16. Závisť (nepriateľ lásky)
“Závisťou diabla prišla na svet smrť.” (Múdr 2, 24)
Pondelok, 20. 2. 2006
Závisť je jednou z najnezmyselnejších a najbolestnejších nerestí. Je príčinou väčšiny konfliktov medzi národmi, etnickými skupinami i jednotlivcami. Je dôležité ju študovať a spoznávať mechanizmus jej fungovania, pretože táto neresť je veľmi dobre skrytá. Národy i jedinci, ktorí na jej základe vyvolávajú konflikt, obyčajne uvádzajú iné, omnoho šľachetnejšie dôvody svojej nespokojnosti, no znalému človeku je jasné, že to, čo je v skutočnosti v činnosti je obluda závisti. Skôr než si ju zadefinujeme, na príklade si pozrime ako funguje.
Istý muž je šťastne zosobášený so ženou, ktorej telesnú i citovú spoločnosť hlboko vychutnáva. Je spokojný so svojou prácou ako stredoškolský profesor a zarába pomerne pekné peniaze. Štvrť, v ktorej žije je slušná a jeho deti navštevujú dobré školy. Má viacero priateľov a mnoho známych. Skrátka, keby ste ho vyzvali, aby sa zamyslel nad svojím životom, iste by odpovedal, že je v podstate dieťaťom šťasteny.
Jedného dňa dostane pozvanie na stretávku so svojimi bývalými spolužiakmi po 20 rokoch od skončenia školy. Rozhodne sa, že pôjde. Je zvedavý, ako sa vodí jeho dávnym spolužiakom. Na stretnutí náš profesor zistí, že mnoho jeho bývalých spolužiakov zarába omnoho viac, než zarába on. Ich zamestnania sa zdajú byť vzrušujúcejšie a prinášajú im väčší obdiv a rešpekt, než tá jeho. Žijú v bohatých mestských štvrtiach. Ich deti navštevujú výberové súkromné školy. Navyše, mnohí z jeho spolužiakov si zobrali za manželky ženy, ktoré sú vzdelanejšie ba i príťažlivejšie, než tá jeho. Jasne povedané, veľké množstvo jeho bývalých spolužiakov, ktorí sa mu počas štúdií ani zďaleka nevyrovnali v akademických i spoločenských úspechoch, dosiahli vyšší spoločenský, ekonomický a profesionálny status, než on.
Ako sa tento náš profesor asi cítil, keď sa po víkendovej stretávke vrátil domov? Menejcenný. Trýznený pocitom zlyhania. Zotázňujúci svoju hodnotu ako jedinca. Mrzutý voči svojej žene, že nie je niečím viac než čím je; a ubolený, že sa uspokojil s niečím omnoho menej, než by si bol zaslúžil. Kritický voči vzdelaniu, ktoré dostávajú jeho deti. Nespokojný s jednotvárnosťou svojej práce s priemernou mzdou, ktorú dostáva. Hromadiac tajné nepriateľstvo voči svojím úspešným spolužiakom, vyzbrojený želaním – možno úplne nevedomým – aby sa im čosi nepríjemného prihodilo.
Čo sa počas víkendu vlastne stalo? Zmenilo sa v skutočnosti niečo v profesorovom živote počas tých troch dní, ktoré strávil na stretnutí? Je jeho žena škaredšia než bola v predchádzajúci piatok? Znížili mu plat? Sú jeho činnosti, ktoré má ako učiteľ, vedec a spisovateľ iné v toto pondelkové ráno, ako boli pred troma dňami, keď odchádzal na cestu? Zhoršilo sa počas predchádzajúcich 72 hodín niečo na kvalite vyučovania v školách, ktorú navštevovali jeho deti? Alebo sa vari on sám ako osoba náhle a nečakane rozvinul do inteligentnejšieho a schopnejšieho človeka a to až tak, že jeho manželka, ktorej telesnú a citovú spoločnosť pred svojou cestou hlboko vychutnával je teraz veľmi otázna, nezaujímavá a nudná?
