiš zveril svojej Cirkvi. Mali by sme zohrať svoju úlohu v tom, že naplníme toto poslanie s radosťou. Pravdaže, nie je vždy ľahké komunikovať evanjelium ľuďom z odlišnej kultúry, ale je to pre nás veľmi dobrá príležitosť premýšľať o našej viere a tak rásť v poznaní Pána.

Teraz prichádzame k záveru, ktorý vyjadrím otázkou: Ako sa nás dnes týka biblické učenie o cudzincoch? Pred devätnástimi rokmi Francúzsko oslavovalo revolúciu, ktorá bola v roku 1789, a vyhlásenie ľudských práv. Pred devätnástimi rokmi tiež padol Berlínsky múr a otvorila sa cesta pre znovuzjednotenie Nemecka. V tomto istom čase mnohé európske národy znova získali svoju nezávislosť. Po dobu niekoľkých mesiacov bola Európa v stave čiastočnej eufórie z pádu niekdajšieho sovietskeho impéria. Potom prišla kríza v Perzskom zálive. Nasledovala vojna, do ktorej sa zapojili viaceré európske krajiny. Táto vojna nám pripomenula, že stále žijeme vo svete drásanom všetkými druhmi konfliktov. Ani Európa týmto konfliktom neunikla. Ako k nám v tomto kontexte hovorí biblické učenie o cudzincoch? Aké sú požiadavky evanjelia v tomto ohľade? Zhrniem ich v troch bodoch.

Prvou požiadavkou je bdelosť. Pre európske národy je úplne legitímne bojovať o svoju nezávislosť. Musíme však stále pamätať na nebezpečie nacionalizmu, ktorého obeťami budú menšinové skupiny, žijúce v tej ktorej európskej krajine. Európa je bohatá! A nielen pre svoje mnohé materiálne zdroje. Je bohatá aj pre svoju dlhú históriu. Bohatá je pre svoju veľkú humanistickú tradíciu. Pre svoje konkrétne geografické umiestnenie. Je bohatá pre svoju kultúru, ktorá napriek všetkému zostala hlboko ovplyvnená kresťanstvom. Všetko toto by malo ovplyvniť vzťah Európy ku krajinám tretieho sveta, aby tieto vzťahy boli založené na princípoch solidarity a rovnosti. Povedal som: bdelosť… ako prvá požiadavka evanjelia.

Druhou požiadavkou evanjelia je čisté zmýšľanie a tolerancia. Kresťania vedia viac než iní, čo v skutočnosti oddeľuje jedných ľudí od druhých. Najťažšie prekonateľné bariéry nie sú geografické, politické, ekonomické alebo kultúrne, ale duchovné. Dvaja Slováci alebo Francúzi si môžu byť vzájomne omnoho vzdialenejší než Arab a Izraelčan, ktorých spája tá istá viera v Ježiša Krista. Bdelosť, jasné zmýšľanie a tolerancia.

Napokon tretia požiadavka evanjelia, ktorú tu spomeniem, je, jednoducho, evanjelizácia. V Európe dnes žijú milióny cudzincov, medzi nimi státisíce študentov. Európa sa tak stala ohromným misijným poľom, v ktorom sú zastúpené všetky národy sveta. Svet nám stojí predo dvermi. Zatvoríme dvere? Alebo pozveme týchto cudzincov do našich domov, do našich internátov, do našich životov a do našich sŕdc? My budeme na oplátku pozvaní, aby sme mali podiel na ich životoch. Ale musíme to robiť taktne a nezneužiť ich krehkosť. Potom objavíme, že za ich cudzineckým exteriérom, za ich náboženstvom, ktoré môže byť dosť odlišné od nášho, sa nachádza človek prekvapujúco podobný nám. Čím viac sa stotožníme s cudzincami, tým viac budú naše slová pre nich niečo znamenať.

Ak sa budeme takto deliť nielen o naše slová, ale aj o náš život, títo cudzinci budú vidieť, že Ježiš Kristus je skutočne jedinečný. Jedinečný pre svoj život, jedinečný pre svoje učenie, jedinečný pre svoju lásku, jedinečný pre svoju smrť, jedinečný pre svoje zmŕtvychvstanie, jedinečný pre svoju tichú, ale pritom veľmi skutočnú moc. Je tiež jedinečný, pretože len on nás môže zmieriť s nami samými, s našimi blížnymi a s naším Bohom. „Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú: Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: ‚Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť.‘“ (Rim 10,12-15)