V skutočnosti, objektívne sa v jeho živote v tento pondelok nezmenilo nič. Čo sa ale predsa zmenilo je nový pohľad, ktorý má profesor na seba samého. Závisť voči jeho bývalým spolužiakom sa pre neho stala zdrojom psychickej bolesti, ktorá silne ovplyvňuje to, ako sa cíti vo vzťahu k mnohým veciam.[1]
Čo je závisť? Závisť je bolesť, ktorú cítime keď niekto iný má veci, vlastnosti alebo postavenie, ktoré my nemáme. Prečo je však rozdiel medzi tým, čo máme my, a čo iní, taký bolestný? Je tomu tak preto, lebo keď sa porovnávame s inými a toto porovnanie vyjde v náš neprospech, v stávke je naša sebaúcta. Naša sebaúcta je týmto porovnaním umenšená, my sa tým cítime dotknutí a závisť je odpoveďou na túto bolesť. Absurditou je, že reakciou je bolesť na bolesť. Týka sa našej pýchy, našej túžby po uznaní, po sláve a moci. Keď závistník nie je schopný dosiahnuť to, čo má ten, komu závidí, je schopný tomuto človeku dopomôcť k tomu, aby to, čo má stratil, aby o to prišiel. Tieto závistlivé pocity jestvujú dosť často aj vtedy, keď nemajú žiadnu logiku. Závisť môže jestvovať dokonca i v situáciách, kedy závidený nie je príčinou, že závistník nemá to, čo má on, alebo keď závidený dosiahol to, čo má, svojou tvrdou prácou, a teda je to naplno zaslúžené. Závisť je mimoriadne zlomyseľná, keď sa závistník snaží priviesť závideného o to, čo má, a to aj napriek tomu, že mu je jasné, že jeho vlastníctvo, vlastnosti alebo postavenie neprejdú na neho.
Korene závisti ležia v našej minulosti. Od skorého detstva sme neustále porovnávaní s inými. Naša hodnota sa meria podľa toho, či sme bystrejší, krajší, silnejší alebo úspešnejší ako naši rovesníci. Toto porovnávanie je tak silno vtkané do našich osobností, že akosi automaticky začneme podľa neho reagovať vždy, keď vidíme, že nás niekto v niečom predčí; keď je v niečom lepší, než my.
Závisť môže byť aj výsledkom chamtivosti a žiadostivosti. Tieto dve neresti totiž totálne znetvorujú náš hodnotový systém a my – ak sme v ich osídlach – budeme považovať za najvyššiu hodnotu peniaze, pôžitky a moc. A vždy budeme po týchto veciach dychtiť o to viac, o čo viac ich budeme vidieť u iných.
Ďalšou charakteristikou závisti je spôsob, akým preniká celú našu myseľ a vedomie. Hoci nezainteresovanému pozorovateľovi môže objekt našej závisti pripadať hlúpy a nepodstatný, nás to zamestná tak, ako keby išlo o najpodstatnejšiu vec na svete. Mnohí študenti poznajú bolesť, ktorú cítili, keď ich spolužiak dostal lepšiu známku na skúške, ako oni. Utrpenie závisti ba priam nenávisti bolo obrovské. Poznal som človeka, ktorý sa dozvedel, že jeho známy bol pozvaný na oslavu k ich spoločnému známemu, na ktorú on pozvaný nebol. Od bolesti nespal niekoľko nocí. A oboch ich nenávidel.
Príbehov na závisť, porovnávanie a utrpenie z toho pochádzajúce by bolo neúrekom. Každý z nás ich pozná veľa či už zo svojho života alebo zo života iných. Čo s tým robiť? Myslím, že sekulárna kultúra nám tu veľmi nápomocná nie je, skôr naopak. Hodnotu kladie do hmoty a pôžitku a jej kritériá sú neduchovné, ba nemorálne. Preto sekulárna kultúra ani sekulárna psychológia nám nebudú schopné poskytnúť žiaden liek na závisť. Niektorí psychológovia tohto typu ponúkajú rôzne rady ako napríklad zamerať sa na pozitívne stránky svojej osobnosti, alebo človeka povzbudzujú, aby sa snažil usilovnejšie rozvíjať svoje schopnosti, aby tak dobehol alebo i predbehol toho, ktorému závidí, alebo radia podceniť vec, ktorú človek závidí a pod. No toto všetko sú veľmi neúčinné rady a to z jedného dôvodu: lebo sekulárna psychológia nepoukazuje na nemorálnosť závisti a na jej nezlučiteľnosť a čnosťami ako sú láska, súcit, sebazapieranie, zabúdanie na seba, jednoduchosť, radosť z úspechu iného, skromnosť, spravodlivosť, vnímanie vecí z pohľadu večnosti a pod.
Kresťanstvo na rozdiel od sekulárnej kultúry nás učí, že naša hodnota sa nemeria vonkajšími vecami, ale našimi duchovnými a mravnými hodnotami. Ak sa s inými porovnávame, potom iba v týchto veciach. A ak budeme cítiť, že sme v nich slabší ako iní a že túžime byť lepší, potom by sme mali pracovať na svojom raste a nie toto všetko iným závidieť. Môže byť príjemné byť krásnym, bohatým, úspešným, bystrým a nepríjemné škaredým, chudobným, neúspešným a hlúpym. No naša sebaúcta by nemala závisieť od týchto vecí a preto všetky porovnávania v tomto zmysle budú pre nás v konečnom dôsledku deštruktívne. Ich výsledkom bude iba buď pýcha alebo závisť.
Tým sa nechce povedať, že veriaci nezávidia. Ak by to bola pravda, potom by duchovní autori nemuseli písať toľko o tejto neresti. No ľudia, ktorí sa vystavujú vplyvu kresťanstva, ktoré zdôrazňuje dôležitosť iných hodnôt, než sú tie, ktoré zdôrazňuje sekulárna kultúra, a ktorí si tento vplyv zvnútornia a s ním sa stotožnia, budú po čase schopní minimalizovať v sebe pocity závisti a začnú byť šťastnejší s takými vecami vo svojom živote, ktoré majú naozajstnú hodnotu.
Závisť sa často prirovnáva k praskotu horiaceho uhlia, k otrave, ktorá po chvíli otrávi celé telo, k bumerangu, alebo k spaľujúcemu ohňu. Všetky tieto obrazy poukazujú na jednu dôležitú charakteristiku závisti: závisť vnútorne spaľuje, ničí samotného závistníka. Tým, ktorý ma najväčšiu škodu zo závisti, kto trpí najviac, je sám závistník. Jedno grécke príslovie hovorí: „Závisť ničí závistníka vlastnými šípmi!”
Náš profesor, ktorého sme si spomínali na začiatku, pravdepodobne neurobí nič, čím by svojím bývalým spolužiakom znemožnil ich úspechy, ktoré im závidí. Ani vo svojom živote s najväčšou pravdepodobnosťou nič podstatného nezmení. Jediné, čo bude robiť, bude to, že bude nekonečne premýšľať nad svojou neschopnosťou, nad nedostatkom šťasteny a možno po čase sa tým všetkým stane posadnutým. Všetky jeho závistlivé a sebaponižujúce myšlienky ho v konečnom dôsledku urobia nešťastným a zatrpknutým vo vzťahoch s rodinou, s priateľmi a spolupracovníkmi. Závisť je preto najväčšou hlúposťou, pretože závistníkovi nič nepridá a závidenému nič neuberie. Jediné, čo spôsobuje je vnútorná bolesť.
Istá rozprávka hovorí o tom, ako si raz kráľ dal zavolať svojich dvoch poddaných. Jeden bol známy ako chamtivec a druhý ako závistlivec. Hovorí im: „Môžete si požiadať o čokoľvek a ja vám to dám. Podmienkou je, že ten druhý dostane dvakrát toľko, ako žiadateľ.” Závistník odmietol vysloviť svoju žiadosť ako prvý, lebo nechcel aby jeho spoločník dostal dvakrát toľko ako on. No ani chamtivec nechcel byť prvý, lebo chcel vlastniť všetko, čo bolo možné vlastniť. Po chvíli dohadovania nakoniec chamtivec pritlačil na závistlivca, aby sa on vyslovil prvý. Závistlivec si žiadal toto: „Vypichni mi jedno oko!” Tento príklad poukazuje na masochizmus, ktorý sa nachádza v závisti. Patologický závistlivec je ochotný vytrpieť veľkú bolesť ak ten, ktorému závidí, bude trpieť ešte viac.
Závisť sa pokladá v Písme za základný hriech. Pouvažujme napríklad o Kainovi a Ábelovi. Prečo prišlo k vražde? Zo závisti. Ďalším príkladom sú ženy, ktoré súdil kráľ Šalamún. Bolo jedno dieťa a každá ho chcela vlastniť. Kráľ mal rozhodnúť, ktorá je matka. Keď sa nevedeli dohodnúť, vyhlásil, že dieťa rozsekne napoly a každá bude mať polovicu. Jedna bola spokojná. Druhá však nesúhlasila. Nech ide dieťa k tej druhej, len nech je živé. Z tejto reakcie bolo zrejmé, ktorá bola matka. No z príbehu je zrejmé aj to, ako absurdne funguje závisť. Príbeh vzniku diabla je tiež založený na závisti. Jeden z anjelov závidel Bohu, že je Bohom, a proti Bohu sa vzbúril. A vznikol – zo závisti – diabol. Diabol potom svoju nenávisť voči Bohu realizoval v pokúšaní Adama a Evy. Istý autor komentuje tento príbeh tak, že závisť, ktorá je výsledkom pokrivenej sebahodnoty a pýchy, vedie k bláznovstvu, seje semená nesvornosti a dúcha do ohňa nenávisti.
Jedným z paradoxov závisti je výsledkom dvoch opačných protikladných stránok našej osobnosti: nielen pýchy ale aj sebapodceňovania. Pýcha je radosť, ktorá je výsledkom falošného presvedčenia, že človek je vyššie ako ostatní. Sebapodceňovanie je na druhej strane bolesť vyplývajúca z falošného presvedčenia, že človek stojí nižšie ako ostatní. Oba tieto postoje môžu viesť k závisti. Pyšný závidí pretože nie je schopný tolerovať, že iní majú to, čo on nemá a že by ho teda mohli prevyšovať. Menejcenný závidí preto, lebo ho mrzí, že je nižšie než druhí, že má nižšiu cenu. Toto ho vedie dosť často k tomu, že bude neustále nachádzať chyby v tých, ktorí majú viac než on, a že sa bude tešiť, keď sa im nebude dariť alebo keď zažijú stratu.
Čo robiť? Závisť je veľmi silná neresť, no my nie sme pred ňou bezmocní. Poukážme si na niektoré spôsoby.
1) Nakoľko sme si povedali, že závisť je výsledkom chamtivosti, žiadostivosti, márnivosti a pýchy a že na ňu trpia najviac tí, ktorí si nadovšetko vážia materiálne statky, sexuálne pôžitky, pocty a moc, potom najlepším liekom bude uvažovať nad skutočnou hodnotu všetkých týchto vecí. Kresťanstvo nás veľa učí o tom, v čom spočíva hodnota ľudského života. Aj keď mnohé zo spomínaných vecí nie sú celkom nepodstatné – samozrejme ak sú užívané v správnej miere – najpodstatnejšou vlastnosťou vykúpeného človeka je sloboda: od vecí, vzťahov, pôct. Sv. Ignác má na tzv. indiferencii (nenaviazanosti) voči veciam založené svoje duchovné cvičenie. Uvažovanie nad týmito myšlienkami a praktizovanie životného spôsobu založeného na nich vedie človeka k skutočným zmenám. Nemýľme sa prosím: indiferentný človek nie je človek, ktorý chodí s otrhaným zadkom. Môže to byť dokonca človek, ktorých chodí na bavoráku, ak je členom vlády, alebo sa vozí často lietadlom, ak je riaditeľ firmy, alebo sa snaží i o dosiahnutie istých postavení, ak má dojem, že by jeho talent alebo vzdelanie mohlo prispieť k pokroku ľudskej rodiny a jeho vlastnému sebarozvoju. No na ničom si nezakladá, je schopný to kedykoľvek opustiť, keď si to situácia bude žiadať, a žiť skromne a slobodne. Toto je vrchol duchovnosti, slobody a múdrosti. Samozrejme, je to výsledok vedomého a chceného duchovného života, duchovnej cesty.
2) Ďalším liekom je všímanie si požehnaní v našom živote. Každý z nás má veľa dobrých vecí, ktoré nemá iný. Nič v živote nie je samozrejmé. Lenže my sa sústreďujeme príliš na život druhého a na jeho výhody. Zabudneme, že my sami máme výhody, ktoré nemá on. Preto treba mať otvorené oči i srdce na prekvapenia a úžas a na vďačnosť z toho plynúcu. Závistlivý človek nie je nikdy nikomu za nič vďačný.
3) Ďalším liekom je myšlienka zaslúženej odmeny. Keď sa niekto snaží, investuje námahu, čas, peniaze, kreativitu do práce, potom má. Prečo by som ja mal mať toľko, čo on, keď ani zďaleka toľko nepracujem alebo neinvestujem ako on?
4) Sústredenie sa na nelogiku bolesti, ktorú závisť spôsobuje, môže byť ďalším účinným liekom. Potrebuješ to? Nielen to, že ťa to bolí v krátkodobom zmysle. Ale aj to, že keď si nedám pozor, dlhodobo to zo mňa vypestuje zákerného, zatrpknutého, neznesiteľného a ironického človeka. Hovorí sa, že závisť kráča ruka v ruke s nenávisťou. Spomeňme si na vzťah Saula k Dávidovi.
5) Rozvíjaj čnosti, ktoré sa neznesú so závisťou: lásku, súcit, priateľstvo, dobroprajnosť. Láska a závisť nemôžu jestvovať spolu. Láska zmenila na nepoznanie nejedného človeka.
6) Buď spokojný s tým, čo máš a to, čo máš rozvíjaj. Pracuj s materiálom, ktorý ty máš k dispozícii a uvidíš, aký budeš originálny.
Ešte pouvažujme nad troma vecami, ktoré so závisťou nejakým spôsobom súvisia: o žiarlivosti, pobúrení a napodobňovaní. Aký je vzťah medzi závisťou a žiarlivosťou? Povedali sme si že závisť je bolesť z toho, čo má iný a ja to nemám. Žiarlivosť je strach o to, že mi niekto zoberie to, čo mám, čo pokladám za veľkú hodnotu. Žiarlivosť je v správnej miere potrebná. Problém je v tej miere. A tiež v tom, čo sme si popísali vyššie: v možnej naviazanosti a v neslobode. Čo sa týka pobúrenia, máme na mysli pocty, dary a pod. udelené človeku, ktorý si to nezaslúžil. V tomto prípade naše pobúrenie je namieste, nie je závisťou a ak sa odhodláme k akcii, je to nielen namieste, ale je to aj prejav nevyhnutnosti. Samozrejme s použitým správnych prostriedkov. A napodobňovanie? To je jeden z ďalších liekov, ako bojovať so závisťou. Ak je niekto lepší ako ja, potom je namieste nechať sa jeho úspechom inšpirovať a rovnako sa posnažiť, prípadne ho predbehnúť. Prečo nie? Takto funguje zdravá súťaživosť a presne to je to, čo nás oboch ženie neustále dopredu.
1. Spomeň si na chvíľu, keď si niekomu silne závidel. Čo si pri tom cítil? Čo to s tebou robilo?
2. Čo ľuďom závidíš najviac? Čo najmenej? Aký hodnotový systém podľa tohto teda máš? 3. Ako by si mohol lepšie liečiť v sebe závisť? Ako by si mohol lepšie rozvíjať v sebe duchovné hodnoty?
Milan Bubák, SVD
[1] Solomon Schimmel: The Seven Deadly Sins, Oxford University Press, New York, 1997, str. 55n.
